znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 308/2010-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti M., spol. s r. o., B., a spoločnosti J., s. r. o., B., zastúpených   C.,   s.   r.   o.,   B.,   konajúcou   prostredníctvom   advokáta   Mgr.   R.   H.,   ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva vyjadriť sa ku všetkým dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Co Kr 26/09 z 10. septembra 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   spoločnosti   M., spol. s r. o.,   a   spoločnosti J., s. r. o.,   o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len  ,,ústavný   súd“)   bola 16. novembra 2009 doručená sťažnosť spoločnosti M., spol. s r. o. (ďalej len,,sťažovateľka 1“) a spoločnosti J., s. r. o. (ďalej len,,sťažovateľka 2“, spolu ďalej len,,sťažovateľky“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len  ,,ústava“),   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len,,dohovor“), základného práva vyjadriť sa ku všetkým dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   uznesením   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len,,krajský súd“) sp. zn. 2 CoKr 26/09 z 10. septembra 2009 (ďalej len,,uznesenie krajského súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka 1 podala na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len,,okresný súd“) návrh na vyhlásenie konkurzu na spoločnosť K., s. r. o., B. (ďalej len,,dlžník“). Na preukázanie oprávnenosti podať návrh na vyhlásenie konkurzu   sťažovateľka   1   pripojila   k   návrhu   tri   rozhodcovské   rozsudky   Bratislavského rozhodcovského súdu zriadeného pri C., s. r. o. (ďalej len,,rozhodcovský súd“), ktorými bol dlžník zaviazaný zaplatiť sťažovateľke   1   rôzne   peňažné   sumy   (1 264,02   €   s   prísl., 160 634,88   €   s   prísl.   a sumu   665   769,57   €   s   prísl.)   opatrené   doložkou   právoplatnosti a vykonateľnosti.   Pluralitu   veriteľov   ako   predpoklad   platobnej   neschopnosti   dlžníka sťažovateľka   1   v   návrhu   na   vyhlásenie   konkurzu   preukázala   zmluvou   o   postúpení pohľadávky z 2. januára 2009, ktorou došlo k postúpeniu pohľadávky v sume 1 000 € zo sťažovateľky 1 (postupca) na sťažovateľku 2 (postupník). Predmetom postúpenia bola časť   celkovej   pohľadávky   v   sume   1   264,02   €   s   prísl.,   ktorá   bola   neskôr   priznaná sťažovateľke 1 rozhodcovským rozsudkom. Okresný súd uznesením sp. zn. 2 K 14/09 zo 14. mája 2009   začal   konkurzné   konanie proti dlžníkovi a uznesením z 27. júla 2009 vyhlásil konkurz na majetok dlžníka, ustanovil správcu, vyzval veriteľov, aby prihlásili svoje pohľadávky v zákonnej lehote, a uložil správcovi povinnosť informovať o vyhlásení konkurzu   známych   veriteľov   dlžníka,   ktorí   majú   trvalé   bydlisko   alebo   sídlo   v   iných členských štátoch Európskej únie.

3. Proti uzneseniu o vyhlásení konkurzu podal dlžník odvolanie, ktoré odôvodnil tým, že pohľadávky, ktoré označila sťažovateľka 1 v návrhu na vyhlásenie konkurzu, sú v plnom rozsahu neoprávnené. K pohľadávke vo výške 1 264,02 € s prísl. dlžník uviedol, že táto je v plnom rozsahu neoprávnená, pokiaľ ide o dôvod a výšku, a preto podal na okresnom súde žalobu, ktorou sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku a zároveň odloženia vykonateľnosti tohto rozhodcovského rozsudku. Okresný súd uznesením č. k. 30 Cb 68/2009-48 z 23. júna 2009 odložil vykonateľnosť predmetného rozhodcovského rozsudku.   K   pohľadávke   vo   výške   160   634,88   €   s   prísl.   dlžník   uviedol,   že   táto   je neoprávnená, pokiaľ ide o dôvod a výšku, a preto podal na okresnom súde žalobu, ktorou sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku a zároveň aj odloženia vykonateľnosti tohto rozhodnutia.   Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   35   Cb   28/2009   z   15.   apríla   2009   odložil vykonateľnosť   predmetného   rozhodcovského   rozsudku.   K   pohľadávke vo výške 665 769,57 € s prísl. dlžník uviedol, že táto čo sa týka dôvodu a výšky je neoprávnená. Preto podal na okresnom súde žalobu, ktorou sa domáha zrušenia rozhodcovského rozsudku a zároveň odloženia vykonateľnosti tohto rozhodnutia. Uznesením sp. zn. 34 Cb 60/09 z   9.   apríla   2009   okresný   súd   rozhodol   o   odložení   vykonateľnosti   predmetného rozhodcovského rozsudku. Dlžník v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu o vyhlásení konkurzu zdôraznil, že nie sú splnené podmienky na vyhlásenie konkurzu na jeho majetok, pretože nie je platobne neschopný a nemá žiadneho oprávneného veriteľa.

