znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 307/2015-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   1.   júla   2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného advokátom JUDr. Alexandrom Bröstlom, Advokátska kancelária Illeš, Šimčák,Bröstl, s. r. o., Štúrova 27, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciachč. k. 5 Co 113/2015-141   z   2.   marca   2015   v   spojení   s   uznesením   Okresného   súduMichalovce č. k. 11 C 226/2014-124 z 8. januára 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. mája 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalejlen „krajský súd“) č. k. 5 Co 113/2015-141 z 2. marca 2015 (ďalej aj „napadnuté uzneseniekrajského súdu“) v spojení s uznesením Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresnýsúd“) č. k. 11 C 226/2014-124 z 8. januára 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresnéhosúdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že v právnej veci ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„navrhovateľ“)   proti   sťažovateľovi   v   procesnom   postavení   odporcu   bolo   napadnutýmuznesením   okresného   súdu   nariadené   predbežné   opatrenie,   ktorým   sa   sťažovateľovizakázalo nakladať s nehnuteľnosťami, resp. spoluvlastníckymi podielmi v jeho vlastníctve.

Na   základe   odvolania   podaného   sťažovateľom   bolo   prvostupňové   rozhodnutiezmenené napadnutým uznesením krajského súdu tak, že trvanie predbežného opatrenia boloobmedzené na dobu jedného roka.

Podľa   názoru   sťažovateľa   neboli   splnené   zákonné   predpoklady   na   nariadeniepredbežného   opatrenia,   a   to   najmä   nebolo   preukázané   nebezpečenstvo   bezprostrednehroziacej ujmy, ktoré navrhovateľ odôvodnil len tým, že sťažovateľ môže previesť pozemky,resp. spoluvlastnícke podiely do vlastníctva iných obchodných spoločností, ktoré patria dojeho podnikateľskej skupiny, resp. zaťažiť ich právami tretích osôb. Tieto tvrdenia si osvojiliaj   konajúce   súdy,   ktoré   sa   však   žiadnym   spôsobom   nevysporiadali   s   tým,   že   neboloosvedčené, že sa takéto prevody naozaj pripravujú. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal nakonštantnú judikatúru súdov (napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republikysp. zn. 6 M Cdo 5/2012 z 28. novembra 2012), v zmysle ktorej subjekt domáhajúci sanariadenia predbežného opatrenia musí osvedčiť dôvody na jeho nariadenie, t. j. dočasnejúpravy   pomerov   účastníkov   alebo   obavu   o   ohrozenie   budúceho   výkonu   súdnehorozhodnutia,   dôvodnosť   nároku,   ktorému   sa   má   poskytnúť   predbežná   ochrana,nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy.

Tvrdenia   navrhovateľa   sú   podľa   názoru   sťažovateľa „ničím   nepodložené a nachádzajúce   sa   výlučne   v   rovine   domnienok   a   hypotéz“,   keďže „samotná   možnosť nakladať   s   nehnuteľnosťami   z   titulu   ich   vlastníctva   nezakladá   vznik   nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy“.

Sťažovateľ považuje nárok navrhovateľa za nedôvodný aj s poukazom na § 140druhú vetu Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplýva, že „navrhovateľ si môže v rámci realizácie predkupného práva uplatniť svoj nárok výlučne v rozsahu takej veľkosti podielu, ktorá pripadá pomerne na veľkosť jeho spoluvlastníckeho podielu. Táto podmienka nebola zo   strany   navrhovateľa   v   požadovanom   návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia splnená, preto považujeme jeho nárok vo veci samej v uplatnenom rozsahu za nedôvodný a nevykonateľný. Navrhovateľ v tejto súvislosti nepreukázal dohodu o výkone predkupného práva   s   ostatnými   spoluvlastníkmi   tak   ako   to   požaduje   ustanovenie   §   140   druhá   veta Občianskeho   zákonníka.   Postup   uplatnený   navrhovateľom   obchádza   všetkých   ostatných spoluvlastníkov a podľa nášho názoru sa navrhovateľ vo veci samej domáha nároku, ktorý mu nepochybne v celom rozsahu nepatrí...“.

