znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 308/2011-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., a. s., V., zastúpenej advokátkou Mgr. A. M., P., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, 3, 4 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo/103/2008 z 20. decembra 2010, rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5 Co 202/2007 z 28. apríla 2008 a rozsudkom Okresného súdu Topoľčany č. k. 5 C 32/96-448 zo 14. mája 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti P., a. s.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. apríla 2011 doručená sťažnosť spoločnosti P., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“, v citovanom texte aj „sťažovateľ“)   na   výzvu   ústavného   súdu   doplnená   podaním   z 12.   mája   2011,   ktorou namietala porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1, 3, 4 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo/103/2008 z 20. decembra 2010, rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 202/2007 z 28. apríla 2008 a rozsudkom Okresného súdu Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) č. k. 5 C 32/96-448 zo 14. mája 2007.

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je v procesnom postavení žalovanej v spore vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 5 C 32/96, v ktorom predmetom konania „bol nárok p. M. V. (ďalej aj „žalobkyňa“, pozn.) na vydanie bezdôvodného obohatenia, resp. zaplatenie nájomného za užívanie pozemku... Dňa 14. 5. 2007 uložil Okresný súd... rozsudkom,   č.   k.   5   C   32/96-448...   Sťažovateľovi   povinnosť   vydať   p. M. V.   bezdôvodné obohatenie... sumu 6 339 070,- Sk (210 418,58 €) spolu s príslušenstvom... náhradu trov konania a zároveň zaplatiť náhradu trov konania štátu a súdny poplatok. Proti Rozsudku súdu   prvého   stupňa   podal   Sťažovateľ   odvolanie...,   o ktorom   rozhodol   Krajský   súd... rozsudkom   zo   dňa   28.   apríla   2008...   tak,   že   Rozsudok   súdu   prvého   stupňa   zmenil   a Sťažovateľovi   uložil   zaplatiť   p.   M.   V.   sumu   6 104 896,-   Sk   (202   645,32   €)   spolu s príslušenstvom..., náhradu trov prvostupňového konania a odvolacieho konania a zároveň zaplatiť súdny poplatok, pričom potvrdil povinnosť Sťažovateľa zaplatiť trovy konania štátu a   súdny   poplatok...   Sťažovateľ   podal   voči   Rozsudku   odvolacieho   súdu...   Dovolanie... dovolací súd Dovolanie odmietol pre neprípustnosť.“.

3. Podľa názoru sťažovateľky „V súčasnosti nastal v dôsledku Rozsudku súdu prvého stupňa, Rozsudku odvolacieho súdu a Uznesenia právny stav, kedy výlučný a neobmedzený vlastník   musel   zaplatiť   odplatu   za   užívanie   vlastného   pozemku   osobe,   ktorá   nemá   voči tomuto pozemku žiadny právny vzťah a ani právny titul na jeho užívanie (medzi dotknutými osobami pritom v minulosti nevznikol ani žiadny zmluvný vzťah, ktorý by takýto postup odôvodňoval)... Samotnému Konaniu (pred okresným súdom a krajským súdom, pozn.) a ani konaniu pred Najvyšším súdom... nepredchádzalo žiadne iné konanie pred súdom o určení vlastníckeho práva k Pozemkom T., príp. negatórna (zapieracia žaloba), či konanie pred orgánmi Štátnej správy na úseku katastra (a následne pred príslušným súdom v rámci výkonu správneho súdnictva) a rovnako tak ani dohoda medzi Sťažovateľom a p. M. V. o urovnaní   sporných   nárokov,   ktoré   by   viedli   k definitívnemu   odstráneniu   duplicitnej evidencie spornej parcely a vlastníckeho práva k nej v katastri nehnuteľností v prospech p. M. V.“.

4. Sťažovateľka tvrdí, že postupom a rozhodnutiami v jej právnej veci konajúcich všeobecných súdov boli porušené ňou označené základné práva zaručené ústavou a práva zaručené dohovorom a dodatkovým protokolom.

5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo/103/2008, Krajský súd v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co/202/2007 a Okresný súd Topoľčany v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   C   32/96   porušili   základné   právo   Sťažovateľa   vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, 3, 4 a 5 Ústavy Slovenskej republiky ako aj jeho právo na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu a právo Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, jeho právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, jeho právo na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru.

2. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo/103/2008 zo dňa 20. 12. 2010, rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 5 Co 202/2007-506 zo dňa 28. 04. 2008 a rozsudok Okresného súdu Topoľčany č. k. 5 C 32/96-448 zo dňa 14. 5. 2007 sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie Okresnému súdu Topoľčany.

3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 40 000,- €, ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť...

4. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania, ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť...“.

II.

6.   Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

8. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9.   Podľa   čl.   127   ústavy   je   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv   a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá právomoc   rozhodovať   o takých   sťažnostiach,   o ktorých   je   oprávnený   podľa   platných právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

10.   O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   vtedy,   ak namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania (napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).

II.A K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 C 32/96 zo 14. mája 2007

11. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namietala porušenie práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,   resp.   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   5   C   32/96-448 zo 14. mája 2007 a konaním mu predchádzajúcim.

12. Z obsahu sťažnosti (a k nej pripojených písomností) vyplýva, že sťažovateľka proti   rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   5   C   32/96-448   zo   14.   mája   2007 podala riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 5 Co 202/2007 z 28. apríla 2008. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti,   v ktorej   sa   namieta   porušenie   práva   sťažovateľky   predmetným   rozsudkom okresného súdu.

13. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu, pretože na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu. Z uvedeného dôvodu sťažnosti v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

II.B

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 103/2008 z 20. decembra 2010 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 202/2007 z 28. apríla 2008

14.   Sťažovateľka   sa   vo   svojej   sťažnosti   domáhala   tiež   vyslovenia   porušenia základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 103/2008 z 20. decembra 2010, ktorým dovolanie sťažovateľky odmietol, a jemu predchádzajúcim   potvrdzujúcim   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   5 Co   202/2007 z 28. apríla 2008.

15. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).

16. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   podľa   stabilizovanej judikatúry   ústavného   súdu   všeobecný   súd   nemôže   porušiť,   ak   koná   vo   veci   v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „OSP“).

17.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   súčasťou   práva   na   spravodlivý súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom   úspešný   vrátane odvolacieho konania či   konania o dovolaní.   Z toho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania.   Procesný   postoj   účastníka   konania zásadne   nemôže   bez ďalšieho   dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu,   v ktorom   účastník   konania   uplatňuje   svoje   nároky   alebo   sa   bráni   proti   ich uplatneniu,   prípadne   štádia   civilného   procesu   (IV.   ÚS   252/04,   IV.   ÚS   329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07, I. ÚS 290/19).

