znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 307/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. júna 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. S., P., zastúpeného advokátom JUDr. M. O., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Co 127/2011 a jeho rozsudkom z 12. apríla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. júna 2012 doručená sťažnosť Ing. J. S., P. (ďalej len „sťažovateľ), zastúpeného advokátom JUDr. M. O., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava)   a   práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor)   postupom   Krajského súdu   v Prešove   (ďalej   len „krajský   súd“)   v konaní vedenom   pod sp. zn. 18   Co   127/2011   a   jeho   rozsudkom   z   12.   apríla   2012   (ďalej   len „rozsudok krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“)   rozsudkom   č.   k.   15   C   124/2002-235   zo   14.   októbra   2011   (ďalej   len   „rozsudok okresného súdu“) zamietol návrh sťažovateľa ako navrhovateľa na zaplatenie 26 422,36 € (796 000 Sk)   s   príslušenstvom   smerujúci   proti   odporcovi   M.   H.   Sťažovateľ   sa   svojím návrhom domáhal proti odporcovi zaplatenia označenej sumy z titulu vrátenia pôžičky na základe zmluvy o pôžičke z 12. apríla 2000.

Na   odvolanie   sťažovateľa   krajský   súd   potvrdil   napadnutým   rozsudkom   rozsudok okresného súdu.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   ním   označených   práv   rozsudkom   krajského   súdu z dôvodu podľa neho nesprávnych skutkových a právnych záverov v ňom vyslovených, ktorými sa krajský súd ako súd odvolací stotožnil so závermi okresného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:«... žalovaný nikdy nepopieral, že sťažovateľovi dlhoval 26.422,36,- €. Práve naopak, na pojednávaní, ako aj vo svojich písomných podaniach viackrát potvrdil, že sťažovateľovi dlhuje sumu 26.422,36,- €. Navyše, bol to práve žalovaný, ktorý sťažovateľovi navrhol, aby uzavreli Zmluvu o pôžičke zo dňa 12. apríla 2000. Sťažovateľ, ako osoba neznalá práva, ktorá   si   nebola   vedomá   rozdielu   medzi   reálnou   konsenzuálnou   zmluvou   a   len konsenzuálnou zmluvou, nemohla predvídať, že Zmluva o pôžičke zo dňa 12. apríla 2000 bude   samotným   žalovaným   napadnutá   ako   absolútne   neplatná   z   dôvodu,   že   nedošlo   k reálnemu plneniu z tejto zmluvy...

Pri výklade právneho úkonu, ktorým bola Zmluva o pôžičke zo dňa 12. apríla 2000, okresný aj krajský súd pristupovali mechanicky a formalisticky, čím okresný aj krajský súd odopreli sťažovateľovi poskytnúť akúkoľvek ochranu jeho práv, a to i napriek tomu, že žalovaný   uznal   existenciu   svojho   záväzku   voči   sťažovateľovi,   pričom   voči   nároku sťažovateľa   vznášal   kompenzačné   námietky.   Pritom   takýto   formalizmus   odporuje materiálnemu chápaniu zákonnosti (§ 1 OSP) a princípom materiálneho právneho štátu, ktorý je nadradený formálnemu chápaniu právneho štátu...

Podľa názoru sťažovateľa, ani jeden zo súdov pri výklade právneho úkonu, ktorý sťažovateľ uzavrel so žalovaným, nepostupoval v intenciách Nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn.   I.   ÚS 242/2007,   publikovaný   v časopise Zo   súdnej   praxe pod   číslom   R 2/2009, v zmysle ktorého: „Text zmluvy je len prvotným priblížením sa k významu zmluvy, ktorý si chceli   jej   účastníci   svojím   konaním   stanoviť.   Doslovný   výklad   textu   zmluvy   môže,   ale nemusí byť v súlade s vôľou konajúcich strán. Ak vôľa zmluvných strán smeruje k inému významu,   a ak   sa   podarí   vôľu   účastníkov   procesom   hodnotenia   skutkových   a   právnych otázok ozrejmiť, má zhodná vôľa účastníkov zmluvy prednosť aj pred doslovným významom textu nimi formulovanej zmluvy. Vôľa je vnútorným stavom konajúcej osoby, ktorý nie je bezprostredne prístupný interpretovi právneho úkonu, a nie je interpretom tohto právneho úkonu   poznateľný.   Na   vôľu   preto   treba   hľadieť   (usudzovať)   z   vonkajších   okolností, spojených   s   podpisom   a   realizáciou   zmluvného   vzťahu,   hlavne   na   okolnosti   spojené s podpisom zmluvy a následné konanie účastníkov po podpise zmluvy... Porušenia ústavne zaručených   základných   práv   sa   teda   orgán   verejnej   moci   dopustí   aj   vtedy,   pokiaľ formalistickým   výkladom   podústavného   práva   odoprie   autonómnemu   prejavu   vôle zmluvných strán dôsledky, ktoré zmluvné strany takým prejavom zamýšľali vyvolať vo svojej právnej sfére (porov. napr. nález sp. zn. I. ÚS 243/07).“...

