znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 309/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o., Pribinova 25,   Bratislava,   zastúpenej   obchodnou   spoločnosťou   Fridrich   Paľko,   s.   r.   o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich,   PhD.,   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   3301/2014   –   sp.   zn.   Rvp   3308/2014   vo   veci namietaného porušenia jej   základných   práv podľa   čl.   20   ods.   1   a čl. 46   ods.   1 Ústavy Slovenskej   republiky,   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a práva podľa   čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uzneseniami Krajského   súdu v Košiciach sp. zn. 6 Co/259/2013 z 12. decembra 2013, sp. zn. 5 Co/316/2013 z 29. novembra 2013, sp. zn. 6 Co/324/2013 z 12. decembra 2013, sp. zn. 2 Co/420/2013 z 23. decembra 2013, sp. zn. 11 Co/488/2013 z 20. decembra 2013, sp. zn. 2 Co/600/2013 z 23. decembra 2013, sp. zn. 11 Co/341/2013 z 20. decembra 2013 a sp. zn. 3 Co/596/2013 z 20. decembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   vedené   pod   sp.   zn. Rvp 3301/2014 – sp. zn. Rvp 3308/2014   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 3301/2014.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 24. marca 2014   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   Pribinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   a práva podľa   čl. 1 Dodatkového protokolu   k Dohovoru   o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   uzneseniami   Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co/259/2013 z 12. decembra 2013, sp. zn. 5 Co/316/2013 z 29. novembra 2013, sp. zn. 6 Co/324/2013 z 12. decembra 2013, sp. zn. 2 Co/420/2013 z 23. decembra 2013, sp. zn. 11Co/488/2013 z 20. decembra 2013, sp. zn. 2 Co/600/2013 z 23. decembra 2013, sp. zn. 11 Co/341/2013 z 20. decembra 2013 a sp. zn. 3 Co/596/2013 z 20. decembra 2013 (ďalej len „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“).

2.   Zo   sťažností   a z   ich   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   vystupuje   v postavení žalobcu   v právnych   veciach   vedených   Okresným   súdom   Spišská   Nová   ves,   Okresným súdom   Trebišov   a Okresným   súdom   Rožňava   (ďalej   len   „okresné   súdy“),   ktorých predmetom   je   náhrada   majetkovej   škody   a nemajetkovej   ujmy   spôsobenej   nesprávnym úradným   postupom   okresných   súdov   v exekučných   konaniach,   v ktorých   sťažovateľka vystupovala ako oprávnená a ktoré okresné súdy sú zároveň tými orgánmi súdnej moci, ktoré   sťažovateľke   ňou   požadovanú   náhradu   škody   a nemajetkovej   ujmy   spôsobili. Skutočnosti deklarované sťažovateľkou v jej jednotlivých žalobných návrhoch doručených okresným súdom a vychádzajúce z jej nesúhlasu spočívajúceho v tom, že „... súd, ktorý poškodil sťažovateľa, má byť súdom, ktorý rozhodne o náhrade tejto škody...“, jednotlivé okresné   súdy   vyhodnotili   ako   námietky   zaujatosti   podané   proti   jednotlivým   sudcom zaradeným na tieto súdy a v ďalšom postupe rozhodli o uložení povinnosti sťažovateľke zaplatiť súdny poplatok za vznesené námietky zaujatosti v sume 66 €, a to „podľa položky č. 17 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov zákona, tvoriaceho prílohu zákona č. 71/1992 Zb.“. Proti tomuto postupu okresných súdov sa sťažovateľka bránila v odvolacom konaní pred krajským súdom dôvodiac inter alia aj to, že «... upovedomenie sťažovateľa obsiahnuté v žalobe nebolo... možné posúdiť ako vznesenie námietky zaujatosti v zmysle ust. §15a OSP, pretože   dané   upovedomenie   neobsahuje   také   prvky,   ktoré   by   mohli   napĺňať   zákonom definované náležitosti námietky zaujatosti sudcu (§15a ods. 3 OSP, „na podanie, ktoré nespĺňa   náležitosti   námietky   zaujatosti,   súd   neprihliadne“)». Tým,   že   krajský   súd sťažovateľkou   podané   odvolania   zamietol   tak,   podľa   jej   názoru „...   neposkytol   súdnu ochranu   v zákonom   predpokladanej   kvalite...   dezinterpretoval   skutkový   stav,   ignoroval tvrdenia sťažovateľa a nesprávne aplikoval ustanovenia zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, všetko z dôvodu, že sťažovateľ nepodal námietku   zaujatosti   a v podanom   odvolaní...   výslovne   uviedol,   že   jeho   podanie nepredstavuje námietku zaujatosti podľa ust. § 15a OSP.“. Porušenie svojich označených práv sťažovateľka teda nachádza v postupe krajského súdu, ktorý podľa jej názoru „(i) rozhodol nad rámec zverenej právomoci; (ii) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný; (iii) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti; (iv) svoje   rozhodnutie   formuloval   na   základe   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva, (v) svojím rozhodnutím porušil bez uvedenia   dôvodov   ustálenú   rozhodovaciu   prax   Najvyššieho   súdu   SR.“. Podľa   názoru sťažovateľky mal teda krajský súd svoje napadnuté rozhodnutia založiť na nesprávnom právnom posúdení jej návrhov predostretých v podaných žalobách ako námietok zaujatosti, hoci   tieto   podania   neboli   dostatočne   určité   a nespĺňali   náležitosti   námietky   zaujatosti upravené v § 15a zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov   (ďalej   aj   „OSP“).   Zároveň   krajský   súd   svojím   postupom   konal   v rozpore so samotným   prejavom   vôle   sťažovateľky   a jej   výslovnej   požiadavky,   aby „...   vo   veci náhrady škody nerozhodoval súd, ktorý škodu spôsobil“.

