znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 307/06-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. októbra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. V. H., M., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 3, čl. 47 ods. 3 a v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Rožňava v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 24/2006 a postupom Krajského súdu v Košiciach v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 245/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. V. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. augusta 2006   doručená „Ústavná   sťažnosť“ JUDr.   V.   H.,   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal porušenie „základného práva na spravodlivý proces bez prieťahov v rozumnom čase   za   osobnej   účasti   navrhovateľa   a bez   vytvárania   akýchkoľvek   právnych   alebo faktických   prekážok   v porovnaní   s uplatňovanými   právami   iných   občanov   SR   a bez diskriminácie   a psychického   nátlaku   na   navrhovateľa   podľa   článku   46/3,   47/3   a 48/2 Ústavy SR a článku 6/1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom konajúcich   súdov“ vo   veci „konania   8   C   24/2006   navrhovateľa   pred označeným prvostupňovým   súdom   o oslobodenie   od   poplatkovej   povinnosti   za podanú žalobu o ochranu osobnosti s príslušenstvom, v spojení s odvolacím konaním č. 2 Co 245/2006-37, 7705212242 krajského súdu v Košiciach“.

Sťažovateľ   ústavnému   súdu   navrhol „predbežné   prerokovanie   sťažnosti na neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   o prijatí   na   ďalšie   konanie, t. j. dokazovanie   príslušnými   korešpondenciami   z hľadiska   časovej   a vecnej   chronológie na takéto konečné rozhodnutie:

Všeobecné súdy porušili základné právo navrhovateľa v zmysle namietaných článkov Ústavy   SR   a Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   ktorý   Slovenská republika podpísala.

Ústavný   súd   SR p r i k a z u j e   všeobecným   súdom u m o ž n i ť   navrhovateľovi domôcť   sa ochrany   svojej   osobnosti   na   základe   podanej   žaloby   proti   sudcovi   Z.   Š. v spravodlivom a riadnom súdnom procese bez akýchkoľvek prieťahov.

Ústavný súd SR p r i z n á v a   navrhovateľovi za jeho diskrimináciu a za prieťahy všetko zavinené nezákonným postupom všeobecných súdov v konaniach 8 C 24/2006-24 a 2 Co 245/2006-37, 7705212242 primerané finančné zadosťučinenie 200 000,-Sk“.

II.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že „(...)   písomne   aj   s potrebnými   prílohami   som si uplatnil v podateľni Okresného súdu v Michalovciach žalobu o ochranu osobnosti voči tamojšiemu sudcovi Z. Š.

(...) Vec pripadla cez nadriadený krajský súd v Košiciach na konanie Okresnému súdu   v Rožňave.   Konajúca   sudkyňa   mňa   navrhovateľa   vyzvala   na   zaplatenie   súdneho poplatku za podanú žalobu. Navrhovateľ ja som podal návrh o oslobodenie od poplatkovej povinnosti za   podanú   žalobu   a žiadal   som,   aby   mi   súd na konanie   pred   ním   ustanovil právneho zástupcu z radov advokátov. Odôvodnil a dokladoval som to svojimi osobnými, majetkovými a zárobkovými pomermi. (...)

Ja navrhovateľ som toho času nezamestnaný. Ku dňu podania tejto sťažnosti mi štát (SR) ešte neschválil nijakú dávku na živobytie, aj keď som ako colník v služobnom pomere za dobu troch mesiacov riadne platil dane. V skutočnosti nemám z čoho žiť! Nemám nijaký príjem! Žiadam, aby ústavný súd urýchlil konanie o ochrane mojich ústavných práv a práv zaručených   Dohovorom   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   ktorý   Slovenská republika podpísala. (...)“

Sťažovateľ k sťažnosti pripojil kópiu uznesenia Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Co 245/2006-37, 7705212242 zo 14. júna 2006, ktoré potvrdilo uznesenie   Okresného   súdu   Rožňava   (ďalej   aj   „okresný   súd“)   č.   k.   8   C   24/2006-24 z 30. marca   2006   (ktorým „súd   prvého   stupňa  ...   nepriznal   žalobcovi   oslobodenie od súdnych   poplatkov   a zamietol   jeho   návrh   na   ustanovenie   právneho   zástupcu   z radu advokátov“).

Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu (na ktorom bolo rukou napísané „Došlo: 11.7.2006“) považuje ústavný súd za relevantné z hľadiska bližšieho ozrejmenia predmetu sťažnosti citovať: „(...) V danom prípade ako to vyplýva zo žaloby, žalobca sa domáha ochrany   osobnosti   voči žalovanému sudcovi Okresného súdu v Michalovciach.   Domáha sa vydania rozsudku, ktorým by žalovaný bol upozornený, že jeho výrok, ktorý mal odznieť na pojednávaní v konaní... je nepravdivý, vymyslený a poškodzujúci meno žalobcu. Zároveň sa domáhal nemajetkovej ujmy v sume 1.000.000,-Sk.

