znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 309/2012-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. júna 2012 predbežne prerokoval sťažnosť T. B., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom P. E., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica, sp. zn. Tp 85/2011 z 25. apríla 2012 a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tost 15/2012 z 3. mája 2012 a jemu predchádzajúcim postupom a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júna 2012 doručená sťažnosť T. B., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom P. E., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením   Špecializovaného   trestného   súdu,   pracovisko   Banská   Bystrica   (ďalej   len „špecializovaný trestný súd“), sp. zn. Tp 85/2011 z 25. apríla 2012 (ďalej len „uznesenie z 25. apríla 2012“) a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Tost 15/2012 z 3. mája 2012 (ďalej len „uznesenie z 3. mája 2012“) a jemu predchádzajúcim postupom.

Zo sťažnosti vyplýva, že vyšetrovateľ Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej   kriminalite,   odboru   Bratislava   uznesením   ČVS:   PPZ-123/BOK-BA-2011 z 29. októbra 2011 vzniesol proti sťažovateľovi podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku obvinenie za zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona v súbehu s obzvlášť závažným zločinom podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 4 písm. a) a písm. b) Trestného zákona.

Uznesením špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 85/2011 z 2. novembra 2011 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tost 36/2011 z 9. novembra 2011 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku. Prokurátor   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky (ďalej len „prokurátor“) podal 18. apríla 2012 návrh na predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľa   o   sedem   mesiacov   nad   základnú   lehotu   trvania   väzby   (konkrétne do 30. decembra 2012).

Špecializovaný   trestný   súd   uznesením   z   25.   apríla   2012   návrhu   prokurátora   na predĺženie   lehoty   trvania   väzby   vyhovel   a   podľa   §   76   ods.   3   a   4   Trestného   poriadku sťažovateľovi   predĺžil   lehotu   trvania   väzby   do   30.   decembra   2012.   Sťažovateľ   proti uzneseniu   z   25.   apríla   2012   ihneď   po   jeho   vyhlásení   podal   do   zápisnice   o   verejnom zasadnutí sťažnosť, ktorú prostredníctvom svojho obhajcu odôvodnil a následne písomne doplnil   podaním   z   27.   apríla   2012.   Najvyšší   súd   o   jeho   sťažnosti   rozhodol   svojím uznesením z 3. mája 2012, ktorým ju zamietol.

Podľa sťažovateľa z dosiaľ vykonaného vyšetrovania nevyplýva dôvodná obava, že svojím správaním vplýval na svedkov spôsobom uvedeným v § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, a preto aj obava z toho, že bude ovplyvňovať svedkov, ktorí ešte len v konaní majú byť vypočutí, je bezdôvodná.

V súvislosti s namietaným porušením svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ argumentoval, že v predmetnom konaní   bol   použitý   nezákonný   dôkaz   –   výsluch   obvineného   M.   K.,   ktorý „celú   svoju výpoveď čítal z vopred pripravených rozsiahlych materiálov, a to od slova do slova“. Práve z výpovede tohto obvineného špecializovaný trestný súd vyvodil jeden z dôvodov kolúznej väzby sťažovateľa, ktorým je jeho spojenie s tzv. P., ktorí svojou činnosťou vplývajú a zastrašujú svedkov. Jednou zo zastrašovaných osôb mal byť aj obvinený M. K., ktorý bol vypočutý v Českej republike 26. marca 2012, avšak z jeho výpovede nevyplýva, že by bol v rámci výsluchu vypočutý aj v súvislosti s údajným zastrašovaním. Sťažovateľ namietal, že mu nie je známy účel „vypracovania znaleckého dokazovania a ani dôkazy týkajúce sa imidžu počítačov“.

Z   odôvodnenia   uznesenia   z   25.   apríla   2012   vyplýva,   že   záver   špecializovaného trestného súdu o tom, že u neho existuje dôvod kolúznej väzby, je založený len na domienke sudcu, ktorá nie je podopretá žiadnymi konkrétnymi skutočnosťami, tak ako to predpokladá § 71 ods.   1 Trestného poriadku, a v súčasnom štádiu trestného konania, keď už došlo k vypočutiu takmer všetkých obvinených a svedkov, je preto tento záver nedôvodný.

V odôvodnení uznesenia z 25. apríla 2012 špecializovaný trestný súd uviedol, že nebolo zistené, že by sťažovateľ priamym spôsobom uplatňoval násilie voči členom skupiny alebo iným osobám, avšak podľa tvrdení prokurátora mal sťažovateľ v rámci hierarchicky usporiadanej skupiny vplývať na osoby na nižších stupňoch skupiny. Uvedené skutočnosti vyplývajú okrem iného i z výpovedí Ing. Z. B. a M. L. Špecializovaný trestný súd iba poukazuje na bližšie nešpecifikovaný dôkaz, pričom nekonkretizuje tie skutočnosti získané z   dôkazného   prostriedku,   ktoré   majú   zakladať   dôvodné   podozrenie   zo   sťažovateľovho kolúzneho správania sa v minulosti odôvodňujúce obavu, že ho môže opakovať. Podľa sťažovateľa obvinená Ing. Z. B. sama vypovedala, že nebola nikým riadená, nevykonávala na sťažovateľov pokyn nijaké fiktívne obchody, ba práve naopak, vypovedala, že produkt webka-info je reálny.