4. Na odvolanie dlžníka proti uzneseniu o vyhlásení konkurzu o veci rozhodoval krajský súd, ktorý uznesením z 10. septembra 2009 napadnutým sťažnosťou na ústavnom súde uznesenie okresného súdu o vyhlásení konkurzu zmenil tak, že konkurzné konanie zastavil a uložil sťažovateľke 1 zaplatiť správcovi odmenu. Krajský súd výrok o zastavení konkurzného konania odôvodnil takto:

„Predmetom odvolacieho konania je posúdenie, či súd prvého stupňa rozhodol vo veci   na   základe   dostatočne   zisteného   skutkového   stavu a či z vykonaného dokazovania vyvodil správny záver, keď vyhlásil konkurz na majetok navrhovateľom označeného dlžníka. Podľa § 11 ods. 3 zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii, veriteľ je oprávnený podať návrh na vyhlásenie konkurzu, ak je dlžník voči nemu viac ako 30 dní v omeškaní s plnením   peňažného   záväzku   a   zároveň   možno   odôvodnene   predpokladať   platobnú neschopnosť tohto dlžníka. Platobnú neschopnosť dlžníka možno odôvodnene predpokladať vtedy, ak je dlžník viac ako 30 dní v omeškaní s plnením aspoň dvoch vykonateľných alebo písomne   uznaných   peňažných   pohľadávok   aspoň   dvoch   veriteľov,   napriek   tomu,   že bol veriteľmi týchto pohľadávok písomne vyzvaný na ich zaplatenie.

Vykonateľnou pohľadávkou sa rozumie pohľadávka, pre ktorú možno bez ďalšieho nariadiť výkon rozhodnutia alebo exekúciu - teda pohľadávku, ktorá je doložená exekučným titulom, teda vykonateľným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu, notárskou zápisnicou s účinkami exekučného titulu alebo listinou, na podklade ktorej zákon pripúšťa súdny výkon rozhodnutia alebo exekúciu.

Navrhovateľ   svoj   návrh   na   vyhlásenie   konkurzu   odôvodnil   existenciou rozhodcovských   rozsudkov.   Odvolací   súd   mal   preukázané,   že   Okresný   súd   Bratislava   I uznesením   č.   k.   34   Cb   60/2009   zo   dňa   9.4.2009   odložil   vykonateľnosť   rozhodnutia č. Rci 5003/08 zo dňa 16.2.2009, Okresný súd Bratislava I uznesením č. k. 35 Cb 28/2009 zo dňa 15.4.2009 odložil vykonateľnosť   rozhodnutia č.   1 Rci 5002/08 zo dňa 2.2.2009 a Okresný   súd   Bratislava   I   uznesením   č.   k.   30   Cb   68/2009   zo   dňa   23.6.2009   odložil vykonateľnosť   rozhodnutia   č.   1   Rci   5001/08   zo   dňa   2.2.2009.   Okresný   súd Bratislava I v odôvodnení   citovaných   uznesení   uviedol,   že   odložil   vykonateľnosť napadnutých rozhodcovských rozsudkov s ohľadom na ust. § 40 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z. z. o   rozhodcovskom   konaní v platnom   znení,   nakoľko boli   splnené   podmienky ustanovené týmto zákonom a zároveň bol daný dôvod na strane navrhovateľa, že okamžitým výkonom rozhodnutia by navrhovateľovi hrozila závažná ujma.

