znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 305/2015-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   1.   júla   2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenejadvokátkou doc. JUDr. Bronislavou Pavelkovou, PhD., Dobrovičova 6, Bratislava, vo vecinamietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikya práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôduznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 NcC 15/2015-234 z 20. marca 2015 a jemupredchádzajúcim postupom a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája 2015doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajskéhosúdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 NcC 15/2015-234 z 20. marca 2015 (ďalejlen „uznesenie krajského súdu“) a jemu predchádzajúcim postupom.

Zo sťažnosti vyplýva: „Sťažovateľka je v procesnej pozícii odporkyne účastníčkou konania, vedeného pred Okresným súdom Bratislava I pod spisovou značkou 1 P/141/2014-34. Predmetom tohto konania je zmena úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu. Navrhovateľ (otec maloletej) sa po pol roku od právoplatnosti pôvodného rozhodnutia domáhal jeho zmeny a to jednak návrhom vo veci samej a tiež predbežným opatrením. V tomto konaní je zastúpený advokátskou kanceláriou ⬛⬛⬛⬛, za ktorú koná ⬛⬛⬛⬛.

Návrh na začatie konania a návrh na vydanie predbežného opatrenia podala právna zástupkyňa navrhovateľa 6. októbra 2014.

...   Bolo   mi   doručené   rozhodnutie   iného   senátu   Krajského   súdu   v   Bratislave (uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 20. 6. 2014, sp. značka 14 NcC/51/2014-138), ktoré vyslovilo, že ⬛⬛⬛⬛ je ako sudkyňa zaujatá dokonca aj v prípade, že účastníčku konania len predtým zastupovala a v súčasnosti už to tak nie je. Z textu tohto rozhodnutia možno zistiť, že zastupovala zákonnú sudkyňu ako jej právna zástupkyňa jednak   v roku   2009 v konaní   o rozvod   manželstva a   následne cca od roku 2013 v konaní o vyporiadanie BSM, Toto konanie nebolo ani v roku 2014 ukončené a prebieha pred Okresným súdom Bratislava II pod spisovou značkou 7C/53/2013.... Zároveň sme podali návrh na vyslovenie zaujatosti voči ⬛⬛⬛⬛, keďže v čase,   keď   vydala   predbežné   opatrenie   a   aj   v   čase   podania   námietky   zaujatosti   bola v osobnom a pracovnom vzťahu s právnou zástupkyňou navrhovateľa, čo bolo nesporne preukázané. Ešte v decembri 2014 sa vo veci vyporiadania BSM zákonnej sudkyne konalo pred Okresným súdom Bratislava II pojednávanie, kde ju zastupovala. Keď v roku 2009 prebiehal rozvod manželstva ⬛⬛⬛⬛, sama sa ako zaujatá namietla   vo   veci,   zastupovanej ⬛⬛⬛⬛ práve   z   dôvodu,   že   je   jej   právnou zástupkyňou.   Nikdy   však   nevysvetlila,   prečo   rovnaký   postup   neuplatnila   aj   počas zastupovania v konaní o vyporiadaní BSM....

Že v takomto prípade ide o jednoznačné naplnenie objektívnej stránky zaujatosti vyslovil aj NS SR v rozhodnutí, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 8/2014 pod číslom 115:

Stanovisko vo veciach trestných I. Nestrannosť sudcu pre jeho pomer (vzťah) k obhajcovi v zmysle § 31 ods. 1 Tr. por. spochybňuje z hľadiska objektívneho testu nestrannosti okolnosť, že sudca a obhajca sú v inom trestnom konaní v pozícii klient - obhajca.

Ak ide o už ukončenú obhajobu, môže byť nestrannosť sudcu spochybnená podľa okolností prípadu.

... Krajský súd... 20. 3. 2015 rozhodoval o našej námietke zaujatosti a rozhodol tak, že ⬛⬛⬛⬛ ako zákonnú sudkyňu z prípadu nevylúčil. Rozhodnutie nám bolo doručené 1. 4. 2015.