Prokurátor návrh na vzatie sťažovateľa do väzby odôvodnil poukázaním na úplatok pre Ing. Z. B., pokiaľ nebude vypovedať proti nemu. Išlo o čisto účelový argument, pretože napriek odstupu času od uvedenej udalosti, v tejto veci dosiaľ nebolo pravdepodobne ani len začaté trestné stíhanie, nie to ešte vznesené obvinenie proti sťažovateľovi. Tento argument bol uvedený v návrhu na vzatie do väzby bez preukázania akejkoľvek inej skutočnosti, ktorá by   ho   potvrdzovala   a   jeho   cieľom   je   len   navodiť   domnienku   kolúzneho   správania   sa sťažovateľa.

V danom prípade sa špecializovaný trestný súd opäť nevysporiadal s obligatórnou materiálnou stránkou dôvodnosti väzby, pretože zo samotného uznesenia z 25. apríla 2012 nie   je   možné   preskúmať,   aké   konkrétne   skutočnosti   ho   viedli   k   prijatiu   záveru,   že sťažovateľova väzba, ako aj jej predĺženie je dôvodné.

Argumentácii   špecializovaného   trestného   súdu,   ktorou   odôvodnil   podozrenie,   že sťažovateľ   bude   po   prepustení   pokračovať v   trestnej   činnosti,   pretože   dlhší   čas   páchal trestnú   činnosť,   ktorá   mala   byť   podstatným   zdrojom   jeho   príjmu,   je   podľa   názoru sťažovateľa subjektívna a v rozpore so zákonom.

Sťažovateľ taktiež poukázal na to, že tzv. pokračovaciu väzbu obvineného nemožno odôvodniť poukazom na vznesenie obvinenia proti nemu pre inú trestnú činnosť,   ktorá časovo predchádzala trestnej činnosti, pre ktorú má byť väzobne stíhaný. Napriek tomu, že sťažovateľ dosiaľ nebol nijakým právoplatným rozhodnutím súdu odsúdený, špecializovaný trestný súd týmto poukazom prejudikuje jeho „vinu a predmetné stavia ako základ pre svoje rozhodnutie čo do dôvodnosti väzby“.

Ani   záver   špecializovaného   trestného   súdu,   podľa   ktorého   je trestná   činnosť   pre sťažovateľa podstatným zdrojom jeho príjmov, nie je podľa neho dôvodný, resp. nebol v konaní preukázaný.

S   ohľadom   na   uvedené   podľa   sťažovateľa   došlo   uznesením   z   25.   apríla   2012 v spojení s uznesením z 3. mája 2012 k porušeniu ním označených práv, pretože v jeho prípade „neexistujú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť mojej osobe v spáchaní trestného činu“, a nedošlo k naplneniu obligatórneho zákonného predpokladu uloženia väzby.

Sťažovateľ taktiež namietal, že v uznesení z 25. apríla 2012 nie je uvedené, akým spôsobom hrozí, že jeho prepustením na slobodu bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie   účelu   trestného   konania,   v   ktorom   navyše   nepristúpil   ďalší   významný a dostatočný dôvod, ktorý by odôvodňoval predĺženie jeho väzby.

V súčasnom štádiu trestnej veci sťažovateľa boli vypočutí takmer všetci obvinení a mnohí svedkovia a bolo vykonané rozsiahle dokazovanie, z ktorého nijako nevyplynulo, že by sťažovateľ konal kolúznym spôsobom v čase, keď nebol vo väzbe, resp. že tu existuje dôvodná   obava,   že   bude   pokračovať   v   páchaní   trestnej   činnosti   po   svojom   prepustení na slobodu.   Z   uvedeného   dôvodu   je   preto   úvaha   špecializovaného   trestného   súdu,   že prepustením z väzby sťažovateľa bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného   konania, „len   ničím   nepodložená   hypotéza,   ktorá   sa   nezakladá   na   žiadnych konkrétnych skutočnostiach“.

Podľa sťažovateľa predĺženie väzby až do 30. decembra 2012 nie je odôvodnené a je v rozpore s princípom primeranosti, pretože počas dosiaľ takmer 5 mesiacov jeho väzby bolo   vykonaných   70   vyšetrovacích   úkonov,   a   preto   na   vypočutie   ďalších   približne   40 svedkov nemôže byť potrebná až taká dlhá lehota.

