znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 307/2010-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2010predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpenéhozákonným zástupcom ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛,zastúpených advokátkou ⬛⬛⬛⬛, Advokátska kancelária,

, ktorou namietajú porušenie čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republikya čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupoma rozhodnutím Okresného súdu Michalovce č. k. 4 P 113/2008-194 z 3. októbra 2008a rozhodnutiami Krajského súdu v Košiciach č. k. 8 CoP 346/2008-293 a č. k.8 CoP 346/2008-297 z 22. decembra 2008, porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdpostupom a rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 91/2009a sp. zn. 5 Cdo 92/2009 z 19. mája 2009 a sp. zn. 5 Cdo 93/2009 z 18. mája 2009 a čl. 37ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a postupom a rozhodnutím Okresného súduMichalovce č. k. 4 P 113/2008-200 z 10. októbra 2008 a Krajského súdu v Košiciachč. k. 8 CoP 371/2008-300 z 22. decembra 2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť mal. ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ st. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. augusta2009 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľv 1. rade), zastúpeného zákonným zástupcom ⬛⬛⬛⬛,a ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“, spolu len „sťažovatelia“), zastúpenýchadvokátkou ⬛⬛⬛⬛, ktorou namietajú porušenie čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozhodnutím Okresného súduMichalovce (ďalej len „okresný súd“)č. k. 4 P 113/2008-194 z 3. októbra 2008a rozhodnutiami Krajského súduv Košiciach (ďalej len „krajský súd“)č. k.8 CoP 346/2008-293 a č. k. 8 CoP 346/2008-297 z 22. decembra 2008, porušenie čl. 46ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru postupom a rozhodnutiami Najvyššieho súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 91/2009 a sp. zn. 5 Cdo92/2009 z 19. mája 2009, ako aj sp. zn. 5 Cdo 93/2009 z 18. mája 2009 a sťažovateľv 1. rade aj porušenie čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)postupom a rozhodnutím okresného súdu č. k. 4 P 113/2008-200 z 10. októbra 2008a krajského súdu č. k. 8 CoP 371/2008-300 z 22. decembra 2008 (rozhodnutia krajskéhosúdu neboli označené poradovým číslom, ústavný súd v konaní vychádzal z obsahuodôvodnenia sťažností, ktoré spresňuje, ktoré rozhodnutia sú napádané, pozn.).

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že v súčasnom období je na okresnom súde podsp. zn. 4 P 133/08 vedené konanie o úpravu práv a povinností rodičov k maloletému –sťažovateľovi v 1. rade (pôvodne začaté na Okresnom súde Zvolen na návrh matkymaloletého z 2. augusta 2006), v ktorom otec - sťažovateľ v 2. rade, i matka sťažovateľav 1. rade opakovane podávali návrhy na vydanie predbežných opatrení, resp. vzájomnénávrhy, na základe ktorých žiadali, aby okresný súd rozhodol o zverení maloletého do ichosobnej starostlivosti, nariadil znalecké dokazovanie vo veci, povolil styk sťažovateľa v 1.rade so sťažovateľom v 2. rade aj mimo územia Slovenskej republiky, upravil styk rodičovk maloletému na čas do právoplatného skončenia konania vo veci počas veľkonočnýcha vianočných sviatkov, jarných i hlavných školských prázdnin, povolil účasť právnehozástupcu maloletého v konaní, ustanovil novéhokolízneho opatrovníka arozhodolo povinnosti vrátenia a odovzdania maloletého z Talianska do starostlivosti matky na územíSlovenskej republiky.

3. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu 12. augusta 2009 sťažovatelia namietajúporušenie práva na spravodlivý proces a prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpostupom a rozhodnutím okresného súdu č. k. 4 P 113/2008-194 z 3. októbra 2008, ktorýmokresný súd zamietol návrh sťažovateľa v 2. rade na prerušenie konania a na prevzatieprávomoci v tejto veci Súdom pre maloletých mesta Benátky (ďalej len „benátsky súd“)a postupom a rozhodnutím krajského súdu č. k. 8 CoP 346/2008-293 z 22. decembra 2008,ktorým po odvolaní podanom sťažovateľom v 2. rade potvrdil uznesenie okresného súdua rozhodnutím krajského súdu č. k. 8 CoP 346/2008-297 z 22. decembra 2008, ktorýmodmietol odvolanie sťažovateľa v 1. rade proti uzneseniu okresného súdu. Sťažovateliaďalej namietali porušenie práva na spravodlivý proces a účinný prostriedok nápravy, a topostupom a rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 91/2009 z 19. mája 2009, ktorýmrozhodol o dovolaní sťažovateľa v 2. rade proti rozhodnutiu krajského súdu, a rozhodnutímnajvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 92/09 z 19. mája 2009, ktorým rozhodol o dovolanísťažovateľa v 1. rade proti rozhodnutiu krajského súdu.

