znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 306/2015-24

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   1.   júla   2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného   advokátom.   JUDr.   Andrejom   Garom,   Prievozská   2/B,   Bratislava,   ktorounamieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikya   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôduznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 7 NcC 15/2015-104 zo 16. marca 2015, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája 2015doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajskéhosúdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 NcC 15/2015-104 zo 16. marca 2015(ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva: «Sťažovateľ   je   účastníkom   konania   vedeného   na   Okresnom   súde   Bratislava, č. k.: 1 P/160/2014, v ktorom sa prejednáva a rozhoduje o rozvode manželstva sťažovateľa... a o úprave   rodičovských   práv   a   povinností   k   dcére   sťažovateľa...   na   čas   po rozvode manželstva.

...   sťažovateľ...   vzniesol   námietku   zaujatosti   voči   zákonnej   sudkyni

... z dôvodu opodstatnených pochybností o jej nezaujatosti v danej právnej veci z dôvodu jej pomeru k právnej zástupkyni manželky sťažovateľa: ⬛⬛⬛⬛...... Krajský súd... Uznesením zo dňa 16. 03. 2015, č. k.: 7 NcC/15/2015-104, rozhodol o   námietke   zaujatosti   vznesenej   sťažovateľom   tak,   že:   „Sudkyňa   Okresného   súdu Bratislava 1 ⬛⬛⬛⬛ nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod spis. zn.: 1 P/160/2014.“»

Podľa   sťažovateľa   krajský   súd   napadnutým   uznesením   porušil   jeho   práva,čo odôvodnil takto:

«...   porušovateľ   sa...   nedostatočne   vysporiadal   s   otázkou   objektívnej   stránky nestrannosti   zákonnej   sudkyne ⬛⬛⬛⬛...   v   konaní   vedenom   na Okresnom súde Bratislava I, č. k.: 1 P/46/2010, sa uvedená zákonná sudkyňa dokonca sama ako zaujatá namietla, a to práve z dôvodu jej pomeru k právnej zástupkyni účastníka – ⬛⬛⬛⬛, ktorá ju zastupovala v konaní pred súdom v jej osobnej veci. Ak sa teda v uvedenom konaní tá istá zákonná sudkyňa namietla z identického dôvodu ako je dôvod vznesenia   námietky   sťažovateľa   v   konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   Bratislava   I, č. k.: 1 P/160/2014,   už   len   to   je   dostatočný   podklad   pre   odôvodnené   pochybnosti   o jej nezaujatosti,   ktoré   nie je možné vyvrátiť   len vyjadrením   subjektívneho pocitu zákonnej sudkyne, že sa vo veci necíti byť zaujatá a k ⬛⬛⬛⬛ má len čisto pracovný vzťah. Ak by skutočne zákonná sudkyňa mala k ⬛⬛⬛⬛ „čisto pracovný vzťah“ a nebola by vo vzťahu k nej zaujatá, nebol by dôvod na to, aby sa v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I, č. k.: 1 P/46/2010, sama ako zaujatá (z dôvodu jej pomeru k

namietla a rovnako by nebol dôvod ani pre jej vylúčenie nadriadeným súdom v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I, č. k.: 1 P/57/2014. Dokonca aj v tomto konaní sama zákonná sudkyňa súhlasila s tým, aby bola z prejednávania a rozhodovania veci vylúčená z dôvodu tvrdeného v námietke zaujatosti účastníkom konania.