Najvyšší   súd   sa   v   uznesení   z   3.   mája   2012   nijakým   spôsobom   nevysporiadal s námietkami sťažovateľa uvedenými v jeho sťažnosti, len sa v ňom stotožnil s odôvodním uznesenia z 25. apríla 2012, ktoré je nezákonné. Odôvodnenie uznesenia z 3. mája 2012 „je opäť len arbitrárnym rozhodnutím, z ktorého opäť nevyplýva o aké konkrétne skutočnosti sa má   jednať   a   ako   z   nich   má   vyplývať   reálna   obava   z   následkov   predpokladaných v ustanovení upravujúcom dôvody kolúznej a preventívnej väzby“.

Podľa sťažovateľa v uznesení z 25. apríla 2012 v spojení s uznesením z 3. mája 2012 „chýbajú skutkové základy, ktoré by presvedčivo odôvodňovali potrebu ponechania statusu quo pozbavenia mojej slobody. Je preto viac než zrejmé, že takéto rozhodnutie všeobecných súdov   síce   spĺňalo   povinnosť   legitimity   odkazom   na   príslušné   znenie   zákona,   avšak materiálne nenapĺňalo obsah jeho ustanovení“. Tvrdenie najvyššieho súdu, podľa ktorého konkrétne skutočnosti odvodňujúce väzbu sťažovateľa vyplývajú z povahy páchanej trestnej činnosti, nemôže podľa neho obstáť, pretože ani tento súdu neuviedol, o aké konkrétne skutočnosti ide, a iba sa odvolal na dôvody uvedené v uznesení z 25. apríla 2012 a v návrhu prokurátora, avšak v nich sa tieto dôvody v nijakom prípade nenachádzajú.

Sťažovateľ opätovne poukázal na to, že „z odôvodnenia Najvyššieho súdu vyplýva, že za takýchto podmienok by mohla byť daná dôvodnosť väzby u každej osoby, ktorá je obvinená a za daných okolností vyslovených Najvyšším súdom by mohol byť vzatá do väzby a následne v tej držaná každá osoba, ktorá je trestne stíhaná bez toho, aby boli naplnené zákonné podmienky vzatia a ďalšieho trvania väzby v zmysle § 71 a nasl. Tr. por., nakoľko je   tu   síce   splnená   povinnosť   legitimity   odkazom   na   príslušné   znenie   zákona,   avšak materiálne nenapĺňalo obsah jeho ustanovení“.

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   ústavnému   súdu   navrhol,   aby   vydal   nález, v ktorom vysloví, že jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 6 ods. 1 dohovoru boli uznesením z 25. apríla 2012 a jemu   predchádzajúcim   postupom,   ako   aj   uznesením   z   3.   mája   2012   a   jemu predchádzajúcim postupom porušené, zrušil uvedené uznesenia a zaviazal špecializovaný trestný súd a najvyšší súd uhradiť mu trovy konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením z 25. apríla 2012 a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj uznesením z 3. mája 2012 a jemu   predchádzajúcim   postupom.   K   porušeniu   ním   označených   práv   malo   dôjsť v dôsledku   toho,   že   súdy   zúčastnené   na   rozhodovaní   v   jeho   veci   existenciu dôvodov kolúznej a preventívnej väzby u neho riadne neodôvodnili žiadnymi konkrétnymi skutočnosťami, t. z. nevysporiadali sa s otázkou naplnenia materiálnych predpokladov na vydanie   rozhodnutia   o predĺžení   väzby   sťažovateľa   a   taktiež   neprihliadli   na   námietky sťažovateľa predložené v konaní.

II.A   K   namietanému   porušeniu   sťažovateľom   označených   práv   uznesením z 25. apríla 2012 a jemu predchádzajúcim postupom

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická   osoba,   ktorá   namieta   porušenie   svojho   základného   práva,   musí   rešpektovať postupnosť   tejto   ochrany   a   požiadať   o   ochranu   ten   orgán   verejnej   moci,   ktorý   je kompetenčne   predsunutý   pred   uplatnenie   právomoci   ústavného   súdu   (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

V prvostupňovom konaní vedenom špecializovaným trestným súdom mal sťažovateľ možnosť dovolávať sa ochrany svojich práv a slobôd v rámci konania o sťažnosti (§ 83, § 185 až § 195 Trestného poriadku) na najvyššom súde, ktorému prináleží právomoc zrušiť napádané   uznesenie   z   25.   apríla   2012   a   vrátiť   mu   vec   na   ďalšie   konanie   alebo   sám rozhodnúť   [§   194   ods.   1   písm.   a)   a   b)   Trestného   poriadku].   Vzhľadom   na   princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať   postup   a   uznesenie   z   25.   apríla   2012,   pretože   jeho   postup   a   rozhodnutie preskúmal najvyšší súd, ktorý rozhodol o sťažnosti sťažovateľa proti uvedenému uzneseniu. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

