znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 306/2010-30

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   8.   decembra   2010 v senáte   zloženom   z predsedu   Milana   Ľalíka   a zo   sudcov   Petra   Brňáka   a   Marianny Mochnáčovej   prerokoval   sťažnosť   R.   G.,   H.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   R.   F., Advokátska kancelária, B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 12 ods. 1 a 2 v spojitosti s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sdo 48/2007 z 22. októbra 2008, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo R. G. na ochranu pred diskrimináciou podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojitosti so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sdo 48/2007 z 22. októbra 2008   p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sdo 48/2007 z 22. októbra 2008   z r u š u j e   a vec   v r a c i a   Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   Slovenskej   republiky j e   p   o   v   i   n   n   ý uhradiť R. G. trovy konania v sume 368,55 € (slovom tristošesťdesiatosem eur päťdesiatpäť centov)   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   advokáta   JUDr.   R.   F.   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti R. G.   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. I. ÚS 306/2010-18 zo 7. septembra 2010 prijal na ďalšie konanie sťažnosť R. G. (ďalej len „sťažovateľ“) v časti namietaného porušenia základného práva na ochranu pred diskrimináciou podľa čl. 12 ods. 1 a   2 v spojitosti so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky (ďalej   len   „ústava“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)   sp. zn. 1 Sdo 48/2007 z 22. októbra 2008 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“).

2. Predmetom konania pred všeobecnými súdmi bolo preskúmanie rozhodnutia S., B. (ďalej len „S.“), sp. zn. 4306167330 z 12. mája 2003 vo veci priznania starobného dôchodku sťažovateľa.   S.   označeným   rozhodnutím   priznala   sťažovateľovi   podľa   §   21   zákona   č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení zákona č. 107/1999 Z. z. (ďalej len „zákon o sociálnom zabezpečení“) starobný dôchodok po započítaní doby zamestnania od 8. augusta 1994 do 30. júna 2001 v zamestnaní III. pracovnej kategórie vo výške 6 734 Sk mesačne s účinnosťou od 16. júna 2003.

3. Sťažovateľ považoval postup a rozhodnutie S. za nezákonné a v žalobnom návrhu na preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu poukazoval na to, že v rozhodnej dobe pre priznanie a určenie výšky starobného dôchodku vykonával prácu, ktorá bola zaradená v II. pracovnej kategórii podľa rezortných zoznamov, a z toho dôvodu mu prináleží zvýhodnená výška starobného dôchodku podľa § 22 ods. 2 zákona o sociálnom zabezpečení.

4.   Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   ako   súd   prvého   stupňa   rozsudkom   sp.   zn. 21 Sd 499/2004 z 12. októbra 2005 žalobe sťažovateľa vyhovel. V odvolacom konaní však najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   6   So   3/2006   z 19.   apríla   2007   zmenil   rozsudok prvostupňového súdu tak, že rozhodnutie S. potvrdil. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré najvyšší súd napadnutým rozsudkom zamietol.

5.   Najvyšší   súd   napadnutý   rozsudok   odôvodnil   s poukazom   na   §   16   zákona o sociálnom   zabezpečení,   podľa   ktorého   ako zamestnanie zaradené   do   I.   (II.)   pracovnej kategórie   sa   hodnotí   do   31.   decembra   1999   aj   zamestnanie vykonávané v   obchodných spoločnostiach,   ktoré   vznikli   zo   štátnych   podnikov.   Podmienkou   takého   hodnotenia zamestnania   je,   že   štátny   podnik   používal   rezortný   zoznam   zamestnaní   zaradených do I. a II. pracovnej kategórie ministerstva alebo iného ústredného orgánu štátnej správy, do ktorého pôsobnosti patril.