... podľa judikatúry ESĽP nie je možné uspokojiť sa len so subjektívnym hľadiskom nestrannosti...   ale   podľa   objektívnych   vonkajších   skutočností.   Práve   tieto   vonkajšie skutočnosti   porušovateľ   dostatočne   nezohľadnil   pri   rozhodovaní   o   námietke   zaujatosti vznesenej sťažovateľom. Obmedzil sa len na strohé konštatovanie, že samotná skutočnosť, že zákonná sudkyňa bola v iných konaniach, v ktorých vystupovala v pozícii súkromnej osoby, zastupovaná právnou zástupkyňou manželky sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛, nemôže bez ďalšieho viesť k objektívnym pochybnostiam o jej nestrannosti. Tým sa porušovateľ úplne odklonil   od   rozhodovacej   praxe   všeobecných   súdov   v   prípadoch   vznesenia   námietky zaujatosti zákonného sudcu, ako aj od judikatúry US SR a ESĽP (viď. vyššie špecifikované rozhodnutia ÚS SR a ESĽP). Porušovateľ tak bez ďalšieho svojvoľne opomenul uplatnenie tzv. „teórie zdania“ vychádzajúcej z judikatúry ESĽP aj ÚS SR, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán, a teda spravodlivosť nielenže má byť vykonávaná, musí sa aj javiť, že má byť vykonávaná. Porušovateľ túto teóriu nielen opomenul, ale napádaným rozhodnutím rozhodol v priamom rozpore s ňou.

...   Z   objektívneho   hľadiska   totiž   rozhodne   možno   mať   odôvodnené   pochybnosti o nezaujatosti zákonnej sudkyne ⬛⬛⬛⬛ z dôvodu jej pomeru k právnej zástupkyni účastníčky konania, t. j. k ⬛⬛⬛⬛, čo dokonca sama sudkyňa v inom konaní potvrdila, keď sa sama z tohto dôvodu ako zaujatá namietla a v ďalšom konaní súhlasila s jej vylúčením z identického dôvodu. Tieto okolnosti treba posudzovať prísne objektívne   bez   prihliadania   na   aktuálne   zdôvodnenia   uvádzané   samotnou   zákonnou sudkyňou (prečo súhlasila s jej vylúčením), a to o to viac, ak sa v jednom z uvádzaných konaní   sama   ako   zaujatá   namietla.   Neobstojí   preto   ani   zdôvodnenie   rozhodnutia porušovateľa, podľa ktorého skutočnosť, že zákonná sudkyňa bola v jej súkromnej veci ako účastník konania zastupovaná ⬛⬛⬛⬛, nemôže bez ďalšieho viesť k objektívnym pochybnostiam o jej nestrannosti. Práve naopak, táto skutočnosť je dostatočne spôsobilá vzbudiť odôvodnené obavy o nezaujatosť zákonnej sudkyne, a to obzvlášť za stavu, keď bola z tohto dôvodu ako zákonný sudca už dvakrát vylúčená, hoci v iných prípadoch (dokonca v jednom prípade z vlastného podnetu).

