znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 307/2011-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   14.   decembra   2011 v senáte   zloženom   z predsedu   Petra   Brňáka   a zo   sudcov   Milana   Ľalíka   a Marianny Mochnáčovej prerokoval sťažnosť M. Z., S., a M. Z., S., zastúpených advokátom JUDr. J. F., Advokátska kancelária,   G., vo veci porušenia ich práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky procesným postupom Krajského súdu v Nitre a jeho uznesením č. k. 1 Tpo 20/2011-78 z 22. júna 2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Právo   M.   Z.   a M.   Z.   na   spravodlivý   proces   podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením   Krajského súdu   v   Nitre   z   22.   júna   2011   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 Tpo 20/2011 p o r u š e n é   b o l o.

2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre z 22. júna 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tpo 20/2011   z r u š u j e.

3. Krajský súd v Nitre   j e   p o v i n n ý   uhradiť M. Z. a M. Z. trovy právneho zastúpenia v sume 375,25 € (slovom tristosedemdesiatpäť eur a dvadsaťpäť centov) na účet ich právneho zástupcu JUDr. J. F., G., v lehote dvoch mesiacov od doručenia nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júla 2011 doručená sťažnosť M. Z. a M. Z. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou sa domáhali zrušenia v záhlaví označeného rozhodnutia Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“), lebo ním malo byť porušené ich právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a základné   právo   na   súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   v spojení   s čl. 1   ods.   1   a čl.   2   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

2. Sťažovatelia namietali, že krajský súd sa v napadnutom uznesení vôbec nezaoberal ich argumentmi uvedenými v písomnej sťažnosti z 28. júna 2011 ako reakciou na konkrétne dôvody doručeného písomného rozhodnutia Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) 21. júna 2011 a to len preto, že už 22. júna 2011 rozhodol o ich sťažnosti ústne zahlásenej na neverejnom zasadnutí 6. júna 2011 pred okresným súdom.

4. Sťažovatelia   preto   navrhli,   aby   ústavný   súd   vyhlásil   porušenie   označených základných   práv,   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   zrušil,   prikázal   mu   opätovne rozhodnúť o sťažnosti z 27. júna 2011 a priznal im náhradu trov konania v sume 375,25 €, zároveň žiadali o prednostné vybavenie sťažnosti.

4. Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu podľa §   25 ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   a dospel   k záveru,   že   je prípustná,   bola   podaná včas a spĺňa   i ostatné   náležitosti   vyžadované zákonom.   Preto   ju v zmysle § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde prijal na ďalšie konanie.

5. K porušeniu   ústavou   a dohovorom   zaručených   základných   práv   a slobôd sťažovateľov malo dôjsť v dvoch základných procesných (okrem namietaných aj vecných) smeroch. Jednak tým, že krajský súd vôbec nereagoval ani na jednu z konkrétne vznesených námietok v sťažnosti z 27. júna 2011 a rozhodol bez nej už 22. júna 2011 jej zamietnutím, a potom tým, že ústavne nekonformným výkladom ustanovenia § 302 ods. 2 Trestného poriadku ich vylúčil z jej prejednávania na zasadnutí odvolacieho súdu. V tomto postupe krajského súdu videli sťažovatelia svojvôľu štátnej (súdnej) moci, ktorá prekročila medze svojho oprávnenia určené pre demokratický a právny štát ústavným a zákonným poriadkom Slovenskej republiky.  

6. Na výzvu ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadrila predsedníčka krajského súdu. Vo svojom vyjadrení odkázala na obsah napadnutého uznesenia s tým, že sťažovatelia od   6.   júna   2011   do   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   mali   dostatok   času   na   písomné zdôvodnenie svojej sťažnosti a že krajský súd konal na neverejnom zasadnutí, preto nebol povinný jeho termín nikomu oznamovať.

7. Podľa ustanovenia § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd so   súhlasom   účastníkov   upustiť   od   ústneho   pojednávania,   ak   od   tohto   pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   Súhlas   s upustením   od   pojednávania   bol účastníkmi daný, preto bolo od ústneho pojednávania upustené.

1. Ústavný   súd   po   preskúmaní   veci   dospel   k záveru,   že   ústavná   sťažnosť sťažovateľov je dôvodná.