K porušeniu práva sťažovateľa v 1. rade na právnu pomoc v konaní pred súdomdošlo podľa tvrdení sťažovateľov postupom a rozhodnutím okresného súdu č. k.4 P 113/2008-200 z 10. októbra 2008, ktorým nepripustil zastupovanie maloletéhosťažovateľa v 1. rade advokátkou ⬛⬛⬛⬛, a postupom a rozhodnutímkrajského súdu č. k. 8 CoP 371/2008-300 z 22. decembra 2008. Sťažovatelia namietali ajporušenie práva na účinný prostriedok nápravy a práva na súdnu ochranu a spravodlivýproces postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 93/2009 z 18. mája 2009.Sťažovatelia sa v sťažnosti domáhali zrušenia uznesení okresného súdu č. k.4 P 113/2008-194 z 3. októbra 2008, č. k. 4 P 113/2008-200 z 10. októbra 2008, ako ajzrušenia uznesení krajského súdu č. k. 8 CoP 346/2008-293, č. k. 8 CoP 346/2008-297a č. k. 8 CoP 371/2008-300 z 22. decembra 2008, udelenia príkazu okresnému súduneodkladne konať vo veci vedenej pod sp. zn. 4 P 113/2008 a priznania náhrady trovprávneho zastúpenia.

II.

4. Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

I. K namietanému porušeniu základných práv a slobôd sťažovateľa v 2. rade na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 P 113/2008 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoP 346/2008

5. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkýmvykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadenýmzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Sťažovateľ namietal, že k porušeniu uvedených práv došlo postupom okresného súduv konaní vedenom pod sp. zn. 4 P 113/2008 a krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.8 CoP 346/2008 tým, že konanie (pôvodne začaté na Okresnom súde Zvolen) jepoznamenané prieťahmi v dôsledku toho, že začalo 2. augusta 2006 a napriek uplynutiudoby viac ako 3 rokov (do dňa podania sťažnosti)nie je ukončené, hoci sa týkastarostlivosti súdu o maloletých a súd vo veci nekonštatoval existenciu vážnych dôvodova objektívnych príčin, pre ktoré by nebolo možné vykonať dôkazy. Podľa tvrdenísťažovateľa je dĺžka konania zapríčinená postupom okresného súdu, ako aj krajského súdu.Maloletý - sťažovateľ v 1. rade sa v súčasnom období (od júla 2008), na základepredbežného ochranného opatrenia benátskeho súdu z 29. júla 2008, ktoré tento súdpotvrdil rozhodnutím z 28. januára 2009, nachádza v Taliansku u svojho otca - sťažovateľav 2. rade, a napriek skutočnosti, že sťažovateľ v 2. rade podal okresnému súdu návrh naprerušenie konania a prevzatie právomoci v tejto veci benátskym súdom, okresný súduznesením č. k. 4 P 113/2008-194 z 3. októbra 2008 návrh zamietol a toto uznesenie krajskýsúd po odvolaniach podaných sťažovateľmi potvrdil uznesením č. k. 8 CoP 346/2008-293z 22. decembra 2008 u sťažovateľa v 2. rade a uznesením č. k. 8 CoP 346/2008-297z 22. decembra 2008 odvolanie sťažovateľa v 1. rade odmietol.

Vo vzťahu k sťažovateľom uplatnenej námietke týkajúcej sa neprimeranej dobykonania ústavný súd po podrobnom preskúmaní spisového materiálu v uvedenej vecia vecami s ňou súvisiacimi poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v súlade s ktorourozhodol aj v tomto prípade.

6. Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd vždyskúma s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu a v súlade so svojou ustálenoujudikatúrou podľa troch základných kritérií, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci,o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu(napr. III. ÚS 29/03, I. ÚS 240/08). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudsképráva v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci)v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľauvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

Ústavný súd po preskúmaní spisového materiálu v predmetnej veci konštatuje, že ideo konanie o úpravu rodičovských práv a povinností k maloletému. Uvedený typ konaniapodľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 36/2005 o rodine a o zmene a doplneníniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“) ústavný súdnepovažuje za právne zložitý, pretože k nemu existuje metodika postupu súdov, ktorá jejasná a podporená stabilizovanou judikatúrou. Riešenie určitých otázok možno dosiahnuť ajdohodou rodičov, súdne konanie prichádza do úvahy vtedy, ak k dohode nedôjde. V danomprípade konanie oúpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletémunevykazovalo v začiatkoch konania právnu a skutkovú zložitosť, avšak s ohľadom na vývojudalostí, ku ktorým vo veci došlo v ďalšom období, je potrebné ju v súčasnosti označiť zavec so skutkovou i právnou zložitosťou. Postup okresného súdu v konaní zásadnýmspôsobom ovplyvnila skutočnosť, že v júli 2008 sťažovateľ v 2. rade nevrátil sťažovateľav 1. rade po prázdninách, ktoré u neho strávil, z územia Talianska matke na územieSlovenskej republiky. V konaní je vzhľadom na súčasný pobyt sťažovateľov v Talianskupotrebné uplatňovať predpisy Európskej únie, konanie si vyžaduje spracovanie odbornýchposudkov určenými súdnymi znalcami, ako aj zabezpečenie tlmočenia ústnych konanía prekladov písomných listín. Napriek uvedeným skutočnostiam je v záujme maloletéhodieťaťa, aby súd rozhodol čo najskôr a trvalo vyriešil zabezpečenie jeho výchovy a výživy.

Za neodstránenie stavu právnej neistoty v dôsledku uplatnenia procesných právúčastníka konania neznáša zodpovednosť oprávnená osoba, ale zodpovednosť v takomprípade nemožno pripísať ani štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (II. ÚS 52/99,I. ÚS 240/08).

Preskúmavané konanie začalo 2. augusta 2006 na Okresnom súde Zvolen, ktorémubol doručený návrh matky na úpravu práv a povinnosti rodičov k maloletému –sťažovateľovi v 1. rade. Následne bola príslušnosť prenesená na okresný súd, ktorý vo vecikoná od 2. mája 2008 dosiaľ.

Zo skutkových zistení ústavného súdu získaných zo spisu okresného súdu vyplýva,že správanie účastníkov konania sa počas celého doterajšieho konania vyznačujemimoriadnou procesnou aktivitou. Sťažovateľ v 2. rade využíval svoje procesné práva.Okresnému súdu predložil návrhy na doplnenie dokazovania v konaní, vstup prokuratúry dokonania, podal opravné prostriedky proti rozhodnutiam okresného súdu i krajského súdu.Vzhľadomnauvedenébolspisv predmetnejveciopakovanepredkladanýdruhostupňovému súdu na rozhodnutie o podaných opravných prostriedkoch. Doba, počasktorej sa spis nachádzal na príslušnom krajskom súde a najvyššom súde, nemôže ísť naťarchu okresného súdu príslušného na rozhodovanie vo veci.

Ústavný súd už na základe sťažností podaných sťažovateľmi 14. mája 2008a 28. augusta 2008 skúmal prieťahy v konaní vedenom pôvodne na Okresnom súde Zvolena následne na okresnom súde, pričom uznesením č. k. I. ÚS 240/08-29 zo 7. augusta 2008a uznesením č. k. I. ÚS 440/08-15 zo 17. decembra 2008 obe sťažnosti odmietol, keďžekonštatoval, že k prieťahom v konaní nedošlo. Ústavný súd konštatuje, že okresný súda krajský súd aj v sťažnosťou namietanom období venovali konaniu vo veci primeranúpozornosť, ichpostupmožno označiť za plynulý a jednotlivé úkony vykonávanév primeraných lehotách.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v 2. rade v tejto časti, vzhľadom na uvedenéskutočnosti, pri jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde ako zjavne neopodstatnenú.

II. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa v 2. rade na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozhodnutím okresného súdu č. k. 4 P 113/2008-194 z 3. októbra 2008, rozhodnutím krajského súdu č. k. 8 CoP 346/2008-293 z 22. decembra 2008 a podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru postupom a rozhodnutiami najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 91/2009 z 19. mája 2009 a sp. zn. 5 Cdo 93/2009 z 18. mája 2008

7. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané dohovorom boliporušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom.