6. V odôvodnení rozsudku najvyšší súd ďalej uviedol: „Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že navrhovateľ v rozhodnom období pracoval ako robotník v úpravni rúd v obchodnej spoločnosti S.. s r.o. v H.. Podľa obsahu vyjadrenia tejto spoločnosti z 21. mája 2003 nevznikla zo štátneho podniku, ani časť majetku spoločnosti nepatrí štátu ani Fondu národného majetku, spoločnosť však podnikala v prenajatých priestoroch R., š.p. B.   Práca, ktorú navrhovateľ vykonával v uvedenej spoločnosti teda nebola vykonávaná v obchodnej spoločnosti, ktorá vznikla zo štátneho podniku a preto nemohla byť hodnotená vo zvýhodnenej kategórii. Jej hodnotenie vo zvýhodnenej kategórii by preto nezodpovedalo zneniu   §   16   zákona   o sociálnom   zabezpečení.   Napriek   skutočnosti,   že   navrhovateľ vykonával aj v spoločnosti S., spol. s r.o. H. prácu, ktorá bola zaradená v II. pracovnej kategórii v š.p. R. B. závod H., a na ktorú sa vzťahoval zoznam uvedený v prílohe č. 1 nariadenia vlády č. 117/1988 Zb., nemá nárok, aby mu táto doba zamestnania od 8. augusta 1994 do 30. júna 2001 bola pre účely sociálneho zabezpečenia započítaná v II. pracovnej kategórii, lebo ju nevykonával v obchodnej spoločnosti, ktorá vznikla so štátneho podniku. Dôchodok navrhovateľa preto bol správne vymeraný z III. pracovnej kategórie...“

7. Sťažovateľ vytýka rozsudku najvyššieho súdu ústavne nekonformnú interpretáciu ustanovenia   §   16   zákona   o sociálnom   zabezpečení.   Zdôrazňuje,   že   pôvodne   vykonával prácu pre štátny podnik R., po vzniku obchodnej spoločnosti S., spol. s r. o., táto spoločnosť prenajala priestory, kde vykonával činnosť štátny podnik, a prevzala aj jeho zamestnancov. Sťažovateľ tak naďalej vykonával ten istý druh práce na tom istom pracovisku. Podľa jeho názoru   na   zaradenie   do   určitej   pracovnej   kategórie   rozhodnej   pre   výpočet   starobného dôchodku nemôže byť jediným legitímnym a primeraným diferenciačným kritériom to, či zamestnávateľ vznikol, alebo nevznikol zo štátneho podniku. Rozhodné musí byť pracovné zaradenie zamestnanca, druh práce a podmienky jej vykonávania.

8. Sťažovateľ dodáva, že v predmetnej veci je možný aj taký výklad, ktorý vedie k záveru, že zamestnávateľ sťažovateľa vznikol zo štátneho podniku. Poukazuje pritom na to, že obchodnú spoločnosť založili odborne úzko špecializovaní zamestnanci, ktorí si závod od   štátneho   podniku   prenajali vrátane prevzatia   zamestnancov.   Pokračovali v prevádzke banského   závodu,   teda   prevádzkovali   tie   isté   pracoviská,   tie   isté   stroje   a technológie, zamestnanci chodili na to isté pracovisko a vykonávali tú istú prácu. Najvyšší súd si však takúto argumentáciu neosvojil.  

9. Na základe uvedeného sťažovateľ uvádza, že najvyšší súd sa v dovolacom konaní priklonil k ústavne nesúladnému výkladu, ktorého dôsledkom je jeho diskriminácia a upretie mu   práva   na   rovnaké   hmotné   zabezpečenie   v starobe,   aké   je   poskytované   iným zamestnancom, ktorí vykonávali prácu rovnako dlho a za rovnakých podmienok.  

10. V petite sťažnosti sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie   označených   základných   práv   rozsudkom   najvyššieho   súdu   s tým,   aby   bol napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   zrušený   a vec   bola   vrátená   na   nové   konanie a rozhodnutie.   Sťažovateľ   zároveň   žiadal   priznať   primerané   zadosťučinenie   vo   výške 6 000 € a náhradu trov konania.  

11. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci 7. septembra 2009 vyjadril najvyšší súd v zastúpení podpredsedníčky, ktorá k sťažnosti okrem iného uviedla: „Predovšetkým treba   zdôrazniť,   že   navrhovateľ   nesprávne   zamieňa   posudzovanie   splnenia   zákonom určených   podmienok   nároku   na   dávku   sociálneho   zabezpečenia   s posúdením   ústavnosti zákona   o sociálnom   zabezpečení   a s potrebou   jeho   prípadnej   zmeny.   Súd   v konaní o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu o nároku navrhovateľa na výšku starobného dôchodku   a aj   odporkyňa   pri   posudzovaní   splnenia   základných   zákonom   určených podmienok   vzniku   nároku   na   túto   dávku   nemohli   vykladať   ustanovenia   o zaradení zamestnaní do zvýhodnenej pracovnej kategórie nad rámec zákona.... Do zvýhodnených zamestnaní možno v súčasnosti, a aj minulosti to bolo rovnako, zaradiť len tie zamestnania, ktoré sú uvedené v príslušných rezortných zoznamoch. V súčasnosti len tie zamestnania, ktoré   vykonávali   zamestnanci   súkromných   spoločností,   vzniknutých   z takých   štátnych podnikov, ktoré používali rezortný zoznam zamestnaní, zaradených do I. alebo II. pracovnej kategórie ministerstva alebo ústredného orgánu štátnej správy, do ktorého pôsobnosti patril majú zachované výhody, ktoré im vyplývali z pôvodných rezortných zoznamov.   Navrhovateľ   však   pracoval   v organizácii   S.   spol.   s r.o.   v H.,   ktorá   nevznikla   zo štátneho   podniku   a ani   časť   spoločnosti   nepatrí   štátu   ani   Fondu   národného   majetku, nemožno   výkon   jeho   zamestnania   hodnotiť   vo   zvýhodnenej   pracovnej   kategórii,   aj   keď vykonával práce rovnakého druhu, ako tie, ktoré vykonával v š.p. R., B.. Zmenu zaradenia navrhovateľa do zvýhodnenej pracovnej kategórie možno dosiahnuť len zmenou právneho stavu. Takúto právomoc však súd vo svojej rozhodovacej činnosti nemá. “

Z týchto   dôvodov   považovala   podpredsedníčka   najvyššieho   súdu   sťažnosť sťažovateľa za neopodstatnenú.

12. Sťažovateľ vo svojom vyjadrení z 24. septembra 2009 k stanovisku najvyššieho súdu zotrval na svojej argumentácii uvedenej v sťažnosti a uviedol, že právnou podstatou sťažnosti   nie   je   posúdenie   ústavnosti   platnej   právnej   úpravy,   ale   ústavne   nekonformná aplikácia   zákona,   keď najvyšší   súd sa   priklonil   k reštriktívnemu   gramatickému   výkladu jedného izolovaného zákona a nezohľadnil účel zákona ani historické súvislosti jeho vzniku a postupných novelizácií.

Bližšie sa vyjadril aj k otázke výkladu, kedy možno považovať súkromnú spoločnosť za vzniknutú zo štátneho podniku. Sťažovateľ k tomu uviedol: „Táto formulácia je veľmi nepresná, lebo de iure žiadna súkromná spoločnosť nevzniká zo štátneho podniku. Určitým právnym postupom môže byť súkromná spoločnosť právnym nástupcom štátneho podniku. Zrejme toto právne nástupníctvo považovali všeobecné súdy pri reštriktívnom výklade za vznik zo štátneho podniku. De facto však zo štátneho podniku vzniká súkromná spoločnosť aj v prípade, ak bez právneho nástupníctva prevezme majetkovú a personálnu podstatu zo štátneho podniku. Toto je práve náš prípad, keď samostatne založená súkromná spoločnosť prevzala   od   existujúceho   štátneho   podniku,   ktorý   aj   potom   zostal   existovať,   časť   jeho majetkovej   a personálnej   podstaty.   Súkromná   spoločnosť   prevzala   celú   fungujúcu prevádzku s budovami, technológiou, zamestnancami a naďalej ju prevádzkovala na vlastné riziko.... V uvedených súvislostiach je potom zmysluplné a logické dospieť k názoru, že z hľadiska   zamestnancov   pracujúcich   najprv   v štátnom   podniku   a následne   v súkromnej spoločnosti,   táto   spoločnosť   vznikla   zo   štátneho   podniku.   Osobitne   významné   je   to z hľadiska sociálneho zabezpečenia týchto zamestnancov.“  

13. V súlade so súhlasom účastníkov konania ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

14.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

15. Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. Podľa čl. 12 ods.   2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

16.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

17. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu základným cieľom čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy je ochrana osôb (právnických a fyzických) proti diskriminácii zo strany orgánov verejnej moci (PL. ÚS 8/04). Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.   Súčasne   má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06).

