znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 306/2014-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2014 predbežne prerokoval   sťažnosť   K. Č.,   a spoločnosti   Čechová   Insolvency   Services   k.   s., Štúrova 4, Bratislava, zastúpených advokátkou Mgr. Juliánou Turčekovou, Dunajská 66, Bratislava, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 35 ods. 1, čl. 37 ods. 1, čl. 46 ods. 1, ako aj čl. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I v konaní vedenom pod sp zn. 3 K/57/2011 a jeho uznesením č. k. 3 K/57/2011-279 z 18. decembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. Č. a spoločnosti Čechová Insolvency Services k. s. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. februára 2014   faxom   a 3.   marca   2014   poštou   doručená   sťažnosť   K.   Č.   a spoločnosti   Čechová Insolvency Services k. s. (ďalej len „sťažovateľky“, resp. „sťažovateľ č. 1“ a „sťažovateľ č. 2“), ktorou namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 35 ods. 1, čl. 37 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a tiež „čl. 2 a násl.“ ústavy, ako aj základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Bratislava I (ďalej   len   „okresný   súd“) v konaní vedenom pod sp zn. 3 K/57/2011 a jeho uznesením č. k. 3 K/57/2011-279 z 18. decembra 2013.

2 Zo sťažnosti, z k nej pripojených písomností a zo spisu okresného súdu sp. zn. 3 K/57/2011 vyplýva, že okresný súd uznesením z 13. septembra 2011 na návrh likvidátora spoločnosti Transportná spoločnosť, a. s. v likvidácii, Bratislava (ďalej len „dlžník“, resp. „úpadca“),   začal   konkurzné   konanie   proti   dlžníkovi.   Uznesením   z 23.   septembra   2011 ustanovil dlžníkovi za predbežného správcu sťažovateľa č. 1. Uznesením z 28. októbra 2011 vyhlásil konkurz na majetok dlžníka a ustanovil sťažovateľa č. 1 za správcu konkurznej podstaty   úpadcu.   Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ministerstvo“)   rozhodnutím   č.   42830/2013-52   SKP   z 30.   septembra   2013   pozastavilo výkon správcovskej činnosti sťažovateľovi č. 1, lebo ministerstvu „bola 19. decembra 2013 doručená   žiadosť   o zápis   správkyne   K.   Č.   ako   spoločníka,   komplementára   spoločnosti Čechová Insolvency Servis k. s.“ (komanditná spoločnosť, pozn.). Okresný súd uznesením č. k. 3 K/57/2011-279 z 18. decembra 2013 odvolal sťažovateľa č. 1 z funkcie správcu úpadcu.

3.   Sťažovateľ   č.   1   uviedol,   že «Na   základe   žiadosti   Sťažovateľa   2   zo   dňa 19. septembra 2013 Ministerstvo... zapísalo Sťažovateľa 2 do zoznamu správcov, o čom Ministerstvo   vydalo   Sťažovateľovi   2   osvedčenie   o zápise   do   zoznamu   správcov   dňa 30. septembra 2013. K zápisu Sťažovateľa 2 do zoznamu správcov vedenom Ministerstvom došlo v súlade s ust. § 22 ods. 2 v spojení s § 24 ods. 5 zákona č. 8/2005 Z. z. o správcoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o správcoch“), t. j. po preukázaní, že v Sťažovateľovi 2 pôsobí v postavení komplementára Sťažovateľ 1 ako správca – fyzická osoba (podľa ust. § 22 ods. 2 (a) zákona o správcoch). Zároveň rozhodnutím zo dňa 30. septembra 2013 č. 42830/2013-52 SKP pozastavilo Sťažovateľovi   1   ako   fyzickej   osobe   výkon   správcovskej   činnosti   vzhľadom   na   to,   že k rovnakému   dňu   30.   septembra   2013   (ďalej   ako   „Rozhodný   dátum“)   bol   do   zoznamu správcov Ministerstvom zapísaný Sťažovateľ 2, v ktorom Sťažovateľ 1 ako správca – fyzická osoba pôsobí ako komplementár Sťažovateľa 2...

Po uplynutí viac ako 2 mesiacov Porušovateľ (t. j. okresný súd, pozn.) vydal dňa 18. decembra 2013 uznesenie č. k. 3 K 57/2011-279, ktorým odvolal sťažovateľa 1 z funkcie správcu (ďalej ako „napadnuté uznesenie“)...».