Sťažovateľ   ďalej   namietal,   že   uloženie   zákazu   nakladať   s   nehnuteľnosťamipredstavuje   zásah   do   jeho   ústavou   zaručeného   vlastníckeho   práva.   Súčasne   poukázalna skutočnosť,   že   nariaďovanie   predbežných   opatrení   predstavuje   veľmi   citlivý   zásahštátneho orgánu do práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb,a preto   by   súdy   mali   starostlivo   skúmať   splnenie   zákonných   predpokladov   na   jehonariadenie.

Sťažovateľ   poukazujúc   na   judikatúru   ústavného   súdu,   ako   aj   Európskeho   súdupre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) napadnutým rozhodnutiam všeobecných súdov vytýkatiež nepreskúmateľnosť z dôvodu nedostatočného odôvodnenia, keďže všeobecné súdy sadostatočne nevysporiadali s jeho argumentáciou. Sťažovateľ je tiež toho názoru, že okresnýsúd, ako aj krajský súd neaplikovali na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu.

Podľa   názoru   sťažovateľa   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   v   spojenís napadnutým uznesením okresného súdu bolo porušené jeho právo na spravodlivý súdnyproces.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatísťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛,   so   sídlom... na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach   zo   dňa   2.   marca   2015, č. k. 5 Co/113/2015-141   v   spojení   s   uznesením   Okresného   súdu   Michalovce   zo   dňa 8. januára 2015, č. k. 11 C/226/2014-124 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 2. marca 2015, č. k. 5Co/113/2015- 141 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia na účet Advokátskej kancelárie Illeš, Šimčák, Bröstl, s. r. o., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len,,zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoréby mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavneneopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou,porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenúsťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

1.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   napadnutým   uznesením okresného súdu

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127ods. 1   ústavy   nebolo   v   jeho   právomoci   preskúmanie   napadnutého   uznesenia   okresnéhosúdu, pretože na základe podaného odvolania to patrilo do právomoci krajského súdu.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ proti namietanému uzneseniu okresnéhosúdu podal riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd. Ústavnýsúd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie právsťažovateľa predmetným uznesením okresného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   napadnutým   uznesením krajského súdu

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inomorgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy si ústavnýsúd osvojil judikatúru ESĽP k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivésúdne   konanie,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť(napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08).

Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že krajský súd zmenil uznesenieokresného súdu, ktorým okresný súd nariadil predbežné opatrenie, ktorým sťažovateľovizakázal   nakladať   s   pozemkami   evidovanými   Okresným   úradom   Michalovce(špecifikovanými   podľa   čísla   listu   vlastníctva,   čísla   parcely,   výmerou   a   druhom),   a   topreviesť vlastnícke právo, resp. spoluvlastnícke právo, k týmto nehnuteľnostiam darom ichscudzením tretej osobe alebo ich zámenou za iné nehnuteľnosti s treťou osobou alebo zaťažiťich záložným právom v prospech tretej osoby alebo vecným bremenom v prospech tretejosoby,   alebo   zabezpečovacím   prevodom   práva   v   prospech   tretej   osoby   a   súčasne   muzakázal previesť užívacie práva odplatným alebo bezodplatným titulom na tretie osoby tak,že tieto obmedzenia sťažovateľa stanovil v trvaní jedného roka (okresný súd ich vo svojomrozhodnutí časovo vymedzil až do právoplatného skončenia vo veci samej).

Podľa   názoru   sťažovateľa   je   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   v   spojenís uznesením okresného súdu arbitrárne, keďže krajský súd sa nevysporiadal so všetkýmipodstatnými sťažovateľom uplatnenými námietkami, ktorých obsahom bolo tvrdenie, že: - konajúce súdy nedostatočne odôvodnili proces dokazovania, - nebola   osvedčená   jedna   zo   zákonných   podmienok   nariadenia   predbežnéhoopatrenia, a to nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy,

- nie je daná dôvodnosť uplatneného nároku navrhovateľom, - konajúce súdy na zistený skutkový stav neaplikovali relevantnú právnu normu.