Z vykonaného dokazovania bolo bez pochybností zistené, že účelom uzavretia Zmluvy o pôžičke zo dňa 12. apríla 2000 bolo nahradenie predchádzajúcich troch zmlúv novou dohodou, t. j. Zmluvou o pôžičke zo dňa 12. apríla 2000, v zmysle ktorej by žalovaný sťažovateľovi uhradil jednu pôžičku, ktorá by vyjadrovala súhrn predchádzajúcich pôžičiek a úrokov z nich...

Pri akceptácii skutočnosti, že zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou, ani jeden zo všeobecných súdov neprihliadli na tú skutočnosť, že k odovzdaniu pôžičiek reálne došlo, aj keď čiastkovými plneniami, a to ešte pred uzavretím Zmluvy o pôžičke zo dňa 12. apríla 2000...

Ak by sme aj akceptovali záver   oboch všeobecných   súdov,   že Zmluva   o   pôžičke zo dňa 12. apríla 2000 je absolútne neplatná z dôvodu, že sa z nej neplnilo, potom sa súdy mali vyporiadať so súhlasnými stanoviskami sťažovateľa a žalovaného, v zmysle ktorého ich úmyslom bolo prostredníctvom Zmluvy o pôžičke zo dňa 12. apríla 2000 nahradiť všetky predchádzajúce zmluvy o pôžičke a v zmysle tejto zmluvy malo dôjsť k ich nahradeniu... Okresný a ani krajský súd nemali pochybnosti o tom, že úmyslom sťažovateľa, ako aj žalovaného   bolo   prostredníctvom   Zmluvy   o   pôžičke   zo   dňa   12.   apríla   2000   nahradiť predchádzajúce zmluvy jednou zmluvou. Oba všeobecné súdy však na takto zistený skutkový stav   aplikovali   právne   normy   formalisticky   a   zužujúco,   čoho   dôsledkom   bolo,   že   súdy neposkytli   nároku   sťažovateľa   žiadnu   ochranu,   na   druhej   strane   vyhoveli   obrane žalovaného, pričom vôbec nevzali do úvahy, že v prvom rade to bol žalovaný, ktorý sporný text Zmluvy o pôžičke zo dňa 12. apríla 2000 pripravil...

Pri aplikácii právnej normy všeobecný a ani odvolací súd neprihliadli na medze výkladu právnych úkonov, ktorý v zmysle stabilnej judikatúry ústavného súdu má v prvom rade reflektovať na vôľu zmluvných strán, pokiaľ o nej niet pochýb tak ako v tomto prípade, pred písomným znením ich prejavu vôle, keďže i napriek tomu, že platí všeobecná zásada, že neznalosť zákona neospravedlňuje, predsa len treba prihliadnuť na skutočnosť, že tak sťažovateľ, ako aj žalovaný nie sú osobami znalými práva a jeho fines, pričom Zmluvu o pôžičke   zo   dňa   12.   apríla   2000   od   samého   počiatku   uzavreli   s   úmyslom   nahradiť predchádzajúce zmluvy o pôžičkách novou zmluvou. Sťažovateľ aj žalovaný konali spoločne v dobrej viere, že písomne zachytený text Zmluvy o pôžičke zo dňa 12. apríla 2000 bude mať za   následok   zamýšľané   právne   účinky.   V   zmysle   takto   zisteného   skutkového   stavu   však okresný aj odvolací súd vôľu sťažovateľa a žalovaného nevzali vôbec do úvahy, prihliadli len na písomné znenie Zmluvy o pôžičke zo dňa 12. apríla 2000.

Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   takýto   prístup   oboch   súdov   je   ústavne   neudržateľný a ústavne nekonformný, pretože ak z vykonaného dokazovania pred všeobecným súdom bola bez pochýb zistená vôľa a úmysel zmluvných strán, súdy mali pri výklade právnych úkonov sťažovateľa   a   žalovaného   pristúpiť   k   takto   bez   pochýb   nezistenému   skutkovému   stavu a rešpektovať ho...»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti týmto nálezom: „1. Základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy v spojení   s   čl.   1   ústavy,   právo   sťažovateľa   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru   postupom   a   rozhodnutím   Krajského   súdu   v   Prešove   č.   k.   15C/124/2002-235 zo dňa 18. apríla 2012 porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 15C/124/2002-235 zo dňa 18. apríla 2012 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove je povinný Ing. Jozefovi Schlosserovi uhradiť trovy konania vo výške 331,23 EUR na účet jeho právneho zástupcu JUDr. M. O. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Z obsahu sťažnosti a jej príloh je možné ustáliť, že sťažovateľ v petite sťažnosti v dôsledku zrejmej chyby v písaní nesprávne uviedol spisovú značku namietaného konania a rozhodnutia krajského súdu   a podľa   obsahu sťažnosti namieta postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Co 127/2011 a jeho rozsudkom z 12. apríla 2012.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (IV.   ÚS   92/04,   III.   ÚS   168/05, IV. ÚS 221/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Co 127/2011 a jeho rozsudkom.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu   ochranu   (čl.   46   ods.   1   ústavy)   ako   i   práva   na   spravodlivý   proces   (čl.   6   ods.   1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie   v   súdnom   konaní.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou systému   všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.   Právomoc ústavného súdu   konať a rozhodovať podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov,   alebo   v   prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v   príslušnej   medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

Krajský   súd   v   relevantnej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   uviedol: „Zmluva   o pôžičke   je   neformálnou,   ale   reálnou   zmluvou   (kontraktom)   ktorá   vyžaduje odovzdanie predmetu pôžičky (peňazí) veriteľom dlžníkovi...

Z ustanovenia § 570 Občianskeho zákonníka vyplýva právna možnosť účastníkov záväzkového právneho vzťahu zmluvou zrušiť ich doterajší záväzok a nahradiť ho novým záväzkom s tým, že doterajší záväzok zaniká a dlžník je povinný splniť nový záväzok, pričom subjekty doterajšieho právneho vzťahu sa nemenia (privatívna novácia)...

Zo   žalobného   návrhu   žalobcu   nepochybne   vyplýva,   že   svoj   nárok   na   splnenie povinností odvodzoval od písomnej zmluvy o pôžičke, uzavretej so žalovaným dňa 12. 4. 2000. V priebehu konania bolo zistené, že na základe predmetnej písomnej zmluvy o pôžičke zmluvy nedošlo k reálnemu odovzdaniu predmetu pôžičky. Až v priebehu konania účastníci potvrdili, že predmetná zmluva iba zhrnula z predchádzajúceho obdobia požičané sumy žalobcom   žalovanému   na   základe   samostatných   písomných   zmlúv.   Súd   prvého   stupňa zmluvu z 12. 4. 2000 vyhodnotil ako absolútne neplatný právny úkon pre nezhodu vôle a prejavu   a   nedostatok   formy.   Zmluvný   záväzok   neposúdil   ani   ako   prijatívnu   nováciu pôvodného   záväzku,   vzniknutého   nahradením   pôvodných   záväzkov,   vyplývajúcich z osobitných   právnych   úkonov   (zmlúv   o   pôžičkách   z   predchádzajúceho   obdobia)   podľa § 570 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka z dôvodov, že z predmetnej zmluvy táto skutočnosť nevyplývala, nahradenie pôvodných záväzkov novým záväzkom bolo možné iba v písomnej forme.   Takýto   nedostatok   podľa   jeho   názoru   nebolo   možné   nahradiť   ani   zhodným vyhlásením   účastníkov.   S   týmto   záverom   súdu   prvého   stupňa   sa   odvolací   súd   plne stotožňuje.