4. Podľa názoru sťažovateľa č. 1 týmto uznesením (t. j. napadnutým uznesením) porušil okresný súd ním označené práva (bod 1). Okresnému súdu sťažovateľky vytýkali, že „riadne   neodôvodnil   napadnuté   uznesenie...“,   ktoré   je   z uvedeného   dôvodu „nepreskúmateľné... a zároveň je založené na takom výklade zákonných ustanovení..., ktorý je   v rozpore   s ich   základným   účelom   a teda   napadnuté   uznesenie   je   arbitrárne a protiústavné“.

5. Sťažovateľky navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Základné právo Sťažovateľov K. Č... a Čechová Insolvency Services k. s... na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 Listiny..., čl. 6 ods. 1 Dohovoru..., na slobodnú voľbu podnikania podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy SR, právo slobodne sa združovať s inými na ochranu svojich hospodárskych záujmov v zmysle čl. 37 ods. 1 ústavy SR a na právnu istotu podľa čl. 2 a násl. Ústavy SR Uznesením Okresného súdu... z 18. decembra 2013 sp. zn.: 3 K/57/2011-279 porušené bolo.

Uznesenie   Okresného   súdu...   z 18.   decembra   2013,   sp.   zn.   3   K/57/2011-279   sa v celom rozsahu zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu... na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.“

Sťažovateľky uviedli, že „si neuplatňujú nárok na náhradu trov konania“.

II.

6. V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd nahliadol do konkurzného spisu okresného súdu sp. zn. 3 K/57/2011, z ktorého zistil tieto relevantné skutočnosti:

- č. l. 124 – okresný súd na návrh likvidátora dlžníka uznesením z 13. septembra 2011 začal konkurzné konanie proti dlžníkovi,

- č. l. 128 – uznesením z 23. septembra 2011 ustanovil dlžníkovi za predbežného správcu sťažovateľa č. 1,

- č. l. 147 – uznesením z 28. októbra 2011 vyhlásil konkurz na majetok dlžníka a ustanovil mu za správcu sťažovateľa č. 1,

- č. l. 154 – uznesením z 10. novembra 2011 priznal predbežnému správcovi (t. j. sťažovateľovi   č.   1)   odmenu   a náhradu   preukázaných   výdavkov   a nevyplatenú   časť preddavku vrátil „úpadcovi k rukám správcu konkurznej podstaty“,

-   č.   l.   215   –   o odvolaní   likvidátora   spoločnosti   rozhodol   uznesením   sp.   zn. 1 CoKR 59/2011   z 24.   apríla   2012   Krajský   súd   v Bratislave,   ktorý   potvrdil   uznesenie okresného súdu z 10. novembra 2011,

- č. l. 272 – ministerstvo rozhodnutím č. 42830/2013-52 SKP z 30. septembra 2013 pozastavilo výkon správcovskej činnosti sťažovateľovi č. 1 (ako správcu – fyzickej osoby) „Vzhľadom na skutočnosť, že správkyňa K. Č. sa stala spoločníkom správcu – právnickej osoby...“. Ministerstvo začalo správne konanie „vo veci pozastavenia výkonu správcovskej činnosti správkyni – fyzickej osobe...“ na základe žiadosti „o zápis správkyne K. Č. ako spoločníka, komplementára spoločnosti Čechová Insolvecy Services k. s.“,

-   č.   l.   279   –   okresný   súd   napadnutým   uznesením   č.   k.   3   K   57/2011-279 z 18. decembra 2013 odvolal sťažovateľa č. 1 „z funkcie správcu úpadcu“,

- č. l. 287 – okresný súd uznesením z 13. januára 2013 „v zmysle § 42 ods. 5 zákona č. 8/2005...“ zvolal schôdzu veriteľov úpadcu na 7. február 2014 pre účely „schválenia návrhu na nového správcu“,

č. l. 305 – 307 – zápisnica z konania schôdze veriteľov konanej 7. februára 2014; zápisnica   z hlasovania   o výmene   správcu   (spoločnosť   WIXOON   s.   r.   o.   Bratislava predložila   návrh   na   schválenie   nového   správcu   –   S.   D.);   prezenčná   listina   prítomných veriteľov,

- č. l. 311 – uznesenie z 26. februára 2014 o ustanovení S. D., do funkcie správcu úpadcu.