2. Ústavný súd ustálene judikuje, že jeho úlohou je len ochrana ústavnosti (čl. 124 ústavy). Preto do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak boli   právoplatným   rozhodnutím   týchto   orgánov   verejnej   moci   porušené   sťažovateľove základné práva či slobody chránené ústavným poriadkom Slovenskej republiky, pretože tieto práva a slobody vymedzujú nielen rámec normatívneho obsahu aplikovaných právnych noriem, ale tiež rámec ich ústavne konformnej interpretácie a aplikácie.

10. Sťažovatelia   v ústavnej   sťažnosti   namietali   hlavne   porušenie   svojho   práva   na spravodlivý proces, lebo v úvodnej časti citované uznesenie krajského súdu bolo vydané na základe ústavne nekonformného výkladu pravidiel   o ich   prítomnosti   ako obvinených na konaní pred odvolacím súdom, kde by im bola otvorená reálna možnosť predniesť všetky námietky, ktoré mali proti dôvodom uznesenia okresného súdu po jeho doručení v písomnej forme.

11. Ústavnoprávny základ práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces je obsiahnutý v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, právo na osobnú účasť na súdnom konaní a právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom je garantované čl. 48 ods. 2 ústavy.

12. Účasť potencionálne dotknutej osoby na súdnom konaní patrí medzi dôležité záruky ochrany základných práv, pretože vytvorenie priestoru na účinné vznesenie námietok (v kontradiktórnej   schéme   konania)   najlepšie   zaistí   ochranu   základných   práv,   ktorá   je z hľadiska fair procesu prvotným účelom súdneho konania.

13. Inštitucionálne garantovaná možnosť   dotknutých   osôb   návrhmi   a námietkami účinne participovať na súdnom procese patrí medzi elementárne pravidlá súdneho riešenia sporov (porov. Hart, H. L. A.: Pojem práva. Praha. Prostor 2004, s. 162). Inými slovami, súd nemôže dospieť k relevantnému zisteniu bez dodržania základných procesných náležitostí, ku   ktorým   je   potrebné   radiť   hlavne   bezprostrednosť,   kontradiktórnosť   a ústnosť.   Tieto kritériá   vyplývajúce   z postulátu   fair   procesu   je   potrebné   vztiahnuť   na   akékoľvek rozhodovanie,   ktorým   sú   dotknuté   subjektívne   práva   a povinnosti   účastníkov   konania. V trestnom   konaní   nadobúdajú   na   význame   o to   viac,   lebo   samotné   trestné   stíhanie a prípadne   z neho   vzišlý   trest   (väzba)   predstavujú   vážny   zásah   do   osobnej   slobody jednotlivca a vyvolávajú aj ďalšie dôsledky pre osobný život a životný osud jednotlivca.

14. Právo obvineného osobne sa zúčastniť konania pred súdom a právo byť vypočutý je tak potrebné považovať za základný prvok práva na spravodlivý   proces.   Pritom   vypočutím nemožno rozumieť len výsluch obvineného vykonaný k jednotlivým dôkazom, ale musí mu byť daná príležitosť jednak účinne uplatňovať námietky a argumenty, ktoré sú spôsobilé ovplyvniť rozhodovanie súdu o otázkach podozrenia zo spáchania trestnej činnosti, viny či väzby (trestu) a s ktorými sa súd musí v rozhodnutí náležite vysporiadať, a jednak sa vyjadrovať   a vyvracať   návrhy   a dôkazy   prednesené   prokurátorom.   Na   uplatnenie základného práva zúčastniť sa konania pred súdom a byť vypočutý majú súdy povinnosť obvinenému vytvoriť patričný priestor. Len takto vykonané konanie možno považovať za súladné s nárokmi vyplývajúcimi zo samotnej podstaty fair procesu.

