znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 305/2014-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2014 predbežne prerokoval   sťažnosť   R.   G., zastúpeného advokátom JUDr.   Tiborom   Bickom, Dukelská 972/7-3, Považská Bystrica, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Tos/100/2013 z 5. septembra 2013 v spojení s uznesením Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 5 T/101/2013 z 28. augusta 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. G.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 14. novembra   2013   doručená   sťažnosť   R.   G.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a práva   podľa   čl.   5   ods.   4   Dohovoru   o ochrane   ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Tos/100/2013 z 5. septembra 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) v spojení s uznesením Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 T/101/2013 z 28. augusta 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bolo uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva policajného zboru, odboru kriminálnej polície, oddelenia všeobecnej kriminality Bratislava II pod ČVS: ORP-372/1-OVK-B2-2013 z 23. februára 2013 vznesené obvinenie pre zločin   týrania blízkej   osoby a zverenej osoby podľa   § 208 ods.   1 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“). Sťažovateľ bol uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp/1613/2013 z 25. februára 2013 v spojitosti s uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tos/35/2013 z 2. apríla 2013 vzatý do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení   neskorších   predpisov (ďalej   len   „Trestný   poriadok“). Prokurátor   Okresnej prokuratúry   Bratislava   II   (ďalej   aj   „okresná   prokuratúra“)   podal   7.   augusta   2013 na sťažovateľa   obžalobu   na okresnom   súde   pre   zločin   týrania   blízkej   osoby   a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Okresný súd postupujúc podľa § 238 ods. 3 Trestného poriadku rozhodol uznesením sp. zn. 5 T/101/2013 z 28. augusta 2013 o ďalšom   trvaní   väzby   sťažovateľa,   ktoré   krajský   súd   svojím   uznesením sp.   zn. 4 Tos/100/2013 z 5. septembra 2013 v sťažnostnom konaní potvrdil (sťažovateľom podanú sťažnosť zamietol). V ostatnom podal sťažovateľ na ústavnom súde sťažnosť.

3.   Sťažovateľ   v podanej   sťažnosti   koncentruje   svoju   argumentáciu   predovšetkým na postup okresného súdu, ktorý pri rozhodovaní o predĺžení jeho väzby po podaní obžaloby na verejnom zasadnutí postupoval v rozpore s § 292 ods. 4 Trestného poriadku a nedodržal zákonnú lehotu 5 pracovných dní na prípravu u obhajcu sťažovateľa ako strany v trestnom konaní,   k čomu   uvádza,   že „Vzhľadom   na   to,   že   o   mojej   väzbe   malo   byť   rozhodnuté na verejnom zasadnutí podľa § 291 a nasledujúcich Tr. por. a v zmysle § 292 ods. 4 mal byť mne (aj môjmu obhajcovi) oznámený termín verejného zasadnutia aspoň päť pracovných dní   dopredu,   táto   lehota   u   obhajcu   nebola   zachovaná   čím   bolo   porušené   moje   právo na obhajobu preto je uznesenie o väzbe z 28. 8. 2013 nezákonné. Neobstojí argument, že súd expedoval upovedomenie o konaní výsluchu včas a prokurátor mal lehotu zachovanú.“. Z uvedeného postupu okresného súdu, ktorý bol potvrdený krajským súdom ako súdom sťažnostným,   sťažovateľ   odvodzuje,   že „...   od   22.   9.   2013   sa   nezákonne   nachádzam vo väzbe. Nezákonný postup a rozhodnutie samosudcu z 28. 8. 2013 o mojom ponechaní vo väzbe a o zamietnutí mojej žiadosti o prepustenie z väzby nemôže zhojiť ani rozhodnutie krajského   súdu.   Uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   4   Tos   100/2013   z   5.   9.   2013   je nepreskúmateľné   pre   absolútny   nedostatok   dôvodov   najmä   vo   vzťahu   k   zákonnosti prípravného konania, nekonania verejného zasadnutia 28. 8. 2013 a nezachovaní lehoty na prípravu. Porušenie mojich práv podľa článku 17 ods. 2 a 5 Ústavy SR, článku 5 ods. 4 Dohovoru spočíva v obmedzení mojej osobnej slobody nezákonným držaním vo väzbe, bez právneho   titulu,   od   22.   9.   2013   doposiaľ.   Tento   stav   nemožno   žiadnym   spôsobom konvalidovať.“.   Nad   rámec   tejto   nosnej   argumentácie   sťažovateľ   poukázal   aj   na   to,   že „... prípravné   konanie   nebolo   vykonané   podľa   zákona,   pretože   mi   nebolo   doručené uznesenie vyšetrovateľky sp. zn. ČVS: ORP-372/1-OVK-B2-2013 zo dňa 9. 5. 2013, ktorým boli pribratí na vyšetrenie môjho duševného stavu znalci psychiatri“.