3. Sťažovateľka v rámci svojej širšej argumentácie „... napáda aj legitímnosť cieľa vyrubovať   súdny   poplatok   za   podanie,   ktoré   nie   je   námietkou   zaujatosti...   Námietku zaujatosti totiž podľa § 15a ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. uplatniť iba voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť. To je podstatná obsahová náležitosť, bez splnenia ktorej logicky nemôže   ísť   o   námietku   zaujatosti.   Ak   sa   uplatňuje   procesné   podanie   smerujúce k rozhodnutiu   o   prikázaní   veci   inému   súdu   podľa   §   12   ods.   1   OSP   z dôvodu,   že   jeho sudcovia sú vylúčení, nemožno takéto podanie považovať za námietku zaujatosti, pretože nesmeruje výlučne proti sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť, ale smeruje proti všetkým sudcom príslušného súdu. V dôsledku toho nie je potrebné osobitne rozhodovať o zaujatosti sudcu, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť, ale sa spolu rozhoduje o jednom prípadne viacerých dôvodoch pochybnosti o nezaujatosti u všetkých sudcov príslušného súdu, z ktorých len jeden má prejednávať a rozhodovať vec.... Je... úplne neprípustné, aby sa o vylúčení všetkých sudcov rozhodovalo na základe umelo vyrobenej námietky zaujatosti, keďže tá môže ipso facto smerovať iba proti sudcovi, ktorá má vec prejednať a rozhodnúť.“. Sťažovateľka   sa   domnieva,   že   predostretou   argumentáciou   sa   jej   podarilo   dostatočne spochybniť   nielen   legalitu,   ale   aj „...   prípadnú   legitimitu   cieľa   spoplatnenia   podania smerujúceho   k delegácii   z dôvodu   vylúčenia   všetkých   sudcov   (vylúčenie   nastáva   vždy zo zákona, súdy ho iba deklarujú, tak v námietke zaujatosti (sudcu, ktorý má vec rozhodnúť a prejednať),   ako   aj   v prikázaní   veci   inému   súdu   (všetkých   sudcov   príslušného   súdu)“. Na podporu svojej argumentácie sťažovateľka načrtla ústavnému súdu aj rozhodovaciu prax Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v jeho   jednotlivých rozhodnutiach a taktiež rozhodovaciu prax iných všeobecných súdov nižšieho stupňa ako napr. Krajského súdu v Žiline, taktiež v jeho konkrétnych rozhodnutiach a dožadovala sa právneho   posúdenia   jej   argumentácie   v súlade   s predostretou   judikatúrou   všeobecných súdov.