...   Rozhodnutie   Krajský   súd...   odôvodnil   tak,   že   mu   vlastne   nemožno   rozumieť. Podobne, ako sa zákonná sudkyňa neprehľadne vyjadrila k faktickým skutočnostiam (či ju zastupuje alebo nie), prebral jej argumentáciu aj Krajský súd... vlastne nie je možné   vyvodiť,   ako   sa   vysporiadal   s   jednoduchou   skutočnosťou   -   že   medzi ako   zákonnou   sudkyňou   v   tejto   veci   a ⬛⬛⬛⬛ ako   právnou zástupkyňou   navrhovateľa v   čase podania   návrhu   a v   čase   rozhodnutia   o predbežnom opatrení preukázateľne existoval vzťah klient - advokát. Vôbec sa v ňom nemožno dočítať nič k publikovanému záveru Najvyššieho súdu SR č. 8/2014, ani k tomu, prečo ho Krajský súd v Bratislave ignoroval.

Z vyjadrenia zákonnej sudkyne a ani z rozhodnutia Krajského súdu nie je ani zrejmé, kedy   došlo   k   vypovedaniu   plnej   moci.   Túto   otázku   všetci   obišli,   pritom   ide o najpodstatnejšiu skutočnosť. Aj tak je však zjavné, že to bolo až v roku 2015, čiže po tom, čo sa na tieto skutočnosti verejne prišlo. Samotná ⬛⬛⬛⬛ sa ako zákonná sudkyňa   nenamietla,   hoci   tak   zjavne   urobiť   mala,   a   to   jednak   kvôli   už   citovanému publikovanému   záveru   NS   SR   č.   8/2014   a   jednak   kvôli   už   5   mesiacov   existujúcemu rozhodnutiu v inej veci, kde ju súd za zaujatú z tohto dôvodu označil (14 NcC/51/2014-138). A keďže sa dokázala sama namietnuť v roku 2009 kvôli zastupovaniu pri rozvode, je jasné, že   mala   aj   teraz   vedomosť   o   svojej   zaujatosti   z   dôvodu   vzťahu   k   právnej   zástupkyni navrhovateľa.... sa   ako   zákonná   sudkyňa   nejaví   objektívne   nestranná.   Práve naopak. Vedela o skutočnostiach, ktoré ju vylučovali z prejednania a rozhodovania vo veci (keďže v roku 2009 sa z dôvodu zastupovania dokázala namietnuť) a predsa sa sama   nenamietla,   ako   to   od   nej   zákon   požaduje.   Jej   vzťah   k   právnej   zástupkyni navrhovateľa   trval   až   do   doby,   kým   sa   o   ňom   nezačalo   hovoriť   v   súvislosti   s   týmto prípadom, námietkou zaujatosti a dovolaním proti predbežnému opatreniu, čiže minimálne do januára 2015. To je ale tri mesiace po vydaní predbežného opatrenia.

Tieto   skutočnosti   však   Krajský   súd   v   namietanom   rozhodnutí   úplne   opomína vysvetliť.“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol: „1) Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp.zn.: č. 3 NcC/15/2015 bolo porušené.

2) Základné právo sťažovateľky na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.: č. 3 NcC/15/2015 bolo porušené.

3) Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu zaručene čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   vydaným   pod   sp.   zn.: 3 NcC/15/2015-234 zo dňa 20. 03. 2015 bolo porušené.

4) Základné právo sťažovateľky na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave vydaným pod sp. zn.: 3 NcC/15/2015-234 zo dňa 20. 03. 2015 bolo porušené.

5) Uznesenie Krajského súdu v Bratislave vydané pod sp. zn.: 3 NcC/15/2015-234 zo dňa 20. 03. 2015 sa zrušuje.

6) Sťažovateľke sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 2.000 €, ktoré je povinný zaplatiť jej Krajský súd v Bratislave do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

7) Sťažovateľke sa priznáva právo na náhradu trov konania pred Ústavným súdom vo výške 355,73 Eur...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoréby mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   akoaj návrhy podané oneskorene môže   ústavný súd na predbežnom   prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   krajského   súdu   a   jemupredchádzajúcim   postupom.   Napadnutým   uznesením   krajský   súd   rozhodol   o   námietkezaujatosti vznesenej sťažovateľkou vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len„okresný súd“) pod sp. zn. 1 P 141/2014 (ďalej len „námietka zaujatosti“) tak, že zákonnúsudkyňu ⬛⬛⬛⬛ nevylúčil z jej prerokovávania a rozhodovania.