7. Na výzvu ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril okresný súd podaním sp. zn. Spr 3180/2014 z 9. apríla 2014, v ktorom v podstatnom uviedol:

«... Ako vyplýva z § 2 ZoS (zákon č. 8/2005 Z. z. o správcoch a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov,   pozn.) správcovskú   činnosť   môže vykonávať buď fyzická osoba alebo právnická osoba s tým, že pokiaľ sa fyzická osoba - správca   stane   spoločníkom   právnickej   osoby   -   správcu,   ministerstvo   je   povinné   takejto fyzickej osobe podľa § 24 ods. 1 písm. d) ZoS pozastaviť výkon správcovskej činnosti. Ako ďalej vyplýva zo zákona, podľa § 25 ods. 8 ZoS počas pozastavenia výkonu správcovskej činnosti, správca nemôže vykonávať správcovská činnosť, čo okrem iného vytvára zákonnú prekážku, ktorá mu bráni vo výkone funkcie. Okrem toho správcovi zaniká aj povinnosť mať uzatvorenú poistnú zmluvu.

K   samotnému   obsahu   sťažnosti   uvádzam,   že   sťažovatelia   sa   odvolávajú   na   tzv. „zmenu právnej formy“ výkonu správcovskej činnosti s tým, že podľa ich názoru vo výkone funkcie   správcu   by   mala   v   danej   veci   kontinuálne   pokračovať   komanditná   spoločnosť. K tomu uvádzam, že tzv. „zmenu právnej formy“ výkonu správcovskej činnosti ZKR ani ZoS nepozná a tieto zákonné predpisy ani neobsahujú žiadne zákonné pravidlá, ktoré by takúto „zmenu“ upravovali. K predmetnej veci uvádzam, že nie je možné stotožňovať ani spájať fyzickú   osobu   K.   Č.   s   inou   právnickou   osobou   v   danom   prípade   s komanditnou spoločnosťou Čechová Insolvency Services k. s. Každý z týchto subjektov má vlastnú právnu subjektivitu, ide o odlišné subjekty, ktoré existujú popri sebe a sú na sebe úplne nezávislé. Okrem toho uvedená komanditná spoločnosť má okrem K. Č., ako vyplýva z obchodného registra, aj iných spoločníkov.

V   tejto   súvislosti tiež   uvádzam,   že   ZKR,   ani   ZoS   nemá   žiadne osobitné zákonné ustanovenie, na ktorého základe by konkurzný súd v napadnutom prípade mal zo zákona rozhodnúť o zámene správcov, v danom prípade z K. Č. na Čechová Insolvency Services k. s.   Naopak   v   §   25   ods.   8   ZoS   zákon   explicitne   vyjadruje,   že   správca,   ktorému   bol pozastavený výkon správcovskej činnosti, nemôže vykonávať správcovskú činnosť, a to bez ohľadu na skutočnosť, či mu bola takáto činnosť pozastavená napr. z dôvodu, že nastúpil výkon trestu odňatia slobody alebo z dôvodu, že sa stal spoločníkom správcu - právnickej osoby. Preto situáciu, ak je správcovi pozastavený výkon správcovskej činnosti, ZKR rieši po procesnej stránke tak, že v § 42 ods. 1 ZKR ukladá súdu odvolať správcu z funkcie z dôvodu   zákonnej   prekážky   a   zvolať   schôdzu   veriteľov,   na   ktorej   sú   veritelia   následne oprávnení navrhnúť do funkcie nového správcu, pričom v danom prípade môžu samozrejme navrhnúť aj právnickú osobu, ktorej spoločníkom sa stal súdom odvolaný správca. K argumentácii sťažovateľov, že správca, ktorý má pozastavený výkon správcovskej činnosti,   by   mal   byť   oprávnený   pokračovať   vo   výkone   funkcie,   poukazujem   tiež   na   tú skutočnosť, že v dôsledku pozastavenia výkonu správcovskej činnosti podľa § 25 ods. 8 ZoS zanikla takémuto správcovi povinnosť mať uzatvorenú poistnú zmluvu. Z pohľadu veriteľov, o ktorých oprávnené záujmy v konkurze ide, by následne vznikla situácia, kedy správu majetku by mohla vykonávať aj osoba, ktorá nemá zákonnú povinnosť byť poistená... K   námietkam   sťažovateľov   že   K.   Č.,   by   mala   byť   odvolaná   z dôvodu   porušenia povinnosti   v   predmetnej   konkurznej   veci   alebo   z   dôvodu,   že   by   bola   v predmetnej konkurznej veci vylúčená z výkonu funkcie uvádzam, že tieto dôvody sú irelevantné, súd takéto   dôvody   nezistil,   pričom   dôvodom   pre   odvolanie   K.   Č.   z   funkcie   správcu   bola skutočnosť, že jej bol ministerstvom pozastavený výkon správcovskej činnosti.