18.   Rovnako   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

19.   Z tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

20. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   nie   je   povinnosť   súdu   akceptovať   dôvody   prípustnosti   opravného prostriedku   (odvolania   či   dovolania)   uvádzané   sťažovateľkou,   v dôsledku   čoho   ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného   práva.   V inom   prípade   by   totiž   súdy   stratili   možnosť   posúdiť,   či   zákonné dôvody   prípustnosti   alebo   neprípustnosti   podaného   odvolania   či   dovolania   vôbec   boli naplnené.

21. K uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 103/2008 z 20. decembra 2010 Sťažovateľka   v sťažnosti   vychádzala   v zásade   z dôvodov,   ktoré   uviedla   aj v podanom   dovolaní   a ktorými   sa   dovolací   súd   zaoberal   pri   jeho   prerokúvaní. „Podrobnejšie sú niektoré súvisiace argumenty a dôvody Sťažovateľa pre podanie tejto sťažnosti uvedené v doterajších písomných podaniach Sťažovateľa v Konaní (t. j. v konaní pred   okresným   súdom   a krajským   súdom,   pozn.),   v konaní   pred   Najvyšším   súdom... o Dovolaní   (sp.   zn.   1 Cdo/103/2008),   v konaní   pred   S.   T.   a následne   pred   K.   v N...“ Dovolací súd ho posúdil ako také, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému tento mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný, a preto ho odmietol.

22. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné   uviesť,   že   otázka   posúdenia,   či   sú,   alebo   nie   sú   splnené   podmienky na uskutočnenie   dovolacieho   konania,   patrí   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu, t. j. najvyššieho   súdu,   a nie   do   právomoci   ústavného   súdu.   Z rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd   nie   je   alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96).   Zo   subsidiárnej   štruktúry   systému   ochrany ústavnosti   ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc   všeobecných   súdov   (m.   m.   II.   ÚS   13/01),   alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

23.   Právo   na   súdnu   ochranu   (ako   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie)   sa v občianskoprávnom   konaní   účinne   zaručuje   len   vtedy,   ak sú   splnené   všetky   procesné podmienky,   za   splnenia   ktorých   občianskoprávny   súd   môže   konať a   rozhodnúť   o   veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia § 236 a nasl. OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené pod písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 238 OSP.

24. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 103/2008 z 20. decembra 2010, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky. Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia naopak vyplýva, že najvyšší súd sa zaoberal   a   vysporiadal   s dôvodmi   sťažovateľky,   ale   pretože   sa   s nimi   nestotožnil, odmietol dovolanie ako neprípustné.

25.   V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   po   oboznámení   výsledkov   konania   (jeho skutkových a právnych záverov) a rozhodnutí prvostupňového aj odvolacieho súdu najvyšší súd «... ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho   pojednávania   (§   243a   ods.   1   O.   s.   p.)   skúmal   najskôr,   či   tento   opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa... V prejednávanej veci odvolací súd o uplatnenom nároku (o vydanie bezdôvodného obohatenia) rozhodol rozsudkom.   V   zmysle   ustanovení   §   238   O.   s.   p.   platí,   že   ak   dovolanie   smeruje   proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O. s. p.) alebo rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.), alebo rozsudok   potvrdzujúceho   rozsudok   súdu   prvého   stupňa,   ak   odvolací   súd   v jeho   výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku   vyslovil   neplatnosť   zmluvnej   podmienky   podľa   §   153   ods.   3   a   4   (§ 238   ods.   3 O. s. p.). Z hľadiska prípustnosti dovolania možno za zmenu rozsudku súdu prvého stupňa odvolacím súdom považovať   len také rozhodnutie,   ktorým odvolací súd   vecne   zmeňuje rozhodnutie súdu prvého stupňa o predmete sporu a nahrádza ho svojím iným rozhodnutím o veci samej. V porovnaní s rozhodnutím súdu prvého stupňa musí ísť o iné, rozdielne rozhodnutie vo veci samej. Pre posúdenie, či ide o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu nie je preto rozhodujúce to, ako odvolací súd sformuloval výrok svojho rozsudku (či ho formálne označil ako zmeňujúci, hoci v skutočnosti ide o potvrdzujúci rozsudok), prípadne ako v dôvodoch označil ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorých pri rozhodnutí postupoval (či rozhodol podľa § 219 O. s. p. alebo § 220 O. s. p.). Z porovnania výrokových častí rozsudkov nižších stupňov je zrejmé, že odvolací súd napriek použitej formulácii o zmene rozsudku súdu prvého stupňa v skutočnosti (podľa obsahu), jeho rozsudok v časti ukladajúcej povinnosť žalovanému zaplatiť žalobkyni 202 645,32 Eur (6 104 893 Sk) potvrdil a tento rozsudok zmenil len v ostatnej (zvyšnej) časti, týkajúcej sa zaplatenia 7 773,25 Eur (234 177 Sk) s príslušenstvom, v ktorej na rozdiel od súdu   prvého   stupňa   žalobu   zamietol.   Z   hľadiska   prípustnosti   dovolania   žalovaného,   je podstatné, že oba rozsudky (rozsudok súdu prvého stupňa a rozsudok odvolacieho súdu) sú súhlasné v tom, že (zhodne) uložil žalovanému zaplatiť žalobkyni 202 645,32 Eur (6 104 893 Sk). Z uvedeného vyplýva, že táto časť rozsudku odvolacieho súdu (žalovaný podal dovolanie   „proti   celému   výroku   rozsudku,   ako   aj   proti   odôvodneniu...   rozsudku“)   má povahu potvrdzujúceho rozsudku (obdobne to platí aj vo vzťahu k výroku o poplatkovej povinnosti žalovaného, ktorý výrok sám o sebe má procesnú formu uznesenia). Podmienky prípustnosti   tohto   mimoriadneho   opravného   prostriedku   bolo   preto   potrebné   skúmať v zmysle § 238 ods. 2 a 3 O. s. p. Rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   nepredchádzalo   iné   rozhodnutie   dovolacieho   súdu obsahujúce právny názor v tejto veci. Prípustnosť dovolania podľa § 238 ods.2 O. s. p. preto neprichádza do úvahy. Zároveň sa nejedná ani o potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého   by   odvolací   súd   vyslovil   prípustnosť   dovolania,   pretože   ide   o   rozhodnutie   po právnej stránke zásadného významu a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok vo veci neplatnosti zmluvnej podmienky. Dovolanie preto nie je prípustné ani podľa § 238 ods. 3 O. s. p. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O. s. p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale zaoberal sa i otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z procesných vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. Ak je konanie   postihnuté   niektorou   zvád   vymenovaných   v   §   237   O.   s.   p.,   možno   dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 238 O. s. p. vylúčené. Dovolateľ však žiadnu z vád vymenovaných v § 237 O. s. p. nenamietal a jej existencia v dovolacom konaní nevyšla najavo. Pokiaľ dovolateľ svoje dovolanie odôvodnil tým, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, treba uviesť, že inú procesnú vadu (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) považuje Občiansky súdny poriadok za prípustný dovolací dôvod (ktorý možno   uplatniť   vtedy,   ak   je   dovolanie   prípustné);   samotná   táto   vada   ale   prípustnosť dovolania nezakladá. Rovnako nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) je prípustným dovolacím dôvodom (ktorý možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ   nie   sú   splnené   procesné   podmienky   prípustnosti   dovolania,   nemožno   napadnuté rozhodnutie   podrobiť   vednému   preskúmavaniu,   a   preto   ani   zohľadniť   prípadné   vecné nesprávnosti rozhodnutia. Nakoľko v danom prípade dovolanie nie je podľa § 238 O. s. p. prípustné a neboli zistené (ani tvrdené) vady konania uvedené v § 237 O. s. p., dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalovaného je neprípustné a preto ho odmietol (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. d O. s. p.)...».