II.B   K namietanému porušeniu sťažovateľovho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy je osoba vo väzbe oprávnená na preskúmanie procesných a hmotných podmienok, ktoré   sú   predpokladom   na   jej   „zákonnosť“,   pričom   požiadavka   preskúmania   hmotných podmienok   väzby   zahŕňa   povinnosť   preskúmať   okolnosti   svedčiace   pre   a   proti   väzbe a rozhodnúť s poukazom na právne kritériá, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, alebo prepustiť   osobu   na   slobodu,   pokiaľ   také   dôvody   neexistujú   (pozri   III.   ÚS   38/01, III. ÚS 79/02 a III. ÚS 135/04).

Vzhľadom na závažné dôsledky pozbavenia osobnej slobody musí konanie, ktorého predmetom je preskúmanie zákonnosti väzby (konanie v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ale aj podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru), spĺňať niektoré princípy spravodlivého konania ako ich garantuje   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Jedným   z   nich   je   aj   právo   na   náležité   odôvodnenie rozhodnutia.   Jeho   obsahom   je   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia,   ktoré   preskúmateľným spôsobom,   jasne a zrozumiteľne dáva   odpovede   na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti   („fairness“)   pritom   zaväzuje   súdy,   aby   pre   svoje   rozhodnutia   poskytli dostatočné a relevantné dôvody (napr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 198/05, III. ÚS 34/07).

Na druhej strane konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami   o   trestnom   obvinení   samotnom   (konaniami   vo   veci   samej   ohľadne   viny obvinenej   osoby)   a   ani   konaniami   o   právach   alebo   záväzkoch   občianskoprávneho charakteru, na ktoré sa vzťahuje čl. 6 ods. 1 dohovoru. V rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru (napr. I. ÚS 200/06, III. ÚS 277/07). Ustanovenie čl. 6 dohovoru pritom predstavuje z hľadiska jeho pôsobnosti, výkladu a aplikácie jeden celok. Procesnoprávne garancie vyplývajúce z ods. 2 a ods. 3 čl. 6 dohovoru sa preto tiež týkajú tej časti trestného konania, ktorej predmetom je rozhodovanie o samotnom trestnom obvinení (resp. o obžalobe) osoby, a nie sú priamo aplikovateľné na konanie týkajúce sa väzby.

Aj pokiaľ ide o vzťah ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy upravujúceho základné právo na súdnu ochranu a ustanovení čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy týkajúcich sa špecificky základného práva na osobnú slobodu, ústavný súd konštatoval, že čl. 17 ústavy zahŕňa základné hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu   v   prípadoch   pozbavenia   osobnej   slobody   väzbou.   Táto   súdna   ochrana   zahŕňa základné   procesné   garancie   spravodlivého   súdneho   konania   s   prihliadnutím   na   povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne   ustanovenia   čl.   17   ods.   2   a   5   ústavy   o   osobnej   slobode,   a   nie   všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. uznesenia o predbežnom prerokovaní III. ÚS 135/04 z 28. apríla 2004, III. ÚS 277/07 z 11. októbra 2007).

Na   základe   týchto   skutočností   odmietol   ústavný   súd   sťažnosť   vo   vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj vo vzťahu k namietanému porušeniu jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi sťažnosťou napadnutým postupom a uznesením z 25. apríla 2012 v   spojení   s   uznesením   z   3.   mája   2012   a   uvedenými   právami   zaručenými   v ústave a v dohovore týkajúcimi sa predovšetkým trestného konania vo veci samej.

II.C   K   namietanému   porušeniu   základných   práv   sťažovateľa   podľa   čl.   17 ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru uznesením z 3. mája 2012

Sťažovateľ v sťažnosti v podstate namietal, že v konaní v jeho veci dosiaľ neboli preukázané žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver o existencii dôvodov kolúznej a preventívnej väzby na jeho strane.

V odôvodnení uznesenia z 3. mája 2012 v uvedených súvislostiach   najvyšší súd okrem iného uviedol: «Najvyšší súd Slovenskej republiky po preštudovaní vyšetrovacieho spisu,   sp.   zn.   ČVS:   PPZ-123/BOK-BA-2011,   ako   aj   spisu,   sp.   zn.   Tp   85/2011,   dospel k záveru, rovnako ako súd prvého stupňa, že trestné stíhanie obvinených pre skutky, pre ktoré im bolo vznesené obvinenie sa vedie dôvodne, skutky boli spáchané, majú znaky vyššie špecifikovaných trestných činov a existuje aj dôvodné podozrenie, že tieto skutky spáchali títo   obvinení   aj   spolu   s ďalšími obvinenými   osobami.   Najvyšší súd si   v tejto   súvislosti osvojuje závery súdu prvého stupňa a v ďalšom len na ne odkazuje.