Ústavný   súd   v   súvislosti   s   námietkami   sťažovateľa   považoval   za   potrebnépredovšetkým   uviesť,   že   posúdenie   podmienok   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   jevecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti(čl.   124   ústavy)   ústavný   súd   v   zásade   nie   je   oprávnený   zasahovať   do   rozhodnutío predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, o to viac, žeide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú konečnýmspôsobom   (IV. ÚS 82/09).   Ústavný   súd   posudzuje   problematiku   predbežných   opatrenízásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadenípredbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkomvýnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdovo predbežných opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlok procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu.

Pri   posudzovaní   otázky,   či   mohlo   byť   napadnutým   uznesením   krajskéhosúdu porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods.1 dohovoru, teda otázky, či označené rozhodnutie je zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,je potrebné zohľadniť nielen odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu, ale ajuznesenie   okresného   súdu,   ktoré   krajský   súd   zmenil   len   v   časti   časového   obmedzenianariadeného predbežného opatrenia. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svojustabilizovanú   judikatúru,   podľa   ktorej   odôvodnenia   rozhodnutí   prvostupňového   súdua odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať   izolovane   (II. ÚS 78/05,   III. ÚS 264/08,IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konaniatvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovaniavšetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoréboli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).

V relevantnej časti odôvodnenia uznesenia okresného súdu, ktorým tento súd nariadilpredbežné opatrenie v súlade s návrhom navrhovateľa, sa uvádza:

«Z   obsahu   spisu   vyplýva,   že   predmetom   konania   vo   veci   samej   je   žaloba o nahradenie prejavu vôle.

Navrhovateľ   predložil   súdu   aktuálne   výpisy   LV   č...   z   ktorých   je   zrejmé,   že navrhovateľ   je   podielovým   spoluvlastníkom   predmetných   nehnuteľností.   Povinnosťou podielového   spoluvlastníka   nehnuteľnosti   v   prípade   ak   tento   spoluvlastnícky   podiel   má v úmysle previesť napr. predajom na inú osobu je podľa § 140 OZ ponúknuť tento podiel na predaj ostatným podielovým spoluvlastníkom, ktorí majú predkupné právo s výnimkou ak sa jedná o prevod blízkej osobe (§§ 116, 117 O Z ). Podľa tvrdení navrhovateľa túto povinnosť si podielový spoluvlastník predmetných nehnuteľností, ktorý previedol svoj spoluvlastnícky podiel na odporcu nesplnil a porušil teda túto zákonnú povinnosť. Toto je aj predmetom konania vo veci samej.

