znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 306/2011-19Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokáta Mgr. J. H.,   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   1640/2011,   Rvp   1646/2011   a Rvp   1650/2011,   vo   veci namietaného porušenia jej práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   a práva   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uzneseniami   Krajského   súdu   v   Žiline sp. zn. 5 CoE 19/2011 z 25. februára 2011, sp. zn. 9 CoE 4/2011 z 31. januára 2011 a sp. zn. 9 CoE 25/2011 z 31. januára 2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 1640/2011, sp. zn. Rvp 1646/2011 a sp. zn. Rvp 1650/2011   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 1640/2011.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 4. a 6. júla 2011   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského   súdu   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   5   CoE   19/2011 z 25. februára 2011, sp. zn. 9 CoE 4/2011 z 31. januára 2011 a sp. zn. 9 CoE 25/2011 z 31. januára 2011 (ďalej len „napadnuté uznesenia“).

2.   Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v rámci   svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe   zmlúv   o úvere   uzavretých   v auguste   2007   a v   apríli   až máji   2008   poskytla sťažovateľka viacerým fyzickým osobám úvery vo výške 331,94 € a 464,71 €, ktoré spolu s ďalšími poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť v 10 až 12 mesačných splátkach. Keďže dlžníci neuhradili niekoľko po sebe idúcich splátok, dostali sa do omeškania so splácaním úveru,   čím   sa   tento   stal   v zmysle   podmienok   úveru   okamžite   splatným.   Sťažovateľka opakovane   vyzvala   dlžníkov   na   úhradu   úveru.   Keďže   dlžníci   neuhradili   dlžné   čiastky, začala sťažovateľka rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom zriadeným v súlade s rozhodcovskou   dohodou   uzavretou   medzi   sťažovateľkou   a dlžníkmi.   Rozhodcovské konanie skončilo vydaním nálezov rozhodcovského súdu, ktoré majú povahu exekučného titulu.

2.1 Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1640/2011 bola 7. marca 2009 spísaná pred súdnym   exekútorom   zápisnica   (alebo   návrh)   na   vykonanie   exekúcie.   Súdny   exekútor následne na základe poverenia udeleného Okresným súdom Námestovo (ďalej len „okresný súd“) 7. apríla 2009 začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu. Okresný súd z vlastného podnetu ex officio   bez akéhokoľvek dokazovania či predchádzajúcej výzvy uznesením sp. zn. 5 Er 138/2009 z 8. apríla 2010 exekúciu zastavil. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 5 CoE 19/2011 z 25. februára 2011 tak, že potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne a právne správne.

2.2 Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1646/2011 bola 17. februára 2009 spísaná pred súdnym   exekútorom   zápisnica   (alebo   návrh)   na   vykonanie   exekúcie.   Súdny   exekútor následne na základe poverenia udeleného okresným súdom 16. marca 2009 začal nútený výkon   rozhodnutia,   t.   j.   exekúciu.   Okresný   súd   z vlastného   podnetu ex   officio bez akéhokoľvek   dokazovania,   či   predchádzajúcej   výzvy   uznesením sp. zn. 6 Er 86/2009 z 23.   augusta   2010   exekúciu   zastavil.   Proti   tomuto   uzneseniu   okresného   súdu   podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 9 CoE 4/2011 z 31. januára 2011 tak, že potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne a právne správne.

2.3 Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1650/2011 bola 6. septembra 2008 spísaná pred súdnym   exekútorom   zápisnica   (alebo   návrh)   na   vykonanie   exekúcie.   Súdny   exekútor následne na základe poverenia udeleného okresným súdom 22. októbra 2008 začal nútený výkon   rozhodnutia,   t.   j.   exekúciu.   Okresný   súd   z vlastného   podnetu ex   officio bez akéhokoľvek dokazovania   či   predchádzajúcej výzvy uznesením sp. zn. 4 Er 2783/2008 z 19.   marca   2010   exekúciu   zastavil.   Proti   tomuto   uzneseniu   okresného   súdu   podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 9 CoE 25/2011 z 31. januára 2011 tak, že potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne a právne správne.

3. Podľa   názoru   sťažovateľky   napadnutými   uzneseniami   krajského   súdu   boli porušené jej práva vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru v príčinnej súvislosti s právom podľa čl.   1   dodatkového   protokolu.   Krajský   súd   napadnutými   uzneseniami   potvrdil   uznesenia prvostupňových   súdov   o neprípustnosti   exekúcie   a jej   zastavení   z dôvodu,   že   exekúciu nemožno vykonať na základe predloženého rozhodcovského nálezu. Rozhodcovský nález totiž   zaväzoval   dlžníka,   a teda   povinného   na   plnenie   právom   nedovolené.   Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že krajský súd označenými uzneseniami porušil právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na ochranu majetku podľa   čl. 1 dodatkového protokolu. Sťažovateľka v sťažnosti podrobne uviedla skutočnosti,   ktoré   podľa   jej   názoru   mali   spôsobiť   porušenie   jej   práv.   Sťažovateľka poukázala   na   to,   že   okresný   súd   tým,   že   vydal   poverenie   súdnemu   exekútorovi   na vykonanie exekúcie, vyvolal u sťažovateľky legitímne očakávanie vykonania exekúcie voči majetku   dlžníka,   a tým   ochranu   jej   majetku.   Následne   však   okresný   súd   z vlastného podnetu,   t.   j.   bez   podnetu   exekútora,   sťažovateľky   alebo   povinného,   začal   konanie o zastavenie exekúcie, pričom pred začatím tohto konania neposkytol možnosť účastníkom exekučného   konania   vyjadriť   sa   k začatiu   konania   o zastavení   exekúcie.   Tým   podľa sťažovateľky   bola   porušená   rovnosť   strán.   Sťažovateľka   tiež   namietala   vykonanie dokazovania, ku ktorému došlo z vlastného podnetu bez znalosti vôle strán, keď im nebol daný   priestor   na   vyjadrenie   sa   k vykonaným   dôkazom   a ani   možnosť   navrhnúť   nové dôkazy. Sťažovateľka na podporu svojich tvrdení interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, poukázala aj na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu.