Pri rozhodovaní o dôvodnosti predĺženia lehoty väzby mal Najvyšší súd na zreteli aj ustanovenie   §   76   ods.   1   Tr.   por.,   podľa   ktorého   môže   väzba   v   rámci   základnej   alebo predĺženej lehoty väzby v prípravnom konaní a v konaní pred súdom trvať len nevyhnutný čas,   čo   je   podporené   aj   judikatúrou   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   ako   aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva. Vychádzal aj z ustanovenia § 79 ods. 2 Tr. por., podľa ktorého policajt, prokurátor, sudca pre prípravné konanie a súd sú povinní skúmať v každom období trestného stíhania, či dôvody väzby trvajú aj naďalej, resp. či sa zmenili,   pričom   sudca   pre   prípravné   konanie   tak   koná   iba   pri   rozhodovaní   o   návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby alebo o zmene dôvodov väzby a tiež pri rozhodovaní o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby na slobodu.

Rovnako tiež skúmal, či bola dodržaná požiadavka vyplývajúca s ustanovenia § 76 ods. 2 Tr. por., podľa ktorej je prokurátor povinný podať návrh na predĺženie lehoty väzby v prípravnom konaní najneskôr 20 pracovných dní pred jej uplynutím a zistil pritom, že táto požiadavka bola splnená.

Rozhodnutie   o   vine   či   nevine   obvinených   však   bude   predmetom   ďalšieho dokazovania v prebiehajúcom trestnom konaní, pričom orgány činné v trestnom konaní a súd sú povinné s rovnakou starostlivosťou objasňovať okolnosti svedčiace proti obvineným, ako aj okolnosti svedčiace v ich prospech. Treba zdôrazniť na tomto mieste, že nie je úlohou súdu v tomto štádiu trestného konania prejudikovať vinu obvinených; takýto postup by bol v rozpore so zákonom. V tomto štádiu trestného konania súd skúma, či je daná niektorá z materiálnych   podmienok   väzby,   ktorou   je   tiež   dôvodné   podozrenie   obvinených zo spáchania predmetných skutkov.   Nie je   možné   však   dôvodné podozrenie   postaviť na úroveň rozhodnutia o uznaní viny.

Okrem   podozrenia,   ako   jedného   z   predpokladov   vzatia   obvinených   do   väzby,   je v posudzovanej   veci   v   súčasnom   štádiu   trestného   konania   splnená   aj   ďalšia   základná materiálna podmienka, a to existencia väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b/, písm. c/ Tr. por. Podľa zistenia Najvyššieho súdu uvedené väzobné dôvody, pre ktoré bola obmedzená osobná sloboda obvinených ich vzatím do väzby, sa opiera o celkom konkrétne skutočnosti   vyžadované   zákonom,   pričom   z   nich   vyplýva   reálna   obava   z   následkov predpokladaných v ustanovení upravujúcom dôvody kolúznej väzby a preventívnej väzby. Výklad   pojmu   „konkrétna   skutočnosť“   je   v   kompetencii   súdu,   ktorý   na   základe skutkových   okolností   a   dôkaznej   situácie   v   konkrétnej   trestnej   veci   posúdi,   či   vzatie obvinených do väzby a ich ďalšie držanie v nej je opatrením nevyhnutným na dosiahnutie účelu trestného konania a či tento účel nemožno dosiahnuť inak. V posudzovanej veci tieto konkrétne   skutočnosti   zakladajúce   u   obvinených   dôvody   kolúznej   väzby   a   preventívnej väzby vyplývajú z povahy a charakteru trestnej činnosti, ktorá je obvineným B. a Ing. G. ako aj s nimi ďalším spoluobvineným kladené za vinu, ktorá mala byť spáchaná plánovité, organizovane a vyznačuje sa vysokým stupňom sofistikovanosti.

Nemožno súhlasiť so závermi obvinených, že neboli preukázané žiadne konkrétne skutočnosti, preukazujúce niektorý z väzobných dôvodov uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. b/ a písm. c/ Tr. por. a taktiež neboli preukázané žiadne skutočnosti, na základe ktorých bola lehota trvania väzby predĺžená. V tejto súvislosti Najvyšší súd poukazuje na uznesenie Špecializovaného trestného súdu zo dňa 25. marca 2012, sp. zn. Tp 85/2011, ako aj na návrh prokurátora na predĺženie lehoty väzby (sp. zn. VII/2 Gv 123/11-344), kde tento v odôvodnení svojho rozhodnutia (návrhu) podrobne popísal dôvody, pre ktoré považoval väzobné   dôvody   upravené   v   ustanovení   §   71   ods.   1   písm.   b/,   písm.   c/   Tr.   por. za opodstatnené. Najvyšší súd si závery súdu prvého stupňa, ako i prokurátora uvedené v návrhu na predĺženie lehoty väzby, osvojuje a v ďalšom na ne odkazuje.»