26.   Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   v dovolacom   konaní nedošlo   k odňatiu   možnosti   preskúmavania   napadnutého   výroku,   pretože   najvyšší   súd postupoval v súlade s normami občianskeho súdneho konania, ak odmietol dovolanie proti rozhodnutiu   krajského   súdu   ako   neprípustné   a také,   ktorým   sa   sťažovateľke   neodňala možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP]. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odopretie prístupu k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných   prostriedkoch.   Rozhodnutie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Cdo   103/2008 z 20. decembra   2010   obsahuje   podľa   názoru   ústavného   súdu   dostatok   skutkových a právnych   záverov   a   nejde   o arbitrárne   rozhodnutie   nezlučiteľné   s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.

27. Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho súdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky v tejto   časti   odmietol   podľa   §   25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   jej zjavnej neopodstatnenosti.

28. K rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 Co 202/2007 z 28. apríla 2008

Sťažovateľka ďalej namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu   v označenom konaní a jeho rozsudkom   z 28. apríla 2008.

29. Predmetným rozsudkom krajský súd, ako „Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej - vyhovujúcej časti výroku vo veci samej, v časti výroku o náhrade trov konania účastníkov a v časti výroku o poplatkovej povinnosti odporcu mení takto:

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke (za obdobie od 1. 2. 1993 do 31. 1. 2007) sumu 6.104.893,- Sk s úrokom z omeškania... do zaplatenia... Napadnutý rozsudok v časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 234.177,-   Sk s úrokom z omeškania... mení tak, že návrh zamieta. Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke náhradu trov prvostupňového konania... V časti týkajúcej sa výroku o povinnosti odporcu zaplatiť na účet prvostupňového súdu náhradu trov konania štátu sa napadnutý rozsudok potvrdzuje.

V časti týkajúcej sa výroku o poplatkovej povinnosti odporcu sa napadnutý rozsudok mení   tak,   že   odporca   je   povinný   zaplatiť   na   účet   súdu   prvého   stupňa   súdny   poplatok v sume...

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania...“.

30. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd okrem iného uviedol: „Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 212 ods. 1 OSP na nariadenom odvolacom pojednávaní podľa § 214 ods. 1 OSP   a   po   doplnení   dokazovania   oboznámením   sa   s uznesením   Krajského   súdu   v   Nitre z 13. decembra   2007   č.   k.   28   S   42/2007-116,   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky z 12. marca 2008 sp. zn. 6 Sžo 38/2008, prečítaním Stvrzenky P. v P. ako aj písaného svedectva Š. Š. z 12. 8. 1947 a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, v časti náhrady trov konania a uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť súdny poplatok je treba podľa § 220 OSP zmeniť a v časti trov konania štátu podľa § 219 OSP ako vecne správny potvrdiť... Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že pokiaľ by išlo o užívanie nehnuteľností odporcom, vlastnícky patriacich navrhovateľke, išlo by z jeho strany o bezdôvodné obohatenie plnením bez právneho dôvodu podľa § 451 ods. 1 Občianskeho   zákonníka.   Bezdôvodné   obohatenie   spočíva   v   tom,   že   obohatený   na   úkor majetku   iného   získal   určité   majetkové   hodnoty,   ktoré   možno   vyjadriť   v   peniazoch. Predmetom obohatenia môže byť tak získanie vecí, peňazí, pohľadávky, zriadenie práva, tak aj získanie majetkovej hodnoty z uskutočneného výkonu, vrátane užívania cudzej veci; to všetko však za predpokladu, že k obohateniu na úkor majetku poškodeného došlo spôsobom, ktorý   právny   poriadok   ako   dôvod   nadobudnutia   bezdôvodného   obohatenia   nepripúšťa. V prípade užívania cudzej nehnuteľnosti bez platnej nájomnej zmluvy spočíva obohatenie užívateľa v tom, že vykonával právo nájmu cudzej veci. Takto spotrebované plnenie nie je možné vrátiť, je preto namieste forma peňažnej náhrady odpovedajúca peňažnému oceneniu získaného obohatenia. Výška náhrady sa odvodzuje od prospechu, ktorý získal plnením bez právneho   dôvodu   účastník,   majúci   povinnosť   majetkový   prospech   vrátiť.   Výšku bezdôvodného obohatenia spočívajúcu v užívaní nehnuteľnosti bez právneho dôvodu možno určiť peňažnou čiastkou, ktorá odpovedá čiastkam vynakladaným obvykle v danom mieste a čase za užívanie obdobných nehnuteľností, spravidla práve formou nájmu (teda nájomné, ktoré sa vytvára na trhu s nájmom a je dané stavom miestnej a časovej ponuky a dopytu). Povinným   subjektom   na   vydanie   bezdôvodného   obohatenia   je   ten,   kto   sa   bezdôvodne obohatil.   Oprávneným   subjektom   je   ten,   na   úkor   koho   bezdôvodné   obohatenie   vzniklo, pričom povinným i oprávneným subjektom môžu byť ako fyzické, tak i právnické osoby. Získané   bezdôvodné   obohatenie   môže   spočívať   aj   v   tom,   že   majetok   zodpovednostného subjektu sa nezmenšil, hoci k takémuto zmenšeniu by došlo, ak by plnil svoju povinnosť. Základom   pre   vydanie   bezdôvodného   obohatenia   z   tohto   titulu   je   však   preukázanie vlastníckeho práva navrhovateľky, prípadne iného titulu, z ktorého by jej právo na vydanie bezdôvodného obohatenia vzniklo. Odvolací súd sa preto ako predbežnou otázkou zaoberal vlastníckym právom navrhovateľky k predmetnej nehnuteľnosti. Vykonaným dokazovaním na súde prvého stupňa bolo nesporne preukázané, že po prvej pozemkovej reforme bola parc. č. 1954/2 vo výmere 11 667m2 v roku 1924 pridelená právnym predchodcom navrhovateľky – Š. Š. a jeho manželke H... Tieto pozemky boli zabraté štátom podľa zákona č. 215/1919 Sb, čo vyplýva z č. d. 707/1924. V novembri 1924 bola parcela č. 1954/2 - lúka vo výmere 11 667m2 vymeraná zememeračom, právni predchodcovia navrhovateľky B. Š. ml. a H. Š., rod. C. za ňu zaplatili prídelovú cenu a v takejto výmere, ako bola zakreslená v situačnom pláne, ju títo právni predchodcovia   navrhovateľky   najneskôr   od   začiatku   roku   1925   až   do   roku   1947-1949 užívali, kým ju nezačali užívať a spravovať štátne majetky... Zápisy prídelov do pozemkovej knihy mali zaobstarať na náklady štátu príslušné orgány   štátu,   najmä   Povereníctvo   pôdohospodárstva   a   pozemkovej   reformy.   V   tejto predmetnej veci však nebol vykonaný zápis vlastníckeho práva k pôvodnej nehnuteľnosti, t. j. k parc. č. 1954/2 do pozemnoknižnej vložky č. 399 v prospech právnych predchodcov navrhovateľky, teda v prospech prídelcov. Z doplneného dokazovania na odvolacom súde dňa 4.   októbra 2006 bolo jednoznačne preukázané pridelenie predmetnej nehnuteľnosti právnym predchodcom navrhovateľky... Tieto doklady a tiež zaplatenie prídelovej ceny za nehnuteľnosť vyvolali u právnych predchodcov navrhovateľky presvedčenie, že im táto vec, teda predmetná nehnuteľnosť - parc. č. 1954/2 patrí v takej výmere a na takom mieste ako im bola pridelená. Vydržanie   je   osobitný   originálny   spôsob   nadobudnutia   vlastníckeho   práva   zo   zákona, pričom vzhľadom k tomu, že právnym následkom vydržania je nadobudnutie vlastníckeho práva,   pri   uplatňovaní   inštitútu   vydržania   sa   vyžaduje   splnenie   zákonom   uvádzaných predpokladov.   Predpokladmi   vydržania   sú   jednak   spôsobilý   predmet   vydržania, oprávnenosť držby a uplynutie vydržacej lehoty. Vznik držby je spojený s okamžikom kedy subjekt začal s vecou nakladať ako s vlastnou. Moment nakladania s vecou ako s vlastnou sa viaže na okamih, kedy osoba odlišná od vlastníka má vec vo svojej moci svedomím, že jej patrí.   Takýmto   okamihom   môže   byť   napr.   uzavretie   zmluvy,   prevzatie   daru   alebo právoplatné rozhodnutie o povolení vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Ak   aj   nadobúdací   titul   nie   je   právne   perfektný,   neplatnosť   právneho   úkonu   o   prevode vlastníctva nie je okolnosťou vylučujúcou nadobudnutie vlastníctva vydržaním.   Platnosť nadobúdacieho   právneho   titulu   je   rozhodujúca   len   pri   prevode   vlastníctva   na   základe právneho titulu (rozsudok Najvyššieho súdu SR 3Cdo 117/94). Na rozdiel od preukazovania vlastníctva nie je treba, aby nadobúdateľ preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia - riadny prechod vlastníctva, ale len okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia, v tom je základný   rozdiel   medzi   ochranou   vlastníctva   a   ochranou   držby.   Dobromyseľnosť,   teda dobrá viera držiteľa v to, že vec mu patrí, možno zistiť z toho, či došlo zo strany držiteľa k nakladaniu s vecou ako s vlastnou. Na rozdiel od ochrany vlastníctva nie je rozhodné, či existoval aj platný právny dôvod nadobudnutia vlastníctva (R 45/1986). V období do 31. decembra 1950 sa pri uplatňovaní inštitútu vydržania vychádzalo z obyčajového   práva   na   území   Slovenska,   teda   z   úpravy   vo   Všeobecnom   občianskom zákonníku z roku 1811; v zmysle ustanovenia § 1460 tohto zákonníka k vydržaniu bolo potrebné okrem spôsobilosti osoby a predmetu, aby niekto bol skutočným držiteľom veci alebo práva, ktoré mal týmto spôsobom nadobudnúť; vyžadovalo sa tiež, aby držba bola poriadna,   poctivá   a   pravá   a   aby   v   nej   bolo   pokračované   počas   celej   doby   vymeranej zákonom. Vlastnícke právo k nehnuteľnosti nadobudol ten, kto ju mal po dobu 32 rokov. Každé držanie bolo poriadne a k vydržaniu postačujúce, ak sa zakladalo na takom právnom dôvode, ktorý by postačil na prevzatie vlastníctva, keby bolo náležalo prevodcovi (§ 1461). Vydržanie   bolo   možné   voči   každému,   teda   aj   voči   spoluvlastníkovi,   ak   boli   splnené podmienky vydržania a ak došlo k udalosti, ktorá mohla v užívateľovi dôvodne vyvolať presvedčenie o nadobudnutí vlastníctva k nehnuteľnosti. Dobromyseľnosť sa vyžadovala pri vstupe   do   držby.   Podľa   §   115   Občianskeho   zákonníka   č.   141/1950   Zb.   (tzv.   Stredný občiansky   zákonník),   vydržaním   bolo   možno   nadobudnúť   vlastnícke   právo,   ak   nejde o nescudziteľné veci, ktoré sú v socialistickom vlastníctve. Vlastnícke právo k hnuteľnej veci nadobudne, kto ju drží oprávnene (§ 145) a nepretržite tri roky; ak ide o nehnuteľnú vec, je potrebná vydržacia doba desaťročná (§116 ods. 1). Dobromyseľnosť držiteľa sa vyžadovala po   celú   dobu.   Podľa   intertemporálneho   ustanovenia   (§   562   Stredného   občianskeho zákonníka) ustanoveniami tohto zákona sa spravujú, pokiaľ nie je ďalej ustanovené inak, i právne pomery vzniknuté pred 1. januárom 1951; do tohto dňa sa tieto právne pomery spravujú skorším právom. Lehota, ktorá začala bežať pred 1. januárom 1951, sa skončí, ak tento zákon určuje kratšiu lehotu, najneskoršie uplynutím tejto kratšej lehoty, počítanej odo dňa 1. januára 1951; ak určuje dlhšiu lehotu, uplynutím tejto dlhšej lehoty, počítanej odo dňa, keď lehota začala bežať. To isté platí o vydržacej a premlčacej dobe (§ 566 ods. 1, 2 Stredného   občianskeho   zákonníka).   Podľa   §   18   ods.   3   Zák.   č.   293/1992   Zb.   o   úprave niektorých   vlastníckych   vzťahov   k   nehnuteľnostiam,   lehoty   na   vydržanie   sa   neprerušili vznikom užívacieho práva socialistickej organizácie k nehnuteľnosti. Z dokazovania, vykonaného na súde prvého stupňa vyplýva, že právni predchodcovia navrhovateľky za nehnuteľnosť zaplatili prídelovú cenu a boli dobromyseľní tak pri vstupe do držby v r. 1925, ako aj počas celej vydržacej doby, teda predmetnú nehnuteľnosť mali v dobromyseľnej držbe od r. 1925 do r. 1947-1949, kedy ju začali užívať štátne majetky. Ani užívaním predmetnej nehnuteľnosti štátnymi majetkami však k prerušeniu vydržacej lehoty v zmysle § 18 ods. 3 Zák. č. 293/1992 Zb. nedošlo, preto vydržacia lehota, ktorá začala podľa   Všeobecného   občianskeho   zákonníka,   skončila   podľa   Občianskeho   zákonníka č. 141/1950   Zb.   uplynutím   32   rokov,   teda   v   roku   1957.   V   dôsledku   vydržania   právni predchodcovia   navrhovateľky   nadobudli   vlastnícke   právo   k   nehnuteľnosti   označenej pôvodne v situačnom pláne a grafickej Časti k nemu ako aj vo výpise z registra prídelu ako parc. č. 1954/2 vo výmere 11 667m2 vydržaním, keď v teréne presne označenú časť parcely užívali ako svoju vlastnú počas celej vydržacej doby, aj keď táto presne vyčlenená časť parcely nebola takto zapísaná v pozemkovej knihe. Pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním zápis do pozemkovej knihy potrebný nebol.

