SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 307/2015-9
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. júla 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného advokátom JUDr. Alexandrom Bröstlom, Advokátska kancelária Illeš, Šimčák,Bröstl, s. r. o., Štúrova 27, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciachč. k. 5 Co 113/2015-141 z 2. marca 2015 v spojení s uznesením Okresného súduMichalovce č. k. 11 C 226/2014-124 z 8. januára 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. mája 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalejlen „krajský súd“) č. k. 5 Co 113/2015-141 z 2. marca 2015 (ďalej aj „napadnuté uzneseniekrajského súdu“) v spojení s uznesením Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresnýsúd“) č. k. 11 C 226/2014-124 z 8. januára 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresnéhosúdu“).
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že v právnej veci ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„navrhovateľ“) proti sťažovateľovi v procesnom postavení odporcu bolo napadnutýmuznesením okresného súdu nariadené predbežné opatrenie, ktorým sa sťažovateľovizakázalo nakladať s nehnuteľnosťami, resp. spoluvlastníckymi podielmi v jeho vlastníctve.
Na základe odvolania podaného sťažovateľom bolo prvostupňové rozhodnutiezmenené napadnutým uznesením krajského súdu tak, že trvanie predbežného opatrenia boloobmedzené na dobu jedného roka.
Podľa názoru sťažovateľa neboli splnené zákonné predpoklady na nariadeniepredbežného opatrenia, a to najmä nebolo preukázané nebezpečenstvo bezprostrednehroziacej ujmy, ktoré navrhovateľ odôvodnil len tým, že sťažovateľ môže previesť pozemky,resp. spoluvlastnícke podiely do vlastníctva iných obchodných spoločností, ktoré patria dojeho podnikateľskej skupiny, resp. zaťažiť ich právami tretích osôb. Tieto tvrdenia si osvojiliaj konajúce súdy, ktoré sa však žiadnym spôsobom nevysporiadali s tým, že neboloosvedčené, že sa takéto prevody naozaj pripravujú. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal nakonštantnú judikatúru súdov (napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republikysp. zn. 6 M Cdo 5/2012 z 28. novembra 2012), v zmysle ktorej subjekt domáhajúci sanariadenia predbežného opatrenia musí osvedčiť dôvody na jeho nariadenie, t. j. dočasnejúpravy pomerov účastníkov alebo obavu o ohrozenie budúceho výkonu súdnehorozhodnutia, dôvodnosť nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana,nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy.
Tvrdenia navrhovateľa sú podľa názoru sťažovateľa „ničím nepodložené a nachádzajúce sa výlučne v rovine domnienok a hypotéz“, keďže „samotná možnosť nakladať s nehnuteľnosťami z titulu ich vlastníctva nezakladá vznik nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy“.
Sťažovateľ považuje nárok navrhovateľa za nedôvodný aj s poukazom na § 140druhú vetu Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplýva, že „navrhovateľ si môže v rámci realizácie predkupného práva uplatniť svoj nárok výlučne v rozsahu takej veľkosti podielu, ktorá pripadá pomerne na veľkosť jeho spoluvlastníckeho podielu. Táto podmienka nebola zo strany navrhovateľa v požadovanom návrhu na nariadenie predbežného opatrenia splnená, preto považujeme jeho nárok vo veci samej v uplatnenom rozsahu za nedôvodný a nevykonateľný. Navrhovateľ v tejto súvislosti nepreukázal dohodu o výkone predkupného práva s ostatnými spoluvlastníkmi tak ako to požaduje ustanovenie § 140 druhá veta Občianskeho zákonníka. Postup uplatnený navrhovateľom obchádza všetkých ostatných spoluvlastníkov a podľa nášho názoru sa navrhovateľ vo veci samej domáha nároku, ktorý mu nepochybne v celom rozsahu nepatrí...“.
Sťažovateľ ďalej namietal, že uloženie zákazu nakladať s nehnuteľnosťamipredstavuje zásah do jeho ústavou zaručeného vlastníckeho práva. Súčasne poukázalna skutočnosť, že nariaďovanie predbežných opatrení predstavuje veľmi citlivý zásahštátneho orgánu do práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb,a preto by súdy mali starostlivo skúmať splnenie zákonných predpokladov na jehonariadenie.
