znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 309/2015-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   1.   júla   2015predbežne   prerokoval   sťažnosť

, zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Sabóom, Obchodná 187/6, Sečovce,vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôduznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Tost 9/2015 z 26. marca 2015 atakto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súduSlovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júna 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Tost 9/2015 z 26. marca 2015(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením Špecializovaného trestného súdu(ďalej len „špecializovaný súd“) sp. zn. BB-4Nt 4/2013 z 26. januára 2015 bola povolenáobnova   konania   v   právoplatne   skončenej   trestnej   veci   sťažovateľa   a   ďalšíchspoluodsúdených   vedená   pred   vtedajším   Špeciálnym   súdom   pod   sp.   zn.   BB-3T/3/2008z 24. februára   2009.   Podaním   adresovaným   špecializovanému   súdu   sťažovateľ   vzniesolnámietku proti členovi senátu tohto súdu, a to jeho predsedovi ⬛⬛⬛⬛.Špecializovaný súd svojím uznesením sp. zn. BB-3T/3/2008 z 11. februára 2015 rozhodolpodľa § 32 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov(ďalej   len   „Trestný   poriadok“)   tak,   že   nevylúčil   predsedu   senátu z vykonávania   úkonov   v   trestnej   veci.   Najvyšší   súd   svojím   napadnutým   rozhodnutímrozhodol o zamietnutí sťažovateľom podanej sťažnosti. V ostatnom podal sťažovateľ sťažnosťústavnému súdu.

Sťažovateľ   v   predostretej   argumentácii   predovšetkým   akcentoval   nedostatočnúargumentáciu všeobecných súdov k ním predostretým námietkam, k čomu uviedol:„Vyrovnať sa s argumentom účastníka konania znamená uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov. Ak súd odmietne nejaký argument účastníka konania, musí ho v odôvodnení rozhodnutia vyvrátiť, resp. aspoň spochybniť alebo vysvetliť, prečo tento argument považuje za irelevantný.

Uvedenie dôvodu pre prijatie alebo odmietnutie argumentu účastníka konania je vlastne   tiež   argumentáciou   –   a   to   uvádzaním   argumentov   reagujúcich   na   argumenty účastníka konania. Argumenty súdu uvedené na odmietnutie argumentov účastníka konania musia byť jasné, zrozumiteľné a dostatočne konkrétne, aby naozaj smerovali k vyvráteniu alebo   spochybneniu   argumentov   účastníka   konania.   Za   arbitrárne   zaoberanie   sa argumentmi možno považovať napríklad konštatovanie súdu, že argumenty účastníka sú nesprávne alebo irelevantné a to bez toho, aby súd dostatočne vysvetlil, prečo ich považuje za   nesprávne   alebo   irelevantné.   Možno   tiež   konštatovať,   že   čím   je   dôkladnejšia a podrobnejšia   (hlbšia)   argumentácia   účastníka   konania,   tým   musí   byť   dôkladnejšia   aj argumentácia súdu, ak chce súd tieto argumenty vyvrátiť alebo spochybniť. Ak súd na konkrétne   a   podrobné   argumenty   účastníka   konania   zareaguje   iba   všeobecným konštatovaním,   takáto   argumentácia   súdu   nemôže   byť   považovaná   za   konkrétny protiargument a nemôže byť ani považovaná za dostatočné vyrovnanie sa s argumentmi účastníka konania.“

Podľa názoru sťažovateľa napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu „nespĺňa hore uvedené požiadavky. Obsahuje iba reprodukciu mojej námietky zaujatosti, napadnutého uznesenia špecializovaného trestného súdu, mojich sťažnostných argumentov a ustanovení Trestného poriadku“, a teda „Už na prvý pohľad je zrejmé, že najvyšší súd sa nevyrovnal s mojimi   argumentmi   napriek   tomu,   že   právo   na   nestranný   súd   patrí   medzi   základné atribúty práva na spravodlivý súd.... Ak chcel najvyšší súd... argumenty vyvrátiť, mal sa nimi podrobne zaoberať a presvedčivo vyvrátiť... Najvyšší súd SR porušil moje práva na súdnu ochranu, pretože odôvodnenie jeho uznesenia je arbitrárne.“.