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd... v konaní a pri rozhodovaní o väzbe obvineného R. G... uznesením sp. zn. 5 T 101/2013 z 28. 8. 2013 a Krajský súd... uznesením 4 Tos 100/2013 z 5. 9. 2013 porušili   základné   právo   R.   G.   podľa   čl.   17   ods.   2   a 5   Ústavy   SR   a článku   5   ods.   4 Dohovoru.

Rozhodnutie Krajského súdu... sp. zn. 4 Tos 100/2013 z 5. 9. 2013 a rozhodnutie Okresného súdu... sp. zn. 5 T 101/2013 z 28. 8. 2013 sa zrušuje a obvinený R. G. sa ihneď prepúšťa na slobodu.

R. G. sa priznáva nemajetková ujma v sume 10.000,- € a trovy konania vo výške 331,12 €...“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na   jeho   odmietnutie.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Článok 17 ods. 1 ústavy zaručuje osobnú slobodu. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.   Podľa   čl.   17   ods.   5   ústavy   do   väzby   možno   vziať   iba   z   dôvodov   a   na   čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

8. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru má každý právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane v súlade   s   konaním   ustanoveným   zákonom...   zákonné   zatknutie   alebo   iné   pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní [písm. c)]. Podľa čl. 5 ods.   3   dohovoru   každý,   kto   je   zatknutý   alebo   inak   pozbavený   slobody   v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť   súdený   v primeranej   lehote   alebo   prepustený   počas   konania.   Prepustenie   sa   môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

9. Dohovor v čl. 5 a ústava v čl. 17 sa svojím obsahom týkajú osobnej slobody jednotlivca. Rozdielom v znení týchto článkov je použitá terminológia, keď čl. 5 dohovoru výslovne priznáva právo či nárok súvisiaci s osobnou slobodou, zatiaľ čo čl. 17 ústavy takéto termíny nepoužíva, ale ustanovuje jasné limity pre štát v prípade zásahov do osobnej slobody jednotlivca.

10. Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy uviedol, že vo vzťahu k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu   a   na   základe   rozhodnutia   sudcu   alebo súdu;   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   neodkladne   alebo   urýchlene   rozhodol   o   zákonnosti   väzby   a   nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené   zárukou   (III.   ÚS   7/00,   I.   ÚS   100/04).   Z   čl.   17   ods.   2   ústavy   vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania   väzby. Zákonnosť väzby je zároveň   determinovaná aj skutkovými   okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl.   17   ods.   5   ústavy,   z   ktorého   vyplýva   oprávnenie   konkrétnej   osoby   na   preskúmanie okolností   svedčiacich   pre   a   proti   väzbe,   ale   zároveň   aj   povinnosť   súdu   rozhodnúť   na základe   konkrétnych   skutočností,   a   nie   na   základe   abstraktnej   úvahy   (obdobne   III.   ÚS 271/07).

11. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami,   o   väzbe   rozhodoval   súd,   obvinený   bol   vzatý   do   väzby   pre   konkrétne skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp. konkrétnym   rozhodnutím   väzobného   súdu   o   predĺžení   väzby.   Do   obsahu   právomoci ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť skutkových a právnych záverov všeobecných   súdov,   ktorý   viedol   k   záveru   o   existencii   zákonného   dôvodu   na   vzatie do väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne   aj   ďalších   dôkazov   osvedčujúcich   použitie   takéhoto   zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02).

12. Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).

13. Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon, a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00). Rovnako aj z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je tak integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98). Aj čl. 5 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5 ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne právo,   a   preto   rešpektovanie   tohto   práva   je   integrálnou   súčasťou   záväzkov   zmluvných štátov (Lukanov v. Bulharsko z 20. marca 1997, § 43). Každé pozbavenie osobnej slobody zároveň musí byť v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca pred svojvôľou (Morsink v. Holandsko z 11. mája 2004).

14. Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ako doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že

a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä   ak   nemožno   jeho   totožnosť   ihneď   zistiť,   ak   nemá   stále   bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký trest,

b) bude   pôsobiť   na   svedkov,   znalcov,   spoluobvinených   alebo   inak   mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo

c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

15. Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku konať a rozhodovať možno len o väzbe osoby, proti ktorej bolo vznesené obvinenie. Odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje aj uvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera. O väzbe koná a rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie, ktorý nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný. O sťažnosti proti rozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná a rozhoduje nadriadený súd. Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý; o čase a mieste výsluchu sa vhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný. Predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje obvineného, a potom umožní prísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť obvinenému otázky týkajúce sa rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu obvineného možno rozhodnúť o väzbe len vtedy, ak obvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho neprítomnosti alebo ak zdravotný stav obvineného neumožňuje jeho výsluch.