V tom čase bola v pozemkovej knihe zapísaná parc. 5. 1954/1 o výmere 3ha 81á 31m2,   a táto   parcela bola   až po   splnení   podmienok vydržania právnymi   predchodcami navrhovateľky rozdelená geometrickým plánom zo dňa 31. 3. 1959. Právni predchodcovia navrhovateľky sa stali vlastníkmi predmetnej parcely zo zákona vydržaním. Napriek tomu, že   predmetná   parcela   nie   je   v   súčasnosti   v   teréne   zameraná   a   navrhovateľka   ako   jej vlastnícka s ňou nemôže disponovať... nebráni to však tomu, aby ako vlastnícka parcely, ktorej podstatná časť o výmere 11 236m2 je momentálne zahrnutá v rámci podstatne väčšej parcely, evidovanej v katastri nehnuteľností na LV č. 2463 ako pare. č. 4785/1 ost. plocha o výmere 308 273m2 vo vlastníctve odporcu, nemohla od toho, kto túto nehnuteľnosť užíva bez právneho dôvodu, t. j. od odporcu, požadovať bezdôvodné obohatenie. V znaleckom posudku znalkyne Ing. Y. S. č. 70/2004 je uvedené polohopisné určenie inkriminovaného pozemku v kat. území T., je známa jeho poloha a tvar, bolo ho leda možné rekonštruovať. V dôsledku   vydržania   predmetnej   nehnuteľnosti   po   právnych   predchodcoch   navrhovateľky prebehli   dedičské   konania   a   navrhovateľka   sa   stala   vlastníckou   1/2   predmetnej nehnuteľnosti   na   základe   dedičského   rozhodnutia   bývalého   Štátneho   notárstva   v Topoľčanoch   spis.   zn.   D   217/71   po   neb.   Š.   Š.   Vlastníckou   druhej   polovice   predmetnej nehnuteľnosti sa navrhovateľka stala na základe rozhodnutia bývalého Štátneho notárstva v Topoľčanoch spis. zn. D 222/87 po neb. H. Š.