Navrhovateľ odôvodnil potrebu upraviť dočasne tieto vzťahy predbežným opatrením tým,   že   spoločníci   a   konatelia   odporcu   sú   aj   nimi   v   iných   spoločnostiach,   ktoré   tiež vykonávajú   podnikateľskú   činnosť   v   oblasti   poľnohospodárskej,   rastlinnej   a   živočíšnej výroby, ktoré spoločnosti majú spoločné sídlo. Tieto obchodné spoločnosti už v minulosti prevádzali spoluvlastnícke podiely k nehnuteľnostiam medzi sebou (napr. prevod pozemkov z vlastníctva spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ do vlastníctva spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ ) a robia tak naďalej a aktívne vykupujú spoluvlastnícke podiely k pozemkom   v   katastrálnych   územiach,   v   ktorých   navrhovateľ   namietal   porušenie   jeho predkupného práva. Poukázal aj na to, že odporca vôbec nereagoval na výzvy navrhovateľa na   predloženie   ponuky   na   kúpu   nehnuteľností,   ku   ktorým   si   navrhovateľ   uplatňuje predkupné právo a zároveň odporca nereagoval ani na kvalifikovaný návrh kúpnej zmluvy, ktorý mu adresoval navrhovateľ (nezaslal ho navrhovateľovi späť v ním určenej lehote), je zrejmé,   že odporca nemá v záujme žiadnym spôsobom rešpektovať   zákonom stanovené predkupné   právo   navrhovateľa   a   teda   nechce,   aby   navrhovateľ   zákonným   spôsobom nadobudol vlastníctvo (spoluvlastníctvo) k pozemkom, ku ktorým v rozpore so zákonom nadobudol vlastnícke (spoluvlastnícke) právo on sám. Preto vzhľadom na správanie sa odporcu   je   dôvodné   predpokladať,   že   odporca   bude   prevádzať   nehnuteľnosti   medzi subjektmi, ktoré sú s ním personálne prepojené (v osobách spoločníkov a/alebo konateľov) a   to   len   za   účelom,   aby   zmarili   nadobudnutie   nehnuteľností   zo   strany   navrhovateľa zákonným spôsobom alebo predmetné nehnuteľnosti zaťaží záložným právom alebo inou ťarchou v prospech tretej osoby (vrátane právnických osôb, ktoré sú s odporcom personálne prepojené) a takýmto konaním bude mariť legitímny zámer navrhovateľa ale aj priebeh a efektívnosť samotného súdneho konania vo veci samej, ktoré sa tým neprimerane predĺži. Poukázal   aj   na   to,   že   neprimeraná   dĺžka   samotného   súdneho   konania   na   strane navrhovateľa spôsobí neprimerané a nenapraviteľné škody v podobe ušlého zisku a strát z nepriznania   nárokov   na   priame   a   nepriame   platby   z   dôvodu   nemožnosti   užívania pozemkov,   ktoré   by   inak   navrhovateľovi   boli   priznané   zo   strany   Poľnohospodárskej platobnej agentúry. Na druhej strane, nariadeným predbežným opatrením sa postavenie odporcu   nijakým   spôsobom   nezmení   a   nehrozia   mu   žiadne   škody   z titulu   nariadeného predbežného   opatrenia,   nakoľko   až   do   rozhodnutia   vo   veci   samej   ako   vlastníka   jeho užívacie práva nebudú žiadnym spôsobom obmedzené. Zároveň nariadením predbežného opatrenia   sa   zamedzí   špekulatívnym   a   účelovým   prevodom   pozemkov   medzi   odporcom a právnickými   osobami,   v   ktorých   konatelia   a   spoločníci   odporcu   vystupujú   tiež   ako konatelia a spoločníci. Zákazom zaťaženia nehnuteľností záložným právom v prospech tretej osoby alebo zriadením vecného bremena v prospech tretej osoby alebo zabezpečovacím prevodom   práva   v   prospech   tretej   osoby   zo   strany   odporcu   sa   jednak   zabezpečí,   aby navrhovateľ v prípade úspechu vo veci samej nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam (podiel) v rovnakej „kvalite“ ako ho nadobudol odporca a zároveň sa vylúči možnosť odporcu špekulatívne zaťažovať nehnuteľnosti za účelom, aby tie stratili ekonomický zmysel pre navrhovateľa.

Vzhľadom k tomu, že súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi dôvodmi návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, vyhovel návrhu žalobcu v celom rozsahu a v zmysle ustanovenia § 76 ods. 4 OSP, ďalšie dôvody nemusí uvádzať.»

Krajský súd v napadnutom uznesení predovšetkým uviedol:„Navrhovateľ odôvodnil návrh na vydanie PO jednak dôvodmi uvádzanými v žalobe a jednak, že bez dočasnej úpravy pomerov účastníkov môže dôjsť k významnému zásahu do jeho   práv   a   to   akoukoľvek   dispozíciou   prípadne   zaťažením   nehnuteľností   zo   strany odporcu, že nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy spočíva v škode, ktorá mu môže vzniknúť   neužívaním   predmetných   nehnuteľností,   neoprávneným   disponovaním   s   nimi zo strany odporcu, pričom poukázal na množstvo sporov s odporcom a jeho majetkové a personálne prepojenie so spoločnosťami ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛, vzájomné prevody nehnuteľností medzi nimi o čom pripojil dôkaz kópiami kúpnych zmlúv (č.1. 25 - 60, 61).