Ústavný súd preskúmal aj uznesenie z 25. apríla 2012 v rozsahu, v ktorom na toto uznesenie   odkazuje   najvyšší   súd,   a   poukazuje   na   jeho   odôvodnenie,   v   ktorom špecializovaný   trestný   súd   okrem   iného   uviedol: «Po   oboznámení   sa   so   spisovým materiálom a výsluchu obvinených som dospel k záveru, že návrh prokurátora je dôvodný. Je   potrebné   zdôrazniť,   že   väzobné   stíhanie   osôb   je   výnimkou   z   pravidla,   všetky väzobné dôvody musia byť opreté o konkrétne skutočnosti a každé rozhodnutie o väzbe musí byť vierohodne zdôvodnené aj skutkovými okolnosťami. To znamená, že rozhodujúci súd, alebo   sudca   sa   musí   vysporiadať   aj   s   reálnou   dôvodnosťou   podozrenia.   Pokiaľ   by dôvodnosť   podozrenia   neexistovala   v   intenciách   rozumnej   pravdepodobnosti,   je   každý o väzbe rozhodujúci orgán povinný obvineného prepustiť na slobodu.

K prvej skúmanej, tzv. materiálnej podmienke väzby, teda dôvodnosti podozrenia je potrebné uviesť, že táto naďalej pretrváva a nič z vykonaných dôkazov ju nespochybnilo, resp.   neoslabilo   natoľko,   aby   bolo   potrebné   čokoľvek   ohľadne   konštatácií   súvisiacich s prvotnou podmienkou väzby meniť. Doteraz získané dôkazy v rámci prípravného konania dostatočným spôsobom preukazujú odôvodnené podozrenie, že obvinení sú trestne stíhaní dôvodne. Podozrenie zo páchania trestnej činnosti nie je uznanie viny, kde je potrebné zo stopercentnou istotou konštatovať spáchanie skutku, ktorý vykazuje znaky trestného činu. Vykonané dokazovanie je dostatočným a rozumným spôsobom pre odôvodnenie podozrenia, že skutky, ktoré naplňujú znaky trestného činu boli spáchané obvinenými. Požiadavka istoty bez rozumných pochybností je nevyhnutná pri meritórnom rozhodovaní, ale nie je tomu tak pri rozhodovaní o väzbe. Tu musí existovať dôvodné podozrenie, pričom sa nejedná len o akési hmlisté žiadnymi konkrétnymi skutočnosťami neodôvodnené podozrenie.

Obvineným sa kladie za vinu naozaj sofistikovaná trestná činnosť, ktorá v podstate spočíva vo vytvorení sietí rôznych podnikateľských subjektov, ktoré medzi sebou obchodujú, či už reálne, alebo len účtovne s rôznymi komoditami, najmä tovarom, ktorý je nazvaný ako „webka-info“,   a   ktorý   umožňuje   jeho   užívateľovi   zriadenie   si   webových   stránok,   čiže prístup k tzv. webhostingovej službe. Posledné články tejto siete podnikateľských subjektov potom podľa vyšetrovateľa majú vykonávať činnosť, ktorá v konečnom dôsledku umožní odpočítanie dane z pridanej hodnoty (najmä na základe vývozu do zahraničia) a potom uplatnenie si nadmerného odpočtu v zmysle § 79 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z., čím sa rozumie prevýšenie celkovej výške odpočítateľnej dane za príslušné zdaňovacie obdobie nad celkovou   výškou   dane   za   príslušné   zdaňovacie   obdobie   (rozdiel   medzi   daňami,   ktoré ekonomická teória a právne prostredie do roku 2004 definovalo ako daň na výstupe a daň na vstupe).

Doteraz   nazhromaždený   materiál   dáva   dostatok   dôvodov   domnievať   sa,   že k popisovaným transakciám naozaj mohlo dôjsť spôsobom a za tým účelom, ako to popisuje vyšetrovateľ a prokurátor. Javí sa byť nesporným, že vo veci vypovedali viaceré osoby – tzv. biele   kone,   ktoré   boli   do   veci   zainteresované,   s   podnikaním   nemajú   žiadne   skúsenosti a tvrdia, že na základe pokynov obchodovali s kartami.