Podľa   sťažovateľky   k namietanému   porušeniu   označených   práv   malo   dôjsť   tým,že krajský   súd   sa   nedostatočne   vysporiadal   s otázkou   objektívnej   nestrannosti   zákonnejsudkyne   založenej   na existencii   jej   vzťahu   k právnej   zástupkyni   navrhovateľa,   ktorázastupovala   zákonnú   sudkyňu   v jej osobnej   veci   a zároveň   už   bola   v inej   veci   vedenejokresným súdom na základe uznesenia krajského súdu sp. zn. 14 NcC 51/2014 z 20. júna2014   z prerokovávania   a rozhodovania   vylúčená   z rovnakého   dôvodu.   Sťažovateľkapovažuje   uznesenie   krajského   súdu   za nezákonné   a   nesprávne   z   dôvodu   nesprávnehoprávneho posúdenia veci.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahomzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobnézáruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupomustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnúodlišnosť (II. ÚS 27/07).

Krajský   súd   v   relevantnej   časti   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   poukázalna obsah sťažovateľkou vznesenej námietky zaujatosti:

„Uviedla,   že   medzi   konajúcou   sudkyňou   a ⬛⬛⬛⬛ je   osobný   vzťah, založený   jednak   na   priateľstve   a   jednak   na   skutočnosti,   že ⬛⬛⬛⬛ bola (a pravdepodobne aj dnes je) právnou zástupkyňou konajúcej sudkyne. Uvedenú skutočnosť sa matka maloletej dozvedela z uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20. 6. 2014, č. k. 14NcC/51/2014-138, ktoré bolo jej právnej zástupkyni doručené dňa 22. 1. 2015 e-mailom od ⬛⬛⬛⬛, ktorá spolupracuje s ⬛⬛⬛⬛, ktorý rovnakú skutočnosť úspešne namietal v konaní sp. zn. 1 P/57/2014 vedenom pred Okresným súdom Bratislava   I.   Krajský   súd   v   Bratislave   predmetným   uznesením   rozhodol   tak,   že ⬛⬛⬛⬛ z konania vylúčil pre jej existujúci pomer k právnej zástupkyni. Vychádzal z toho, že ⬛⬛⬛⬛ zastupovala ⬛⬛⬛⬛ v jej súkromnom rozvodovom konaní, vedenom pred Okresným súdom Bratislava II. Tieto námietky rovnakí účastníci riešili prvýkrát v konaní sp. zn. 1 P/46/2010, kde sa vtedy sama ⬛⬛⬛⬛ namietla   z   dôvodu   zaujatosti,   pretože   práve   prebiehalo   jej rozvodové   konanie,   v   ktorom   ju ⬛⬛⬛⬛ zastupovala.   Podľa   názoru   matky maloletej, teda už v rokoch 2011-2012 vedela ⬛⬛⬛⬛ o dôvode, pre ktorý by mala byť vylúčená z rozhodovania vecí, v ktorých vystupuje ⬛⬛⬛⬛ ako právny zástupca niektorej zo strán. Pokiaľ by mala pochybnosť, či táto zaujatosť trvá aj po skončení rozvodového   konania,   malo   ju   určite   rozptýliť   spomínané   uznesenie   Krajského   súdu   v Bratislave,   ktoré   vyslovilo,   že   je   zaujatá   dokonca   aj   v   prípade,   že účastníčku   len   predtým   zastupovala.   V   ďalšom   matka   maloletej uviedla,   že   podľa   informácií   od ⬛⬛⬛⬛ je ⬛⬛⬛⬛ právnou zástupkyňou   konajúcej   sudkyne   aj   dnes   v   konaní   o vyporiadanie   BSM,   vedenom pred Okresným súdom Bratislava II pod sp. zn. 7C/53/2013...“

Krajský súd následne poukázal na vyjadrenie ⬛⬛⬛⬛ :