Predmetom konania vo veci samej, ku ktorému má PO smerovať je nahradenie vôle odporcu   ako   predávajúceho   navrhovateľom   ako   kupujúcim   na   kúpnej   zmluve   týkajúcej sa sporných nehnuteľností. Z obsahu spisu, výpisu z LV č... vyplýva, že ako spoluvlastníci sporných nehnuteľností sú evidovaní okrem iných navrhovateľ a odporca. Navrhovateľom v žalobe a návrhu na nariadenie PO uvedené skutočnosti umožňujú záver, že osvedčil, že jeho nárok (vo veci nahradenia prejavu vôle) očividne nie je vylúčený, a že je potrebné dočasne upraviť pomery medzi účastníkmi konania PO. Nariadením PO sa zabráni tomu, aby boli sporné nehnuteľnosti prevedené na ďalšiu osobu, resp. neboli zaťažené ďalšími vecnými   právami   (predkupným   právom,   nájomným   právom,   vypožičaním,   zmluvou o budúcej zmluve, vložením ako vkladu na podnikanie, ručením, zmenením podstaty a pod.), pričom sa nevyvolá ani len dočasný stav, ktorý by vyvolával ďalšie spory medzi účastníkmi konania. Okrem toho nariadením PO odporcovi objektívne nemôže vzniknúť nijaká ujma, lebo   im   uložené   obmedzenie   nie   je   neprimerané   výhode,   ktorú   nariadením   PO   získa navrhovateľ. S ďalšími skutočnosťami uvádzanými navrhovateľom v žalobe a odporcom v odvolaní sa bude musieť súd vyrovnať až pri rozhodovaní vo veci samej.

Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že PO nie je konečným rozhodnutím a jeho účelom je dočasná úprava pomerov účastníkov. Teda účelom PO je rýchle a pružné riešenie situácie, ktorá vyžaduje okamžitý zásah súdu majúc pritom na zreteli, aby PO nezasiahlo v neprimeranej miere do majetkovej sféry odporcu. Podľa názoru odvolacieho súdu obmedzenie odporcu na čas trvania PO jedného roka je dostatočným pre súdne ale aj mimosúdne riešenie sporu, keďže navrhovateľ týmto argumentuje v podanej žalobe ale aj v návrhu na nariadenie PO, že spor sa snaží mimosúdne vyriešiť o čom predložil aj dôkaz. Aj na nariadenie PO sú totiž kladené požiadavky, vyplývajúce z ústavného práva na súdnu ochranu. Súdna ochrana musí byť poskytnutá v rámci ústavných a zákonných pravidiel tak tomu, kto o nariadenie PO žiada, tak aj tomu, voči komu predbežné opatrenie smeruje. Rešpektujúc   ústavné   právo   odporcu   na   ochranu   jeho   vlastníctva,   odvolací   súd   dospel k záveru, že v posudzovanej veci primerané sledovanému legitímnemu cieľu a naliehavej spoločenskej potrebe zodpovedá dočasné obmedzenie práva odporcu na dobu jedného roka a   v   prevyšujúcej   časti   návrh   zamietol.   Určený   čas   trvania   PO   takto   dáva   z   časového hľadiska dostatočný priestor na to, aby sa spor medzi účastníkmi vyriešil.“

Ako už bolo uvedené, skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody. O zjavnú neodôvodnenosť aleboarbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciua aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanejprávnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, súzjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tietodôvody   zjavne   jednostranné   a   sú   v   extrémnom   rozpore   s   princípmi   spravodlivosti(III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a   rozhodnutia   všeobecnýchsúdov a nepoužívajú sa na skúmanie tvrdenej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie jeopravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom rozhodovania ústavnéhosúdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s týmzistenie,   že   v   okolnostiach   prípadu   ide   o   zásah,   ktorý   zjavne   viedol   k   obmedzeniu,resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.

Ústavný súd ďalej poukazuje na to, že posúdenie podmienok na vydanie predbežnéhoopatrenia je v prvom rade vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). V tejto súvislosti trebapripomenúť aj princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu a s ním súvisiaci princípminimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci iných orgánov verejnej moci, ktorýchmeritórne   rozhodnutia   sú   v   konaní   o   sťažnostiach   podľa   čl.   127   ústavy   preskúmavané.Ak uvedený   princíp   uplatňuje   ústavný   súd   v   konaní   o   sťažnostiach   smerujúcichproti postupom a rozhodnutiam vo veci samej, o to viac naň musí prihliadať pri sťažnostiachsmerujúcich proti rozhodnutiam vydaným v konaniach o nariadenie predbežného opatrenia.