Okresný súd uznesením č. k. 4 P 113/2008-194 z 3. októbra 2008 návrh sťažovateľav 2. rade na prerušenie konania a na prevzatie právomoci v tejto veci benátskym súdomzamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že maloletý – sťažovateľ v 1. rade, bolpredbežným opatrením Okresného súdu Zvolen sp. zn. 8 P 96/2007 z 10. augusta 2007zverený do výchovy matke s trvalým bydliskom v Slovenskej republike. V časerozhodovania o návrhu bolo v platnosti ochranné opatrenie benátskeho súdu z 29. júla2008, ktorým došlo k dočasnému umiestneniu maloletého u otca v Taliansku, avšak vo vecinebol vypracovaný znalecký posudok, ktorý mal preukazovať dôvodnosť predbežnéhoopatrenia a mal byť súdu predložený do 10. novembra 2008. Okresný súd na základeuvedeného a ďalších skutočností o pomeroch u maloletého konštatoval, že neboli splnenépodmienky podľa čl. 15 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnejprávomoci a uznávaní rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práva povinností, na postúpenie veci súdu, ktorý je vhodnejšie umiestnený na prerokovanie veci.Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podali odvolanie obaja sťažovatelia, pričomsťažovateľ v 2. rade namietal predovšetkým nesprávne vyhodnotenie dôkaznej situáciea potrebu vykonania znaleckého dokazovania, ktoré je už v Taliansku zabezpečenéa v Slovenskej republike neboli na jeho vykonanie urobené potrebné úkony, ďalej ajskutočnosťou, že na území Talianska sa nachádzajú dvaja účastníci konania, pričomv Taliansku je maloletému poskytnutá širšia ochrana jeho základných práv.

Krajský súd vo veci rozhodoval po odvolaniach podaných oboma sťažovateľmi.O odvolaní sťažovateľa v 1. rade rozhodol uznesením o odmietnutí č. k. 8 CoP 346/2008-297 z 22. decembra 2008 z dôvodu, že bolo podané neoprávnenou osobou – maloletým.Krajský súd uviedol, v akom rozsahu je maloletý vzhľadom na svoju rozumovú a vôľovúvyspelosť spôsobilý na právne úkony, a konštatoval, že maloletí nie sú spôsobilí robiťprávne úkony, ktoré majú súvis s úpravou rodičovských práv a povinností, ktoré sa týkajúich vlastnej výchovy, povahy a vhodnosti výchovného pôsobenia každého z rodičov, a tiežtaké procesnoprávne úkony, ktoré v predmetnom konaní majú súvis s riešením otázky, ktorámá výlučne právny charakter a súvisí s aplikáciou právnych predpisov práva Európskejúnie a Európskych spoločenstiev.

Krajský súd o odvolaní otca - sťažovateľa v 2. rade rozhodol uznesením č. k.8 CoP 346/2008-293 z 22. decembra 2008 tak, že uznesenie okresného súdu ako vecnesprávne potvrdil s odôvodnením, že vo veci bol náležite zistený skutkový stav a správnevyhodnotené všetky dôkazy, na základe ktorých by bol odôvodnený postup podľa čl. 15ods. 1 písm. a) a b) Nariadenia Rady ES č. 2201/2003 z 27. novembra 2003.

Najvyšší súd rozhodoval o dovolaniach podaných sťažovateľom v 1. a 2. rade.Sťažovateľ v 1. rade žiadal napadnuté uznesenie okresného a krajského súdu zrušiť a vecvrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie z dôvodov podľa § 237 písm. f) Občianskehosúdneho poriadku (ďalej len „OSP“), pretože sa mu postupom súdu odňala ako účastníkovipredmetného konania možnosť konať pred súdom. Najvyššiemu súdu vytýkal, že mu svojímpostupom znemožnil konať pred súdom prostredníctvom zvolenej advokátky. Najvyšší súdrozhodol uznesením sp. zn. 5 Cdo 92/2009 z 19. mája 2009, ktorým dovolanie odmietols odôvodnením, že zhodne s právnym názorom odvolacieho súdu dospel k záveru, žemaloletý vo veku 13 rokov nie je rozumovo tak vyspelý, aby chápal obsah a významprávnych úkonov, ktoré v danej veci s mimoriadnou právnou náročnosťou za nehovykonáva právna zástupkyňa, pričom poukázal na výraznú podobnosť dovolania podanéhosťažovateľom v 2. rade, ktorý je zastúpený inou právnou zástupkyňou ako sťažovateľv 1. rade. Sťažovateľ je v konaní riadne zastúpený kolíznym opatrovníkom. Najvyšší súd nazáklade uvedeného dospel k záveru, že dovolanie vo veci bolo podané nespôsobiloua neoprávnenou osobou.