18. Z pohľadu ústavnoprávneho treba určiť povahu prípadov, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie označených základných práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou noriem tohto práva,   prípadne   konkurenciou   interpretačných   alternatív,   v ktorých   sa   odráža   kolízia ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať prípady svojvoľnej aplikácie jednoduchého práva.

19.   Ústavný   súd   k tomu   konštatuje,   že   orgánom   verejnej   moci   a predovšetkým všeobecným   súdom   nemožno   tolerovať   pri   interpretácii   zákonných   ustanovení   prílišný formalistický   postup,   ktorý   vedie   k zjavnej   nespravodlivosti.   Všeobecný   súd   nie   je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť, pokiaľ to   vyžaduje   účel   zákona,   história   jeho   vzniku,   systematická   súvislosť   alebo   niektorý z ústavnoprávnych   princípov.   Pri   výklade   a aplikácii   právnych   predpisov   teda   nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách a vetách toho–ktorého zákonného predpisu, ale i v základných princípoch právneho štátu.

20. Pri preskúmaní skutkového stavu, predložených listinných dôkazov, vyžiadaných súdnych   spisov   a posúdenia   právneho   stavu   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   ústavná sťažnosť   je   dôvodná,   pretože   postupom   najvyššieho   súdu   práve   z dôvodu   prílišného formalizmu   pri   interpretácii   právneho   predpisu   došlo   k namietanému   porušeniu sťažovateľom označeného základného práva.

21. Podstatu predloženej sťažnosti a aj konania pred všeobecnými súdmi tvorí otázka interpretácie   ustanovenia   §   16   zákona   o sociálnom   zabezpečení   na   konkrétny   prípad sťažovateľa,   predovšetkým   právne   posúdenie,   či   zamestnanie   sťažovateľa   bolo „vykonávané v obchodnej spoločnosti, ktorá vznikla zo štátneho podniku“. Ústavný súd zdôrazňuje, že postup najvyššieho súdu pri výklade označeného ustanovenia bol striktne formálny.

22.   Za   vznik   spoločnosti   zo   štátneho   podniku   nemožno   považovať   len   postup splynutia, zlúčenia alebo rozdelenia v intenciách ustanovenia § 69a zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov, tak ako to naznačuje výklad najvyššieho súdu.   V čase   rozhodovania   S.   o nároku   sťažovateľa   bol   pojem   prevod   podniku   legálne definovaný v zákone č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len   „Zákonník   práce“).   Podľa   ustanovenia   §   28   ods.   2   Zákonníka   práce   prevodom   sa rozumie   prevod   hospodárskej   jednotky,   ktorá   si   zachováva   svoju   totožnosť   ako organizované   zoskupenie   zdrojov   (hmotné   zložky,   nehmotné   zložky   a osobné   zložky), ktorého cieľom je vykonávanie hospodárskej činnosti bez ohľadu na to, či je táto činnosť hlavná alebo doplnková.

23. Účelom osobitného legálneho vymedzenia prevodu v Zákonníku práce je určenie vecného   rozsahu   zachovania   nárokov   zamestnancov   z pracovnoprávnych   vzťahov   pri prevode   podniku.   Sociálny   účel   citovaného   ustanovenia   Zákonníka   práce   je   totožný s účelom   posudzovaného   ustanovenia   zákona   o sociálnom   zabezpečení,   a preto   pri interpretácii sporného ustanovenia treba naň prihliadať.