Obrana   odporcu   v   konaní   spočívala   aj   v   tvrdení,   že   rozsudok   Okresného   súdu Topoľčany sp. zn. 5 C 29/73 zo dňa 4. 4. 1974, ktorým súd určil, že žalobníčky v 1. a 2. rade – H. Š. a M. V. sú podielovými spoluvlastníčkami nehnuteľností, nachádzajúcich sa v k. ú. T., zapísaných vo vl. č. 339, parc. č. 1954/2 vo výmere 1ha 16á 67m2 a parc. č. 1956/3 roľa vo výmere 5 715m2 v polovine, sa na neho nevzťahuje, pretože žalovaným v konaní bol Československý štát, zast. O. v T... Keďže národným podnikom bol majetok prideľovaný do správy a nie do vlastníctva, aj národnému podniku S., n. p. T. bola predmetná nehnuteľnosť pridelená   len   do   správy   a   nie   do   vlastníctva   a S.,   n.   p.   T.   boli   z   hľadiska   užívania predmetnej parcely právnym predchodcom odporcu, jeho právnym predchodcom z pohľadu vlastníctva však bol štát. Pokiaľ teda navrhovateľka v konaní vedenom na Okresnom súde Topoľčany pod sp.   zn. 5 C 29/73 označila ako žalovaného S.,   n.   p.   T. a neskôr návrh zmenila a ako žalovaného označila Československý štát, zast. O. – v T., žalovaného označila správne, pretože žalovať priamo S., n. p. T. nemohla. Z tohto dôvodu je rozsudok vo veci vedenej na Okresnom súde Topoľčany pod sp. zn. 5 C 29/73 záväzný aj pre odporcu, aj keď v tomto konaní v čase vyhlásenia rozhodnutia jeho právny predchodca ako žalovaný už nevystupoval. Tento rozsudok Okresného súdu Topoľčany zo dňa 4. 4. 1974 č. k. 5 C 29/73- 19, ktorým súd určil, že žalobníčka H. Š., rod. C. a M. V. sú podielovými spoluvlastníčkami nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat. úz. T., zapísané vo vložke č. 339 ako parc. č. 1954/2 o výmere 1ha 16á 67m2 a parc. č. 1956/3, roľa o výmere 5 715m2 v polovine, mal už len deklaratórny význam a v odôvodnení toho rozsudku sa uvádza, že obe žalobníčky sa stali podielovými   spoluvlastníčkami   predmetných   nehnuteľností   v   dôsledku   vydržania.   Na vydržaní vlastníckeho práva právnymi predchodcami navrhovateľky nemôže nič zmeniť ani tá skutočnosť, že v čase vynesenia uvedeného rozsudku v roku 1974 vo výroku rozsudku uvedená parcela nebola takto zapísaná v liste vlastníctve... Odvolací súd, vychádzajúc z toho, že vlastnícke právo navrhovateľky bolo v konaní preukázané, sa potom zaoberal tým, či odporca užíva nehnuteľnosť vo vlastníctve navrhovateľky. Zo znaleckého posudku Ing. Y. S., vyplýva, že z výmery 11 667m2 odporca užíva o 431m2 menej, preto pre zmenu výmery užívanej odporcom odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti priznanej istiny podľa § 220 OSP zmenil a navrhovateľke priznal menšiu než ňou požadovanú sumu a vo zvyšku jej návrh ako nedôvodný zamietol, pričom pri stanovení obvyklej ceny za užívanie nehnuteľnosti   navrhovateľky   odporcom   odvolací   súd   vychádzal   zo   záverov   znaleckého posudku Ing. R. K. a ním vypočítané sumy obvyklého nájmu za 11.667m2 prepočítal na 11.236m2. Pri cene obvyklého nájmu 50,- Sk/m2/rok a výmere pozemku užívanej odporcom 11.236m2 potom bezdôvodné obohatenie za 1 rok predstavuje sumu 561.800,- Sk (11.236 x 50), za obdobie od 1. 2. 1993 do 31. 5. 1996 predstavuje sumu 112.360,- Sk, za obdobie od 1.   6.   1996   do   31.   12.   1996   predstavuje   sumu   327.716,50   Sk,   za   roky   1997   až   2006 predstavuje za každý rok sumu 561.800,- Sk a za január 2007 predstavuje sumu 46.816,50 Sk. Z takto priznaných súm za jednotlivé obdobia odvolací súd priznal navrhovateľke aj úrok   z omeškania,   vždy   odo   dňa   nasledujúceho   po   skončení   toho-ktorého   obdobia. Napadnutý   rozsudok   v   časti   týkajúcej   sa   zaplatenia   sumy   234.177,-   Sk   s úrokom   z omeškania nad 15,5 % ročne zo sumy 583.350,- Sk od 1. 1. 2002 do zaplatenia, s úrokom z omeškania nad 13 % ročne zo sumy 583.350,- Sk od 1. 1. 2003 do zaplatenia, s úrokom z omeškania nad 12 % ročne zo sumy 583.350,- Sk od 1. 1. 2004 do zaplatenia a s úrokom z omeškania nad 8 % ročne zo sumy 583.350,- Sk od 1. 1. 2005 do zaplatenia odvolací súd zamietol, pretože v tejto časti bol nedôvodný... Odporca v priebehu konania vzniesol voči žalovanej   sume   námietku   premlčania,   pričom   na   otázku   súdu,   aby   uviedol,   či   vznáša námietku premlčania, za aké obdobie a voči akým sumám, zástupca odporcu na odvolacom pojednávaní uviedol, že k tejto otázke sa nemôže vyjadriť, pretože mu nie je jasné, či súd rozhodoval   o   zaplatení   nájomného   alebo   o vydaní   bezdôvodného   obohatenia,   preto odvolací súd k námietke premlčania neprihliadol. Odvolací súd k tomu poznamenáva, že z odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   jednoznačne   vyplýva,   že   súd   rozhodoval   o   vydaní bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 OZ. Na námietku premlčania súd prihliadne len vtedy, ak sa dlžník premlčania zjavne dovolá; nestačí len všeobecné vyjadrenie dlžníka k časovému aspektu uplatneného nároku (rozsudok NS SR sp. zn. 4 Cdo 5/98). K námietke odporcu, že rozsudok súdu prvého stupňa je postihnutý vážnou vadou, keď znenie výroku rozsudku neobsahuje   právny titul,   na   základe ktorého   by mal   byť   odporca   na peňažné plnenie   zaviazaný,   odvolací   súd   poznamenáva,   že   zo   žiadneho   ustanovenia   OSP, upravujúceho náležitosti rozsudku (§ 152 a nasl.) takáto povinnosť súdu nevyplýva, a teda absencia právneho titulu vo výroku rozsudku súdu prvého stupňa nie je zo strany súdu prvého stupňa pochybením. Podľa § 155 ods. 1 OSP obsah rozhodnutia vo veci samej vysloví súd vo výroku rozsudku. Vo výroku rozhodne tiež o povinnosti na náhradu trov konania, pokiaľ o nej nerozhodne samostatne. Výrokom rozsudku sa súd vyjadruje k otázke, ktorá tvorila predmet sporu, teda sa ním rozhoduje o veci samej (o merite veci). Výroková časť (enunciát) je vyjadrením záveru súdu o   pojednávanej   veci.   Odôvodnenie   rozsudku   má   obsahovať   výklad   opodstatnenosti, zákonnosti   a   spravodlivosti   výroku   a   jeho   účelom   je   predovšetkým   doložiť   správnosť rozsudku,   zároveň   je   aj   prostriedkom   kontroly   správnosti   postupu   súdu   pri   vydávaní rozhodnutia. Ustanovenie § 157 ods. 2 OSP dáva súdu dostatočný návod na to, aké má byť odôvodnenie   rozsudku.   Z   hľadiska   úplnosti   odôvodnenia   rozsudku   sa   žiada,   aby odôvodnenie   obsahovalo   najmä   stručné   a   výstižné   prednesy   účastníkov   a   ich   konečné návrhy, dôkazy, o ktoré súd oprel svoje skutkové zistenia, úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení   dôkazov   a   skutočnosti,   ktoré   mal   preukázané   a   právne   posúdenie   zisteného skutkového stavu podľa príslušných zákonných ustanovení (pozri R 37/1985). Z uvedeného vyplýva,   že   právne   posúdenie   zisteného   skutkového   stavu   podľa   príslušných   zákonných ustanovení je a má byť súčasťou odôvodnenia rozsudku a nie súčasťou výroku rozsudku. Odvolací   súd   v   tejto   súvislosti   ešte   poznamenáva,   že   súd   nie   je   viazaný   ani   právnym posúdením   účastníka,   ktoré   uviedol   v   žalobnom   návrhu.   Petit   návrhu,   t.   j.   čoho   sa navrhovateľ   domáha,   vytyčuje   rámec   konania   pred   súdom,   teda   vymedzuje   práva a povinnosti, o ktorých má byť rozhodnuté, pričom žalobný petit musí byť presný, určitý a zrozumiteľný.   Súd musí celkom presne vedieť,   o čom má konať a rozhodnúť,   pretože účastníkom nemôže priznať iné práva a uložiť im iné povinnosti, než sú navrhované. Každé procesné podanie, teda i návrh na začatie konania sa neformálne posudzuje podľa jeho obsahu. Z procesných návrhov navrhovateľky vyplýva, že sa voči odporcovi v konečnom dôsledku domáhala vydania bezdôvodného obohatenia.“

31. Ústavný súd nadväzujúc na svoje už uvedené stanoviská a právne názory (body 15   až 20) opätovne   zdôrazňuje, že čl. 46   ods.   1 ústavy   sa   zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces, ktorému ochranu poskytuje aj čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom   a nestrannom   súde,   predovšetkým   ak   by   všeobecný   súd   odmietol   konať a rozhodovať   o podanom   návrhu   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   (II. ÚS 8/01) vrátane návrhu o námietke zaujatosti, alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal   a rozhodol   o ňom   v spojitosti   s napadnutým   súdnym   rozhodnutím (IV. ÚS 279/05, IV. ÚS 337/04).