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal rozhodnutie, ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými rozhodnutiami krajského súdu, ktoré zruší a veci vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a sťažovateľke prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

5.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A

K spoločnému prerokovaniu vecí

7. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho   súdneho   poriadku.   V   zmysle   § 112   ods.   1   OSP   v záujme   hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia   alebo sa   týkajú tých   istých   účastníkov.   Zákon   o   ústavnom   súde   nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno   v   konaní   o   sťažnosti   podľa   čl. 127   ústavy   použiť   na   prípadné   spojenie   vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

8.   S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 3301/2014 – sp. zn. Rvp 3308/2014, z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami krajského súdu

9.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   vtedy,   ak namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. IV. ÚS 78/03).

10.   Ústavný   súd   je   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy).   Túto ochranu   poskytuje   aj   základným   právam   účastníkov   v   konaní   o   ich   veci   pred   súdmi (všeobecnými) alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom, ktorého určuje zákon.

11. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (m. m. I. ÚS 13/00, II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

12.   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti   poskytovanej   ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred   takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné (m. m. I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 19/02).

13. Sťažovateľka svoje sťažnosti založila v podstatnom najmä na skutočnosti, že okresné súdy nesprávne posúdili jej žalobné návrhy, ktorých súčasťou boli aj upovedomenia o skutočnostiach   týkajúcich   sa   toho-ktorého   okresného   súdu,   ktorý   má   v jej   právnych veciach rozhodovať a súčasne je orgánom, ktorý svojím nesprávnym úradným postupom spôsobil   sťažovateľke škodu,   pričom   jej upovedomenia   nemožno posúdiť   ako námietky zaujatosti pre nesplnenie náležitostí vyplývajúcich z § 15a OSP. Podľa názoru sťažovateľky krajský   súd   napadnutými   rozhodnutiami,   ktorými   v odvolacom   konaní   potvrdil prvostupňové rozhodnutia okresných súdov o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podané námietky zaujatosti, porušil ňou označené práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože ako vyplýva z jej písomných podaní v konaniach pred okresnými súdmi,   ako   aj   z odvolaní   proti   prvostupňovým   rozhodnutiam,   sťažovateľka   námietku zaujatosti nevzniesla. Práve naopak, sťažovateľka očakávala/predpokladala, že dôjde nielen k   vylúčeniu   jednotlivých   sudcov   okresných   súdov,   ale   celkovo,   že   jednotlivé   právne veci/spory budú prikázané inému vecne príslušnému okresnému súdu v obvode pôsobnosti krajského súdu.

14. Podľa § 14 ods. 1 OSP sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti. Podľa § 15 OSP ak sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré   je   vylúčený,   oznámi   to   neodkladne   predsedovi   súdu...   Podľa   §   15a   ods.   1   OSP účastníci   majú   právo   z dôvodov   podľa   §   14   ods.   1   uplatniť   námietku   zaujatosti   voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.

15. Odôvodnenia napadnutých rozhodnutí krajského súdu sú podľa názoru ústavného súdu zrozumiteľné a akceptovateľné, krajský súd v napadnutých rozhodnutiach primerane reagoval   na námietky   sťažovateľky   uvedené   v odvolaniach   proti   prvostupňovým rozhodnutiam   okresných   súdov.   Okresné   súdy   určili   výšku   súdneho   poplatku   „podľa položky č. 17a Sadzobníka súdnych poplatkov“ a tiež vec správne právne posúdili podľa príslušných ustanovení zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“). Okresné   súdy   a krajský   súd   tvrdenia   uvádzané   sťažovateľkou   v odôvodneniach   svojich rozhodnutí   vyhodnotili   tak,   že v okolnostiach   posudzovaných   vecí   išlo   o námietku zaujatosti, pričom tento postup ústavný súd považuje za zákonný a ústavne akceptovateľný, pretože miera interpretácie a aplikácie do úvahy prichádzajúcich ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nevybočuje z limitov základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. dohovoru. Skutočnosť, že všeobecné   súdy   neakceptovali   sťažovateľkinu   interpretáciu   dotknutých   ustanovení Občianskeho   súdneho   poriadku,   ešte   sama   osebe   nezakladá   porušenie   sťažovateľkou označených práv. Z pohľadu ústavného súdu je podstatné to, či okresné súdy a krajský súd ústavne súladným spôsobom interpretovali a aplikovali na vec vzťahujúce sa ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a zákona o súdnych poplatkoch.