K   právnemu   názoru   porušovateľa   o   tom,   že   je   irelevantné   posúdenie   zaujatosti zákonnej   sudkyne ⬛⬛⬛⬛ iným   senátom   nadriadeného   súdu   v   inej právnej   veci,   sa   možno   vo   všeobecnosti   stotožniť.   Táto   argumentácia   však   neobstojí v predmetnej   veci,   nakoľko   nie   je   možné   označiť   za   irelevantné   posúdenie   zaujatosti zákonnej   sudkyne ⬛⬛⬛⬛ iným   senátom   nadriadeného   súdu   v   inej právnej veci, ak aj v tej veci bol tvrdený ako dôvod zaujatosti zákonnej sudkyne jej pomer k právnej zástupkyni účastníka – ⬛⬛⬛⬛ a konajúci nadriadený súd sa s týmto dôvodom   ako   opodstatneným   stotožnil.   Aj   keď   súd   nie   je   v   takomto   prípade   viazaný rozhodnutím iného senátu, v záujme právnej istoty účastníkov konania má na rozhodnutia v iných   –   takmer   až   identických   veciach   prihliadať,   aby   tak   zamedzil   rozdielnemu rozhodovaniu súdu v takýchto veciach. Takéto zásadné rozdiely v rozhodovaní toho istého súdu za takýchto skutkových a právnych okolností totiž závažne porušujú právnu istotu účastníkov, ktorá je taktiež súčasťou všeobecného práva na spravodlivý súdny proces... K   argumentácii   porušovateľa...   podľa   ktorej   sťažovateľ   aj   napriek   výzve   súdu žiadnym   spôsobom   nepreukázal   „aj   tak   pochybnú   skutočnosť“,   že   o   tvrdenom   dôvode zaujatosti   zákonnej   sudkyne   sa   dozvedel   dňa   22.   01.   2015   z   anonymnej   poštovej zásielky obsahujúcej   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa   20.   06.   2014, č. k.: 14 NcC 51/2014-138, uvádzame nasledovné. Nie je nám známe, akým spôsobom mal sťažovateľ   podľa   porušovateľa   uvedenú   okolnosť   preukázať.   Na   predmetnú   výzvu   súdu sťažovateľ   riadne   reagoval   prostredníctvom   svojho   právneho zástupcu   podaním zo dňa 04. 03.   2015,   v   ktorom   bližšie   popísal   okolnosti   doručenia   predmetného   súdneho rozhodnutia právnemu zástupcovi sťažovateľa.... Právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces zahŕňajúce právo na nestranného a nezaujatého zákonného sudcu má podstatne vyššiu   váhu   ako   to,   že   podľa   názoru   porušovateľa   sťažovateľ   nedostatočne   preukázal doručenie predmetnej obálky obsahujúcej špecifikované súdne rozhodnutie...

V danej   veci   došlo   k   zásadne   nesprávnemu   právnemu   posúdeniu   veci   zo   strany porušovateľa následkom čoho je napádané rozhodnutie nesprávne a nezákonné.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol: „Uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 16. 03. 2015, č. k: 7 NcC/15/2015- 104, bolo porušené: ústavné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 a   nasl.   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   článku   6   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 16. 03. 2015, č. k: 7 NcC/15/2015- 104, sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania a trovy právneho zastúpenia vo výške 355,73- €..., a to do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoréby mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   krajského   súdu   a   jemupredchádzajúcim   postupom.   Napadnutým   uznesením   krajský   súd   rozhodol   o   námietkezaujatosti vznesenej sťažovateľom vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len„okresný súd“) pod sp. zn. 1 P 160/2014 (ďalej len „námietka zaujatosti“) tak, že zákonnúsudkyňu ⬛⬛⬛⬛ nevylúčil z jej prejednávania a rozhodovania.

Podľa sťažovateľa k namietanému porušeniu jeho základného a iného práva malodôjsť tým, že krajský súd sa nedostatočne vysporiadal s otázkou objektívnej nestrannostizákonnej sudkyne a opomenul tzv. teóriu zdania, pretože v konaní vedenom na okresnomsúde pod sp. zn. 1 P 46/2010 sama zákonná sudkyňa namietala svoju zaujatosť z dôvodu jejpomeru k právnej zástupkyni účastníka konania, ktorá ju v konaní pred súdom zastupovalav osobnej veci, a v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 1 P 57/2014 bola tiežkrajským súdom z prejednávania a rozhodovania veci vylúčená. Sťažovateľ tiež nesúhlasís názorom krajského súdu, že posúdenie zaujatosti zákonnej sudkyne krajským súdom v inejveci je irelevantné, a tiež namieta argumentáciu krajského súdu, že nepreukázal, kedy sao zaujatosti   zákonnej   sudkyne   dozvedel.   Sťažovateľ   považuje   uznesenie   krajského   súduza nezákonné a nesprávne z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahomzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobnézáruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupomustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnúodlišnosť (II. ÚS 27/07).