Pokiaľ   ide   o   námietku   sťažovateľov,   že   napadnuté   uznesenie   by   malo   byť nepreskúmateľné,   uvádzam,   že   v   odôvodnení   rozhodnutia   sa   citujú   všetky   relevantné zákonné   ustanovenia,   poukazuje   sa   na   skutočnosť,   že   správcovi   bol   pozastavený   výkon správcovskej činnosti, ako aj na relevantné zákonné ustanovenia ZKR, podľa ktorých súd postupoval a bude postupovať. Preto predmetné rozhodnutie nie je možné považovať ani za arbitrárne.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   považujem   napadnuté   uznesenie   za   vecne   i   právne správne, riadne zdôvodnené a podanú sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.»

8. K vyjadreniu okresného súdu zaujali sťažovateľky stanovisko listom z 26. mája 2014:«... V časti II. Vyjadrenia Porušovateľ uvádza, že „[nie] je možné stotožňovať ani spájať   fyzickú osobu K.   Č.   s inou právnickou   osobou v danom prípade s komanditnou spoločnosťou Čechová Insolvency Services k. s. Každý z týchto subjektov má vlastnú právnu subjektivitu, ide o odlišné subjekty, ktoré existujú popri sebe a sú na sebe úplne nezávislé.“ S touto argumentáciou sa nemožno stotožniť nakoľko ust. § 22 ods. 2 (a) Zákona o správcoch   výslovne   uvádza,   že   „[d]o   zoznamu   správcov   možno   zapísať   komanditnú spoločnosť, ak jej komplementármi sú len správcovia - fyzické osoby“. T. j. výslovne zákon predpokladá   a   určuje   ako   podmienku   vykonávania   správcovskej   činnosti   komanditnou spoločnosťou, že priamo v nej pôsobí správca - fyzická osoba. Teda nejde o odlišné subjekty existujúce nezávisle popri sebe, ale Zákon o správcoch výslovne predpokladá fungovanie jedného subjektu (správcu - fyzickej osoby) v inom subjekte (komanditnej spoločnosti). Aj samotným   vyjadrením   v   Zákone   o   správcoch,   že   „správcovia   -   fyzické   osoby“   sú komplementármi potvrdzuje, že zákon nijako nenaznačuje, že by správcovia - fyzické osoby prestali   existovať   -   presne   naopak,   v   existencii   (a   teda   v   činnosti)   pokračujú   ako komplementári komanditnej spoločnosti.

Argumentácia   Porušovateľa,   že   ZKaR   ani   Zákon   o   správcoch   nemajú   osobitné ustanovenia, na základe ktorých by súd mal rozhodnúť o zámene správcov, len potvrdzuje Sťažovateľmi namietaný formalistický výklad § 25 ods. 8 Zákona o správcoch konkurznými súdmi, resp. Porušovateľom, namiesto ústavne konformného výkladu.

Pozastavenie správcovskej činnosti ako uvádza § 25 ods. 8 Zákona o správcoch treba chápať a vykladať ako pozastavenie všeobecného vykonávania správcovskej praxe (a teda nemožnosť ďalšieho menovania v novej konkurznej alebo reštrukturalizačnej veci správcu fyzickej osoby, ak sa táto stala spoločníkom právnickej osoby - správcu), a nie pozastavenie konkrétnej funkcie správcu v konkrétnom prebiehajúcom konkurze.

Na odvolanie správcu v prebiehajúcom konkrétnom konkurznom konaní sa vzťahuje ZKaR (a nie Zákon o správcoch), a to konkrétne § 42 ods. 1 ZKaR. Ako už Sťažovatelia uviedli, nemožno podľa ich názoru za zákonnú prekážku pokračovania vo výkone funkcie správcu v prebiehajúcom konkurze považovať stav, keď správca - fyzická osoba pokračuje vo výkone funkcie pôsobiac ako komplementár komanditnej spoločnosti riadne zapísanej v zozname   správcov   Ministerstva   spravodlivosti   SR.   Jediný   rozdiel   oproti   dovtedajšej činností správcu v konkrétnom konkurze je ten, že koná a môže konať výlučne na účet komanditnej spoločnosti - správcu.

