SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 309/2015-13
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. júla 2015predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Sabóom, Obchodná 187/6, Sečovce,vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôduznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Tost 9/2015 z 26. marca 2015 atakto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súduSlovenskej republiky.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júna 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Tost 9/2015 z 26. marca 2015(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením Špecializovaného trestného súdu(ďalej len „špecializovaný súd“) sp. zn. BB-4Nt 4/2013 z 26. januára 2015 bola povolenáobnova konania v právoplatne skončenej trestnej veci sťažovateľa a ďalšíchspoluodsúdených vedená pred vtedajším Špeciálnym súdom pod sp. zn. BB-3T/3/2008z 24. februára 2009. Podaním adresovaným špecializovanému súdu sťažovateľ vzniesolnámietku proti členovi senátu tohto súdu, a to jeho predsedovi ⬛⬛⬛⬛.Špecializovaný súd svojím uznesením sp. zn. BB-3T/3/2008 z 11. februára 2015 rozhodolpodľa § 32 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov(ďalej len „Trestný poriadok“) tak, že nevylúčil predsedu senátu z vykonávania úkonov v trestnej veci. Najvyšší súd svojím napadnutým rozhodnutímrozhodol o zamietnutí sťažovateľom podanej sťažnosti. V ostatnom podal sťažovateľ sťažnosťústavnému súdu.
Sťažovateľ v predostretej argumentácii predovšetkým akcentoval nedostatočnúargumentáciu všeobecných súdov k ním predostretým námietkam, k čomu uviedol:„Vyrovnať sa s argumentom účastníka konania znamená uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov. Ak súd odmietne nejaký argument účastníka konania, musí ho v odôvodnení rozhodnutia vyvrátiť, resp. aspoň spochybniť alebo vysvetliť, prečo tento argument považuje za irelevantný.
Uvedenie dôvodu pre prijatie alebo odmietnutie argumentu účastníka konania je vlastne tiež argumentáciou – a to uvádzaním argumentov reagujúcich na argumenty účastníka konania. Argumenty súdu uvedené na odmietnutie argumentov účastníka konania musia byť jasné, zrozumiteľné a dostatočne konkrétne, aby naozaj smerovali k vyvráteniu alebo spochybneniu argumentov účastníka konania. Za arbitrárne zaoberanie sa argumentmi možno považovať napríklad konštatovanie súdu, že argumenty účastníka sú nesprávne alebo irelevantné a to bez toho, aby súd dostatočne vysvetlil, prečo ich považuje za nesprávne alebo irelevantné. Možno tiež konštatovať, že čím je dôkladnejšia a podrobnejšia (hlbšia) argumentácia účastníka konania, tým musí byť dôkladnejšia aj argumentácia súdu, ak chce súd tieto argumenty vyvrátiť alebo spochybniť. Ak súd na konkrétne a podrobné argumenty účastníka konania zareaguje iba všeobecným konštatovaním, takáto argumentácia súdu nemôže byť považovaná za konkrétny protiargument a nemôže byť ani považovaná za dostatočné vyrovnanie sa s argumentmi účastníka konania.“
Podľa názoru sťažovateľa napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu „nespĺňa hore uvedené požiadavky. Obsahuje iba reprodukciu mojej námietky zaujatosti, napadnutého uznesenia špecializovaného trestného súdu, mojich sťažnostných argumentov a ustanovení Trestného poriadku“, a teda „Už na prvý pohľad je zrejmé, že najvyšší súd sa nevyrovnal s mojimi argumentmi napriek tomu, že právo na nestranný súd patrí medzi základné atribúty práva na spravodlivý súd.... Ak chcel najvyšší súd... argumenty vyvrátiť, mal sa nimi podrobne zaoberať a presvedčivo vyvrátiť... Najvyšší súd SR porušil moje práva na súdnu ochranu, pretože odôvodnenie jeho uznesenia je arbitrárne.“.
V konkrétnej rovine svojej argumentácie poukázal na niekoľko konkrétnychskutočností, z ktorých mala vyplývať zaujatosť predsedu senátu špecializovaného súdua s ktorými sa najvyšší súd adekvátne nevysporiadal vo svojej argumentácii. Sťažovateľpoukazoval na to, že (i) „... protiústavne zriadený Špeciálny súd, v nezákonne zloženom senáte 3T, zaujatými sudcami pod vedením ⬛⬛⬛⬛ v zmanipulovanom, nezákonnom a nespravodlivom procese...“ rozhodol o jeho vine a uložil mu trest odňatiaslobody na doživotie „... na základe jedinej prečítanej výpovede svedka ⬛⬛⬛⬛, ktorý navyše menil výpovede“, (ii) ďalej poukázal na rozsudok sp. zn. PK-2T/14/2007z 28. novembra 2007, z ktorého je/má byť zrejmé, že „... sudca ⬛⬛⬛⬛ dospel k záveru, že kriminálna skupina tzv. existuje a že ja - ⬛⬛⬛⬛ - som jej šéfom, vydával som pokyny členovi tejto kriminálnej skupiny ⬛⬛⬛⬛.... Vezmúc do úvahy, že ⬛⬛⬛⬛ spolurozhodol o vine obž.... som považoval za vylúčené, aby dokázal nezaujato, objektívne a spravodlivo posudzovať od r. 2008 obžalobu proti mne za skutky zločineckej skupiny a zločiny spáchané organizovanou skupinou, pretože ⬛⬛⬛⬛ už na to mal svoj názor. Vzhľadom na to, že bola prejudikovaná moja vina za podplácanie Petrusa a kriminálnej skupiny, som podľa § 11 Obč. zák. podal žalobu o ochranu osobnosti na Okresný súd Michalovce (sp. zn. 14 C/137/2010) kde žalovaným v 4.rade je ⬛⬛⬛⬛ a žalovaným v 7. rade je ⬛⬛⬛⬛.“, (iii) v ďalšom poukázal na to, že mu predseda senátu zaslal písomnosti v stupni utajenia vyhradené, na čo nemal právny nárok a čo bolopotvrdené aj stanoviskom riaditeľa odboru legislatívy a práva Národného bezpečnostnéhoúradu č. 1654/2012/LP-009 z 3. apríla 2012, (iv) ďalej poukázal na to, že «... z identických dôvodov som namietol zaujatosť ⬛⬛⬛⬛ aj v konaní vedenom pod. sp. zn. BB- 3T/43/2014, kde v uznesení o nevylúčení predsedu ⬛⬛⬛⬛ zo dňa 15. 01. 2015 boli mnou uvedené dôvody námietky zaujatosti vyhodnotené ako „akcie" proti predsedovi senátu ⬛⬛⬛⬛. Ďalej som poukazoval na iné moje trestné veci, kde som ani v jednom prípade nenamietal zaujatosť konajúcich sudcov.», (v) a v ostatnom poukázalna údajne zlý psychický zdravotný stav samotného predsedu senátu špecializovaného súdu.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Základné práva ⬛⬛⬛⬛ domáhať sa svojho práva na nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a čl. 6 ods. 1 Dohovoru... uznesením Najvyššieho súdu... sp. zn. 4 Tost 9/2015 zo dňa 26. marca 2015 porušené bolo.
2. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu a spravodlivý súd podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a čl. 6 ods. 1 Dohovoru... uznesením Najvyššieho súdu... sp. zn. 4 Tost 9/2015 zo dňa 26. marca 2015 porušené bolo.
3. Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu... sp. zn. 4Tost 9/2015 zo dňa 26. marca 2015 a vec vracia Najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie a rozhodnutie.
4. Najvyšší súd... je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia
...“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnostio organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcovustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebopodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho pojednávania.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranujeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov.
Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu konaťa rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ktorými namietajúporušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôdvyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, je založená na princípe subsidiarity.Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojhozákladného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgánverejnej moci, ktorého kompetencia predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu (m.m. II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).
Zmysel a účel princípu subsidiarity treba vidieť v tom, že ochrana ústavnosti nie jea ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkýchorgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Inými slovami, ústavnésúdnictvo v individuálnych veciach je vybudované predovšetkým na zásade preskúmavaniaprávoplatne skončených vecí (IV. ÚS 187/09). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislostiultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnostivšetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú (m. m.IV. ÚS 133/09, I. ÚS 341/09). Opačný záver by znamenal popretie princípu subsidiarityprávomoci ústavného súdu, na ktorom je založená právomoc ústavného súdu podľa čl. 127ods. 1 ústavy (III. ÚS 149/04). Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je sťažnosť nástrojom ochranyzákladných práv nastupujúcim po vyčerpaní všetkých dostupných prostriedkov ochranypráv uplatniteľných v súlade so zákonom v systéme orgánov verejnej moci (m. m.IV. ÚS 62/08, I. ÚS 279/09).
Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane zdôraznil, že trestnékonanie od svojho začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámcivykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžuzo strany orgánov činných v trestnom konaní a taktiež aj zo strany súdov naprávať, resp.korigovať aj jednotlivé pochybenia (m. m. III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05, I. ÚS 314/09).Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúceporušenia práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jehopriebehu (m. m. II. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 220/07).
Proti nesprávnemu a nezákonnému procesnému postupu súdu prvého stupňa saobžalovaný (v okolnostiach veci po povolení obnovy konania v skončenej veci, pozn.) môžebrániť (pokiaľ neboli akceptované jeho námietky či návrhy v priebehu prvostupňovéhokonania) podaním odvolania proti rozsudku súdu prvého stupňa.
Podľa § 321 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutýrozsudok aj pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudkupredchádzali, najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiťobjasnenie veci alebo právo obhajoby. O podstatnú chybu konania ide aj vtedy, ak sana konaní zúčastnil orgán, ktorý bol vylúčený z vykonávania úkonov trestného konaniav danej veci (§ 31 Trestného poriadku). Obžalovaný môže navyše napadnúť právoplatnérozhodnutie odvolacieho súdu dovolaním, ak sa domnieva, že v jeho veci konal aleborozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčenýz vykonávania úkonov trestného konania [(§ 317 ods. 1 Trestného poriadku, § 369 ods. 2písm. b) Trestného poriadku v spojení s § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku) m. m.I. ÚS 278/2009, I. ÚS 279/2009, IV. ÚS 234/2011].
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ bude mať v ďalšíchštádiách trestného konania k dispozícii právne prostriedky na účinnú obranu nímoznačených práv, o ktorých po ich uplatnení budú nielen oprávnené, ale aj povinnérozhodnúť vecne príslušné všeobecné súdy. Za týchto okolností by prijatie sťažnostisťažovateľa na ďalšie konanie bolo v rozpore s princípom subsidiarity, na ktorom jezaložená právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.Inými slovami, nevyužitie niektorej z možností ochrany označeného práva nemožnonahradzovať sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý môže konať len vtedy, ak fyzickáosoba alebo právnická osoba nemala inú možnosť účinnej ochrany svojich práv (čl. 127ods. 1 ústavy). Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosťsťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojejprávomoci na prerokovanie a rozhodnutie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júla 2015