Je   teda   zrejmé,   že   predmetom   žaloby   na   ochranu   osobnosti   je   obsah   priebehu pojednávania na Okresnom súde v Michalovciach, ktoré viedol žalovaný.

Vzhľadom   na   to   je   potrebné   považovať   návrh   žalobcu   za   zrejmé   bezúspešné uplatňovanie práva z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného.

Podľa § 30 O. s. p. účastníkovi, u ktorého sú predpoklady, aby bol súdom oslobodený od súdnych poplatkov ustanoví sudca alebo poverený zamestnanec súdu na jeho žiadosť zástupcu z radov advokátov, ak je to potrebné na ochranu jeho záujmov.

Keďže v súvislosti so zrýchlením občianskeho súdneho konania sa zavádzajú viaceré prvky kontradiktórnosti je potrebné, aby bola zabezpečená zákonná a spravodlivá ochrana aj sociálne slabšej vrstvy účastníkov konania. Nová právna úprava sleduje na jednej strane zabezpečenie   zákonnej   a spravodlivej   ochrany   účastníkov   konania   a na   druhej   strane zabezpečuje požiadavku reálneho prístupu k súdu. Pre jej použitie sú rozhodujúce tieto skutočnosti:

-účastník musí spĺňať predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov,

-musí požiadať súd o určenie zástupcu z radov advokátov,

-je to potrebné na ochranu jeho záujmov.

Z uvedeného   je   zrejmé,   že ustanovenie   zástupcu   z radov   advokátov   prichádza   do úvahy   pri   splnení   všetkých   troch   vyššie   uvádzaných   podmienok.   Vzhľadom   na   to,   že u žalobcu   nie   sú   splnené   podmienky   pre   priznanie   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov z dôvodu   zrejme   bezúspešného   uplatňovania   práva   a z dôvodu,   že   ustanovenie   zástupcu z radov advokátov nie je potrebné na ochranu jeho záujmov, pretože má úplné právnické vzdelanie a v minulosti vykonával funkciu advokáta, takže nie je potrebné mu ustanoviť advokáta na ochranu jeho záujmov.

Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne. (...)“

Na výzvu ústavného súdu okresný súd 19. septembra 2006 predložil „neprávoplatné uznesenie“ (súdny   spis   sa   ešte   nachádzal   na   krajskom   súde)   č.   k.   8   C   24/2006-24 z 30. marca   2006,   ktorým   nepriznal   sťažovateľovi   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov a zamietol jeho návrh na ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov. V odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd okrem iného uviedol: «(...) Podľa § 138 ods. 1/ O. s. p. na návrh   môže   predseda   senátu   priznať   účastníkovi   celkom   alebo   sčasti   oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejmé bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva.

Podľa § 11 Obč. zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa   obsahu   návrhu   žalobca   sa   domáhal   ochrany   osobnosti   proti   žalovanému z dôvodu,   že   sa   žalovaný   v konaní...   o ňom   vyjadril,   že   „svojou   právnou   praxou   vyvíja činnosť ako pokútníctvo“.

Žalobca aj keď spĺňa podmienky pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov po stránke sociálnej, z jeho strany sa jedná o svojvoľné uplatňovanie práva, keďže žalovaný konal   nepochybne   v rámci   plnenia   svojich   povinností   a to   v mene   Okresného   súdu v Michalovciach a nie vo vlastnom mene. Preto mu súd nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 ods. 1/ O. s. p.

Vzhľadom   na   skutočnosť   že   žalobca   nespĺňa   podmienky   na   oslobodenie   platenia súdnych poplatkov, resp. súd mu oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal, jeho návrh na ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov považoval za nedôvodný s poukazom na ustanovenie § 30 O. s. p. (...)“

Nahliadnutím do súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 8 C 24/2006 ústavný súd zistil:Sťažovateľ 30. augusta 2005 podal Okresnému súdu Michalovce „návrh na začatie konania:

-určovací návrh o splnenie dôkazovej povinnosti,

-o náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostného práva“.Odporcom je sudca Okresného súdu Michalovce JUDr. Z. Š.

Vec bola pridelená sudcovi JUDr. M. M., ktorý 5. septembra 2005 vzniesol námietku svojej zaujatosti. Taktiež ostatní sudcovia písomne vyjadrili svoju zaujatosť.