„... v danej veci sa osobne necíti byť zaujatá, účastníkov konania osobne nepozná a nemá k nim, ani k prejednávanej veci žiadny pomer. Uviedla, že jej vzťah k právnej zástupkyni otca, konateľke spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, je čisto pracovný, nie je to vzťah priateľský, či vzťah, ktorý by jej bránil, či už v minulosti alebo v súčasnosti vo veci konať a rozhodnúť nestranne a nezaujato. Objasnila ich spoluprácu tak, že ⬛⬛⬛⬛ jej ako advokátka ešte v roku 2009 poskytla právnu službu spočívajúcu v spísaní návrhu na rozvod manželstva a právne zastúpenie na jednom pojednávaní dňa 14. 10. 2009, na ktorom bolo jej manželstvo rozvedené a súdom bola schválená dohoda rodičov o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode manželstva. Uviedla, že ⬛⬛⬛⬛ pritom v danom čase poznala iba v súvislosti s jej činnosťou   advokáta   špecializujúceho   sa   na   oblasť   rodinného   práva.   V   roku   2012   ju požiadala aj o poskytnutie právnej služby spočívajúcej v spísaní návrhu na vyporiadanie BSM.   Nariadené   pojednávania   v   danej   veci   však   neboli   otvorené   a pre   mimosúdne vyriešenie   sporu   sudkyňa   odvolala   advokátke   udelené   plnomocenstvo,   čím   považovala spoluprácu s ňou za ukončenú. Vyslovila názor, že bez ohľadu na výkon jej činnosti sudcu má   ako   občan   ústavou   zakotvené   právo   na   právne   zastúpenie   advokátom,   ako   aj   na spravodlivý súdny proces a nevidí dôvod, prečo by samotná skutočnosť, že v súkromnej veci bola   zastúpená   konkrétnym   advokátom   mala   mať   vplyv   na   nestrannosť,   nezaujatosť   a zákonnosť jej rozhodovacej   činnosti vo veciach, v ktorých vystupuje daný advokát ako zástupca účastníka konania. Uvedené platí podľa nej o to viac pre poručenské konania, v ktorých súd nie je viazaný vo svojom postupe návrhmi účastníkov konania a je povinný sledovať   výlučne   najlepší   záujem   dieťaťa.   Ďalej   zdôraznila,   že   jej   nie   je   zrejmá preukázateľná   existencia   objektívnej   alebo   subjektívnej   skutočnosti   pre   pochybnosť o nezaujatosti sudcu, ktorá by zároveň bola aj dôvodom pre jej vylúčenie z prejednávania veci.   Záverom   zaujala   stanovisko   aj   ku   skutočnostiam,   ktoré   predchádzali   vydaniu uznesenia Krajského súdu v Bratislave č. k. 14 NcC 51/2014-138 zo dňa 20. 6. 2014, o ktoré matka svoju námietku zaujatosti opiera. Predmetné uznesenie bolo vydané v konaní starostlivosti súdu o mal. ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, dieťa rodičov

a   otca ⬛⬛⬛⬛.   V   uvedenom   konaní,   aj   napriek   neexistencii objektívnych dôvodov pre jej vylúčenie z prejednávania veci, súhlasila s pridelením veci inému sudcovi z dôvodu opakovaných sťažností otca maloletého dieťaťa na postup súdu (nielen   v   konám   ňou   vedenom),   opakovane   vznášaných   námietok   zaujatosti,   jeho zasahovaniu do jej súkromného života, ďalej podania trestného oznámenia na jej osobu v súvislosti s výkonom funkcie sudcu, či provokatívneho doručenia mŕtveho zajaca do jej kancelárie.“

V ďalšej relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský súd okreminého uviedol:

V   predmetnej   veci   bol   namietaný   pomer   zákonnej   sudkyne   k   zástupcovi   otca maloletej,   keď   s ⬛⬛⬛⬛,   spoločníčkou   a   konateľkou   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛.,   má   mať   osobný   vzťah,   založený   jednak   na   priateľstve   a   jednak na skutočnosti,   že ⬛⬛⬛⬛ bola   v   minulosti   právnou   zástupkyňou   konajúcej sudkyne s tým, že ju pravdepodobne zastupuje v jej súkromnej veci aj v súčasnosti. O tejto skutočnosti sa matka maloletej dozvedela z uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20. 6. 2014, č. k. 14NcC/51/2014-138, ktorý v inej právnej veci (1 P/57/2014)

vylúčil pre jej existujúci pomer k právnej zástupkyni ⬛⬛⬛⬛, ktorá ju zastupovala v jej súkromnom rozvodovom konaní. Tieto námietky tí istí účastníci riešili prvýkrát v konaní 1 P/46/2010, kedy sa ⬛⬛⬛⬛ sama namietla z dôvodu zaujatosti, pretože práve prebiehalo jej rozvodové konanie, v ktorom ju zastupovala a následne bola aj z konania vylúčená. V tejto súvislosti je však potrebné zdôrazniť, že v predmetnom konaní Krajský súd zákonnú sudkyňu vylúčil z prejednávania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn. 1P/57/2014 predovšetkým z dôvodu, že sa jednalo o identických účastníkov konania ako vo veci vedenej pod sp. zn. 1 P/46/2010. Za podstatné Krajský súd považoval skutočnosť, že ak už vznikli pochybnosti o nestrannosti sudkyne vo veci   medzi   rovnakými   účastníkmi   konania   o   rovnaký   predmet   konania   v   relatívne krátkom   čase   od   skončenia   súvisiaceho   konania,   po   vonkajšej   stránke   naďalej   trvajú pochybnosti   o   nestrannosti   sudkyne   v   konaní.   Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti,   nebolo vylúčenie ⬛⬛⬛⬛ iným   senátom   nadriadeného   súdu   v   tejto   veci, na posúdenie zaujatosti sudkyne ⬛⬛⬛⬛ smerodajné.

Pokiaľ ide o tvrdený priateľský vzťah, tento nebol bližšie konkretizovaný a nie je zrejmé, ako sa má v súčasnosti medzi zákonnou sudkyňou a ⬛⬛⬛⬛ prejavovať. Objektívnu nestrannosť pritom nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo i len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného; preto závažnosť, ktorá by založila pochybnosti o nezaujatosti zákonného sudcu môže nastať iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k zástupcovi účastníka konania dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať nezávisle a nestranne. Je potrebné brať zreteľ na skutočnosť, že spoločenské vzťahy v najširšom slova zmysle sú vzťahmi vzájomného pôsobenia, kontaktu a interakcie medzi členmi spoločnosti. Pomerom sudcu k účastníkom, či k ich zástupcom sa rozumie predovšetkým   ich   príbuzenský   pomer   alebo   jemu   podobný   blízky   pomer,   osobný   vzťah priateľský, či zjavne nepriateľský, ekonomický, finančný a pod. Vzťahom priateľským sa vo všeobecnosti   chápe   hlboký   (až   emocionálny)   vzťah   založený   na   dôvere,   úprimnosti, družnosti,   prívetivosti,   vzájomnej   pomoci,   tolerancii,   porozumení,   ale   aj   účasti na spoločnom duševnom živote a pod. a preto je aj v tomto prípade dôležité odlišovať priateľstvo od iných medziľudských vzťahov.

Zákonná   sudkyňa   potvrdila,   že   sa   pozná   s ⬛⬛⬛⬛,   ktorá   jej   ako advokátka   v   roku   2009   poskytla   právnu   službu   spočívajúcu   vo   vypracovaní   návrhu na rozvod   manželstva   a   právne   zastúpenie   na   jednom   pojednávaní   dňa   14.   10.   2009. Uviedla,   že ⬛⬛⬛⬛ v   danom   čase   poznala   iba   v   súvislosti   s   jej   činnosťou advokáta špecializujúceho sa na oblasť rodinného práva. V roku 2012 ju požiadala aj o poskytnutie   právnej   služby   spočívajúcej   vo   vypracovaní   návrhu   na   vyporiadanie bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov.   Pojednávanie   vo   veci   samej   sa   nezačalo a pre mimosúdne   vyriešenie   sporu   zákonná   sudkyňa   odvolala   advokátke   udelené plnomocenstvo, čím mala spoluprácu s ňou za ukončenú. Pokiaľ ide o subjektívne aspekty nestrannosti, zákonná sudkyňa uviedla,   že jej vzťah k právnej zástupkyni otca je čisto pracovný, nie je to vzťah priateľský, či vzťah, ktorý by jej bránil, či už v minulosti alebo v súčasnosti   vo   veci   konať   a rozhodovať   nestranne   a   nezaujato.   Poprela   tvrdené nadštandardné vzťahy, keď z jej vyjadrenia vyplýva, že s ⬛⬛⬛⬛ neudržiava iný ako pracovný kontakt, nestretávajú sa a nie sú priateľky, z čoho vyplýva, že ich vzájomný vzťah   neprerástol   cez   rýdzo   profesionálny   rámec   výkonu   funkcie   sudcu   a   advokáta a nenadobudol charakter bližšieho osobného vzťahu.