16. Podľa § 76 ods. 6 Trestného poriadku celková lehota väzby v prípravnom konaní spolu s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť a) dvanásť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre prečin, b) tridsaťšesť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre zločin, c) štyridsaťosem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin. Podľa   §   76   ods.   7   Trestného   poriadku   z lehoty   uvedenej   v odseku   6   pripadá na prípravné konanie najviac a) sedem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre prečin, b) devätnásť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre zločin, c) dvadsaťpäť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin.

17. Podľa § 192 ods. 1 Trestného poriadku pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia....

18. Podľa § 237 ods. 1 Trestného poriadku trestné stíhanie pred súdom sa koná len na podklade obžaloby alebo návrhu na dohodu o vine a treste, ktoré podáva a pred súdom zastupuje prokurátor. Podľa § 238 ods. 2 Trestného poriadku po podaní obžaloby alebo návrhu na dohodu o vine a treste súd rozhoduje samostatne všetky otázky súvisiace s ďalším konaním a je povinný, nečakajúc na ďalšie návrhy, urobiť všetky rozhodnutia a opatrenia upravené   týmto   zákonom,   ktoré   sú   potrebné   na   skončenie   veci   a na   výkon   súdneho rozhodnutia. Podľa § 238 ods. 3 Trestného poriadku ak je obvinený vo väzbe, rozhodne súd o väzbe   prednostne   a urýchlene,   a ak   to   okolnosti   prípadu   umožňujú,   tak   súčasne s rozhodnutím podľa § 239 ods. 1, § 241, § 244 alebo § 331 ods. 1, najneskôr však tak, aby postupom   podľa   §   76   ods.   3   alebo   4   došlo   k právoplatnému   rozhodnutiu   o väzbe do uplynutia lehoty, ktorá by bola základnou alebo predĺženou lehotou väzby v prípravnom konaní.

19. Podľa § 292 ods. 1 Trestného poriadku predseda senátu predvolá na verejné zasadnutie   osoby,   ktorých   osobná   účasť   na   ňom   je   nevyhnutná.   O verejnom   zasadnutí upovedomí prokurátora, ako aj osobu, ktorá svojím návrhom dala na verejné zasadnutie podnet,   a osobu,   ktorá   môže   byť   priamo   dotknutá   rozhodnutím.  ...   Predseda   senátu o verejnom zasadnutí upovedomí aj obhajcu, splnomocnenca a zákonného zástupcu. Podľa §   292   ods.   4   Trestného   poriadku   deň,   čas a miesto   verejného zasadnutia   určí   predseda senátu tak, aby osobe, ktorá na verejné zasadnutie dala svojím návrhom podnet, osobe, ktorá môže byť rozhodnutím priamo dotknutá, obhajcovi a prokurátorovi zostala od doručenia predvolania na verejné zasadnutie alebo od upovedomenia lehota aspoň päť pracovných dní na   prípravu...   Skrátiť   lehotu   možno   len   so   súhlasom   toho,   v záujme   koho   je   lehota ustanovená. U ostaných   osôb,   ktoré   sa   na verejné zasadnutie   predvolávajú alebo o ňom upovedomujú, treba zachovať spravidla trojdňovú lehotu.

20.   Sťažovateľ   tvrdí,   že   k porušeniu   jeho   základných   práv   a slobôd   zaručených v čl. 17   ods.   2   a 5   ústavy   a práva   podľa   čl.   5   ods.   4   dohovoru   malo   dôjsť   uznesením krajského   súdu   sp.   zn.   4   Tos/100/2013   z 5.   septembra   2013   v spojení   s uznesením okresného súdu sp. zn. 5 T/101/2013 z 28. augusta 2013.

II.A

K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozhodnutím okresného súdu

21. V čl. 127 ods. 1 ústavy zakotvený princíp subsidiarity znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

22. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozhodnutiu bolo možné podať sťažnosť podľa § 185 a nasl. Trestného poriadku ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľ aj využil), a preto sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.B

K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozhodnutím krajského súdu

23.   O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

24. Krajský súd v uznesení sp. zn. 4 Tos/100/2013 z 5. septembra 2013 v podstatnom uviedol:

„Krajský súd v Bratislave ako súd nadriadený konštatuje, že postup súdu prvého stupňa treba považovať celkom za správny a zákonný, nakoľko proti obžalovanému sa vedie trestné stíhanie, v aktuálnom štádiu po podaní obžaloby, už pred okresným súdom, pričom z celého konania vyplýva, že zadovážené dôkazy spolu aj s obžalobou nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie bol spáchaný, má znaky konkrétneho trestného činu - zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a Tr. zák., pričom existuje naďalej dostatok dôvodov na podozrenie, že skutok spáchal obžalovaný R. G. Z predložených a vykonaných dôkazov z prípravného konania, vzhľadom aj na celkové obdobie spolunažívania obžalovaného s poškodenou vyplýva reálna obava, že v prípade prepustenia z väzby na slobodu by mohol obžalovaný pokračovať v uvedenej, prípadne aj inej trestnej činnosti tak ako na to má na mysli ust. § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por.