Podľa § 22 ods. 3 zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii proti uzneseniu o vyhlásení konkurzu môže podať odvolanie dlžník, ak nie je navrhovateľom. Ak odvolací súd zistí, že súd prvého stupňa rozhodol o vyhlásení konkurzu nesprávne, rozhodnutie súdu prvého   stupňa   zmení   tak,   že   zastaví   konkurzné   konanie;   inak   rozhodnutie   súdu   prvého stupňa potvrdí. Odvolací súd rozhodne o odvolaní najneskôr do 30dní od predloženia veci. Pre rozhodnutie odvolacieho súdu je rozhodujúci stav v čase rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Z dokladov tvoriacich obsah spisu je nesporné, že v rozhodujúcom čase t.j. v čase rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa   neboli   splnené   zákonné   podmienky   pre   vyhlásenie konkurzu   ustanovené   v   §   11   ods.   3   cit.   zákona,   nakoľko   rozhodnutia   uvádzané navrhovateľom v návrhu na vyhlásenie konkurzu neboli vykonateľné.

Podľa § 103 ods. 1 cit. zák., konkurz sa zrušuje tiež uznesením, ktorým odvolací súd zmenil uznesenie prvého stupňa o vyhlásení konkurzu tak, že zastavil konkurzné konanie. Odvolací súd na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že súd prvého stupňa rozhodol o vyhlásení konkurzu na majetok dlžníka nesprávne, a preto jeho rozhodnutie zmenil tak, že konkurzné konanie zastavil.“

5.   Sťažovateľky   v   sťažnosti   zhodne   tvrdia,   že   uznesením   krajského   súdu   boli porušené nimi označené práva, pričom sťažnostná argumentácia sa dá zhrnúť do týchto bodov:

-Sťažovateľky namietajú, že vzhľadom na primeranú aplikáciu Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj,,OSP“) a ich postavenie ako účastníkov konkurzného konania [(§ 196 ods. 1 a § 24 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len,,ZKR“)] im po podaní odvolania dlžníka proti uzneseniu o vyhlásení konkurzu toto malo byť okresným súdom podľa § 209a ods. 1 OSP, resp. krajským súdom podľa § 211 ods. 1 OSP doručené spolu s výzvou na vyjadrenie. Tak však okresný súd ani krajský súd nepostupovali, z čoho sťažovateľky vyvodzujú aj s odkazom na judikatúru ústavného súdu porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   keď   uvádzajú: ,,V   dôsledku   porušenia   citovaných ústavných práv sa (sťažovateľky, pozn.) nemohli vyjadriť k skutočnostiam, ktoré predložil odvolaciemu   súdu   úpadca,   ba   dokonca   sa   o   prebiehajúcom   odvolacom   konaní   voči uzneseniu o vyhlásení konkurzu ani nedozvedeli. Z dôvodu odopretia možnosti vyjadriť sa ku   skutočnostiam   obsiahnutým   v   odvolaní   nemohli   poukázať   na   skutočnosti,   ktoré podrobnejšie špecifikujú nižšie v tejto sťažnosti, a ktoré by mali podstatný význam pre rozhodnutie Krajského súdu v rámci odvolacieho konania. Išlo predovšetkým o upozornenie na   skutočnosť,   že   z   dôvodu   podaného   odvolania   voči   uzneseniam   Okresného   súdu Bratislava I o odložení vykonateľnosti Rozhodcovských rozsudkov zo strany spoločnosti M., nebolo   o   odložení   ich   vykonateľností   doposiaľ   právoplatne   rozhodnuté,   ako   aj   na skutočnosť, že otázka kvalifikovanosti veriteľského návrhu na vyhlásenie konkurzu, nie je otázkou, ktorou by sa mal odvolací súd v rámci konania o odvolaní dlžníka voči uzneseniu o vyhlásení   konkurzu   zaoberať,   pretože   o   tejto   otázke   už   bolo   právoplatne   rozhodnuté prvostupňovým súdom v rámci rozhodnutia o začatí konkurzného konania.“