Len samotná skutočnosť, že zákonná sudkyňa bola v dvoch konaniach, v ktorých vystupovala v pozícii súkromnej osoby, zastupovaná právnou zástupkyňou otca maloletej, aj to iba v určitej fáze konania, nemôže bez ďalšieho viesť k objektívnym pochybnostiam o jej   nestrannosti   a   nie   je   dôvodom   pre   vylúčenie   zákonnej   sudkyne   z   prejednávania a rozhodovania predmetnej veci. Bývalý vzťah právneho zástupcu a jeho klienta - sudcu, ktorý   svojím   charakterom   a   intenzitou   nepresahuje   bežnú   profesionálnu   a   spoločenskú úroveň vzájomných vzťahov, nie je spôsobilý vyvolať pochybnosti o nestrannosti sudcu. Matkou maloletej tvrdené skutočnosti preto nie sú dôvodom pre vylúčenie zákonnej sudkyne z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci. Nepreukazujú totiž taký vzťah zákonnej sudkyne k veci, účastníkom alebo ich zástupcom, ktorý by vzbudzoval legitímne obavy o jej nezaujatosti.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že základné právo na prerokovaniea rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je v občianskom súdnomkonaní   garantované   prostredníctvom   vylúčenia   sudcu   z   jej   ďalšieho   prejednávaniapre zaujatosť v zmysle ustanovení § 14 až § 16 Občianskeho súdneho poriadku (ďalejlen „OSP“).   Obsahom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   pred   nestranným   súdomnie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (t. j. samotného sudcu, ktorýpodal takýto návrh podľa § 15 OSP, resp. účastníka súdneho konania, ktorý podal návrhpodľa   § 15a   ods.   1   OSP)   a   vylúčiť   nimi   označeného   sudcu   z   ďalšieho   prejednávaniaa rozhodovania   veci   pre   zaujatosť.   Obsahom   základného   práva   na   prejednanie   vecinestranným   súdom   je   len   povinnosť   súdu   prerokovať   každý   návrh   oprávnenej   osobyna vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúťo ňom (napr. I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03).

Podľa   čl.   141   ods.   1   ústavy   vykonávajú   súdnictvo   nezávislé   a   nestranné   súdy.Základom nezávislosti a nestrannosti súdu je docieliť právnu istotu, že práve súdy sú týmiorgánmi štátu, ktoré poskytnú účinnú a nespochybniteľnú ochranu práva. Európsky súdpre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho,že   okrem   jeho   nezávislosti   je   potrebné   brať   zreteľ   aj   na   ďalšie   aspekty   subjektívnehoa objektívneho charakteru. Podľa názoru ESĽP sa subjektívna stránka nestrannosti sudcutýka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania,prípadne   ich   zástupcom.   Objektívny   aspekt   nestrannosti   je   založený   na   vonkajšíchinštitucionálnych,   organizačných   a   procesných   prejavoch   sudcu   a   jeho   vzťahuk prerokúvanej   veci   a   k   účastníkom   konania.   Rozhodujúcim   prvkom   rozhodovaniao zaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania (jeho právneho zástupcu) jeobjektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeňvzťahu sú také, že naznačujú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar v. Spojené kráľovstvo).Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne javívonkajšiemu pozorovateľovi (účastníkovi konania), ale to, či reálne neexistujú objektívneokolnosti, ktoré by mohli objektívne viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudcaurčitým, nie nezaujatým vzťahom k veci disponuje.