32. V prípade   sťažovateľky   však   nešlo   o odmietnutie   spravodlivosti   majúce   za následok porušenie základných práv, ale o prípad, keď právo na súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa subjektívnych názorov sťažovateľky. Nespokojnosť sťažovateľky s obsahom rozhodnutia krajského súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným.

33. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského súdu, ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   v danej   veci   nebola   vylúčená   právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu   právomoci   krajského   súdu   v súvislosti   s jeho   rozhodnutím   sú   zlúčiteľné s označeným článkom ústavy a dohovoru.

34.   Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s obsahom   rozsudku   krajského   súdu   dospel k záveru, že tento svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, predmetné rozhodnutie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s názorom   krajského   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade   so   skutkovým   a právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

35. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozhodnutia presvedčil, že krajský súd sa námietkami   sťažovateľky   zaoberal   v rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie,   že sťažovateľka   v tomto   konaní   dostala   odpoveď   na   všetky   podstatné   okolnosti   prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o tom,   že   z tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05,   I.   ÚS   117/05). Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery napadnutého   odvolacieho   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne   odôvodnené   a majú   oporu vo vykonanom   dokazovaní.   Pretože   namietané   rozhodnutie   krajského   súdu   nevykazuje znaky   svojvôle   a je   dostatočne   odôvodnené   na   základe   jeho   vlastných   myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

36. Ústavný   súd   v danej   veci   nezistil,   že   by   napadnutý   postup   a rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 5 Co 202/2007 z 28. apríla 2008 boli svojvoľné a že by zasahovali do práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

37. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a aplikoval   a jeho   úvahy   vychádzajú z konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a preto   aj   celkom   legitímne   a právne   akceptovateľné. Vzhľadom   na   aplikáciu   príslušných   procesných   a hmotnoprávnych   ustanovení   zákona (napr.   Občiansky   súdny   poriadok, Občiansky   zákonník,   v rozhodnutí   uvádzané pozemkoprávne   všeobecné   záväzné   predpisy   a im   predchádzajúce   právne   predpisy)   je namietaný rozsudok krajského súdu aj náležite odôvodnený.

38. Ústavný   súd   považuje   postup   krajského   súdu   pri   preskúmavaní   rozhodnutia okresného súdu za legitímny a vylučujúci možné porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

39. Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu   a namietaným   porušením   označených   práv,   a   preto   bolo   potrebné   sťažnosť sťažovateľky v tejto časti vo vzťahu ku krajskému súdu odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.C K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, 3, 4 a 5 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu

40.   Ústavný   súd   podľa   svojej   stabilizovanej   judikatúry   (napr.   II.   ÚS   78/05, I. ÚS 310/08,   I.   ÚS   76/2010)   zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   spravidla   nemôže   byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1, 3, 4 a 5 ústavy, ako aj čl. 1 dodatkového protokolu,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inak povedané, o prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 (a aj ods. 3, 4 a 5) ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu by bolo možné v danej veci uvažovať len vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo   k porušeniu   niektorého zo základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených   v čl.   46   až   čl.   48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

41.   Ústavný   súd   vychádzajúc   z uvedených   skutočností   a zo   záverov   odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

II. D

K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu

42.   Sťažovateľka   ďalej   namietala   porušenie   svojho   práva   na   zákonného   sudcu zaručeného   čl.   48   ods.   1   ústavy,   ktoré   mal   spôsobiť najvyšší   súd   tým, „že   v priebehu konania   o dovolaní   došlo   bez   predchádzajúceho   upozornenia   či   následného   oznámenia a dokonca   aj   príslušného   záznamu   v evidenčných   pomôckach   k zmene   senátu rozhodujúceho o dovolaní“.

43. V rámci predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd požiadal o stanovisko predsedu   najvyššieho   súdu   k predmetnému   tvrdeniu   sťažovateľky.   Predseda   najvyššieho súdu v liste č. KP 4/2011-47 z 23. mája 2011 v podstatnom uviedol: «K tejto časti ústavnej sťažnosti najvyšší súd uvádza, že vec vedená pod sp. zn. 1 Cdo 103/2008 bola 3. septembra 2008   náhodným   výberom   a   prostredníctvom   technických   a   programových   prostriedkov pridelená senátu najvyššieho súdu 1C v zložení JUDr. J. B., JUDr. D. Š. (predsedníčky senátu), JUDr. M. D., JUDr. Ľ. Š. (členovia senátu). Súčasne s pridelením veci sa určilo, že sudcom spravodajcom v tejto veci je JUDr. Ľ. Š.. Zloženie senátu 1 C bolo stanovené Rozvrhom   práce   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   na   rok   2008   č.   Spr   718/07   a Opatrením č. Spr 718/07-34 z 31. júla 2008 o zmene Rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2008 (opatrenie prikladám v prílohe).

Rozvrhom   práce   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   na   rok   2010 č. Spr 1321/2009   (rozvrh   práce   je   zverejnený   na   internetovej   stránke   najvyššieho   súdu www.nsud.sk v sekcii „Dokumenty“)   bol JUDr.   Ľ.   Š.   zaradený   do senátu   4 C,   pričom zloženie senátu bolo nasledovné: JUDr. E. S. (predsedníčka senátu), JUDr. E. B., JUDr. Ľ. Š.   (členovia   senátu).   V   poznámke   č.   6   na   strane   26   Rozvrhu   práce   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky na rok 2010 je uvedené: „ Veci, ktoré boli pridelené a nevybavené do 31. 12. 2009 JUDr. Ľ. Š. v senáte 1 C, JUDr. R. Č. v senáte 4 C, JUDr. I. M. v senáte 4 C, JUDr. L. G. v senáte 5 C vybavia uvedení sudcovia v senátoch, do ktorých boli začlenení po 1. januári 2010“. Takouto vecou bola aj vec vedená pod sp. zn. 1 Cdo 103/2008 a preto bola táto vec vybavená v senáte 4 C, do ktorého bol JUDr. Ľ. Š. začlenený po 1. januári 2010 a členom ktorého je do súčasnosti. K zmene senátu došlo súlade s rozvrhom práce najvyššieho súdu a tiež v zmysle zásady rýchlosti a hospodárnosti súdneho konania, keďže sudcovia   zaradení   od   1.   januára   2010   od   do   nových   senátov   mali   veci,   ktoré   im   boli pridelené   v   pôvodných   senátoch   už   naštudované   a bolo   by   v   rozpore   s touto   zásadou prideliť veci inému sudcovi spravodajcovi na nové naštudovanie...»