Sťažovateľ v 2. rade podal proti uzneseniu krajského súdu (ktorým potvrdilrozhodnutie okresného súdu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania a na prevzatieprávomoci v tejto veci benátskym súdom) na najvyššom súde dovolanie podľa § 237písm. f) OSP, v ktorom namietal, že postupom súdu bola maloletému - sťažovateľoviv 1. rade ako jednému z účastníkov predmetného konania odňatá možnosť konať predsúdom prostredníctvom zvolenej advokátky. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Cdo 91/2009dovolanie sťažovateľa v 2. rade odmietol a rozhodol, že postupom krajského súdu nebolaúčastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom. Odvolací súd pri prerokúvanía rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi predpismi a dovolateľovi neznemožniluplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho práva oprávnených záujmov. V predmetnom konaní sú účastníkmi konania maloleté dieťa,riadne zastúpené kolíznym opatrovníkom, otec maloletého dieťaťa a matka maloletéhodieťaťa. Sťažovateľ v 2. rade v dovolaní namietal odňatie možnosti konať pred súdommaloletému, nie však jemu ako sťažovateľovi v 2. rade. Jemu samému právo byťúčastníkom konania nebolo upreté, v konaní bol zastúpený právnou zástupkyňou.

8. K časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ v 2. rade navrhol vyslovenie porušeniaoznačených základných práv rozsudkom okresného súdu č. k. 4 P 113/2008-194, ústavnýsúd uvádza, že z čl. 127 ods. 1 ústavy preň vyplýva povinnosť dôsledného uplatňovaniaprincípu subsidiarity. Tento princíp vylučuje právomoc ústavného súdu na poskytovanieochrany tam uvedeným základným a iným právam sťažovateľa v prípade, ak ochranuposkytuje iný súd. Proti rozsudku okresného súdu mal sťažovateľ v 2. rade právo podaťodvolanie ako riadny opravný prostriedok, a teda ochranu ním označeným základnýmprávam poskytoval krajský súd pri preskúmavaní prvostupňového rozsudku na základepodaného odvolania. Ústavný súd preto v tejto časti musel sťažnosť sťažovateľa v 2. radeodmietnuť pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

K rovnakému záveru ústavný súd dospel, aj pokiaľ ide o tú časť predloženejsťažnosti, v ktorej sťažovateľ v 2. rade namietal ústavnú súladnosť rozsudkov krajskéhosúdu č. k. 8 CoP 346/2008-293 z 22. decembra 2008. Sťažovateľ v 2. rade prípustnosťdovolania podaného proti uvedenému rozsudku odôvodnil odňatím možnosti konať predsúdom podľa § 237 písm. f) OSP. Ustanovenie § 237 OSP systematicky zaradené vo štvrtejčasti tretej hlave Občianskeho súdneho poriadku upravujúcej dovolanie ako mimoriadnyopravný prostriedok uvádza dovolacie dôvody, ktorých existenciu ak dovolací súdz okolností posudzovaného prípadu zistí, musí dovolanie považovať za prípustnéa meritórne o ňom rozhodnúť. Podľa uvádzacej vety § 237 OSP je dovolanie prípustné protikaždému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa v postupe alebo rozhodnutí odvolacieho súduvyskytla niektorá z tam uvedených vád.

Ústavný súd je preto toho názoru, že v okolnostiach prípadu sťažovateľa v 2. radeposkytol ním označeným základným právam ochranu iný súd, a to najvyšší súd ako súddovolací. Dovolanie z dôvodu uvedeného v § 237 písm. f) OSP totiž ústavný súd považujeza účinný právny prostriedok nápravy porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1aj podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (právo účastníka vyjadriť sa ku všetkým vykonávanýmdôkazom) (II. ÚS 31/00, II. ÚS 102/04). Táto okolnosť vzhľadom na princíp subsidiarityvyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje právomoc ústavného súdu meritórne konaťa rozhodovať o uplatnených námietkach porušenia označených základných práv. Z tohtodôvodu ústavný súd sťažnosť aj v časti namietajúcej rozsudok najvyššieho súdu ako súdudovolacieho odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci.