Pokiaľ ide o dôvodnosť kolúznej väzby (§ 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku) je potrebné uviesť, že aj v tomto štádiu trestného konania u obidvoch obvinených existujú dôvody kolúznej väzby tak, ako boli dané sudcom pre prípravné konanie v uznesení o vzatí do väzby obvinených. Vykonaným vyšetrovaním nedošlo ku zmene alebo zániku dôvodov prečo   u   oboch   obvinených   existuje   dôvod   kolúznej   väzby.   S   poukazom   na   vykonané vyšetrovanie   naďalej   existuje   obava   z   možnosti   ovplyvňovania   celého   vyšetrovania   aj potom, čo boli vypočutí svedkovia a spoluobvinení a zadovážené listinné a vecné dôkazy. S poukazom   na   návrh   prokurátora   vo   veci   majú   byť   vykonané   ďalšie   úkony   trestného konania výsluchom ďalších svedkov. Existencia dôvodov kolúznej väzby trvá aj v tomto štádiu trestného konania u obvineného T. B. bola konštatovaná ich existencia aj uznesením tunajšieho   súdu   č.   Tp   85/2011   zo   dňa   15.   februára   2012   v   spojení   s   rozhodnutím Najvyššieho súdu v SR č. k. 1 Tost 7/2012 zo dňa 7. marca 2012.

Pokiaľ   ide   o   dôvody   tzv.   preventívnej   väzby   (§   71   ods.   1   písm.   c)   Trestného poriadku), podľa názoru sudcu pre prípravné konanie tento je takisto daný, a to v zásade tak, ako to v návrhu udáva prokurátor. Obaja obvinení mali páchať trestnú činnosť po dlhší čas   a   táto   trestná   činnosť   mala   byť   podstatným   zdrojom   ich   príjmu.   Naďalej   existuje dôvodná obava, že takýmto spôsobom ako je popísaný v skutkovej vete v uznesení o vznesení obvinenia budú pokračovať získavaním finančných prostriedkov aj po prepustení z väzby na slobodu.

Na základe vyššie uvedeného je tak možné konštatovať, že dôvodnosť podozrenia naďalej existuje, nie je len hypotetická a je podložená obsahom konkrétnych dôkazných prostriedkov. U oboch obvinených existujú tak dôvody kolúznej, ako aj preventívnej väzby v zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 písm. b), c) Trestného poriadku.

Pri rozhodovaní o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby pristupuje k rozhodovaniu o väzbe obvinených aj ďalšia obligatórna podmienka spočívajúca v hrozbe zmarenia   alebo   podstatného   sťaženia   dosiahnutia   účelu   trestného   konania   v   dôsledku prepustenia obvinených na slobodu. Zároveň musí byť splnená podmienka, aby bol návrh prokurátora podaný v lehote uvedenej v ustanovení § 76 ods. 2 Trestného poriadku. Pri predlžovaní lehoty trvania väzby ide o výnimočný prípad, pretože predĺženie lehoty trvania väzby je výnimkou zo zásady, že väzba môže trvať len obmedzenú dobu. Návrh prokurátora bol podaný včas. V uvedenej trestnej veci sa koná bez zbytočných prieťahov. Vzhľadom na obtiažnosť tejto trestnej veci nie je možné trestné stíhanie ukončiť v základnej lehote trvania väzby.   Poukazujem   tu   na   dôvod   uvádzaný   prokurátorom,   že   vyšetrovanie   je   potrebné doplniť ďalšími úkonmi trestného konania. Prepustením obvinených na slobodu hrozí, že dôjde k zmareniu účelu trestného konania v zmysle ustanovenia § 1 Trestného poriadku. Mám za to, že vzhľadom na charakter páchanej trestnej činnosti sofistikovanosť spôsobu, akým trestná činnosť mala byť páchaná, následok, ktorý mal nastať páchanou trestnou činnosťou nebolo možné túto trestnú činnosť vyšetriť a rozhodnúť v rámci prípravného konania   v   lehote   do   30.   05.   2012.   Vzhľadom   na   rozsah   navrhovaného   dokazovania a následného   realizovania   úkonov   spojených   s   ukončením   vyšetrovania   som   akceptoval návrh prokurátora a väzbu oboch obvinených som predĺžil do dňa 30. decembra 2012.»Z   obsahu   rozhodnutí   súdov   zúčastnených   na   rozhodovaní   v   predmetnom   konaní vyplýva, že všeobecné súdy v tejto veci dosiaľ uzavreli, že vo vzťahu k sťažovateľovi existuje dôvodné podozrenie zo spáchania závažnej trestnej činnosti, z ktorej bol obvinený, spočívajúcej v riadení a realizovaní jednotlivých akcií zločineckej skupiny, ktorá sa počas obdobia   niekoľkých   predchádzajúcich   rokov   (asi   už   od   roku   2007)   a   až do   súčasnosti dopúšťa   páchania   ekonomickej   trestnej   činnosti,   najmä   podvodov   súvisiacich s neoprávneným   uplatňovaním   nárokov   na   vrátenie   dane   z   pridanej   hodnoty   formou simulácie   vzniku   zákonných   podmienok,   cestou   predkladania   fiktívnych   účtovných dokladov, daňových priznaní a iných dokumentov fiktívnej obchodnej činnosti (na tento účel mala skupina vytvoriť celý reťazec obchodných spoločností), ako aj ďalšími spôsobmi dosiaľ   neustálenými   v   rámci   vykonaného   dokazovania,   v   dôsledku   ktorej   mala   byť spôsobená   škoda   štátnemu   rozpočtu   Slovenskej   republiky   v   celkovej   sume   asi 19 761 695,73 €. Zistené skutočnosti podľa nich opodstatňovali podozrenie, že tieto trestné činy   mali byť páchané systematicky,   plánovane a   organizovane väčšou   skupinou   osôb, v rámci ktorej mal sťažovateľ zastávať jednu z významných vodcovských pozícií. Podľa súdov   tvorili   tieto   osoby   skupinu   s   „určenými   vnútornými   vzťahmi“,   „väzbami a štruktúrou“ zahŕňajúcou rozdelenie úloh medzi jednotlivými členmi. Členovia skupiny sa snažili   rôznymi   formami   ovplyvňovať   činnosť   pracovníkov   Daňového   úradu   Dunajská Streda a využívali aj iného kontakty, napr. rôzne osoby činné v podsvetí, aby dosiahli skoré vyplatenie   peňažných   prostriedkov   z   takto   uplatňovaných   nárokov   na   vrátenie   dane z pridanej   hodnoty,   pričom   na   dosiahnutie   tohto   cieľa   mali   vedome   využívať   voči poškodeným osobám aj obťažovanie, zastrašovanie (vrátane hrozieb fyzickou likvidáciou aj s použitím strelných zbraní), úplatky a pod.