-Sťažovateľky   ďalej   tvrdia,   že   v   dôsledku   odvolania   sťažovateľky   1   proti uzneseniam   okresného   súdu   o   odložení   vykonateľnosti   rozhodcovských   rozsudkov   tieto nenadobudli právoplatnosť, z čoho vyvodzujú, že ,,... predmetné rozhodcovské rozsudky sú stále vykonateľnými exekučnými titulmi“. Taktiež tvrdia, že na podanie veriteľského návrhu na   vyhlásenie   konkurzu   podľa   §   12   ods.   2   ZKR   a   splnenie   jeho   náležitostí   stačí,   že pohľadávka   je   doložená   právoplatným   rozhodnutím,   a   teda   jeho   vykonateľnosť   nie   je nevyhnutná. Požiadavku vykonateľnosti pohľadávky, ktorú na preukázanie odôvodneného predpokladu   platobnej   neschopnosti   dlžníka   ustanovuje   §   11   ods.   3   ZKR,   považujú sťažovateľky   len ,,...   za   pomôcku   pre   veriteľa   na   určenie   odôvodneného   predpokladu existencie platobnej neschopnosti dlžníka, a to z dôvodu, že veriteľ v čase podávania návrhu na   vyhlásenie   konkurzu   nemá   a   ani   nemôže   mať   informácie   relevantne   preukazujúce platobnú neschopnosť dlžníka“. Podľa ich názoru ,,... kvalifikovanosť návrhu na vyhlásenie konkurzu skúmal okresný súd v konaní, ktoré skončilo právoplatnosťou uznesenia o začatí konkurzného   konania   a   krajský   súd   rozhodujúc   o   odvolaní   voči   uzneseniu   o   vyhlásení konkurzu nebol oprávnený skúmať túto otázku v rámci odvolacieho konania“.   Krajskému súdu sťažovateľky vyčítajú nesprávnu aplikáciu právnej normy, ako aj absenciu hlbšieho odôvodnenia jeho uznesenia.

-Zásah   do   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy sťažovateľky odôvodnili takto: ,,Tým, že krajský súd zmenil rozhodnutie prvostupňového súdu   o   vyhlásení   konkurzu   tak,   že   konkurzné   konanie   zastavil,   spôsobil   zánik   účinkov vyhlásenia konkurzu a umožnil dlžníkovi opätovne získať dispozíciu nad svojim majetkom. Zrušením konkurzu sa teda podstatným spôsobom znížila (ak nie úplne znemožnila) možnosť veriteľov uspokojiť svoje nároky v rámci konkurzného konania. Týmto postupom sa výrazne negatívne zasiahlo do majetkovej sféry spoločnosti M. a J., ktoré už nemôžu uplatniť svoje nároky v rámci konkurzného konania.“

6. V petite sťažnosti sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že ich označené práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru   a   čl.   20   ods.   1   ústavy   uznesením   krajského   súdu   porušené   boli,   zrušil   toto uznesenie a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie a zaviazal krajský súd nahradiť im trovy konania. Sťažovateľka 1 žiada priznať aj primerané finančné zadosťučinenie v sume 7 290,26 €.

II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len,,zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Cieľom   predbežného prerokovania každého návrhu je rozhodnúť o jeho prijatí na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí,   a   teda   vylúčení   z   ďalšieho   konania   pred   ústavným   súdom   zo   zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

9.   Pokiaľ   ide   o   medze   zasahovania   ústavného   súdu   do   rozhodovacej   činnosti všeobecných   súdov,   ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   konštantne   zdôrazňuje,   že   mu neprislúcha   hodnotiť   správnosť   skutkových   záverov   či   právneho   posúdenia   veci všeobecnými   súdmi,   pretože   nie   je   prieskumným   súdom,   nadriadeným   súdom   a   ani ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné súdy   a ústavný súd,   čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry   ústavy (siedma   hlava má dva oddiely - prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). K organizácii súdnej moci ústavný súd okrem iného uviedol, že ide o dva samostatné, navzájom jeden od druhého nezávislé, procesne uzavreté systémy výkonu súdnictva, pre každý z nich s osobitne vymedzeným poslaním a osobitnou rozhodovacou právomocou (II. ÚS 1/95). Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, nie však zákonnosti. Naopak, všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Ako už opakovane ústavný súd uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07, I. ÚS 393/08), ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

10. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé   súdne   konanie   rozhodnutím   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov   súdnej   interpretácie   a   aplikácie   zákonných   predpisov   s   ústavou   alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

III.