V   konkrétnej   rovine   svojej   argumentácie   poukázal   na   niekoľko   konkrétnychskutočností,   z   ktorých   mala   vyplývať   zaujatosť   predsedu   senátu   špecializovaného   súdua s ktorými sa najvyšší súd adekvátne nevysporiadal vo svojej argumentácii. Sťažovateľpoukazoval na to, že (i) „... protiústavne zriadený Špeciálny súd, v nezákonne zloženom senáte   3T,   zaujatými   sudcami   pod   vedením ⬛⬛⬛⬛ v   zmanipulovanom, nezákonnom a nespravodlivom procese...“ rozhodol o jeho vine a uložil mu trest odňatiaslobody na doživotie „... na základe jedinej prečítanej výpovede svedka ⬛⬛⬛⬛, ktorý navyše menil výpovede“, (ii)   ďalej poukázal na rozsudok sp. zn. PK-2T/14/2007z 28. novembra 2007, z ktorého je/má byť zrejmé, že „... sudca ⬛⬛⬛⬛ dospel k záveru, že kriminálna skupina tzv. existuje a že ja - ⬛⬛⬛⬛ - som jej šéfom, vydával som pokyny členovi tejto kriminálnej skupiny ⬛⬛⬛⬛.... Vezmúc   do   úvahy,   že ⬛⬛⬛⬛ spolurozhodol   o   vine   obž....   som považoval za vylúčené, aby dokázal nezaujato, objektívne a spravodlivo posudzovať od r. 2008 obžalobu proti mne za skutky zločineckej skupiny a zločiny spáchané organizovanou skupinou, pretože ⬛⬛⬛⬛ už na to mal svoj názor. Vzhľadom na to, že bola prejudikovaná moja vina za podplácanie Petrusa a kriminálnej skupiny, som podľa § 11 Obč. zák. podal žalobu o ochranu osobnosti na Okresný súd Michalovce (sp. zn. 14 C/137/2010) kde žalovaným v 4.rade je ⬛⬛⬛⬛ a žalovaným v 7. rade je ⬛⬛⬛⬛.“, (iii) v ďalšom poukázal na to, že mu predseda senátu zaslal   písomnosti   v   stupni   utajenia   vyhradené,   na   čo   nemal   právny   nárok   a   čo   bolopotvrdené aj stanoviskom riaditeľa odboru legislatívy a práva Národného bezpečnostnéhoúradu č. 1654/2012/LP-009 z 3. apríla 2012, (iv) ďalej poukázal na to, že «... z identických dôvodov som namietol zaujatosť ⬛⬛⬛⬛ aj v konaní vedenom pod. sp. zn. BB- 3T/43/2014, kde v uznesení o nevylúčení predsedu ⬛⬛⬛⬛ zo dňa 15. 01. 2015 boli mnou uvedené dôvody námietky zaujatosti vyhodnotené ako „akcie" proti predsedovi senátu ⬛⬛⬛⬛. Ďalej som poukazoval na iné moje trestné veci, kde som ani v jednom prípade nenamietal zaujatosť konajúcich sudcov.», (v) a v ostatnom poukázalna údajne zlý psychický zdravotný stav samotného predsedu senátu špecializovaného súdu.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Základné práva ⬛⬛⬛⬛ domáhať sa svojho práva na nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a čl. 6 ods. 1 Dohovoru... uznesením Najvyššieho súdu... sp. zn. 4 Tost 9/2015 zo dňa 26. marca 2015 porušené bolo.

2. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu a spravodlivý súd podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a čl. 6 ods. 1 Dohovoru... uznesením Najvyššieho súdu... sp. zn. 4 Tost 9/2015 zo dňa 26. marca 2015 porušené bolo.

3. Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu... sp. zn. 4Tost 9/2015 zo dňa 26. marca 2015 a vec vracia Najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie a rozhodnutie.