16. Takisto nie je žiadny dôvod na prehodnocovanie námietok sťažovateľky, ktoré súvisia   s   tým,   že   nemal   byť vyrubený   súdny   poplatok   za   námietku   zaujatosti   v   tomto konaní,   pretože   vecné   oslobodenie   občianskeho   súdneho   konania   od   súdneho   poplatku podľa § 4 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch sa nevzťahuje na jej zákonnú povinnosť zaplatiť súdny poplatok za vznesenú námietku zaujatosti (m. m. II. ÚS 124/2011), na čo poukazoval aj krajský súd v odôvodneniach svojich napadnutých rozhodnutí.

17. K námietke sťažovateľky spočívajúcej v rozdielnosti prístupu iných všeobecných súdov v skutkovo totožných veciach (pozri bod 3) ústavný súd pripomína svoj ustálený právny   názor,   z ktorého vyplýva, že   mu neprislúcha zjednocovať in abstracto   judikatúru všeobecných   súdov,   a   suplovať   tak   poslanie,   ktoré   zákon   č.   757/2004   Z.   z.   o   súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu, resp. jeho plénu a kolégiám, keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I.   ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   všeobecnými   súdmi   len   v   prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutých   rozhodnutí   krajského   súdu   prejav   svojvôle,   resp.   zjavnej   neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné napadnuté rozhodnutia krajského súdu hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.

18. Ústavný súd zároveň v tejto súvislosti taktiež poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú   charakter   precedensu,   ktorý   by   ostatných   sudcov   rozhodujúcich   v   obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).

19.   Z   rozsudku   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   Beian v. Rumunsko   (č.   1)   zo   6.   decembra   2007   vyplýva,   že   rozdielna   judikatúra   v   skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch   práva).   K   rozdielnej   judikatúre   prirodzene   dochádza   aj   na   úrovni   najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia   pôsobila   ako   regulátor   konfliktov   judikatúry   a   aby   uplatňovala   mechanizmus, ktorý   zjednotí   rozdielne   právne   názory   súdov   v   skutkovo   rovnakých   alebo   podobných veciach. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi všeobecné súdy a ústavný súd, ktorý je definovaný   ako   nezávislý   súdny   orgán   ochrany   ústavnosti,   však   nie   je   možné   odvodiť postavenie ústavného súdu ako orgánu, ktorého úlohou by bolo zjednocovať stanoviská najvyššieho súdu (m. m. I. ÚS 199/07, II. ÚS 273/08, IV. ÚS 331/09, III. ÚS 197/2011), ako aj   rozhodovaciu   prax   všeobecných   súdov   (m.   m.   I.   ÚS   199/07,   I.   ÚS   18/08, II. ÚS 152/2011).

20. Ústavný súd preto dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutia krajského súdu ako odvolacieho súdu sú ústavne akceptovateľné a ich odôvodnenie je dostatočné, nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. To, že sa sťažovateľka s názorom krajského súdu nestotožňuje, neznamená, že došlo aj k porušeniu jej označených práv podľa ústavy a dohovoru. Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené (obdobne I. ÚS 446/2013, III. ÚS 402/2013, III. ÚS 462/2013).

II. C K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými rozhodnutiami krajského súdu

21. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

22. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného   záujmu   a za podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

23.   Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutých   rozhodnutí   krajského   súdu   dospel k záveru, že z ich odôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a do   práva   na ochranu   majetku   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu,   keďže   krajský   súd v posudzovaných   prípadoch   ústavne   konformným   spôsobom   interpretoval   a aplikoval príslušné právne normy.

24.   Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   medzi   napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažností na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky aj v tejto ich časti odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

25. Vzhľadom na odmietnutie sťažností sťažovateľky bolo už bez právneho významu zaoberať   sa   ďalšími   návrhmi   sťažovateľky   uvedenými   v podaných   sťažnostiach   (napr. návrhom na odklad vykonateľnosti rozhodnutia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2014