4.   Sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   vydal   nález   ktorým   vysloví,   že napadnutými   uzneseniami   krajského   súdu   bolo   porušené   jej   právo   podľa   čl.   6   ods. 1 dohovoru a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, napadnuté uznesenia zruší a prizná sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

7. Ústavný súd je v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom sťažnosti   (návrhom   na   rozhodnutie)   a môže   rozhodnúť   len   o tom,   čoho   sa   sťažovateľ domáha   v petite   svojej   sťažnosti,   a vo   vzťahu   k tomu   subjektu,   ktorého   označil   za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Spoločné prerokovanie veci

8. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

V zmysle   § 112   ods. 1   OSP   v záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným   § 31a   zákona   o ústavnom   súde   možno   v konaní   o sťažnosti   podľa   čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

9. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn. Rvp   1640/2011,   sp.   zn.   Rvp   1646/2011   a sp.   zn. Rvp   1650/2011   a z tohto   obsahu vyplývajúcu   právnu   a skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností   a taktiež   prihliadajúc   na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

Namietané porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

11.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   III.   ÚS   151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

12. Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj   bez   návrhu.   Zatiaľ   čo   dôvody,   na   základe   ktorých   všeobecný   súd   obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť   záver,   že všeobecný   súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Krajský súd sa stotožnil s názorom okresného súdu, že   v prejednávaných   veciach   rozhodcovský   rozsudok   priznával   sťažovateľke   zákonom nedovolené plnenie. Je preto ústavne akceptovateľný právny názor krajského súdu, že ak neexistuje také rozhodnutie (v posudzovaných prípadoch rozhodcovský rozsudok), ktoré by bolo   spôsobilé   byť   v celom   rozsahu   vykonateľným   exekučným   titulom,   exekúcia   je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.

Ústavný súd taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 1997 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

Ústavný súd preto konštatuje, že napadnutými uzneseniami krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodov, ktorými v sťažnosti   argumentuje,   pretože   už   z povahy   veci   vyplýva,   že   v takýchto   prípadoch rozhodne   súd   aj   bez   vyjadrenia   účastníkov   konania   a   aplikácia   takých   požiadaviek spravodlivého procesu, ako je kontradiktórnosť či rovnosť zbraní, potom neprichádza do úvahy.   Krajský   súd   ako   súd   odvolací   teda   napadnutými   uzneseniami   poskytol   náležitú ochranu sťažovateľkiným právam a postupoval správne, ak napadnuté rozhodnutia súdov prvého   stupňa,   ktoré   boli   vydané   v   súlade   s   príslušnými   ustanoveniami   Exekučného poriadku, potvrdil.

Napadnutými   uzneseniami   krajský   súd   len   interpretoval   a aplikoval   relevantné ustanovenia zákonov. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania tak nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

13. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných   súdov   a   na   odôvodnenie   napadnutých   rozhodnutí   krajského   súdu   (ale   aj okresného súdu), ako aj s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy)   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka   súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

Namietané porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

14. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného   práva.   Predchádzajúce   ustanovenie   však   nebráni   právu   štátu   prijímať zákony,   ktoré   považuje   za   nevyhnutné,   aby   upravil   užívanie   majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

15. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd považuje   za   potrebné   upriamiť   pozornosť   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru,   súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 6   ods. 1   dohovoru,   nemohlo   dôjsť   ani   k porušeniu   sťažovateľkou   označeného   práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou   voči   všeobecným   súdom,   a nie   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   podľa čl. 124   ústavy   v   spojení   s   čl. 127   ods. 1   ústavy.   Ústavný   súd   by   takým   postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základom   na   to,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Keďže   v posudzovanom   prípade   porušenie   (procesného)   práva   sťažovateľky na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutými uzneseniami krajského   súdu ústavný   súd   nezistil,   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľky   aj   v časti namietajúcej   porušenie   jej   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   (hmotnoprávneho charakteru)   odmietnuť   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

16.   Ústavný   súd   navyše   po   preskúmaní   napadnutých   uznesení   krajského   súdu v spojení   s uzneseniami   súdov   prvého   stupňa   dospel   k záveru,   že   z   odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo   k zásahu   do   práva   pokojne   užívať   majetok   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu. V prípade sťažovateľky nebola zistená príčinná súvislosť medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť   porušenie   tohto   práva   po   prijatí   sťažností   na   ďalšie   konanie.   Všeobecné   súdy svojím   postupom   aplikovali zákony   podľa   ich   obsahu   (v   danom   prípade   predovšetkým ustanovenia   Exekučného   poriadku)   a rozhodovali   v   zmysle   ustálenej   judikatúry formulovanej najvyšším súdom. Ústavný súd preto rozhodol aj v tejto časti sťažnosti tak, ako je uvedené vyššie.

17.   Keďže   došlo   k   odmietnutiu   sťažností   v celom   rozsahu,   ústavný   súd   sa   už nezaoberal   ďalšími   návrhmi   sťažovateľky   (návrh   na   zrušenie   sťažnosťou   napadnutých uznesení,   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   a náhrady   trov   právneho zastúpenia), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 24. augusta 2011