Sťažovateľ poukazujúc na judikatúru ústavného súdu, ako aj Európskeho súdupre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) napadnutým rozhodnutiam všeobecných súdov vytýkatiež nepreskúmateľnosť z dôvodu nedostatočného odôvodnenia, keďže všeobecné súdy sadostatočne nevysporiadali s jeho argumentáciou. Sťažovateľ je tiež toho názoru, že okresnýsúd, ako aj krajský súd neaplikovali na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu.
Podľa názoru sťažovateľa napadnutým uznesením krajského súdu v spojenís napadnutým uznesením okresného súdu bolo porušené jeho právo na spravodlivý súdnyproces.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatísťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛, so sídlom... na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 2. marca 2015, č. k. 5 Co/113/2015-141 v spojení s uznesením Okresného súdu Michalovce zo dňa 8. januára 2015, č. k. 11 C/226/2014-124 porušené bolo.
2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 2. marca 2015, č. k. 5Co/113/2015- 141 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia na účet Advokátskej kancelárie Illeš, Šimčák, Bröstl, s. r. o., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len,,zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoréby mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenúsťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
1. K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením okresného súdu
Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého uznesenia okresnéhosúdu, pretože na základe podaného odvolania to patrilo do právomoci krajského súdu.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ proti namietanému uzneseniu okresnéhosúdu podal riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd. Ústavnýsúd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie právsťažovateľa predmetným uznesením okresného súdu.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
2. K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením krajského súdu
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inomorgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy si ústavnýsúd osvojil judikatúru ESĽP k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivésúdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť(napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08).
Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že krajský súd zmenil uznesenieokresného súdu, ktorým okresný súd nariadil predbežné opatrenie, ktorým sťažovateľovizakázal nakladať s pozemkami evidovanými Okresným úradom Michalovce(špecifikovanými podľa čísla listu vlastníctva, čísla parcely, výmerou a druhom), a topreviesť vlastnícke právo, resp. spoluvlastnícke právo, k týmto nehnuteľnostiam darom ichscudzením tretej osobe alebo ich zámenou za iné nehnuteľnosti s treťou osobou alebo zaťažiťich záložným právom v prospech tretej osoby alebo vecným bremenom v prospech tretejosoby, alebo zabezpečovacím prevodom práva v prospech tretej osoby a súčasne muzakázal previesť užívacie práva odplatným alebo bezodplatným titulom na tretie osoby tak,že tieto obmedzenia sťažovateľa stanovil v trvaní jedného roka (okresný súd ich vo svojomrozhodnutí časovo vymedzil až do právoplatného skončenia vo veci samej).
Podľa názoru sťažovateľa je napadnuté uznesenie krajského súdu v spojenís uznesením okresného súdu arbitrárne, keďže krajský súd sa nevysporiadal so všetkýmipodstatnými sťažovateľom uplatnenými námietkami, ktorých obsahom bolo tvrdenie, že: - konajúce súdy nedostatočne odôvodnili proces dokazovania, - nebola osvedčená jedna zo zákonných podmienok nariadenia predbežnéhoopatrenia, a to nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy,
- nie je daná dôvodnosť uplatneného nároku navrhovateľom, - konajúce súdy na zistený skutkový stav neaplikovali relevantnú právnu normu.
Ústavný súd v súvislosti s námietkami sťažovateľa považoval za potrebnépredovšetkým uviesť, že posúdenie podmienok na nariadenie predbežného opatrenia jevecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti(čl. 124 ústavy) ústavný súd v zásade nie je oprávnený zasahovať do rozhodnutío predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, o to viac, žeide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú konečnýmspôsobom (IV. ÚS 82/09). Ústavný súd posudzuje problematiku predbežných opatrenízásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadenípredbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkomvýnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdovo predbežných opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlok procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu.
Pri posudzovaní otázky, či mohlo byť napadnutým uznesením krajskéhosúdu porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods.1 dohovoru, teda otázky, či označené rozhodnutie je zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,je potrebné zohľadniť nielen odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu, ale ajuznesenie okresného súdu, ktoré krajský súd zmenil len v časti časového obmedzenianariadeného predbežného opatrenia. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svojustabilizovanú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdua odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konaniatvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovaniavšetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoréboli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).
V relevantnej časti odôvodnenia uznesenia okresného súdu, ktorým tento súd nariadilpredbežné opatrenie v súlade s návrhom navrhovateľa, sa uvádza:
«Z obsahu spisu vyplýva, že predmetom konania vo veci samej je žaloba o nahradenie prejavu vôle.