Dôvodenie   Porušovateľomn   zánikom   poistnej   zmluvy   správcu   -   fyzickej   osoby   je irelevantné   nakoľko   podmienkou   vykonávania   správcovskej   činnosti   správcom

-komanditnou spoločnosťou je, okrem iného, uzatvorenie platnej poistnej zmluvy a teda nároky konkurzných veriteľov voči správcovi by u všetkých úkonov vykonaných následne na účet komanditnej spoločnosti - správcu boli kryté plnením na základe jeho poistnej zmluvy. Sťažovatelia   sa   aj   naďalej   pridržiavajú   v   plnom   rozsahu   argumentácie   uvedenej v ústavnej   sťažnosti   a   navrhujú,   aby   Ústavný   súd   SR   ich   sťažnosti   v   plnom   rozsahu vyhovel.»

III.

9.   Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11.   Sťažovateľky   predovšetkým   namietali   porušenie   svojho   základného   práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Namietali tiež porušenie základného práva na slobodnú voľbu povolania podľa čl. 35 ods. 1 ústavy a základného práva slobodne sa združovať s inými na ochranu svojich hospodárskych záujmov podľa čl. 37 ods. 1 ústavy, ako aj porušenie „čl. 2 a násl.“ ústavy uznesením okresného súdu č. k. 3 K/57/2011-279 z 18. decembra 2013 (bod 5).

12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 36 ods. 1 listiny) každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... Podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo a v primeranej lehote prejednaná.

13. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

14. Pokiaľ ide o sťažovateľkami namietané porušenie ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím okresného súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie,   či   účinky   výkonu   právomoci   okresného   súdu   v   súvislosti   s predmetným rozhodnutím sú zlučiteľné s označenými článkami ústavy, listiny a dohovoru.

15.   Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s   obsahom   uznesenia   okresného   súdu   č.   k. 3 K 57/2011-279   z 18.   decembra   2013   dospel   k   záveru,   že   okresný   súd   toto   svoje rozhodnutie, ktorým odvolal sťažovateľa č. 1 „z funkcie správcu úpadcu“, vzhľadom na citáciu relevantných právnych noriem a argumentáciu (právny záver) v poslednom odseku, hoci len stroho, no dostatočne odôvodnil:

«Uznesením Okresného súdu... Bratislava I zo dňa 23. 09. 2011, č. k.: 3 K/57/2011- 128, ktoré nadobudlo právoplatnosť 30. 09. 2011, súd ustanovil dlžníkovi: Transportná spoločnosť,   a.   s.,   v likvidácii...,   Bratislava...   predbežného   správcu:   K.   Č.,   zn.   správcu: S1338 (ďalej len „Správca“). Dňa 20. 11. 2013 bola Správcovi zaslaná výzva, v ktorej súd žiadal Správcu o zaslanie kópie rozhodnutia Ministerstva spravodlivosti... o pozastavení činnosti správcu. Dňa 28. 11. 2013 Správca doručil súdu kópiu rozhodnutia Ministerstva spravodlivosti... z 30. 09. 2013, č. 42830/2013-52 SKP, v ktorom na základe § 25 ods. 1 písm. d) zákona o správcoch Správcovi pozastavuje výkon správcovskej činnosti.

S poukázaním na vyššie uvedené súd rozhodol o odvolaní Správcu z výkonu funkcie predbežného správcu.

Podľa § 40 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ZKR ) druhá veta, súd ustanoví správcu na základe náhodného výberu pomocou technických a programových prostriedkov schválených ministerstvom; to neplatí, ak ide o ustanovenie správcu na návrh schôdze veriteľov.

Podľa § 42 ods. 1 ZKR súd aj bez návrhu odvolá správcu, ak opakovane alebo závažne porušil povinnosti ustanovené týmto zákonom alebo osobitným predpisom alebo mu vo výkone funkcie bráni zákonná prekážka; zákonnou prekážkou sa rozumie aj vylúčenie správcu podľa osobitného predpisu.