Krajský   súd   v   relevantnej   časti   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   poukázalna obsah sťažovateľom podanej námietky zaujatosti:

„Odporca   písomným   podaním   doručeným   Okresnému   súdu   Bratislava   I   dňa 30.01.2015 vzniesol námietku zaujatosti voči vec prejednávajúcej sudkyni

dôvodiac   jej   osobným   vzťahom   k   právnej   zástupkyni   navrhovateľky, ⬛⬛⬛⬛, ktorá sudkyňu právne zastupuje v jej osobnej veci. Uvedenú skutočnosť sa mal odporca dozvedieť z uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20.06.2014, č. k. 14NcC 51/2014-138, ktoré bolo jeho právnemu zástupcovi doručené dňa 22.01.2015 v obálke   od   neuvedeného   odosielateľa,   a   z   ktorého   vyplýva,   že   v   konaní   vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 1 P/46/2010 samotná sudkyňa z rovnakého   dôvodu   oznámila   svoju   zaujatosť   voči ⬛⬛⬛⬛.   Následne   bola zákonná   sudkyňa   nadriadeným   súdom   vylúčená   z   prejednávania   a   rozhodovania   veci vedenej pod sp. zn. 1 P/46/2010. Krajský súd v Bratislave menovanú sudkyňu vylúčil aj z prejednávania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn. 1P/57/2014, v ktorej vystupujú rovnakí   účastníci   konania   ako   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   I   P/46/2010   z   dôvodu,   že prepojenie sudkyne a matky cez rovnakú právnu zástupkyňu mohlo navonok spochybniť objektivitu a nestrannosť v spore, a to aj napriek skutočnosti, že matka nie je v danom konaní právne zastúpená, nakoľko nie je vylúčené, že takáto situácia ešte môže nastať.“

Následne krajský súd poukázal na vyjadrenie ⬛⬛⬛⬛ :

„Zákonná sudkyňa ⬛⬛⬛⬛ sa k vznesenej námietke zaujatosti vyjadrila tak, že v danej veci sa osobne necíti byť zaujatá, účastníkov konania osobne nepozná a   nemá   k nim,   ani   k prejednávanej veci   žiadny pomer. Uviedla,   že jej vzťah k právnej zástupkyni navrhovateľky, ⬛⬛⬛⬛, je čisto pracovný, nie je to vzťah priateľský, či vzťah, ktorý by jej bránil, či už v minulosti alebo v súčasnosti vo veci konať a rozhodnúť nestranne a nezaujato. ⬛⬛⬛⬛ jej ako advokátka ešte v roku 2009 poskytla   právnu   službu   spočívajúcu   v   spísaní   návrhu   na   rozvod   manželstva   a   právne zastúpenie   na   jednom   pojednávaní   dňa   14.   10.   