Navrhovateľ predložil súdu aktuálne výpisy LV č... z ktorých je zrejmé, že navrhovateľ je podielovým spoluvlastníkom predmetných nehnuteľností. Povinnosťou podielového spoluvlastníka nehnuteľnosti v prípade ak tento spoluvlastnícky podiel má v úmysle previesť napr. predajom na inú osobu je podľa § 140 OZ ponúknuť tento podiel na predaj ostatným podielovým spoluvlastníkom, ktorí majú predkupné právo s výnimkou ak sa jedná o prevod blízkej osobe (§§ 116, 117 O Z ). Podľa tvrdení navrhovateľa túto povinnosť si podielový spoluvlastník predmetných nehnuteľností, ktorý previedol svoj spoluvlastnícky podiel na odporcu nesplnil a porušil teda túto zákonnú povinnosť. Toto je aj predmetom konania vo veci samej.
Navrhovateľ odôvodnil potrebu upraviť dočasne tieto vzťahy predbežným opatrením tým, že spoločníci a konatelia odporcu sú aj nimi v iných spoločnostiach, ktoré tiež vykonávajú podnikateľskú činnosť v oblasti poľnohospodárskej, rastlinnej a živočíšnej výroby, ktoré spoločnosti majú spoločné sídlo. Tieto obchodné spoločnosti už v minulosti prevádzali spoluvlastnícke podiely k nehnuteľnostiam medzi sebou (napr. prevod pozemkov z vlastníctva spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ do vlastníctva spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ ) a robia tak naďalej a aktívne vykupujú spoluvlastnícke podiely k pozemkom v katastrálnych územiach, v ktorých navrhovateľ namietal porušenie jeho predkupného práva. Poukázal aj na to, že odporca vôbec nereagoval na výzvy navrhovateľa na predloženie ponuky na kúpu nehnuteľností, ku ktorým si navrhovateľ uplatňuje predkupné právo a zároveň odporca nereagoval ani na kvalifikovaný návrh kúpnej zmluvy, ktorý mu adresoval navrhovateľ (nezaslal ho navrhovateľovi späť v ním určenej lehote), je zrejmé, že odporca nemá v záujme žiadnym spôsobom rešpektovať zákonom stanovené predkupné právo navrhovateľa a teda nechce, aby navrhovateľ zákonným spôsobom nadobudol vlastníctvo (spoluvlastníctvo) k pozemkom, ku ktorým v rozpore so zákonom nadobudol vlastnícke (spoluvlastnícke) právo on sám. Preto vzhľadom na správanie sa odporcu je dôvodné predpokladať, že odporca bude prevádzať nehnuteľnosti medzi subjektmi, ktoré sú s ním personálne prepojené (v osobách spoločníkov a/alebo konateľov) a to len za účelom, aby zmarili nadobudnutie nehnuteľností zo strany navrhovateľa zákonným spôsobom alebo predmetné nehnuteľnosti zaťaží záložným právom alebo inou ťarchou v prospech tretej osoby (vrátane právnických osôb, ktoré sú s odporcom personálne prepojené) a takýmto konaním bude mariť legitímny zámer navrhovateľa ale aj priebeh a efektívnosť samotného súdneho konania vo veci samej, ktoré sa tým neprimerane predĺži. Poukázal aj na to, že neprimeraná dĺžka samotného súdneho konania na strane navrhovateľa spôsobí neprimerané a nenapraviteľné škody v podobe ušlého zisku a strát z nepriznania nárokov na priame a nepriame platby z dôvodu nemožnosti užívania pozemkov, ktoré by inak navrhovateľovi boli priznané zo strany Poľnohospodárskej platobnej agentúry. Na druhej strane, nariadeným predbežným opatrením sa postavenie odporcu nijakým spôsobom nezmení a nehrozia mu žiadne škody z titulu nariadeného predbežného opatrenia, nakoľko až do rozhodnutia vo veci samej ako vlastníka jeho užívacie práva nebudú žiadnym spôsobom obmedzené. Zároveň nariadením predbežného opatrenia sa zamedzí špekulatívnym a účelovým prevodom pozemkov medzi odporcom a právnickými osobami, v ktorých konatelia a spoločníci odporcu vystupujú tiež ako konatelia a spoločníci. Zákazom zaťaženia nehnuteľností záložným právom v prospech tretej osoby alebo zriadením vecného bremena v prospech tretej osoby alebo zabezpečovacím prevodom práva v prospech tretej osoby zo strany odporcu sa jednak zabezpečí, aby navrhovateľ v prípade úspechu vo veci samej nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam (podiel) v rovnakej „kvalite“ ako ho nadobudol odporca a zároveň sa vylúči možnosť odporcu špekulatívne zaťažovať nehnuteľnosti za účelom, aby tie stratili ekonomický zmysel pre navrhovateľa.