15. Tieto   inštitucionálne záruky   spravodlivého procesu   treba   aplikovať na konanie pred všetkými inštanciami v prípade, že autoritatívne novo rozhodujú o väzbe, vine či treste, t. j. nielen   pred   okresným   súdom,   ale tiež   na konanie pred   odvolacím,   prípadne   dovolacím súdom,   v ktorom   sú   riešené   rozhodujúce   otázky   pre   uvedené   konkrétne   opatrenia   proti obvinenému   opätovne   preskúmavané   [porov.   rozhodnutie   Európskeho   súdu   pre   ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Helmers v. Švédsko z 29. októbra 1991, či Belzink v. Poľsko z 25. marca 1998]. V označených veciach ESĽP konštatoval, že v prípadoch, keď je opätovne preskúmavaná otázka viny obvineného alebo otázky, ktoré majú pre obvineného celkom   zásadný   význam   pre   ukladané   opatrenie,   je   z hľadiska   spravodlivého   procesu v zmysle čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. c) dohovoru nevyhnutné, aby sa obvinený osobne zúčastnil konania pred odvolacím súdom a bola mu tak daná príležitosť osobne sa hájiť (aj spoločne so svojím právnym zástupcom) a vyjadriť sa k meritu veci.

16. V rovine posudzovaného prípadu ústavný súd konštatuje, že vo svetle už predostretých hľadísk   zistil   porušenie   sťažovateľmi   označených   základných   práv   a slobôd   zo   strany krajského   súdu   pri rozhodovaní   o ich   sťažnosti,   resp.   v konaní,   ktoré   predchádzalo vyneseniu napadnutého uznesenia, a to v tom smere, že im odvolací súd nevytvoril žiaden priestor   na   obhajobu,   keď   o podanej   ústnej   sťažnosti   obvinených   (sťažovateľov)   po vyhlásení uznesenia okresného súdu o ich ponechaní vo väzbe rozhodol na druhý deň (22. júna 2011) po tom, ako im bolo toto uznesenie doručené (21. júna 2011), hoci len odvtedy   sa   mohli   najskôr   zoznámiť   s   jeho   písomným   odôvodnením;   krajský   súd sťažovateľom neoznámil ani termín (ne)verejného zasadnutia, aby do jeho konania uviedli v písomnej   forme   všetky   výhrady   a námietky,   ktoré   mali   proti   napadnutému prvostupňovému uzneseniu, ktoré aj v podaní z 27. júna 2011 podrobne rozviedli a na ktoré už logicky krajský súd nemohol reagovať (ani nereagoval).

17. Ústavnému   súdu   preto   nezostáva   iné   než   len   konštatovať,   že   samotný   už   popísaný postup krajského súdu, ktorým sťažovateľom znemožnil obhajobu konkrétnych námietok proti   uzneseniu   okresného   súdu,   a   to   prakticky   bez   akéhokoľvek   odôvodnenia   nemôže z hľadiska   predostretých   kritérií   spravodlivého   procesu   obstáť.   Jeho   spôsob   konania a rozhodovania o sťažnostiach obvinených sa ústavnému súdu javí ako rýdzo formalistický, nezohľadňujúci ani judikatúru ESĽP a postrádajúci akúkoľvek vecnú argumentáciu, preto ústavnej sťažnosti vyhovel. Námietku predsedníčky krajského súdu, že sťažovatelia mali od 6.   júna   2011,   keď   im   bolo   uznesenie   okresného   súdu   za   ich   prítomnosti   oznámené vyhlásením, dostatok času na písomné odôvodnenie sťažnosti do rozhodovania o nej, treba odmietnuť   ako   bezpredmetnú,   lebo   so   všetkými   skutočnými   dôvodmi   rozhodnutia okresného   súdu,   ktorý   ich   žiadosť   zamietol,   sa   mohli   najskôr   oboznámiť   dňom   jeho doručenia,   t.   j.   21. júna 2011,   a až   následným   dňom   mohli   najskôr   posielať   písomné odôvodnenie sťažnosti, ale vtedy už odvolací súd o sťažnosti (ústne zahlásenej) rozhodol. Podať sťažnosť bez toho, že by sa sťažovateľ mohol zoznámiť s písomným vyhotovením rozhodnutia, proti ktorému sťažnosť smeruje, a povinnosť doručiť opis rozhodnutia by sa potom javila ako samoúčelná; taký záver by bol zjavne nesprávny a absurdný.