24. Súčasne vymedzenie obsahu pojmu prevod podniku podľa § 28 ods. 2 Zákonníka práce významne dotvára aj rozhodovacia činnosť Súdneho dvora Európskych spoločenstiev, ktorá   sa   prikláňa   k extenzívnemu   výkladu.   Judikatúra   Súdneho   dvora   Európskych spoločenstiev jednoznačne stanovila, že k prevodu podniku pre účely zachovania nárokov zamestnancov   pôjde   aj   vtedy,   ak   nedôjde   k prevodu   vlastníctva,   ale   len   k prenájmu (rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C – 19/1983 „Knud Wendelboe“, rovnako aj vo   veci   C   –   287/86   „Ny   Mole   Kro“).   Súdny   dvor   Európskych   spoločenstiev   taktiež konštatoval, že samotný fakt, že medzi prevádzajúcim a nadobúdateľom absentuje zmluvný vzťah nemá rozhodujúci význam pri určení, či ide, alebo nejde o prevod podniku (rozsudok Európskeho súdneho dvora v spojených veciach C – 173/96 Hidalgo a C - 247/96 Zieman, rovnako vo veci C – 340/2001 Sodexho podobne vo veci C – 175/99 Mayer).

25. Z vyžiadaného spisu ústavný súd zistil, že najvyšší súd sa námietkou sťažovateľa, že je prípustný aj taký výklad, že jeho zamestnávateľ vznikol zo štátneho podniku, riadne nezaoberal, čoho dôsledkom bol nedostatočne zistený skutkový stav, na ktorom najvyšší súd postavil svoj právny záver.  

26. Napokon ústavný súd k výkladu § 16 zákona o sociálnom zabezpečení dopĺňa, že prioritným   kritériom   na   posúdenie   nároku   sťažovateľa   a   zaradenie   ním   vykonávaného zamestnania do   zvýhodnenej   kategórie   pre určenie výšky starobného dôchodku   má byť predovšetkým   druh   vykonávanej   práce,   ďalšie   kritérium–vykonávanie   tejto   práce   pre zamestnávateľa,   ktorý   spĺňa   určité   zákonom   dané   podmienky,   je   nutné   posudzovať   iba sekundárne v intenciách načrtnutého extenzívneho výkladu právnej normy a v súlade s jej sociálnym účelom.  

27. Ústavný súd uzatvára, že najvyšší súd pre prvotne nedostatočne zistený skutkový stav   a formálnu   interpretáciu   právneho   predpisu,   ktorá   vybočuje   z ústavných   medzí a opomína skutočný   účel   relevantnej   právnej   normy,   zasiahol   do   základných   práv sťažovateľa.

28. Ústavný súd vo svojej judikatúre uviedol, že ustanovenie čl. 12 ods. 2 ústavy má všeobecný, deklaratívny charakter, a nie charakter základného ľudského práva a slobody. Jeho použitia sa možno dovolávať len v spojitosti s ochranou konkrétnych základných práv a slobôd v ústave (I. ÚS 17/99). V danom prípade právo na ochranu pred diskrimináciou garantované čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy bolo porušené v spojitosti so základným právnom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

29.   Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.   Ústavný   súd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie,   zakázať pokračovanie v porušovaní   základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

30. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím   alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie   alebo opatrenie zruší. Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

31. Vzhľadom na to, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na ochranu pred diskrimináciou podľa čl. 12 ods. 1 a   2 ústavy v spojitosti so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

32. Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené označené základné právo sťažovateľa,   zaoberal   sa   aj   jeho   žiadosťou   o   priznanie   finančného   zadosťučinenia. Sťažovateľ žiadal, aby mu ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie v sume 6 000 €. V nadväznosti na zrušenie rozsudku najvyššieho súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie považoval ústavný súd poskytnutie ochrany porušenia základných práv týmto spôsobom za dostatočné a sťažovateľovi finančné zadosťučinenie nepriznal.

33. Napokon ústavný súd rozhodol o náhrade trov konania úspešného sťažovateľa (bod 3 výroku nálezu). S poukazom na § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov, ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume   368,55   € (3 úkony právnej pomoci v roku 2009 po 115,90 €, t. j. prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie   ústavnej   sťažnosti,   vyjadrenie   právneho   zástupcu   z 24.   septembra   2009   a   3   x paušálna   náhrada   hotových   výdavkov   po   6,95   €).   Priznanú   náhradu   trov   právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

34. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. decembra 2010