Vzhľadom k tomu, že súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi dôvodmi návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, vyhovel návrhu žalobcu v celom rozsahu a v zmysle ustanovenia § 76 ods. 4 OSP, ďalšie dôvody nemusí uvádzať.»
Krajský súd v napadnutom uznesení predovšetkým uviedol:„Navrhovateľ odôvodnil návrh na vydanie PO jednak dôvodmi uvádzanými v žalobe a jednak, že bez dočasnej úpravy pomerov účastníkov môže dôjsť k významnému zásahu do jeho práv a to akoukoľvek dispozíciou prípadne zaťažením nehnuteľností zo strany odporcu, že nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy spočíva v škode, ktorá mu môže vzniknúť neužívaním predmetných nehnuteľností, neoprávneným disponovaním s nimi zo strany odporcu, pričom poukázal na množstvo sporov s odporcom a jeho majetkové a personálne prepojenie so spoločnosťami ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛, vzájomné prevody nehnuteľností medzi nimi o čom pripojil dôkaz kópiami kúpnych zmlúv (č.1. 25 - 60, 61).
Predmetom konania vo veci samej, ku ktorému má PO smerovať je nahradenie vôle odporcu ako predávajúceho navrhovateľom ako kupujúcim na kúpnej zmluve týkajúcej sa sporných nehnuteľností. Z obsahu spisu, výpisu z LV č... vyplýva, že ako spoluvlastníci sporných nehnuteľností sú evidovaní okrem iných navrhovateľ a odporca. Navrhovateľom v žalobe a návrhu na nariadenie PO uvedené skutočnosti umožňujú záver, že osvedčil, že jeho nárok (vo veci nahradenia prejavu vôle) očividne nie je vylúčený, a že je potrebné dočasne upraviť pomery medzi účastníkmi konania PO. Nariadením PO sa zabráni tomu, aby boli sporné nehnuteľnosti prevedené na ďalšiu osobu, resp. neboli zaťažené ďalšími vecnými právami (predkupným právom, nájomným právom, vypožičaním, zmluvou o budúcej zmluve, vložením ako vkladu na podnikanie, ručením, zmenením podstaty a pod.), pričom sa nevyvolá ani len dočasný stav, ktorý by vyvolával ďalšie spory medzi účastníkmi konania. Okrem toho nariadením PO odporcovi objektívne nemôže vzniknúť nijaká ujma, lebo im uložené obmedzenie nie je neprimerané výhode, ktorú nariadením PO získa navrhovateľ. S ďalšími skutočnosťami uvádzanými navrhovateľom v žalobe a odporcom v odvolaní sa bude musieť súd vyrovnať až pri rozhodovaní vo veci samej.
Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že PO nie je konečným rozhodnutím a jeho účelom je dočasná úprava pomerov účastníkov. Teda účelom PO je rýchle a pružné riešenie situácie, ktorá vyžaduje okamžitý zásah súdu majúc pritom na zreteli, aby PO nezasiahlo v neprimeranej miere do majetkovej sféry odporcu. Podľa názoru odvolacieho súdu obmedzenie odporcu na čas trvania PO jedného roka je dostatočným pre súdne ale aj mimosúdne riešenie sporu, keďže navrhovateľ týmto argumentuje v podanej žalobe ale aj v návrhu na nariadenie PO, že spor sa snaží mimosúdne vyriešiť o čom predložil aj dôkaz. Aj na nariadenie PO sú totiž kladené požiadavky, vyplývajúce z ústavného práva na súdnu ochranu. Súdna ochrana musí byť poskytnutá v rámci ústavných a zákonných pravidiel tak tomu, kto o nariadenie PO žiada, tak aj tomu, voči komu predbežné opatrenie smeruje. Rešpektujúc ústavné právo odporcu na ochranu jeho vlastníctva, odvolací súd dospel k záveru, že v posudzovanej veci primerané sledovanému legitímnemu cieľu a naliehavej spoločenskej potrebe zodpovedá dočasné obmedzenie práva odporcu na dobu jedného roka a v prevyšujúcej časti návrh zamietol. Určený čas trvania PO takto dáva z časového hľadiska dostatočný priestor na to, aby sa spor medzi účastníkmi vyriešil.“
Ako už bolo uvedené, skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody. O zjavnú neodôvodnenosť aleboarbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciua aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanejprávnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, súzjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tietodôvody zjavne jednostranné a sú v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti(III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecnýchsúdov a nepoužívajú sa na skúmanie tvrdenej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie jeopravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom rozhodovania ústavnéhosúdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s týmzistenie, že v okolnostiach prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu,resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.