Na základe uvedených skutočností súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci zotrvali na úsudku o existencii dôvodnej obavy, že v prípade prepustenia na slobodu bude   sťažovateľ   pôsobiť   na   svedkov,   znalcov,   spoluobvinených   alebo   inak   mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie [§ 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku].

Súdy   zúčastnené   na   rozhodovaní   v   tejto   veci   v   tomto   smere   svoje   rozhodnutia (uznesenie z 25. apríla 2012 a uznesenie z 3. mája 2012) dostatočne odôvodnili, poukážuc zároveň na podrobnejšie odôvodnenia rozhodnutí súdov prvého a druhého stupňa o vzatí sťažovateľa   do   väzby   a   o   predĺžení   lehoty   trvania   sťažovateľovej   väzby,   ako   aj   návrh prokurátora na predĺženie lehoty väzby.

Najvyšší súd vo svojom uznesení z 3. mája 2012 na citované konkrétne skutočnosti týkajúce   sa   existencie   kolúzneho   dôvodu   sťažovateľovej   väzby   poukázal   odkazom   na podrobnejšie odôvodnenie uznesenia z 25. apríla 2012, s obsahom ktorého sa stotožnil, ako aj na dôvody podaného návrhu na predĺženie lehoty väzby prokurátora. V tomto kontexte možno akceptovať stručnosť odôvodnenia uznesenia z 3. mája 2012, keďže nie je prejavom jeho arbitrárnosti.

Ústavný súd nepovažuje za arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený ani právny názor špeciálneho súdu a najvyššieho súdu v danej veci, že existencia zákonného dôvodu kolúznej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku nevyžaduje [na rozdiel od dôvodu opätovného vzatia do väzby podľa § 71 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku] preukázanie dokonaného kolúzneho konania obvineného, ale postačuje preukázanie takých konkrétnych skutočností, ktoré sú spôsobilé založiť rozumnú obavu (dôvodná obava), že obvinený by sa s veľkou pravdepodobnosťou mohol v prípade ponechania na slobode konania kolúznej povahy dopustiť (m. m. III. ÚS 68/08).

Podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku môže   byť obvinený   vzatý   do   väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie.

Znenie   ustanovenia   §   71   ods.   1   písm.   b)   Trestného   poriadku   aplikovaného všeobecnými súdmi v danej veci ani povaha a účel väzby ako procesného zaisťovacieho inštitútu   dočasnej   a   preventívnej   povahy   nevylučujú   interpretáciu   a   výklad   označeného ustanovenia Trestného poriadku, ktoré použili špecializovaný trestný súd a najvyšší súd v sťažovateľovej veci.

Za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené nepovažuje ústavný súd ani ich hodnotenie zistených skutkových okolností, ktoré je založené na úvahe, že závažnosť, rozsah a spôsob páchania trestnej činnosti, z ktorej bol sťažovateľ dôvodne podozrivý (zahŕňajúci úmyselné a cielené používanie násilia alebo hrozby násilím na zastrašenie a vydieranie poškodených) odôvodňujú obavu, že v prípade prepustenia na slobodu by sa sťažovateľ (vzhľadom na hrozbu vyplývajúcu z trestného stíhania) pokúšal pôsobiť na svedkov, spoluobvinených, prípadne   ďalších   dosiaľ   nestotožnených   spolupáchateľov alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

II.D   Záver

Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. júna 2012