Vyplýva to jednak zo záverov znaleckého posudku z odboru psychológie O. L.   - znalkyne z odboru klinickej psychológie dospelých, v zmysle ktorého bol u obžalovaného R. G. zistený zvýraznený opozično - negativistický postoj k ľuďom, ktorý negatívne ovplyvňuje jeho   správanie,   keďže k výrazným črtám   jeho osobnosti   patri neústupčivosť,   odmietavé stanovisko   ku   kompromisom,   skeptický   a nedôverčivý   prístup   pri   riešení   problémov   a tvrdohlavosť. Aj čo sa týka jeho sklonov k agresivite, sú vykázané zvýšené skóre, čo zahŕňa aj   použitie   fyzického   násilia   voči   osobám   (bitky).   Emotivita   menovaného   je   labilná, impulzívna,   je   u   neho   vykázaná   zvýšená   dráždivosť,   úzkosť   a   agresivita   so   zníženou schopnosťou racionálne kontrolovať a ovládať vlastné výbuchy emócií. Vo vyšetrení sa podľa znalkyne taktiež zistilo, že obžalovaný trpí chorobnou žiarlivosťou, výraznými znakmi silnej citovej väzby na partnerku, vyhroteným lipnutím na nej, až iracionálnym uplievaním - neustále kontrolovanie, sledovanie (č. 1. 23 -38). Aj pokiaľ ide o znalecký posudok z odboru psychiatrie E. B. a D. H. (č. l. 42 - 53), bola konštatovaná chorobná žiarlivosť, čo zapadá do deviantnych rysov jeho osobnosti, čo je síce povahová odlišnosť, ale forenzné významne nenarušuje   rozpoznávacie   a   ovládacie   schopnosti   menovaného.   Obdobne   je   to konštatované,   že   R.   G.   ani   v   minulosti   ani   v   čase   páchania   trestnej   činnosti   netrpel duševnou   chorobou   vo   vlastnom   zmysle   slova   ale   povahovými   odlišnosťami   ustálenými v priebehu rozvoja jeho osobnosti a fixovanými ako paranoidne emulačné rysy osobnosti, čiže deviácia prejavujúca sa najmä chorobnou žiarlivosťou.

Sťažnostný krajský súd zároveň konštatuje, že pokiaľ ide o materiálnych podmienok pre   trvanie   väzby   obvineného   do   ktorej   bol   vzatý   podľa   vyššie   citovaného   rozhodnutia sudcu pre prípravné konanie, tieto zostali nezmenené, oproti stavu, ktorý tu bol v čase rozhodovania o väzbe obvineného, čo znamená, že doposiaľ zistené skutočnosti naďalej nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie bol spáchaný, má znaky trestného činu a to konkrétne zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. Obvinený je stíhaný pre trestný čin, ktorý mal spáchať voči svojej manželke v priebehu niekoľkých mesiacov za trvania manželstva. Aj keď podľa dôkazov poškodená P. G. sa zo spoločnej domácnosti už odsťahovala a mal byť už podaný aj návrh na rozvod manželstva účastníkov, v aktuálnom štádiu konania aj podľa krajského súdu v prípade prepustenie obžalovaného z väzby na slobodu môže existovať reálna obava, že by mohol   obžalovaný R.   G.   pokračovať   v páchaní trestnej   činností.   Preto sú u neho   dané dôvody väzby aj z dôvodu § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por.

V sťažnosti obžalovaného uvedené skutočnosti, že okresný súd nedostatočne skúmal a zistil predchádzajúce odsúdenia, ktoré podľa neho sú už zahladené, sú síce pravdivé, avšak to ešte neznamená, že by obžalovaný bol takou osobou, ktorá rešpektuje morálne zásady   či   platné   zákony   tak,   ako   na   to   už   poukázal   aj   tunajší   krajský   súd   vo   svojom rozhodnutí pod sp. zn. 3 Tos/35/2013 zo dňa 02. 04. 2013. Obdobne, krajský súd považuje za protirečivé   aj   tvrdenie   v   sťažnosti   obžalovaného   uvedenú   skutočnosť,   že   v   prípade prepustenia z väzby na slobodu sa bude zdržiavať v mieste svojho trvalého bydliska v..., pričom   v   ďalšej   časti   sťažnosti   uvádza,   že   po   prepustení   z väzby   na slobodu   by   mal pokračovať v zamestnaní u svojho posledného zamestnávateľa v..., k čomu pripojil aj čestné vyhlásenie. Krajský súd taktiež za nenáležitú považuje v sťažnosti obžalovaného uvedenú argumentáciu, že mu nebolo doručené uznesenia vyšetrovateľa, ktorým boli do konania pribratí znalci z odboru psychiatrie, keďže zo spisového materiálu jednoznačne vyplýva, že sporné uznesenie bolo doručené všetkým procesným stranám.