9. Článkom 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkýmpráva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces, ktorému ochranu poskytuje aj čl. 36ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľačl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by došlovtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva nanezávislom a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konaťa rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01)vrátane návrhu o námietke zaujatosti alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súdodmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórnepreskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím(IV. ÚS 279/05, IV. ÚS 337/04, II. ÚS 98/06).

V prípade sťažovateľov však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následokporušenie základných práv, ale o prípad, keď právo na súdnu a inú právnu ochranu a právona spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľasubjektívnych názorov sťažovateľa. Nespokojnosť sťažovateľov s obsahom rozhodnutínajvyššieho súdu nie je dôkazom o ich neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavnéhosúdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným.

Ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môžezasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné aleboarbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02). K tomu treba dodať, že aj taký zásah (ako to užbolo uvedené vyššie) podlieha princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu, a je pretopodmienený tým, že zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne konanie všeobecného súdu nie jenapraviteľné účinným procesným prostriedkom alebo postupom nadriadeného aleboinštančne vyššieho stupňa všeobecného súdu.

Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 91/2009a sp. zn. 5 Cdo 92/2009 z 19. mája 2009 obsahujú dostatok skutkových a právnych záverovna jeho výroky a ústavný súd nezistil porušenie ústavnoprocesných princípov konania predtýmto súdom podľa čl. 46 až čl. 50 ústavy, tiež nezistil, že by závery najvyššieho súduv konaní o návrhu na prerušenie konania a prevzatie právomoci vo veci benátskym súdomboli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omylea v nesúlade s platnou právnou úpravou. Tvrdenia sťažovateľa preto podľa názoruústavného súdu sledujú dosiahnutie zmeny súdneho rozhodnutia, ktoré nebolo v súlade soželaním sťažovateľa, čo však nemožno spájať s pojmom spravodlivý proces a porušovanímjeho princípov.

Ústavný súd aplikujúc východiská svojej stabilizovanej judikatúry na napadnutérozhodnutia najvyššieho súdu konštatoval, že sú dostatočne odôvodnené, pričom právnezávery, o ktoré najvyšší súd oprel svoje rozhodnutie, sú z ústavného hľadiskaakceptovateľné a udržateľné. Ústavný súd zobral do úvahy aj štádium, v ktorom sanachádza konanie vo veci samej, a sťažnosť v označených častiach namietajúcich porušeniezákladných práv a slobôd sťažovateľov uzneseniami najvyššieho súdu odmietol ako zjavneneopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

10. Ústavný súd pre úplnosť poznamenáva, že po podaní ústavnej sťažnosti okresnýsúd berúc do úvahy všetky zásadné skutočnosti a okolnosti, ku ktorým došlo v danej veciv priebehu rokov 2008 až 2010 tak na strane matky, ako aj otca a maloletého (pričomza najpodstatnejšie možno označiť nevrátenie maloletého na územie Slovenskej republikypo letných prázdninách a pobyte u otca v Taliansku v roku 2008, ktoré v súčasnom obdobítrvá už viac ako dva roky; rozhodnutie benátskeho súdu z 29. júla 2008, ktorým navrholprerušenie konania o zverení dieťaťa do výchovy a prenesenie právomoci na benátsky súda vydanie ochranného opatrenia o dočasnom umiestnení maloletého u svojho otca; ako ajrozhodnutia benátskeho súdu č. 1443/08 RR z 28. januára 2009, ktorým zamietol návrhna návrat maloletého na Slovensko; rozhodnutie z 9. júla 2009, ktorým určil, že maloletýostane dočasne umiestnený u otca; rozhodnutie z 5. marca 2010, ktorým potvrdilumiestnenie maloletého do dočasnej starostlivosti otca a upravil styk matky s maloletým),konanie vo veci prerušil a vyzval účastníkov konania, aby podali benátskemu súdu návrh naúpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému. Podľa informácie okresnéhosúdu zo 7. septembra 2010 účastníci konania už požiadali benátsky súd o prevzatieprávomoci na konanie vo veci.