Podľa § 42 ods. 2 ZKR... Podľa § 42 ods. 4 ZKR uznesenie o odvolaní správcu súd doručí dlžníkovi (úpadcovi) a odvolanému správcovi; uznesenie tiež bezodkladne zverejní v Obchodnom vestníku. Podľa   §   42   ods.   5   ZKR   ak   súd   odvolá   správcu   počas   konkurzu   mimo   schôdze veriteľov,   bezodkladne   zvolá   schôdzu   veriteľov   na   účely   schválenia   návrhu   na   nového správcu; ustanovenia § 36 ods. 2 a 3 sa použijú primerane. Ak schôdza veriteľov návrh na nového správcu neschváli, súd ustanoví správcu bez návrhu schôdze veriteľov.

Podľa § 17 ods. 6 zák. č. 8/2005 Z. z. o správcoch... Podľa §19 ods. 2 písm. b) zák. č. 8/2005 Z. z. o správcoch ministerstvo rozhoduje o zápise do zoznamu správcov, pozastavení výkonu správcovskej činnosti a o vyčiarknutí zo zoznamu správcov.

Podľa § 26 ods. 1 písm. c) zák. č. 8/2005 Z. z. o správcoch... Podľa § 25 ods. 1 písm. d) zák. č. 8/2005 Z. z. o správcoch ministerstvo pozastaví výkon   správcovskej   činnosti   správcovia   -   fyzickej   osobe,   ak   je   spoločníkom   správcu

-právnickej osoby. O pozastavení výkonu správcovskej činnosti z tohto dôvodu ministerstvo rozhodne bez zbytočného odkladu.

Vzhľadom k uvedenému súd v zmysle § 42 ods. 1, veta prvá, ZKR v spojení s ust. § 25 ods. 1 písm. d) zákona č. 8/2005 Z. z. o správcoch odvolal K. Č..., značka správcu: S 1338 z funkcie správcu dlžníka: Transportná spoločnosť, a. s., v likvidácii..., Bratislava... s tým, že bude postupovať podľa § 42 ods. 5 ZKR, teda zvolá schôdzu veriteľov, ktorej predmetom rokovania bude schválenie návrhu na nového správcu.»

Z takto formulovaného odôvodnenia vyplýva (možno vyvodiť), že sťažovateľovi č. 1 bol ako správcovi – fyzickej osobe pozastavený výkon správcovskej činnosti z dôvodu, že je komplementárom   komanditnej   spoločnosti   (sťažovateľa   č.   2)   zapísanej   do   zoznamu správcov.

16.   Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   nie   je   v   zásade   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

17. Predmetné rozhodnutie okresného súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a   zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovatelia   sa   s   názorom   okresného   súdu nestotožňujú, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v   súlade   so   skutkovým   a   právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

18. Pretože namietané rozhodnutie okresného súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru okresného súdu.

19. Vychádzajúc zo zistených skutočností, ako aj z konštantnej judikatúry ústavného súdu spojenej s posudzovaním dodržiavania zásad súdnej ochrany a spravodlivého procesu dospel ústavný súd k záveru, že nezistil žiadnu spojitosť medzi posudzovaným rozhodnutím okresného   súdu   a   namietaným   porušením   základného   práva   sťažovateliek   podľa   čl.   46 ods. 1   a   čl.   36   ods.   1   listiny   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   S   prihliadnutím na odôvodnenosť   napadnutého   rozhodnutia,   ako   aj   s   poukazom   na   to,   že   obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, ústavný súd sťažnosť sťažovateliek odmietol v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

20. Sťažovateľky ďalej namietali porušenie základných práv podľa   čl. 35 ods.   1 a čl. 37 ods. 1 ústavy a porušenie „čl. 2 a násl.“ (pozri body 1 a 5). Keďže ústavný súd nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   postupom   a uznesením   okresného   súdu a možným porušením základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   nie   je   možné   vzhľadom   na   to   uvažovať   ani   o   porušení   týchto   ďalších sťažovateľkami označených práv.

21. Z uvedených skutočností teda vyplýva, že sťažnosť sťažovateliek je aj v časti namietajúcej porušenie čl. 35 ods. 1 a čl. 37 ods. 1, ako aj „čl. 2 a násl.“ ústavy zjavne neopodstatnená.

22.   Keďže   sťažnosť   sťažovateliek   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa ich ďalšími návrhmi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2014