Krajský súd konštatuje, že naďalej existuje dôvodné podozrenie, že skutok pre ktorý je vedené trestné stíhanie bol spáchaný, má znaky vyššie špecifikovaného trestného činu, pričom po podaní obžaloby sa tieto skutočnosti nijak neoslabili, ale podozrenie, že skutok, ktorý mal spáchať obžalovaný naopak zosilneli. Navyše trestným rozkazom Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 5 T/101/2013 zo dňa 28. 08. 2013 bol obžalovaný uznaný za vinného pre   uvedenú   trestnú   činnosť   a   bol   mu   uložený   trest   odňatia   slobody   v   trvaní   3   rokov mesiacov   a na   výkon   trestu   bol   zaradený   do   ústavu   na   výkon   trestu   odňatia   slobody s minimálnym stupňom stráženia. Rozhodnutie doposiaľ nenadobudlo právoplatnosť. Napokon   nepochybil   okresný   súd   ani   v konaní,   ktoré   predchádzalo   napadnutému uzneseniu a so zreteľom na vyššie uvedené, dospel sťažnostný súd k záveru, že sťažnosťou napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je vecne správne.   Krajský súd preto sťažnosť obžalovaného nepovažoval za dôvodnú a preto je podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. zamietol. Vzhľadom na okolnosti prípadu ale aj dané štádium konania krajský súd nevidel dôvod ani na prijatie písomného sľubu obžalovaného podľa § 80 ods. 1 písm. b) Tr. por.“

25.   Vzhľadom   na   obsahovú   spojitosť   uznesenia   krajského   súdu sp.   zn. 4 Tos/100/2013   z 5.   septembra   2013 a   uznesenia   okresného   súdu   sp.   zn.   5   T/101/2013 z 28. augusta   2013   považoval   ústavný   súd   za   potrebné   uviesť   aj   podstatnú   časť z napadnutého rozhodnutia okresného súdu:

«Súd zvážil všetky okolnosti, prihliadol na charakter stíhanej /žalovanej/ trestnej činnosti, jej závažnosť a stupňujúcu intenzitu, na dôkazy, ktoré boli doposiaľ zadovážené v rámci   prípravného   konania   /vrátane   znaleckých   posudkov   vo   vzťahu   k   osobám obžalovaného   i   poškodenej/,   pričom   dospel   k   názoru,   že   všetko   nasvedčuje   tomu,   že žalovaný skutok sa stal, tento vykazuje znaky trestnej činnosti a že páchateľom skutku je práve obžalovaný R. G., teda formálne podmienky väzby sú dané.

Z   pohľadu   materiálnych   podmienok   väzby   súd   poukazuje   na   charakter   stíhanej trestnej činnosti, jej závažnosť, narastajúcu intenzitu útokov, rozsah i nebezpečnosť, pričom nemožno   obísť   ani   charakteristiku   osoby   menovaného,   ktorý   už   bol   opakovane   súdne trestaný   /hoci   s   účinkom   zahladenia/   a   takisto   nemožno   obísť   ani   závery   znaleckého posudku z odvetvia psychiatrie, podľa ktorých bola u obžalovaného konštatovaná deviácia, prejavujúca   sa   najmä   chorobnou   žiarlivosťou   s   tým,   že   je   súčasne   potrebné   upozorniť na závery   znaleckého   skúmania   osoby   poškodenej,   a   to   najmä   vo   vzťahu   k   následkom počínania obžalovaného /vrátane pokusu o samovraždu/, ktoré okolnosti vo svojom súhrne zakladajú reálnosť existencie dôvodnej obavy, že obžalovaný by v prípade prepustenia na slobodu mohol pokračovať v páchaní predmetnej trestnej činnosti vo vzťahu k poškodenej, čo   poukazuje   aj   na   prítomnosť   materiálnych   podmienok   väzby   v   zmysle   existencie   jej dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. s tým, že ku dňu 25. 10. 2013 nedošlo k takej relevantnej   zmene   okolností,   ktorá   zmena   by   umožňovala   prijať   iný   záver   o   otázke dôvodnosti   trvania   väzby,   než   aký   je   obsiahnutý   v   predchádzajúcich   rozhodnutiach tunajšieho   i   odvolacieho   súdu,   týkajúcich   sa   práve   otázky   väzby   menovaného,   teda k dnešnému dňu nedošlo k takej relevantnej zmene situácie, ktorá by umožnila prijať iný záver o otázke dôvodnosti ďalšieho trvania väzby.