III. K namietanému porušeniu základných práv a slobôd sťažovateľa v 1. rade podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 P 113/2008 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoP 346/2008, k namietanému porušeniu čl. 37 ods. 2 listiny postupom a rozhodnutím okresného súdu č. k. 4 P 113/2008-200 z 10. októbra 2008 a postupom a rozhodnutím krajského súdu č. k. 8 CoP 371/2008-300 z 22. decembra 2008, ako aj k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru postupom a rozhodnutiami najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 91/2009 z 19. mája 2009 a sp. zn. 5 Cdo 93/2009 z 18. mája 2009

11. Sťažovateľ v 1. rade namietal, že rozhodnutím okresného súdu č. k.4 P 113/2008-200 z 10. októbra 2008, ktorým nepripustil zastupovanie maloletého –sťažovateľa v 1. rade, zvolenou advokátkou ⬛⬛⬛⬛, došlo k porušeniujeho práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi. Splnomocnená právna zástupkyňapredložila okresnému súdu všeobecné plné moci z 27. júla 2007, 20. augusta 2007,6. októbra 2007 a 11. septembra 2008, ktorými ju mal maloletý splnomocniť nazastupovanie v konaní na okresnom súde vo veci úpravy rodičovských práv a povinností.Okresný súd uvedeným uznesením zastupovanie sťažovateľa v 1. rade advokátkounepripustil. Právna zástupkyňa podala proti uzneseniu okresného súdu odvolanie, v ktoromzároveň žiadala zrušiť rozhodnutie, ktorým bol maloletému ustanovený kolízny opatrovník,a za kolízneho opatrovníka navrhla seba. Krajský súd uznesením č. k. 8 CoP 371/2008-300z 22. decembra 2008 uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil. Protiuvedenému rozhodnutiu podala dovolanie právna zástupkyňa sťažovateľa v 1. rade, ako ajsťažovateľ v 2. rade. Obaja zhodne (ich dovolania majú v niektorých častiach identickýtext, pozn.) namietajú, že sú dané dôvody na podanie dovolania podľa § 237 písm. f) OSP,keďže rozhodnutím krajského súdu bola maloletému - sťažovateľovi v 1. rade, odňatámožnosť konať pred súdom. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Cdo 93/2009 z 18. mája 2009dovolanie sťažovateľa v 2. rade odmietol s odôvodnením, že mu ako dovolateľovi neboloupreté právo byť účastníkom konania, bol procesne zastúpený ním zvolenou právnouzástupkyňou so všetkými právami z toho vyplývajúcimi, takže mu súd ako účastníkovikonania toto právo neodňal, čo sám ani nenamietal, keďže dovolanie podal z dôvoduodňatia možnosti konať pred súdom maloletým - sťažovateľom v 1. rade.

12. K časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ v 2. rade ako zákonný zástupca maloletého– sťažovateľa v 1. rade namieta porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48ods. 2 ústavy, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru a čl. 37 ods. 2 listiny označenýmirozhodnutiami všeobecných súdov, ústavný súd uvádza, že v namietanom konaní vystupujeako zástupca sťažovateľa v 1. rade súdom ustanovený kolízny opatrovník Úrad práce,sociálnych vecí a rodiny Michalovce.

Je nepochybné, že sťažovateľ v 2. rade a matka sťažovateľa v 1. rade sú zákonnýmizástupcami svojho dieťaťa podľa § 31 a § 32 ods. 1 zákona o rodine. V prípade stretuzáujmov o deti je však zastupovanie detí rodičmi podľa § 31 ods. 2 zákona o rodinevylúčené. V takomto prípade ustanoví podľa § 31 ods. 3 v spojení s § 60 ods. 1 zákonao rodine príslušný súd dieťaťu opatrovníka, ktorý bude dieťa v konaní zastupovať (kolíznyopatrovník). V konaní, v ktorom sa namieta porušenie základných práv, bol sťažovateľv 1. rade zastúpený takto ustanoveným kolíznym opatrovníkom. Z tohto jeho postaveniapotom vyplýva, že len on je oprávnený namietať porušenie základných práv a slobôdsťažovateľa v 1. rade (práve z dôvodu stretu záujmu sťažovateľa v 1. rade a jeho rodičov,teda aj sťažovateľa v 2. rade) na ústavnom súde ako jeho zástupca. Vzhľadom na tentozáver ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v 1. rade, ktorou namieta porušeniesvojich označených základných práv a slobôd napadnutými rozhodnutiami všeobecnýchsúdov už po jej predbežnom prerokovaní ako podanú neoprávnenou osobou podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde (pozri aj I. ÚS 240/08, I. ÚS 440/08).

13. Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľov ako celokna predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

14. Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberaťsa ďalšími požiadavkami sťažovateľov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2010