K vylúčeniu sudcu z prerokúvania a rozhodovania veci môže dôjsť aj pri zohľadnenísťažovateľkou akcentovanej tzv. teórie zdania uplatňovanej v judikatúre ESĽP iba v prípade,keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k danej veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahujetaký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcťrozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne. Analýza skutočností uvádzanýchsťažovateľkou v námietke zaujatosti vznesenej proti zákonnej sudkyni v označenej právnejveci vedenej okresným súdom a v sťažnosti však podľa názoru ústavného súdu v danomprípade prijatie takéhoto záveru neumožňuje.

Ústavný súd z uznesenia krajského súdu sp. zn. 14 NcC 51/2014 z 20. júna 2014,ktorým   bola   zákonná   sudkyňa ⬛⬛⬛⬛ vylúčená   z   prerokovávaniaa rozhodovania   veci   vedenej   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   1   P   57/2014,   zistil,   žek jej vylúčeniu vo veci sp. zn. 1 P 46/2010 došlo z dôvodu, že v tomto konaní zastupovalamatku   dieťaťa   tá   istá   právna   zástupkyňa,   ktorá   zákonnú   sudkyňu   v   rovnakom   časezastupovala v konaní pred súdom v jej osobnej veci. Vo veci sp. zn. 1 P 57/2014 bolopodstatnou skutočnosťou, ktorou odôvodnil krajský súd vylúčenie zákonnej sudkyne, to, žeide o rovnakých účastníkov konania o rovnaký predmet konania v relatívne krátkom časeod skončenia súvisiaceho konania (sp. zn. 1 P 46/2010).

Ústavný súd konštatuje, že pokiaľ jediným dôvodom namietanej zaujatosti zákonnejsudkyne   je   vzťah   medzi   ňou   a   právnou   zástupkyňou   navrhovateľa   založený   na   čistoprofesionálnej   báze,   ktorý   bol   v   minulosti   už   ukončený,   uvedené   nemôže   s ohľadomna okolnosti tejto veci vyvolať objektívne pochybnosti o zaujatosti zákonnej sudkyne v takejintenzite, ktoré by boli dôvodom na jej vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania vo vecisťažovateľky.   Zároveň   je   potrebné   uviesť,   že   s   prihliadnutím   na   už   uvedené   dôvodyvylúčenia   zákonnej   sudkyne   v   iných   veciach   nemôže   ani   táto   skutočnosť   vyvolávaťpochybnosti   o objektívnej   nestrannosti   zákonnej   sudkyne,   tak   ako   sa   to   domnievasťažovateľka.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojejprávomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôžezastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikáciazákonov,   a   že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejtointerpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvouo ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecnýchsúdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektorézo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Vzhľadom na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovaťprávne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedlik rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebolnáležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavuvšeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, žemôže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mupredchádzalo, alebo   samotným   rozhodnutím   došlo k   porušeniu   základného   práva   aleboslobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Ústavný súd konštatuje, že uznesenie krajského súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti,a   zároveň   považuje   právny   názor   krajského   súdu   za   ústavne   udržateľný.   Ústavný   súdnezistil,   že   by   uzneseniu   krajského   bolo   možné   vyčítať   svojvôľu   alebo   takú   aplikáciuzákonných ustanovení, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súdvzhľadom na uvedené skutočnosti uzavrel, že skutkové alebo právne závery krajského súdunemožno   kvalifikovať   ako   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   nezlučiteľnés označenými článkami ústavy.

Citované odôvodnenie uznesenia krajského súdu dalo odpoveď na skutkovú a právnupodstatu sťažovateľkou vznesenej námietky zaujatosti zákonnej sudkyne, a preto jeho obsahneosvedčuje okolnosti naznačujúce príčinnú súvislosť s možným sťažovateľkou namietanýmporušením ňou označených práv.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietanýmpostupom   orgánu štátu nemohlo   vôbec   dôjsť k   porušeniu toho   základného práva   aleboslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh pretomožno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05,I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť medziuznesením krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľačl. 46 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2015