2009,   na   ktorom   bolo   jej   manželstvo rozvedené a súdom bola schválená dohoda rodičov o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode manželstva. ⬛⬛⬛⬛ pritom v danom   čase   poznala   iba   v   súvislosti   s   jej   činnosťou   advokáta   špecializujúceho   sa na oblasť   rodinného   práva.   V   roku   2012   požiadala   sudkyňa   menovanú   advokátku   aj o poskytnutie právnej služby spočívajúcej v spísaní návrhu na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva   manželov.   Nariadené   pojednávania   v   danej   veci   však   neboli   otvorené a pre mimosúdne vyriešenie sporu sudkyňa odvolala advokátke udelené plnomocenstvo, čim považovala spoluprácu s ňou za skončenú. Sudkyňa vyslovila názor, že bez ohľadu na výkon jej činnosti sudcu má ako občan ústavou zakotvené právo na právne zastúpenie advokátom, ako   aj   na   spravodlivý   súdny   proces   a   nevidí   dôvod,   prečo   by   samotná   skutočnosť,   že v súkromnej veci bola zastúpená konkrétnym advokátom mala mať vplyv na nestrannosť, nezaujatosť a zákonnosť jej rozhodovacej činnosti vo veciach, v ktorých vystupuje daný advokát ako zástupca účastníka konania. Uvedené platí podľa nej o to viac pre poručenské konania, v ktorých súd nie je viazaný vo svojom postupe návrhmi účastníkov konania a je povinný sledovať výlučne najlepší záujem dieťaťa. Zdôraznila, že k účastníkom konania, ani ich   právnym   zástupcom   nemá   žiaden   osobný   vzťah,   priateľský   či   nepriateľský, ekonomický, finančný či iný a preukázateľne nie je daná žiadna objektívna skutočnosť, ktorá by mohla vzbudzovať pochybnosti o jej nezaujatosti. Naopak počas celej svojej činnosti sudcu sa riadi a rozhoduje výlučne podľa zákona, jej svedomia a vedomia a z titulu funkcie sudcu   výhradne   nezávisle   a   nestranne.   Záverom   sudkyňa   zaujala   stanovisko   aj k skutočnostiam,   ktoré   predchádzali   vydaniu   uznesenia   Krajského   súdu   v   Bratislave č. k. 14NcC 51/2014-138 zo dňa 20. 06. 2014 v konaní o starostlivosti súdu o mal., ⬛⬛⬛⬛. dieťa rodičov ⬛⬛⬛⬛ a otca ⬛⬛⬛⬛. V uvedenom konaní sudkyňa, aj napriek neexistencii objektívnych dôvodov pre jej vylúčenie z prejednávania veci, súhlasila s pridelením veci inému sudcovi z dôvodu opakovaných sťažností otca maloletého dieťaťa na postup súdu (nielen v konaní ňou vedenom), opakovane vznášaných námietok zaujatosti, jeho zasahovaniu do súkromného života sudkyne, ďalej podania   trestného   oznámenia   na   jej   osobu   v   súvislosti   s   výkonom   funkcie   sudcu,   či provokatívneho doručenia mŕtveho zajaca do jej kancelárie.“