Dohodou veriteľa s dlžníkom je možné podľa § 570 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka nahradiť doterajší záväzok novým záväzkom. Na základe takejto dohody môže doterajší záväzok zaniknúť a dlžník je povinný splniť záväzok. Z citovaného zákonného ustanovenia nepochybne vyplýva, že ak sa nahrádza záväzok zriadený písomnou formou, čo bolo aj v tomto prípade (písomné zmluvy o pôžičke zo 16. 12. 1998, 14. 7. 1998) musí sa dohoda o zriadení nového záväzku uzavrieť písomne. Je treba prisvedčiť súdu prvého stupňa, že z obsahu   novej   dohody   musí   nepochybne   vyplývať   vôľa   účastníkov   nahradiť   pôvodný záväzok   novým   záväzkom.   Tento   úmysel   strán   nemožno   predpokladať,   musí   vyplývať z dohody.   Zo   zmluvy   o   pôžičke   z   12.   4.   2000   nevyplýva,   žeby   sa   pôvodné   záväzky, vyplývajúce zo zmlúv o pôžičkách z rokov 1997 a 1998 nahrádzali novým záväzkom ani skutočnosť,   žeby   pôvodné   záväzky   zanikli.   Žalobca   žalobou   si   v   konaní   uplatnil   nárok vyplývajúci zo zmluvy o pôžičke z 12. 4. 2000 a týmto žalobným návrhom bol súd viazaný. Keďže nedošlo k reálnemu odovzdaniu predmetu pôžičky, nemohla vzniknúť ani povinnosť vrátiť tento predmet. Písomná dohoda o nahradení pôvodných pôžičiek novou pôžičkou (pôvodné pôžičky boli zriadené v písomnej forme) nebola v konaní preukázaná. Písomne uzavretá dohoda sa môže zmeniť alebo zrušiť iba písomne (§ 40 ods. 2 Obč. zák.) Nie je rozhodujúce, či zákon pre takýto právny úkon prepisuje písomnú formu. Rozhodujúcim je, že predpisuje písomnú formu v prípade, ak bol pôvodný záväzok zriadený v písomnej forme a nahrádza sa novým. Ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon alebo dohoda   účastníkov,   je   neplatný   (§   40   ods.   1   Obč.   zák.).   Mylný   je   názor   žalobcu,   že nedostatok   formy   má   za   následok   relatívnu   neplatnosť   právneho   úkonu   podľa   §   40a Občianskeho zákonníka. Neplatnosť právneho úkonu podľa § 40 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka je absolútne neplatným právnym úkonom a na takúto absolútnu neplatnosť musí súd prihliadať z úradnej povinnosti. Súd prvého stupňa správne vyvodil záver že predmetná zmluva o pôžičke je absolútne neplatným právnym úkonom, na ktorú skutočnosť bol povinný prihliadať. Z absolútne neplatného právneho úkonu nemožno sa úspešne domáhať plnenia. Taktiež neobstojí jeho námietka, že žalovaný uznal existenciu svojho záväzku aj čo do základu   aj   čo   do   výšky   vo   svojom   podaní   z   24.   11.   2010.   Uznanie   dlhu   podľa   §   558 Občianskeho zákonníka je jednostranným úkonom dlžníka voči veriteľovi, pre ktorý je pod sankciou neplatnosti predpísaná písomná forma. Za uznanie dlhu nie je možné považovať vyjadrenie   žalovaného   vo   veci   samej,   adresované   súdu   dňa   24.   11.   2010.   Nešlo o jednostranný   úkon   dlžníka   voči   veriteľovi,   ktorým   by   uznal   jeho   pohľadávku   čo   do základu aj čo do výšky. Žalovaný v predmetnom vyjadrení iba priznal nevysporiadanú sumu 790.000,-   Sk   so   žalobcom   avšak   z   iného   právneho   dôvodu.   Uvedenú   sumu   považoval za zálohu   poskytnutú   žalobcom   na   vykonanie   zememeračských   –   geodetických   prác a za sprostredkovanie   prác,   ktorých   hodnota   mala   byť   vysporiadaná   medzi   stranami započítaním.   Predmetné   vyjadrenie   vo   veci   rozhodne   nespĺňa   požiadavky   vyžadované citovaným zákonným ustanovením pre uznanie dlhu.“

Po   preskúmaní   postupu   krajského   súdu   a   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu ústavný   súd   nezistil,   že   by   krajským   súdom   aplikovaný   postup   pri   zistení   a   hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného   súdu   do   namietaného   rozsudku   v   súlade   s   jeho   právomocami   ustanovenými v čl. 127   ods.   2   ústavy.   Ústavný   súd   nezistil,   že   by   posudzovaný   postup   a   rozsudok krajského súdu boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle   a v nesúlade   s   platnou   právnou   úpravou.   Naopak,   krajský   súd   sa   dostatočne vysporiadal s odvolacími dôvodmi sťažovateľa v jeho odvolaní proti rozsudku okresného súdu o zamietnutí návrhu sťažovateľa a svoje závery ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, t. j. tak, ako to vyplýva z požiadaviek základného práva na súdnu a inú právnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.   Argumentácia   sťažovateľa   o formalistickom,   a   tým   arbitrárnom   prístupe okresného súdu pri vyhodnocovaní skutočnej vôle zmluvných strán a účastníkov konania, ktorý bol odobrený aj krajským súdom, nevyhodnotil ústavný súd ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu.

Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa v celom rozsahu odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na odmietnutie sťažnosti   sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. júna 2012