Predsedníčka Okresného súdu Michalovce 28. septembra 2005 postúpila súdny spis sp. zn. 7 C 82/2005 krajskému súdu na rozhodnutie o námietke zaujatosti.

Krajský súd 11. novembra 2005 rozhodol (č.   k. 1 Nc 78/2005-12, 7705212242), že sudcovia   Okresného   súdu   Michalovce   sú   vylúčení   z prejednávania   z rozhodovania vo veci vedenej pod sp. zn. 7 C 82/05 a vec prikázal Okresnému súdu Rožňava. Spis bol vrátený do Michaloviec 4. januára 2006 (uznesenie doručené sťažovateľovi 18. januára 2006).Súdny spis bol doručený Okresnému súdu Rožňava 2. februára 2006 a bol pridelený sudkyni JUDr. J. D.

Okresný   súd   10.   februára   2006   vyzval   sťažovateľa   na   preukázanie   dôvodnosti žiadosti   o oslobodenie   od   platenia   súdnych   poplatkov.   Požadované   doklady   predložil sťažovateľ okresnému súdu 21. marca 2006.

Na pojednávaní konanom 30. marca 2006 (za neprítomnosti účastníkov) okresný súd uznesením č. k. 8 C 24/2006-23 nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov a zamietol jeho návrh na ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov. („Svojvoľné uplatňovanie práva, keďže žalovaný konal nepochybne v rámci plnenia svojich povinností a to v mene Okresného súdu v Michalovciach a nie vo vlastnom mene.“) Uznesenie bolo doručené sťažovateľovi 20. mája 2006.

Sťažovateľ 6. júna 2006 napadol prvostupňové rozhodnutie odvolaním a vzniesol námietku zaujatosti vo veci konajúcej sudkyne (sudkyňa 7. júna 2006 písomne vyhlásila, že sa necíti byť predpojatá.)

Súdny spis bol 9. júna 2006 predložený krajskému súdu na rozhodnutie.Krajský   súd   uznesením   č.   k.   2   Co   245/2006-37,   7705212242   zo   14.   júna   2006 potvrdil   prvostupňové   rozhodnutie   [„(...)   z   dôvodu   zrejme   bezúspešného   uplatňovania práva a z dôvodu, že ustanovenie zástupcu... nie je potrebné na ochranu jeho záujmov, pretože   má   úplné   právnické   vzdelanie   a v minulosti   vykonával   funkciu   advokáta   (...)“ Bezúspešnosť konania odôvodnil krajský súd tým, že „(...) V danom prípade ako to vyplýva zo žaloby, žalobca sa domáha ochrany osobnosti voči žalovanému sudcovi Okresného súdu v Michalovciach. Domáha sa vydania rozsudku, ktorým by žalovaný bol upozornený, že jeho výrok,   ktorý mal odznieť   na pojednávaní v konaní A.   P.   je nepravdivý,   vymyslený a poškodzujúci meno žalobcu. Zároveň sa domáhal nemajetkovej ujmy v sume 1.000.000,- Sk. Je   teda   zrejmé,   že   predmetom   žaloby   na   ochranu   osobnosti   je   obsah   priebehu pojednávania na Okresnom súde v Michalovciach, ktoré viedol žalovaný.

Vzhľadom   na   to   je   potrebné   považovať   návrh   žalobcu   za   zrejmé   bezúspešné uplatňovanie práva z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného. (...)“].

Krajský   súd   4.   augusta   2006   vyzval sťažovateľa   na zaplatenie súdneho   poplatku za vznesenú námietku zaujatosti v lehote 10 dní (sp. zn. 2 Nc 51/2006).

Keďže   sťažovateľ   súdny   poplatok   nezaplatil,   krajský   súd   uznesením č. k. 2 Nc 51/2006-42,   7705212242   zo   6.   septembra   2006   jeho   vec   vrátil   súdu   prvého stupňa („je   potrebné   jeho   návrh   na   rozhodnutie   o námietke   zaujatosti   považovať za neúčinný...“).

Súdny spis bol 29. septembra 2006 vrátený okresnému súdu.

III.

Podľa čl. 127 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania, a to za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   (...)   prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný súd podľa § 25 ods.1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa,   že   postupom   okresného   súdu a krajského súdu v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 8 C 24/2006 boli porušené ním označené základné práva.

A.

Sťažovateľ sa domáhal vyslovenia porušenia práva „podľa článku 46/3... Ústavy SR“.   Z obsahu   sťažnosti   nie   je   možné   jednoznačne   vyvodiť   (resp.   sťažovateľ   v nej nekonkretizoval),   akým   konaním   napadnuté   súdy   porušili   základné právo „na   náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu...“. Ak by to bol aj urobil, ústavný súd by jeho sťažnosť   odmietol   z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci,   pretože o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci rozhodujú „orgány konajúce v mene štátu“, a to spôsobom uvedeným v zákone Národnej rady Slovenskej republiky č. 514/2003 Z. z.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd jeho sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

B.