18.   V danom   prípade   uvedenú   situáciu   mal   vyriešiť   odvolací   súd   ústavne   konformným výkladom ustanovenia § 302 ods. 2 Trestného poriadku tak, že mal rozhodovať o sťažnosti obvinených na verejnom zasadnutí, aby mohli na obranu svojich záujmov predložiť súdu skutkové a právne argumenty, alebo sťažovateľom oznámiť termín neverejného zasadnutia, do ktorého by museli predložiť písomné odôvodnenie sťažnosti. Uvedené platí o to zvlášť, ak krajský (odvolací) súd v okolnostiach danej veci preskúmaval prvostupňové rozhodnutie bezprostredne   nasledujúci   deň   potom,   ako   toto   (prvostupňové   rozhodnutie)   bolo sťažovateľom   doručené,   keď   sa   sťažovatelia   verifikovateľným   spôsobom   dozvedeli o všetkých dôvodoch, ktoré viedli okresný súd k zamietnutiu ich žiadosti. Uvedený názor si   ústavný   súd   osvojil potom, ako mu bol doručený spis okresného súdu sp. zn. 33 Tp 47/2011. Z jeho obsahu, najmä zo zápisnice č. k. 33 Tp 47/2011-62 zo 6. júna 2011 totiž vôbec nevyplýva, že okrem vyhlásenia výroku (ako časti rozhodnutia, pozn.) prvostupňová sudkyňa toto rozhodnutie/výrok aj ústne odôvodnila. Zo zápisnice (iba) vyplýva, že „Sudca pre   prípravné   konanie   o 15.30   hod.   vyhlásil   toto...   U Z N   E   S E-N   I E“.   Následne   sú uvedené oba výroky a je dané poučenie zo strany súdu: „Proti výroku I.“ a „Proti výroku II.“ môžu sťažovatelia podať sťažnosť do troch dní odo dňa jeho vyhlásenia. Inak povedané, z poučenia okresného súdu explicitne vyplýva, že sťažovatelia sa môžu odvolať (podať   sťažnosť)   iba   proti   výroku,   a nie   aj   proti   rozhodnutiu   ako   takému   (teda   proti právnym   záverom   prvostupňového   súdu,   ktoré   sú/majú   byť   obsiahnuté   v odôvodnení rozhodnutia),   čo   je prima   facie prejavom   ústavne,   ale   tiež   zákonne   nekonformného správania sa všeobecného súdu. Za týchto okolností mohla začať sťažovateľom plynúť 3-dňová lehota na uvedenie dôvodov sťažnosti až doručením písomného rozhodnutia (nie od vyhlásenia),   a preto   mal   odvolací   súd   nerešpektujúc   uvedenú   lehotu   (i)   rozhodovať   na verejnom zasadnutí, resp. (ii) mal oznámiť sťažovateľom termín neverejného zasadnutia, a tak prípadne umožniť sťažovateľom, aby odôvodnili svoje sťažnosti do času rozhodovania krajského   súdu.   Ústavný   súd   uzatvára,   že   hoci   z ustanovenia   §   302   ods.   2   Trestného poriadku   vyplýva,   že   súd   nie   je   povinný   na   prerokovanie   sťažnosti   nariadiť   verejné zasadnutie, neznamená to, že tak nemôže urobiť na základe úvahy o vhodnosti, účelnosti a hlavne potrebnosti takého opatrenia s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu.

19. Vedený   doktrínou   minimalizácie   zásahov   ústavného   súdu   do   rozhodovacej   činnosti všeobecných súdov ústavný súd dospel k záveru, že pre nápravu zásahov do základných práv   a slobôd   sťažovateľov   je   namieste   zrušiť   rozhodnutie   krajského   súdu   len   z už uvedených   dôvodov;   po   jeho   zrušení   musí   krajský   súd   zabezpečiť   všetky   ústavou a dohovorom   garantované   práva   a slobody   sťažovateľov,   a to   aj   s prihliadnutím   na   fair proces   v jeho   časovej   dimenzii   (po   kasačnom   zásahu   ústavného   súdu)   vo   vzťahu k väzobným veciam.

20. Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách požadovaných právnym zástupcom vychádzal z § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde a priznal sťažovateľom žiadanú sumu 375,25 €, ktorá je nižšia, ako by im správne mala patriť. Túto sumu je povinný krajský súd zaplatiť na účet právneho   zástupcu   sťažovateľov,   a to   v lehote   2   mesiacov   od   doručenia   nálezu   (§   31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2011