K namietanému porušeniu práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 48 ods. 2 ústavy v súvislosti s nedoručením odvolania dlžníka na vyjadrenie sťažovateľkám

11. Konkurzné konanie a právne vzťahy, ktoré v jeho rámci vznikajú, sú predmetom úpravy viacerých právnych predpisov. Pokiaľ ide o procesné otázky (začatie konkurzného konania a samotné konkurzné konanie), ZKR ustanovuje, že v prípade absencie špeciálnej úpravy   sa   primerane   použijú   ustanovenia   OSP   (§   196   ZKR).   Primeranosť   aplikácie Občianskeho súdneho poriadku však takto neznamená mechanické preberanie jednotlivých inštitútov a procesných postupov upravených v tomto procesnom poriadku aj pre konkurzné konanie.   Primeranosť   ich   použitia   možno   vnímať   ako   oprávnenie   alebo   povinnosť konkurzného   súdu   postupovať   podľa   konkrétneho   ustanovenia   Občianskeho   súdneho poriadku vtedy, ak sa ocitne v obdobnej procesnej situácii ako súd v občianskom súdnom konaní.   Termín   primerane   pritom   treba   vykladať   tak,   aby   boli   rešpektované   špecifické procesné situácie, ktoré v rozhodovacej činnosti konkurzného súdu môžu nastať.

12. Sťažovateľky tvrdia, že odvolanie dlžníka proti uzneseniu o vyhlásení konkurzu im   mal   na   vyjadrenie   doručiť   okresný   súd,   a   keď   tak   neurobil,   jeho   pochybenie   pri doručovaní mal odstrániť krajský súd a sám vykonať doručenie s výzvou na vyjadrenie. Postup okresného súdu po podaní odvolania proti uzneseniu o vyhlásení konkurzu ZKR bližšie neupravuje, a teda primeraná aplikácia Občianskeho súdneho poriadku je na mieste. Možno súhlasiť so sťažovateľkami v tom, že uznesenie o vyhlásení konkurzu je uznesením vo veci samej, čo zakladá povinnosť prvostupňového konkurzného súdu zaslať odvolanie spolu s výzvou na vyjadrenie účastníkom konania (§ 209a ods. 1 OSP v spojení s § 196 ZKR).   Je   nesporné,   že   sťažovateľka   1   ako   osoba,   ktorá   podala   návrh   na   vyhlásenie konkurzu bola v rozhodnom čase podľa § 24 ods. 1 ZKR účastníčkou konkurzného konania s právom na doručenie odvolania dlžníka a výzvy na vyjadrenie sa k nemu. Sťažovateľka 2 odvodzuje   svoje   účastníctvo   v   konkurznom   konaní   od   postavenia   veriteľa,   ktorý   si spôsobom ustanoveným   ZKR   prihlásil svoje pohľadávky. Jej procesné postavenie a účastníctvo v konaní nemohol ústavný súd verifikovať, z pohľadu jeho rozhodnutia však táto otázka nebola právne relevantná.

13. Ak vzhľadom na uvedené vychádzame z toho, že minimálne sťažovateľka 1 mala právo na doručenie odvolania dlžníka spolu s výzvou na vyjadrenie sa k nemu, pričom okresný súd jej realizáciu tohto procesného práva neumožnil a krajský súd postupom podľa §   211   ods.   1   v   spojení   s   §   196   ZKR   túto   procesnú   vadu   neodstránil,   uvedené   môže indikovať porušenie označených práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 48 ods. 2 ústavy. Je totiž zrejmé, že uvedené práva v sebe implikujú aj právo na doručenie odvolania protistrane v konaní na vyjadrenie (m. m. sťažovateľkami uvádzaný nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 199/08), princíp rovnosti zbraní či právo prezentovať v konaní pred súdom vlastné vyjadrenia a argumenty reagujúce na tvrdenia protistrany. Prvotný   pohľad   na   túto   sťažnostnú   námietku   teda   vo   vzťahu   k   sťažovateľke   1   môže signalizovať   jej   ústavnoprávnu   relevanciu.   Ako   však   vyplýva   z   doterajšej   judikatúry ústavného súdu, tak ústava, ako aj dohovor chránia práva konkrétne a účinné, teda nie práva teoretické a iluzórne (m. m. I. ÚS 5/02, I. ÚS 23/2010). V konaní o sťažnosti takto ústavný súd poskytuje ochranu porušeným právam v prípade, ak sú tieto konkrétne a reálne, a nie v prípade, ak majú iba teoretický význam. Uvedené korešponduje s materiálnym prístupom k   ochrane   ústavnosti.   Ústavný   súd   sa   preto   ešte   pred   zodpovedaním   možného   vplyvu procesného pochybenia konajúcich súdov zaoberal samotným uznesením krajského súdu, ktorým bolo konkurzné konanie zastavené.