Samotný   ústavný   súd   ako   nezávislý   súdny   orgán   ochrany   ústavnosti   sa   pretospravidla   (čl.   124   ústavy)   nepovažuje   za   oprávneného   zasahovať   do   rozhodnutío predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, a okrem tohoide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú konečnýmspôsobom. Je taktiež potrebné uviesť, že návrh na vydanie predbežného opatrenia možnopodať aj opakovane, ale taktiež možno podať návrh na jeho zrušenie.

Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd v týchto prípadoch môže zamerať výlučnena posúdenie,   či   pri   vydaní   namietaného   uznesenia   krajského   súdu   bolo   postupovanév súlade   s   ústavnoprocesnými   princípmi,   zásadou   spravodlivého   procesu   a   základnýmprávom na súdnu ochranu, tak ako to zaručuje čl. 46 a nasl. ústavy, resp. čl. 6 ods. 1dohovoru.

Zákonná   úprava   postupu   súdu   pri   vydávaní   predbežných   opatrení   vyžaduje,   abynavrhovateľ splnil podmienky konania ustanovené Občianskym súdnym poriadkom (§ 74 anasl.). V danom prípade boli podľa názoru ústavného súdu tieto zákonné limity ustanovenév   §   74   a   nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku   na   vydanie   predbežného   opatreniarešpektované.   Namietané   uznesenie   krajského   súdu   na   jednej   strane   preventívne   bránieventuálnemu poškodeniu práv navrhovateľa, ku ktorému by mohlo dôjsť, ak by sťažovateľnebol obmedzený v dispozícii s nehnuteľnosťami, resp. spoluvlastníckym podielom k nim,no na druhej strane berie do úvahy požiadavku minimalizácie zásahu do práv sťažovateľatým,   že   v   súlade   so zákonom   obmedzuje   časovú   pôsobnosť   predbežného   opatrenia   lenna jeden rok. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd ústavne akceptovateľným spôsobomodôvodnil   vo svojom   rozhodnutí,   prečo   uprednostnil   záujem   navrhovateľa   a   súčasnena určitý čas čiastočne obmedzil vlastnícke právo sťažovateľa.

Odôvodnenie   nebezpečenstva   bezprostredne   hroziacej   ujmy   tým,   že   konanímsťažovateľa vzhľadom na jeho personálne a majetkové prepojenie s viacerými obchodnýmispoločnosťami, ako aj jeho predchádzajúci postup pri prevode vlastníckeho práva medzitakto   prepojenými   obchodnými   spoločnosťami   môže   vzniknúť   škoda   v   dôsledkuneoprávnenej dispozície sťažovateľa so spornými nehnuteľnosťami, je ústavne udržateľnéa logicky vychádza z potreby zabezpečenia ochrany práv navrhovateľa, ktorý sa vo vecisamej vo vzťahu k sporným nehnuteľnostiam domáha nahradenia prejavu vôle sťažovateľaako predávajúceho prejavom vôle navrhovateľa ako kupujúceho.

Podľa názoru ústavného súdu namietané uznesenie krajského súdu obsahuje riadnea dostatočne presvedčivé odôvodnenie, je primerané odôvodneniu predbežného opatrenia,nemožno   ho   považovať   za   exces   alebo   za   prejav   aplikačnej   a   interpretačnej   svojvôlekonajúceho krajského súdu, a aj preto ho nemožno kvalifikovať ani za zjavne neodôvodnenéalebo arbitrárne.

Pretože   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   uznesenímkrajského   súdu   a   namietaným   porušením   (prípadne   odoprením   či   odňatím)   základnéhopráva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   resp.   jeho   právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol sťažnosť sťažovateľav tejto   časti   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   jej   zjavnejneopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2015