Sťažovateľ ďalej namietal porušenie základného práva „podľa článku... 47/3 Ústavy SR  ...“.   Na   základe   obsahu   sťažnosti   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   porušenie   práva na rovnosť všetkých účastníkov konania v spojení s právom „na právnu pomoc v konaní pred   súdmi  ...“ mali   napadnuté   súdy   porušiť   nepriznaním   mu   oslobodenia   od   platenia súdnych poplatkov a neustanovením mu právneho zástupcu z radov advokátov.

Vychádzajúc   z   citovaných   odôvodnení   sťažovateľom   napadnutých   rozhodnutí menovaných   súdov   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   v tejto   časti   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.   Menované   súdy   po   zhodnotení   nimi   zisteného   skutkového   stavu rozhodli, že sťažovateľ nespĺňa podmienky na oslobodenie od platenia súdnych poplatkov a nie je dôvod na ustanovenie mu právneho zástupcu z radov advokátov. V postupe vo veci rozhodujúcich   súdov   nezistil   ústavný   súd   skutočnosti   preukazujúce   (potvrdzujúce) porušenie sťažovateľom označeného základného práva. Skutočnosť neúspechu sťažovateľa v tejto časti konania neznamená porušenie základného práva „na právnu pomoc v konaní pred   súdmi“ a nie   je   právne   relevantným   dôvodom   na   začatie   konania   pred   ústavným súdom.

C.

Sťažovateľ   taktiež   namietal   porušenie   svojho „základného   práva   na   spravodlivý proces bez prieťahov v rozumnom čase... podľa článku... 48/2 Ústavy SR a článku 6/4 Dohovoru... postupom konajúcich súdov“.

Vychádzajúc   z vopred   uvedených   skutočností   (napadnutie   veci   na   okresný   súd 2. februára 2006, prvostupňové rozhodnutie z 30. marca 2006 a druhostupňové rozhodnutie zo   14.   júna   2006)   nemohli napadnuté   všeobecné   súdy   v čase   od   prijatia   veci   do   doby podania sťažnosti (24. augusta 2006) pre jej krátkosť (a aj plynulé konanie súdov v rámci tejto doby) porušiť sťažovateľom označené právo na konanie bez zbytočných prieťahov, resp.   v primeranej   lehote   (pozri   chronologický   prehľad   úkonov   súdov   uvedený   v bode II. odôvodnenia). Túto časť sťažnosti odmietol ústavný súd ako zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie „základného práva na spravodlivý proces... podľa čl. 6/1 Dohovoru...“, ktoré odôvodnil najmä postupom označených všeobecných súdov   (majúcim   spôsobiť   prieťahy,   vytváranie   právnych   alebo   faktických   prekážok, diskrimináciu a psychický nátlak), ktorý vyústil do rozhodnutia o zamietnutí jeho žiadosti o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov a neustanovení mu právneho zástupcu z radov advokátov,   ústavný   súd   jeho   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti   spočívajúcej   v   okrem   už   uvedených   dôvodoch   (v   bodoch   B   a C) aj v skutočnosti, že o žalobe sťažovateľa napadnuté všeobecné súdy doteraz plynulo konali, sťažovateľovi   nebol   zabránený   prístup   k súdu,   o sťažovateľovej   námietke   predpojatosti zákonnej   sudkyne   krajský   súd   z dôvodu   zavineného   sťažovateľom,   konkrétne pre neodstránenie nedostatkov jeho návrhu, nekonal a nerozhodol, a tiež preto, že samotná skutočnosť nerozhodnutia súdov v jeho prospech nie je právnym základom pre namietanie porušenia označeného základného práva sťažnosťou podanou na ústavnom súde.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   vzhľadom   k uvedeným   dôvodom   odmietnutia posudzovanej sťažnosti nebolo možné nedostatky sťažnosti odstrániť ani výzvou ústavného súdu sťažovateľovi.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá, ústavný súd už o jeho žiadosti o prikázanie súdom konať bez zbytočných prieťahov a o priznanie primeraného finančného   zadosťučinenia   nerozhodol,   lebo ich   poskytnutie   je v zmysle čl.   127   ods.   3 ústavy (resp. § 56 ods. 4 a § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) viazané na vyhovenie sťažnosti.   Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   nevyhovel   ani   jeho   žiadosti   o ustanovenie mu právneho zástupcu.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. októbra 2006