Súd   zároveň   konštatuje,   že   nezistil   obhajcom   uvádzané   procesné   pochybenia v prípravnom   konaní,   v   opačnom   prípade   by   obžalobu   odmietol   a   vec   by   vrátil prokurátorovi s tým, že námietky ohľadom výsluchu obžalovaného dňa 28. 8. 2013 pred samosudcom súd považuje až za absurdné - obžaloba napadla na súd dňa 7. 8. 2013, samosudca určil termín výsluchu dňa 8. 8. 2013 na deň 28. 8.2013, v ten istý deň /8. 8. 2013/   boli   predvolania   zo   súdu   expedované,   o   čom   svedčia   doručenky   -   návratky   od obžalovaného   i   prokurátora,   pričom   výhradu   obhajcu   o   nezachovaní   jeho   lehoty na prípravu súd akceptovať nemohol - nie je pochybením súdu, že obhajca si zásielku na pošte neprevzal riadne a včas z dôvodu, že „Jeho sekretárka je práceneschopná a on sám chodí   na   rehabilitácie“   /č.   1.   206/   a   napokon,   k   námietkam   obhajcu   vo   vzťahu k rozhodnutiam   odvolacieho   /nadriadeného/   súdu   sa   tunajšiemu   súdu   neprináleží vyjadrovať.

Na základe vyššie uvedených úvah a s poukázaním na odôvodnenie rozhodol súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia s tým, že v danom čase a v tomto štádiu konania nie sú splnené podmienky a predpoklady pre stíhanie obžalovaného na slobode, teda ani podmienky pre prijatie písomného sľubu obžalovaného a pre nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka.»

26. Z čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy možno vyvodiť základné právo na osobnú slobodu, ako aj zásadu, že pozbaviť niekoho osobnej slobody možno iba z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ďalšie odseky čl. 17 ústavy uvádzajú konkrétne spôsoby pozbavenia, resp. obmedzenia   osobnej   slobody,   ktoré   za   splnenia   ustanovených   podmienok   sú   prípustné. Jedným z týchto spôsobov je aj vzatie do väzby, resp. držanie vo väzbe v zmysle čl. 17 ods. 5   ústavy.   Preto   možno   uviesť,   že   v prípade   pozbavenia   osobnej   slobody   vzatím do väzby, resp. držaním vo väzbe je okrem čl. 17 ods. 5 ústavy vždy dotknutý aj čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy (I. ÚS 220/04). Z hľadiska posúdenia čl. 5 ods. 4 dohovoru má osoba vo väzbe právo na preskúmanie hmotných a procesných   podmienok väzby, ktoré sú   určujúce pre posúdenie   jej   zákonnosti.   Požiadavka   preskúmania   hmotných   podmienok   znamená povinnosť   preskúmať   okolnosti   svedčiace   pre   a proti   väzbe   a rozhodnúť   s poukazom na právne kritériá, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, ako aj prepustenie na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú (rozsudok Schiesser c. Švajčiarsko, 1979). Inými slovami, je výsostným   právom,   ale   aj   povinnosťou   všeobecného   súdu   skúmať   všetky   okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so   zreteľom   na   prezumpciu   neviny   výnimku   z pravidla   rešpektovania   osobnej   slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe (Toth c. Rakúsko, 1991).

27. Z judikatúry ústavného súdu je zrejmé, že z práva nebyť vo väzbe z iného ako zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu vyplýva priama spojitosť zákonného väzobného dôvodu s rozhodnutím sudcu alebo súdu nielen pri vzatí do väzby, ale aj počas jej trvania. V prípadoch,   keď sa ústavný súd zaoberal možným porušením základného práva na osobnú slobodu v zmysle čl. 17 ústavy rozhodnutím súdu konajúceho o zákonnosti väzby, konštatoval, že otázka, či je väzba zákonná, má byť vyriešená nielen s poukazom   na   vnútroštátny   zákon,   ale   aj   na   znenie   dohovoru   (napr.   III. ÚS   79/02, III. ÚS 77/05).

28. Inými slovami, povinnosť súdov vyplývajúca zo základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 2 ústavy postupovať v prípade trestného stíhania obvinenej osoby a pozbavenia jej osobnej slobody väzbou „spôsobom, ktorý ustanoví zákon“, vyžaduje, aby procesný postup   súdu   konajúceho   vo   veci   rešpektoval   nielen   ustanovenia   všeobecne   záväzných právnych   predpisov   s právnou   silou   zákona (v   danom   prípade   predovšetkým   Trestného poriadku), ale taktiež aj ustanovenia príslušných medzinárodných zmlúv, ktoré sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky a v zmysle čl. 7 ods. 5 a čl. 154c ods. 1 ústavy majú   pred   zákonom   prednosť,   ak   poskytujú   väčší   štandard   ochrany   základných   práv a slobôd.