4.   Najvyšší   súd...   je   povinný   nahradiť   trovy   právneho   zastúpenia

...“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnostio organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcovustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebopodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho pojednávania.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranujeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu konaťa rozhodovať   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   a   právnických   osôb,   ktorými   namietajúporušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôdvyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, je založená na princípe subsidiarity.Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.Preto   každá   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba,   ktorá   namieta   porušenie   svojhozákladného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgánverejnej moci, ktorého kompetencia predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu (m.m. II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

Zmysel a účel princípu subsidiarity treba vidieť v tom, že ochrana ústavnosti nie jea ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkýchorgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Inými   slovami,   ústavnésúdnictvo v individuálnych veciach je vybudované predovšetkým na zásade preskúmavaniaprávoplatne skončených vecí (IV. ÚS 187/09). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislostiultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnostivšetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú (m. m.IV. ÚS 133/09, I. ÚS 341/09). Opačný záver by znamenal popretie princípu subsidiarityprávomoci ústavného súdu, na ktorom je založená právomoc ústavného súdu podľa čl. 127ods. 1 ústavy (III. ÚS 149/04). Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je sťažnosť nástrojom ochranyzákladných práv nastupujúcim po vyčerpaní všetkých dostupných prostriedkov   ochranypráv   uplatniteľných   v   súlade   so   zákonom   v   systéme   orgánov   verejnej   moci   (m. m.IV. ÚS 62/08, I. ÚS 279/09).

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane zdôraznil, že trestnékonanie   od   svojho   začiatku   až   po   jeho   koniec   je   procesom,   v   ktorom   sa   v   rámcivykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžuzo strany orgánov činných v trestnom konaní a taktiež aj zo strany súdov naprávať, resp.korigovať   aj   jednotlivé   pochybenia   (m. m.   III. ÚS 75/05,   IV. ÚS 76/05,   I. ÚS 314/09).Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúceporušenia práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jehopriebehu (m. m. II. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 220/07).

Proti   nesprávnemu   a   nezákonnému   procesnému   postupu   súdu   prvého   stupňa   saobžalovaný (v okolnostiach veci po povolení obnovy konania v skončenej veci, pozn.) môžebrániť   (pokiaľ neboli akceptované jeho námietky či návrhy v priebehu prvostupňovéhokonania) podaním odvolania proti rozsudku súdu prvého stupňa.

Podľa   §   321   ods.   1   písm.   a)   Trestného   poriadku   odvolací   súd   zruší   napadnutýrozsudok   aj   pre   podstatné   chyby   konania,   ktoré   napadnutým   výrokom   rozsudkupredchádzali,   najmä   preto,   že   boli   porušené   ustanovenia,   ktorými   sa   má   zabezpečiťobjasnenie veci alebo právo obhajoby. O podstatnú chybu konania ide aj vtedy, ak sana konaní zúčastnil orgán, ktorý bol vylúčený z vykonávania úkonov trestného konaniav danej veci (§ 31 Trestného poriadku). Obžalovaný môže navyše napadnúť právoplatnérozhodnutie odvolacieho súdu dovolaním, ak sa domnieva, že v jeho veci konal aleborozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčenýz vykonávania úkonov trestného konania [(§ 317 ods. 1 Trestného poriadku, § 369 ods. 2písm. b) Trestného poriadku v spojení s § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku) m. m.I. ÚS 278/2009, I. ÚS 279/2009, IV. ÚS 234/2011].

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ bude mať v ďalšíchštádiách   trestného   konania   k   dispozícii   právne   prostriedky   na   účinnú   obranu   nímoznačených   práv,   o   ktorých   po   ich   uplatnení   budú   nielen   oprávnené,   ale   aj   povinnérozhodnúť   vecne   príslušné   všeobecné   súdy.   Za   týchto   okolností   by   prijatie   sťažnostisťažovateľa   na   ďalšie   konanie   bolo   v   rozpore   s   princípom   subsidiarity,   na   ktorom   jezaložená právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.Inými   slovami,   nevyužitie   niektorej   z   možností   ochrany   označeného   práva   nemožnonahradzovať sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý môže konať len vtedy, ak fyzickáosoba alebo právnická osoba nemala inú možnosť účinnej ochrany svojich práv (čl. 127ods. 1 ústavy). Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosťsťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojejprávomoci na prerokovanie a rozhodnutie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2015