IV.

K namietanému porušeniu práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu

14.   Mantinely   možných   zásahov   ústavného   súdu   do   rozhodovacej   činnosti všeobecných súdov (bod 9 a 10 tohto uznesenia) sa vzťahujú aj na konkurzné konanie (m. m. I. ÚS 268/09, IV. ÚS 353/09). Krajský súd uznesenie, ktorým zmenil uznesenie okresného   súdu   o   vyhlásení   konkurzu   tak,   že   konkurzné   konanie   zastavil,   odôvodnil v merite veci tým, že v čase rozhodovania okresného súdu rozhodcovské rozsudky neboli vykonateľné,   pretože   iným   sudcom   toho   istého   okresného   súdu   bola   odložená   ich vykonateľnosť, a teda neboli splnené zákonné podmienky na vyhlásenie konkurzu podľa § 11 ods. 3 ZKR (bližšie bod 4 tohto uznesenia).

15. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého uznesenia krajského súdu podľa názoru ústavného   súdu   jasne   a   zrozumiteľne   vyplývajú   dôvody,   pre   ktoré   rozhodol   tak,   ako rozhodol, a podľa § 22 ods. 3 ZKR zastavil konkurzné konanie. Krajský súd rozhodujúc o odvolaní dlžníka proti uzneseniu okresného súdu uviedol, z akých dôvodov a na akom právnom základe považuje uznesenie okresného súdu o vyhlásení konkurzu za nesprávne. Účastníkom konkurzného konania predložil krajský súd právny názor, prečo nie sú splnené zákonné podmienky na vyhlásenie konkurzu. V uznesení krajského súdu teda ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   nezistil   nič,   čo   by   ho   robilo   ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný   zásah do práva na súdnu ochranu sťažovateliek podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd uzatvára, že uznesenie krajského súdu je vnútorne logické, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, nie je arbitrárne a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na otázku, prečo krajský súd konkurzné konanie zastavil.

16.   Ústavnému   súdu   v   zásade   neprislúcha   dopĺňať   či   rozvíjať   právne   názory krajského súdu. Reagujúc na námietky sťažovateliek obsiahnuté v sťažnosti ústavný súd stručne uvádza, že nesprávne právne posúdenie veci, ktoré sťažovateľky vytýkajú uzneseniu krajského   súdu,   (i)   samo   osebe   nie   je   relevantným   a   obhájiteľným   dôvodom   sťažnosti podanej   na   ústavnom   súde,   a   navyše   (ii)   v   kontexte   už   uvedeného   ústavný   súd   pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   ani   potenciálnu   možnosť   nesprávneho   právneho posúdenia veci krajským súdom nezistil.

17.   Konkurz   (nazývaný   aj   generálna   exekúcia)   sleduje   riešenie   úpadku   dlžníka speňažením   jeho   majetku   a   kolektívnym   uspokojením   jeho   veriteľom   (§   1   ZKR). Základnými   materiálnymi   podmienkami   vyhlásenia   konkurzu   sú   úpadok   a   pluralita veriteľov.   Úpadok   má   dve   formy:   platobná   neschopnosť   a   predĺženie,   pričom   platobná neschopnosť (o čo ide v prerokovávanej veci) je stav, keď dlžník má viac veriteľov a nie je schopný plniť 30 dní po lehote splatnosti viac ako jeden peňažný záväzok (§ 3 ods. 2 ZKR). Ide   teda o objektívny stav – neschopnosť dlžníka uhrádzať svoje peňažné záväzky. O platobnú neschopnosť však nejde vtedy, ak dlžník odmieta uhrádzať niektoré záväzky preto, že ich neuznáva, prípadne z iných dôvodov.