V ďalšej relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský súd okreminého uviedol:

„Súdna   prax   zaujala   jednotný   názor   v   tom,   že   nestrannosť   je   potrebné   skúmať z aspektu dvoch hľadísk, a to jednak zo subjektívneho hľadiska založenom na osobnom presvedčení zákonného sudcu a jednak z objektívneho hľadiska posúdením, či sú poskytnuté u zákonného sudcu dostatočné záruky pre vylúčenie akejkoľvek oprávnenej pochybnosti o zaujatosti.

V prípade subjektívneho hľadiska nestrannosti sa predpokladá osobná nestrannosť sudcu až do preukázania opaku. Nezaujatosť sudcu je chápaná ako subjektívna psychická kategória, vyjadrujúca vnútorný psychicky vzťah sudcu k prejednávanej veci, ktorý v sebe zahŕňa   vzťah   sudcu   k   predmetu   konania,   jeho   účastníkom   a   ich   zástupcom,   o   ktorých skutočnostiach je schopný presne podať vysvetlenie iba sám sudca; inštitút nezaujatosti je však treba chápať širšie aj v rovine objektívnej, t. j. či reálne existujú také konkrétne okolnosti, ktoré by mohli objektívne viesť k legitímnym pochybnostiam o tom. že sudca disponuje určitým vzťahom k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom. Teda z hľadiska objektívneho musí byť úplne oddelene od osobného správania sudcu zistené, že tu existujú skutočnosti, ktoré môžu vyvolať dôvodné pochybnosti o jeho nestrannosti; v tejto súvislosti sú dôležité už len náznaky takýchto skutočností a v prípade, že sa tieto u sudcu vyskytnú,   existuje   oprávnený   dôvod   na   obavu   o   nestrannosť.   Z   hľadiska   posudzovania existencie oprávneného dôvodu obavy, že konkrétny sudca nie je nestranný, je stanovisko dotknutého sudcu dôležité, ale nie rozhodujúce, pre rozhodovanie je však určujúce hľadisko objektívne, podľa ktorého treba podrobiť prieskumu skutočnosti, ktoré sú spôsobilé vyvolať pochybnosti o jeho nezaujatosti. Objektívnu nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako   sudcu   nestranného.   Tzv.   objektívna   nestrannosť   sa   teda   posudzuje   nie   podľa subjektívneho   postoja   účastníka,   ale   podľa   objektívnych   symptómov   -   rozhodujúca   je existencia   objektívnych   skutočností,   ktoré   sa   ale   musia   preukázať.   Zákonná   úprava predpokladá, že u sudcu pôjde o taký vzťah osobného záujmu vo veci alebo k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom, ktorý i pri všetkej možnej snahe sudcu o objektívnosť rozhodovania, by ovplyvnil jeho postup vo veci a výsledok rozhodovania. Tento právne významný vzťah sudcu musí byť takej povahy a intenzity, že mu bude objektívne brániť vo veci nezávisle a nestranne rozhodnúť. Pomerom sudcu k účastníkom, či k ich zástupcom sa rozumie predovšetkým ich príbuzenský pomer alebo jemu podobný blízky pomer, osobný vzťah priateľský, či zjavne nepriateľský, ekonomický, finančný a pod. Je potrebné brať zreteľ na skutočnosť, že spoločenské vzťahy v najširšom slova zmysle sú vzťahmi vzájomného pôsobenia,   kontaktu   a   interakcie   medzi   členmi   spoločnosti;   preto   závažnosť,   ktorá   by založila pochybnosti o nezaujatosti zákonného sudcu môže nastať iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k danej veci. účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter   a   intenzitu,   že   aj   napriek   zákonom   ustanovenej   povinnosti   nebude   môcť rozhodovať nezávisle a nestranne.

V danom prípade, pokiaľ ide o subjektívne aspekty nestrannosti namietanej sudkyne, sa   zákonná   sudkyňa   vyjadrila   tak,   že   sa   necíti   byť   zaujatá   a   k   právnej   zástupkyni navrhovateľky má čisto pracovný vzťah. Len samotná skutočnosť, že zákonná sudkyňa bola v iných konaniach, v ktorých vystupovala v pozícii súkromnej osoby, zastupovaná právnou zástupkyňou navrhovateľky, nemôže bez ďalšieho viesť k objektívnym pochybnostiam o jej nestrannosti. Irelevantné je aj posúdenie zaujatosti sudkyne iným senátom nadriadeného súdu v inej právnej veci.

Základom pre vylúčenie sudcu, ako to vyplýva z ustanovenia § 14 ods. 1 O. s. p., môžu byť totiž len objektívne existujúce zákonné dôvody a iba preukázateľné skutočnosti môžu spôsobiť vznik pochybností o nestrannosti sudcu.

Dôvodom na vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci nemôže byť ani odporcom namietaný procesný postup: v iných konaniach, v ktorých rozhodovala (resp. nerozhodovala)   zákonná   sudkyňa   resp.   jeho   subjektívny   názor,   vyvolaný   jeho emocionálnym vnímaním predchádzajúceho konania (sp. zn. 1P 161/2014), v ktorom podľa jeho názoru rozhodla v jeho neprospech a v rozpore so záujmom maloletej.