44.   Spôsob   prideľovania   vecí   podľa   predmetu   konania   jednotlivým   senátom, samosudcom, súdnym úradníkom a notárom je vykonávaný v zmysle § 50 a § 51 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) v súlade s „Rozvrhom práce“ príslušného súdu vydaným podľa § 52 zákona o súdoch. Problematikou (právnou úpravou) zákonného sudcu (okrem ustanovenia zákona o súdoch § 3 ods. 3) sa zaoberá na najvyššom súde aj rokovací poriadok „Najvyššieho súdu Slovenskej republiky“ (sp. zn. PLs 1/06), podľa ktorého (čl. 38 ods. 1) zákonným sudcom na najvyššom súde je sudca „ktorý vykonáva funkciu sudcu a je určený rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci“. Podľa odseku 2 citovaného rokovacieho poriadku „v rámci senátu, ktorý má podľa rozvrhu práce určitú vec prejednať a rozhodnúť, je zákonným sudcom každý člen tohto senátu“. Podľa odseku 3 citovaného   rokovacieho   poriadku „namiesto   sudcu,   ktorý   bol   v určitej   veci   pôvodne zákonným   sudcom,   ale vyskytla   sa u neho   skutočnosť,   ktorá   podľa osobitného predpisu alebo rozvrhu práce vylučuje možnosť prejednania a rozhodnutia veci týmto sudcom, je zákonným sudcom sudca určený v súlade s ustanoveniami rozvrhu práce, ktoré upravujú postup   v prípade   výskytu   takej   skutočnosti“. Podľa   odseku   4   citovaného   rokovacieho poriadku „zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať len v súlade s rozvrhom práce“.

45.   Po   oboznámení   sa   s príslušnými   ustanoveniami   príslušného   rozvrhu   práce najvyššieho súdu vydaným opatrením predsedu najvyššieho súdu zo 14. decembra 2009 pod sp. zn. Spr 1321/2009, a tiež s prihliadnutím na stanovisko uvedené v bode 43 ústavný súd konštatuje, že postupom najvyššieho súdu pri pridelení dovolania sťažovateľky nemohlo dôjsť a ani nedošlo k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva na zákonného sudcu.

46. Z uvedených dôvodov ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

II.E

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy

47.   V časti   sťažnosti   týkajúcej   sa   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 ústavy) sťažovateľka uviedla, že podala dovolanie „na Okresnom súde v Topoľčanoch dňa 15. 7. 2008, Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol uznesením Dovolanie dňa 20. 12. 2011 (správne má byť 2010,   pozn.),   pričom   dôvodom   na   odmietnutie   Dovolania   bolo   nesplnenie   formálneho procesného zákonného predpokladu prípustnosti dovolania podľa § 238 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku; z uvedeného vyplýva, že Najvyšší súd Slovenskej republiky posudzoval otázku   prípustnosti   Dovolania   neuveriteľných   29   mesiacov   bez   vykonania   akéhokoľvek ďalšieho   úkonu   vo   veci   (výzva   adresovaná   účastníkom,   pojednávanie,   dožiadanie adresované inému štátnemu orgánu alebo orgánu verejnej správy a pod.), a to aj napriek tomu,   že   Sťažovateľ   opakovane   dopĺňal   svoje   argumenty   prostredníctvom   ďalších písomných   podaní...   Konanie   v   predmetnej   právnej   veci   sp.   zn.   5   C   32/96,   resp. 5 Co/202/2007 začalo v r. 1996 a bolo ukončené až v r. 2008, t. j. trvalo vyše 12 rokov; výsledkom je právoplatný Rozsudok odvolacieho súdu, ktorý vytvoril pomerne pevný právny základ pre budúce súdne spory medzi Sťažovateľom a p. M. V. Ani napriek Konaniu nie sú právne vzťahy medzi Sťažovateľom a p. M. V. do dnešného dňa s konečnou platnosťou a spravodlivo   usporiadané.“ Aj   z citovaného   textu   sťažnosti   vyplýva,   že   konanie   pred všeobecnými súdmi „bolo ukončené... v roku 2008“ a o dovolaní rozhodol najvyšší súd 20. decembra 2010.

48. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 12/01, IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04, I. ÚS 380/08) ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,   ako   aj   právu   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade vo veci konajúcimi všeobecnými súdmi) ešte trvalo. Ak v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného základného práva postupom týchto súdov, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

49. Ústavný súd konštatuje, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už boli súdne   konania   vedené   okresným   súdom,   krajským   súdom   a aj   dovolacie   konanie právoplatne ukončené rozhodnutiami, proti ktorým smeruje aj sťažnosť sťažovateľky. Na základe   toho   v tomto   čase   nemohlo   dochádzať   objektívne   k ňou   tvrdeným   prieťahom v predmetných konaniach.

50. Ústavný súd vzhľadom na uvedené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľky aj v časti namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ako zjavne neopodstatnenú.

51. V súvislosti s namietanými prieťahmi v konaní najvyššieho súdu ústavný súd tiež vyzval   právnu   zástupkyňu   sťažovateľky,   aby   predložila   sťažnosť   na   prieťahy   v súdnom konaní doručenú predsedovi najvyššieho súdu (§ 3 ods. 7 a § 62 a nasl. zákona o súdoch). Takúto   sťažnosť   (na   prieťahy   v súdnom   konaní)   sťažovateľka   v priebehu   dovolacieho konania nepodala, pričom ňou uvádzané dôvody v písomnom vyjadrení z 12. mája 2011 (že takúto   sťažnosť   nebolo   možné   považovať   za   účinný   prostriedok   nápravy,   pozn.)   zjavne neobstoja,   pričom sťažovateľka   neuviedla   žiadne   právne   významné   dôvody,   ktoré   by   ju takejto povinnosti zbavovali. Na základe uvedeného by musel ústavný súd sťažnosť v tejto časti (II.E) odmietnuť aj z dôvodu jej neprípustnosti.

III.

52.   Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá   v celom   rozsahu,   ústavný   súd   o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2011