18. Popri materiálnych podmienkach na vyhlásenie konkurzu musia byť splnené aj formálne podmienky spojené s náležitosťami návrhu na vyhlásenie konkurzu. Podľa § 11 ods. 3 ZKR veriteľ (sťažovateľka 1) je oprávnený podať návrh na vyhlásenie konkurzu, ak je dlžník voči nemu viac ako 30 dní v omeškaní s plnením peňažného záväzku a zároveň možno   odôvodnene   predpokladať   platobnú   neschopnosť   tohto   dlžníka.   Platobnú neschopnosť dlžníka možno odôvodnene predpokladať vtedy, ak je dlžník viac ako 30 dní v omeškaní s plnením aspoň dvoch vykonateľných alebo písomne uznaných peňažných pohľadávok   aspoň   dvoch   veriteľov   napriek   tomu,   že   bol   veriteľmi   týchto   pohľadávok písomne vyzvaný na ich zaplatenie. Z uvedeného je zrejmé, že krajský súd v predmetnom konkurznom konaní správne ustálil, že absencia vykonateľných pohľadávok voči dlžníkovi je dôvodom na zastavenie konkurzného konania pre nesplnenie zákonných (formálnych) podmienok   na   vyhlásenie   konkurzu.   Ústavný   súd   k   námietkam   sťažovateliek   stručne uvádza, že ani ich odvolania proti uzneseniam okresného súdu o odložení vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov na uvedenom závere nič nemenia, pretože uznesenie o odložení vykonateľnosti je vykonateľné doručením bez ohľadu na jeho právoplatnosť (§ 198 ods. 1 ZKR v spojení s § 196 ZKR a § 171 ods. 2 OSP). Vykonateľnosťou uznesenia o odložení vykonateľnosti teda rozhodcovské rozsudky prestali byť vykonateľné, čím nebola splnená jedna z formálnych podmienok na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka.  

19. Ústavný súd však navyše dodáva, že prerokovávaná sťažnosť a prílohy k nej pripojené   indikujú   snahu   sťažovateliek   o   špekulatívny   postup   a   účelové   vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka bez splnenia základných materiálnych podmienok konkurzu. Skutočnosť,   že   dlžník   popiera   a   neuznáva   pohľadávky   sťažovateliek   pôvodne   patriace výlučne   sťažovateľke   1,   v   okolnostiach   prípadu   vylučuje   danosť   jeho   platobnej neschopnosti.   Ak   dlžník   pohľadávky   priznané   veriteľovi   rozhodcovskými   rozsudkami popiera,   tvrdí,   že   nemá   žiadnych   veriteľov,   bráni   sa   podaním   žaloby   o   zrušenie rozhodcovských rozsudkov podľa § 40 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 244/2002   o   rozhodcovskom   konaní   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o rozhodcovskom konaní“) a príslušný súd jeho tvrdenia akceptuje a uznesením podľa § 40 ods. 2 citovaného zákona odloží ich vykonateľnosť, len ťažko (ak vôbec) možno považovať jeho   platobnú   neschopnosť   za   preukázanú.   Uvedený   záver   je   indikátorom   snahy o špekulatívny postup aj v kontexte ďalšej materiálnej podmienky vyhlásenia konkurzu, ktorou je pluralita veriteľov. Po formálnej stránke pluralita veriteľov bola v predmetnom konkurznom konaní naplnená existenciou dvoch veriteľov (sťažovateliek). Nemožno však opomenúť, že sťažovateľka 2 svoju symbolickú pohľadávku voči dlžníkovi v sume 1 000 € nadobudla od sťažovateľky 1 jej zmluvným postúpením 2. januára 2009. Z hľadiska zákona (§ 3 ods. 2 ZKR) k postúpeniu pohľadávky došlo skôr ako 90 dní pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu (29. apríla 2009), avšak z hľadiska požiadavky na poctivý obchodný styk a konanie v súlade s dobrými mravmi je   otázne,   či   takýto   výkon   práva   má požívať   právnu   ochranu.   Materiálny   prístup k podmienkam   na   vyhlásenie konkurzu takto umožňuje spochybniť aj pluralitu veriteľov, a to najmä v kontexte absencie iného veriteľa dlžníka (okrem sťažovateliek).