Odvolací súd zdôrazňuje, že odporca i napriek výzve súdu prvého stupňa zo dňa 20.02.2015   z   dôvodu   doplnenia   skutkových   okolností,   za   akých   bola   doručená   obálka s uznesením právnemu zástupcovi odporcu a preukázania, že k jej doručeniu skutočne došlo dňa 22.01.2015, žiadnym spôsobom nepreukázal aj tak pochybnú skutočnosť, že o tvrdenom dôvode zaujatosti zákonnej sudkyne sa dozvedel dňa 22.01.2015 z anonymnej poštovej zásielky obsahujúcej rozhodnutie súdu v inej právnej veci, ktoré malo byť z neznámych a súdu z nevysvetlených dôvodov doručené na adresu advokátskej kancelárie jeho právneho zástupcu, a teda, že námietku zaujatosti uplatnil v zmysle § 15a ods. 2 O. s. p., teda v zákonom stanovenej lehote 15 dní, odkedy sa mohol o dôvode zaujatosti dozvedieť. Pri posudzovaní opodstatnenosti vznesenej námietky zaujatosti teda odvolací súd dospel   k   záveru,   že   u   zákonnej   sudkyne   neexistujú   v   zmysle   citovaného   zákonného ustanovenia   §   14   ods.   1   O.   s.   p.,   ale   i   jeho   výkladu,   dôvody   pre   jej   vylúčenie z prejednávania a rozhodovania tejto právnej veci. keďže citované zákonné ustanovenie predpokladá taký vzťah osobného záujmu sudcu   vo veci alebo   taký   jeho osobný   vzťah k účastníkom konania alebo ich zástupcom, že by tento vzťah i pri všetkej snahe o objektívne rozhodovanie ovplyvnil nestranný postup sudcu vo veci.“

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že základné právo na prerokovaniea rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je v občianskom súdnomkonaní   garantované   prostredníctvom   vylúčenia   sudcu   z   jej   ďalšieho   prejednávaniapre zaujatosť v zmysle ustanovení § 14 až § 16 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len„OSP“). Obsahom základného práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom nie jevšak povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (t. j. samotného sudcu, ktorý podaltakýto návrh podľa § 15 OSP, resp. účastníka súdneho konania, ktorý podal návrh podľa§ 15a   ods.   1   OSP)   a   vylúčiť   nimi   označeného   sudcu   z   ďalšieho   prejednávaniaa rozhodovania   veci   pre   zaujatosť.   Obsahom   základného   práva   na   prejednanie   vecinestranným   súdom   je   len   povinnosť   súdu   prerokovať   každý   návrh   oprávnenej   osobyna vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúťo ňom (napr. I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03).

Podľa   čl.   141   ods.   1   ústavy   vykonávajú   súdnictvo   nezávislé   a   nestranné   súdy.Základom nezávislosti a nestrannosti súdu je docieliť právnu istotu, že práve súdy sú týmiorgánmi štátu, ktoré poskytnú účinnú a nespochybniteľnú ochranu práva. Európsky súdpre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho,že   okrem   jeho   nezávislosti   je   potrebné   brať   zreteľ   aj   na   ďalšie   aspekty   subjektívnehoa objektívneho charakteru. Podľa názoru ESĽP sa subjektívna stránka nestrannosti sudcutýka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania,prípadne   ich   zástupcom.   Objektívny   aspekt   nestrannosti   je   založený   na   vonkajšíchinštitucionálnych,   organizačných   a   procesných   prejavoch   sudcu   a   jeho   vzťahuk prerokúvanej   veci   a   k   účastníkom   konania.   Rozhodujúcim   prvkom   rozhodovaniao zaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania (jeho právneho zástupcu) jeobjektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeňvzťahu sú také, že naznačujú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar v. Spojené kráľovstvo).Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne javívonkajšiemu pozorovateľovi (účastníkovi konania), ale to, či reálne neexistujú objektívneokolnosti, ktoré by mohli objektívne viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudcaurčitým, nie nezaujatým vzťahom k veci disponuje.

K vylúčeniu sudcu z prerokúvania a rozhodovania veci môže dôjsť aj pri zohľadnenísťažovateľom akcentovanej tzv. teórie zdania uplatňovanej v judikatúre ESĽP iba v prípade,keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k danej veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahujetaký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcťrozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne. Analýza skutočností uvádzanýchsťažovateľom v námietke zaujatosti vznesenej proti zákonnej sudkyni v označenej právnejveci vedenej okresným súdom a v sťažnosti však podľa názoru ústavného súdu v danomprípade prijatie takéhoto záveru neumožňuje.