Ústavný súd ďalej poukazuje na to, že posúdenie podmienok na vydanie predbežnéhoopatrenia je v prvom rade vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). V tejto súvislosti trebapripomenúť aj princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu a s ním súvisiaci princípminimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci iných orgánov verejnej moci, ktorýchmeritórne rozhodnutia sú v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy preskúmavané.Ak uvedený princíp uplatňuje ústavný súd v konaní o sťažnostiach smerujúcichproti postupom a rozhodnutiam vo veci samej, o to viac naň musí prihliadať pri sťažnostiachsmerujúcich proti rozhodnutiam vydaným v konaniach o nariadenie predbežného opatrenia.
Samotný ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti sa pretospravidla (čl. 124 ústavy) nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodnutío predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, a okrem tohoide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú konečnýmspôsobom. Je taktiež potrebné uviesť, že návrh na vydanie predbežného opatrenia možnopodať aj opakovane, ale taktiež možno podať návrh na jeho zrušenie.
Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd v týchto prípadoch môže zamerať výlučnena posúdenie, či pri vydaní namietaného uznesenia krajského súdu bolo postupovanév súlade s ústavnoprocesnými princípmi, zásadou spravodlivého procesu a základnýmprávom na súdnu ochranu, tak ako to zaručuje čl. 46 a nasl. ústavy, resp. čl. 6 ods. 1dohovoru.
Zákonná úprava postupu súdu pri vydávaní predbežných opatrení vyžaduje, abynavrhovateľ splnil podmienky konania ustanovené Občianskym súdnym poriadkom (§ 74 anasl.). V danom prípade boli podľa názoru ústavného súdu tieto zákonné limity ustanovenév § 74 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku na vydanie predbežného opatreniarešpektované. Namietané uznesenie krajského súdu na jednej strane preventívne bránieventuálnemu poškodeniu práv navrhovateľa, ku ktorému by mohlo dôjsť, ak by sťažovateľnebol obmedzený v dispozícii s nehnuteľnosťami, resp. spoluvlastníckym podielom k nim,no na druhej strane berie do úvahy požiadavku minimalizácie zásahu do práv sťažovateľatým, že v súlade so zákonom obmedzuje časovú pôsobnosť predbežného opatrenia lenna jeden rok. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd ústavne akceptovateľným spôsobomodôvodnil vo svojom rozhodnutí, prečo uprednostnil záujem navrhovateľa a súčasnena určitý čas čiastočne obmedzil vlastnícke právo sťažovateľa.
Odôvodnenie nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy tým, že konanímsťažovateľa vzhľadom na jeho personálne a majetkové prepojenie s viacerými obchodnýmispoločnosťami, ako aj jeho predchádzajúci postup pri prevode vlastníckeho práva medzitakto prepojenými obchodnými spoločnosťami môže vzniknúť škoda v dôsledkuneoprávnenej dispozície sťažovateľa so spornými nehnuteľnosťami, je ústavne udržateľnéa logicky vychádza z potreby zabezpečenia ochrany práv navrhovateľa, ktorý sa vo vecisamej vo vzťahu k sporným nehnuteľnostiam domáha nahradenia prejavu vôle sťažovateľaako predávajúceho prejavom vôle navrhovateľa ako kupujúceho.
Podľa názoru ústavného súdu namietané uznesenie krajského súdu obsahuje riadnea dostatočne presvedčivé odôvodnenie, je primerané odôvodneniu predbežného opatrenia,nemožno ho považovať za exces alebo za prejav aplikačnej a interpretačnej svojvôlekonajúceho krajského súdu, a aj preto ho nemožno kvalifikovať ani za zjavne neodôvodnenéalebo arbitrárne.
Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesenímkrajského súdu a namietaným porušením (prípadne odoprením či odňatím) základnéhopráva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. jeho právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol sťažnosť sťažovateľav tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnejneopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júla 2015