20. S ohľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd uzatvára, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti namietajúcej porušenie práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu nezistil žiadnu možnosť ich porušenia, ktorú by mohol bližšie preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Preto rozhodol o jej odmietnutí v tejto časti pre zjavnú neopodstatnenosť.

21. Vo svetle dôvodov uznesenia krajského súdu a absencie akéhokoľvek dôvodu na ich ústavno-súdnu korekciu je potom potrebné vnímať aj sťažnostné námietky súvisiace s nedoručením odvolania dlžníka sťažovateľke 1 spolu s výzvou na vyjadrenie sa k nemu. Aj keď ústavný súd konštatoval, že toto pochybenie konajúcich konkurzných súdov môže indikovať porušenie označených práv, v okolnostiach prípadu ide o porušenie iluzórnych práv sťažovateliek. Ich vyjadrenie by totiž vzhľadom na závery krajského súdu (a rovnako aj   ústavného   súdu)   nebolo   spôsobilé   vyvolať   iné   rozhodnutie   ako   uznesenie   o   zmene uznesenia o vyhlásení konkurzu tak, že konkurzné konanie sa zastavuje. Preto aj v tejto časti ústavný súd odmietol sťažnosť pre zjavnú neopodstatnenosť.

22.   Bez   toho,   aby   to   malo   ústavnoprávnu   relevanciu,   považuje   ústavný   súd   za potrebné   uviesť,   že   z   príloh   pripojených   k   sťažnosti,   verejne   prístupného   obchodného registra,   ako   aj   podobnosti   obchodných   mien   vyplýva   personálne   prepojenie   medzi zriaďovateľkou   rozhodcovského   súdu,   ktorý   vydal   rozhodcovské   rozsudky   v   prospech sťažovateľky 1   a   spoločnosťou   poskytujúcou   právne   služby,   ktorá   ju   zastupovala v   rozhodcovskom   konaní,   v   konkurznom   konaní   a   aj   v   konaní pred   ústavným   súdom. Uvedená   skutočnosť   opätovne   indikuje   špekulatívne   správanie   sťažovateliek smerom   k   vyhláseniu   konkurzu   na   majetok   dlžníka.   V   konečnom   dôsledku   sa   však naplnením dôvodov   na zrušenie rozhodcovských   rozsudkov   bude zaoberať okresný   súd (prípadne   neskôr   odvolací   súd)   v   konaní podľa   §   40   a nasl.   zákona   o   rozhodcovskom konaní.

V.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy uznesením krajského súdu

23. Sťažovateľky v sťažnosti namietajú, že uznesením krajského súdu bolo porušené aj ich základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôraznil, že všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru (kam patrí aj vlastnícke právo), ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavno-procesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy (m. m. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 353/09). Keďže ústavný súd nezistil porušenie základných práv podľa čl. 46 až čl. 48 ústavy, aj v časti namietajúcej porušenie základného práva na ochranu majetku sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.   Pre   úplnosť   však   ústavný   súd   dodáva,   že   absentuje   príčinná   súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a možným zásahom do označeného práva sťažovateliek. Sťažovateľkám totiž nič nebráni, aby v konaní okresného súdu podľa § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní,,obhájili rozhodcovské rozsudky“, prípadne aby po ich zrušení,,obhájili svoje pohľadávky“ v konaní pred všeobecným súdom (§ 43 ods. 1 citovaného zákona) alebo rozhodcovským súdom (§ 43 ods. 2 citovaného zákona). Následne v prípade ich nesplnenia môžu podať návrh na exekúciu, prípadne aj opätovne návrh   na   vyhlásenie   konkurzu,   avšak   len   za   predpokladu   splnenia   formálnych a materiálnych podmienok na jeho vyhlásenie.

24. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateliek po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde v celosti odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateliek (návrh na zrušenie uznesenia krajského súdu, priznanie primeraného finančného   zadosťučinenia   a   náhrada   trov   konania),   pretože   tieto   sú   viazané na   to,   že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2010