Ústavný súd z uznesenia krajského súdu sp. zn. 14 NcC 51/2014 z 20. júna 2014,ktoré si v rámci prípravy na predbežné prerokovanie veci zabezpečil a ktorým bola zákonnásudkyňa ⬛⬛⬛⬛ vylúčená z prerokúvania a rozhodovania veci vedenejna okresnom   súde   pod   sp.   zn.   1   P   57/2014,   zistil,   že   k   jej   vylúčeniu   vo   veci   sp.   zn.1 P 46/2010 došlo z dôvodu, že v tomto konaní zastupovala matku dieťaťa tá istá právnazástupkyňa, ktorá zákonnú sudkyňu v rovnakom čase zastupovala v konaní pred súdom v jejosobnej veci. Vo veci sp. zn. 1 P 57/2014 bolo podstatnou skutočnosťou, ktorou odôvodnilkrajský   súd   vylúčenie   zákonnej   sudkyne,   to,   že   ide   o   rovnakých   účastníkov   konaniao rovnaký predmet konania v relatívne krátkom čase od skončenia súvisiaceho konania(sp. zn. 1 P 46/2010).

Ústavný súd konštatuje, že vzťah medzi zákonnou sudkyňou a právnou zástupkyňoumanželky   sťažovateľa   založený   na   čisto   profesionálnej   báze,   ktorý   bol   v   minulosti   užukončený,   nemôže   vyvolať   také   objektívne   pochybnosti   o   zaujatosti   zákonnej   sudkyne,ktoré by boli dôvodom na jej vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania vo veci sťažovateľa.Zároveň je potrebné uviesť, že s prihliadnutím na už uvedené okolnosti a dôvody vylúčeniazákonnej   sudkyne   v   iných   veciach   nemôže   ani   táto   skutočnosť   vyvolávať   pochybnostio objektívnej nestrannosti zákonnej sudkyne, tak ako sa to domnieva sťažovateľ.

Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľa, ktorou namieta argumentáciu krajského súdu, ženepreukázal,   kedy   sa   o   zaujatosti   zákonnej   sudkyne   dozvedel,   ústavný   súd   považujeza potrebné uviesť, že krajský súd sa aj napriek vyslovenej pochybnosti o dodržaní lehoty napodanie   námietky   zaujatosti   touto   námietkou   zaoberal.   Z   uvedeného   dôvodu   považujeústavný súd túto časť sťažnosti za irelevantnú.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojejprávomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôžezastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikáciazákonov,   a   že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejtointerpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvouo ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecnýchsúdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektorézo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Vzhľadom na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovaťprávne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedlik rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebolnáležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavuvšeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, žemôže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mupredchádzalo, alebo   samotným   rozhodnutím   došlo k   porušeniu   základného   práva   aleboslobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Ústavný súd konštatuje, že uznesenie krajského súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti,a zároveň považuje právny názor krajského súdu za legitímny a akceptovateľný. Ústavnýsúd   nezistil,   že   by   uzneseniu   krajského   súdu   bolo   možné   vyčítať   svojvôľu   alebo   takúaplikáciu   zákonných ustanovení,   ktorá by   bola popretím ich   účelu, podstaty   a zmyslu.Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti uzavrel, že skutkové alebo právne záverykrajského súdu nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a taknezlučiteľné s označenými článkami ústavy.

Citované odôvodnenie uznesenia krajského súdu dalo odpoveď na skutkovú a právnupodstatu sťažovateľom podaného návrhu na vylúčenie zákonného sudcu, a preto jeho obsahneosvedčuje okolnosti naznačujúce príčinnú súvislosť s možným sťažovateľom namietanýmporušením ním označených práv.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietanýmpostupom   orgánu štátu nemohlo   vôbec   dôjsť k   porušeniu toho   základného práva   aleboslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh pretomožno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05,I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť medziuznesením krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľačl. 46 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2015