29. V zmysle uvedených ústavných záruk osobnej slobody musí byť preto väzba chápaná   ako   výnimočný   prostriedok   zaistenia   obvineného   pre   účely   trestného   konania v prípade zistenia skutočností ustanovených zákonom, ktoré odôvodňujú nevyhnutnosť jeho použitia v záujme včasného a náležitého objasnenia trestných činov a spravodlivého postihu ich páchateľov. Výnimočnosti tohto prostriedku musí zodpovedať aj jeho čas použitia tak, aby väzba nepresiahla v konkrétnom prípade s ohľadom na jeho okolnosti nevyhnutnú dobu. Trvanie   väzby   možno   totiž   v   konkrétnom   prípade   ospravedlniť,   len   ak   existujú   jasné náznaky   skutočného   verejného   záujmu, ktoré   napriek   prezumpcii   neviny   prevažujú nad právom   obvineného   na   osobnú   slobodu.   Trvanie   väzby   nad   lehotu,   ktorá   je   zákonom ustanovená ako maximálna, už podľa ústavy nemožno v žiadnom prípade ospravedlniť.

30.   Zo   spisového   materiálu   okresného   súdu   vedeného   pod   sp.   zn.   5   T/101/2013 ústavný súd zistil, že 7. augusta 2013 bola okresnému súdu doručená obžaloba prokurátora okresnej prokuratúry. Následne hneď na druhý deň 8. augusta 2013 sudca okresného súdu, ktorému   bola   vec   pridelená   na   vybavenie,   pokynom   kancelárii   súdu   uložil   predvolať na verejné zasadnutie okrem zástupcu okresnej prokuratúry aj sťažovateľa a jeho obhajcu. Zo spisu ďalej vyplýva, že okresnej prokuratúre bolo predvolanie na verejné zasadnutie doručené 12. augusta 2013, sťažovateľovi 13. augusta 2013 a obhajcovi sťažovateľa bola zásielka uložená na pošte od 14. augusta 2013. Zo zápisnice o verejnom zasadnutí konanom 28. augusta 2013 vyplýva, že 26. augusta 2013 sudca okresného súdu, ktorému bola vec pridelená,   kontaktoval   obhajcu   sťažovateľa   s cieľom   urgovať   jeho   prítomnosť na nariadenom   verejnom   zasadnutí.   Na   verejnom   zasadnutí   okresného   súdu   konanom 28. augusta   2013   bol   strane   sťažovateľa   doručený   trestný   rozkaz   sp.   zn.   5   T/101/2013 z 28. augusta   2013,   ako   aj   okresný   súd   rozhodol   svojím   napadnutým   rozhodnutím o ponechaní sťažovateľa vo väzbe v konaní pred súdom, ako ďalšej fáze trestného konania (od doručenia obžaloby prokurátora okresnej prokuratúry 7. augusta 2013, pozn.). Uvedené odôvodnenie   rozhodnutia   uviedol   v plnom   rozsahu   v zápisnici   o   úkone.   Po   zahlásenej sťažnosti   bol   spisový   materiál   doručený   2.   septembra   2013   krajskému   súdu,   ktorý na neverejnom zasadnutí 5. septembra 2013 rozhodol o zamietnutí sťažovateľom podanej sťažnosti proti napadnutému rozhodnutiu okresného súdu.

31. Vychádzajúc z argumentácie sťažovateľa v podanej sťažnosti (bližšie pozri bod 3,   pozn.)   literu   zákona   nenaplnil   okrem   iného   ani   postup   okresného   súdu,   ktorý v dostatočnom časovom predstihu expedoval potrebné písomné predvolania na nariadený termín   verejného   zasadnutia: „Neobstojí   argument,   že   súd   expedoval   upovedomenie   o konaní výsluchu včas a prokurátor mal lehotu zachovanú.“ Nosnou právnou skutočnosťou podľa   sťažovateľa   je   nedodržanie   zákonnej   lehoty   piatich   pracovných   dní,   tak   ako   to vyplýva z § 292 ods. 4 Trestného poriadku, u strán trestného konania, ktorou je aj jeho obhajca, ktorému navyše mali brániť v prevzatí predvolania súdu objektívne skutočnosti, ktoré   náležite   aj dokladoval   nielen   v konaní pred   všeobecnými súdmi,   ale aj   ústavným súdom.

32. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

33.   Ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   v prvom   rade   je   všeobecný   súd   povinný poskytnúť ochranu základným práva a slobodám sťažovateľa, ale na druhej strane nemožno bagatelizovať význam, podstatu a zmysel obhajoby, v rámci ktorej sa obvinený obhajuje sám alebo prostredníctvom svojho obhajcu. Ak takéhoto obhajcu má alebo ho musí mať, je potom jeho úlohou obhajovať práva obvineného čo najúčinnejším spôsobom, pod ktorým treba bez pochýb rozumieť aj aktívny prístup obhajcu pri obhajovaní jeho záujmov, ako aj starostlivosť obhajcu zameranú na to, aby boli náležite a včas objasnené skutočnosti, ktoré vinu   obvineného   vyvracajú   alebo   ju   zmierňujú   [§   44   ods.   1   Trestného   poriadku (IV. ÚS 482/2011)].   Spôsob   obrany   sťažovateľa   a taktika   jeho   obhajoby   nemôže   byť v prípade jej neúspechu (aj v dôsledku oneskoreného uplatnenia) pričítaná na vrub súdu, ktorý   koná   v súlade   so   zákonom   (IV.   ÚS   217/2013).   Naostatok   uplatnenie   práva na obhajobu oprávnenej osobe nezaručuje dosiahnutie takého rozhodnutia súdu, o ktoré sa usiluje pomocou obhajoby. Účelom základného práva zaručeného čl. 50 ods. 3 ústavy je poskytnutie príležitosti   brániť sa   obvineniu zo spáchania trestného činu (obdobne napr. III. ÚS 41/01, III. ÚS 256/03, I. ÚS 140/04).

34.   Vzhľadom   na   spomenuté   úvahy   ústavný   súd   pripomína   §   18   ods.   2   zákona č. 586/2003   Z.   z.   o advokácii   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   č.   455/1991   Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“), podľa ktorého advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Podľa § 21 písm. e) zákona   o advokácii   je   advokát   povinný   odmietnuť   poskytnutie   právnych   služieb,   ak vzhľadom na pracovnú zaťaženosť alebo dlhodobú neprítomnosť nemôže riadne chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta.

35.   K sťažovateľom   nastoleným   výhradám   ústavný   súd   konštatuje,   že   zo   znenia § 292   ods.   4   Trestného   poriadku   explicitne   vyplývajú   zákonné   lehoty,   ktoré   je   nutné dodržať,   resp.   možnosť   ich   opomenutia   je   podmienená   súhlasom   dotknutých   strán.   Na druhej   strane   ústavný   súd   konštatuje,   že   týchto   zákonných   lehôt   si   bol   konajúci   sudca okresného   súdu   v plnej   miere   vedomý   a poskytnutá   lehota   20   dní   medzi   nariadeným termínom verejného zasadnutia a časom expedovania predvolaní na tento nariadený termín sa ústavnému súdu javí ako viac než dostačujúca. V tejto súvislosti ústavný súd – napriek existencii   5-dňovej   zákonnej   lehoty   (§   292   ods.   4   Trestného   poriadku),   ktorá v posudzovanej   veci   nebola   striktne   dodržaná   vo   vzťahu   k obhajcovi   sťažovateľa   – konštatuje, že ústavné dôsledky porušenia tohto zákonného ustanovenia neboli bez ďalšieho spôsobilé   vyvolať   sťažovateľom   v petite   navrhované   závery.   Právo   na   osobnú   slobodu zaručené   v čl. 17   ods. 2   a   5   ústavy   môže   byť   totiž   porušené   aj   tým,   že   orgány   činné v trestnom   konaní   nepostupujú   v   trestnom   konaní   v   čase,   keď   je   obvinený   vo   väzbe, s osobitnou   starostlivosťou   a   urýchlením“   (II. ÚS 55/98).   Inými   slovami,   postup všeobecných súdov v sťažovateľovej trestnej veci bol úmerný tej skutočnosti, že po podaní obžaloby   okresnému   súdu   sa   tento   nachádzal   vo   väzbe   a bolo   potrebné   v prvom   rade vysporiadať sa s otázkou jeho osobnej slobody v ďalšom štádiu trestného konania, čomu zodpovedal aj aktívny prístup nielen okresného súdu, ale aj krajského súdu, ktoré rozhodli o nastolenej otázke v rámci jedného mesiaca. Vychádzajúc aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva „Nedostatok pri uplatňovaní niektorých zo záruk spravodlivého súdneho konania, napr. na prvostupňovom súde, môže byť korigovaný konaním na druhostupňovom súde (Le Compte, Van Leuven a De Meyere z 23. júna 1981, Adolf c. Rakúsko z 26. marca 1982, Feldbrugge c. Holandsko z 29. mája 1986).“

36.   Z citovaných   povinností   advokáta   vyplýva,   že   nesie   zodpovednosť   za spôsob výkonu   obhajoby   svojho   mandanta   v konaní   pred   súdom,   a to   nielen   v rovine   zvolenej „taktiky“ obhajoby, ale aj jej samotného výkonu, resp. nesie zodpovednosť aj v podobe opomenutia konkrétnych úkonov právnej pomoci, ku ktorým je zmocnený zákonom alebo poverený mandantom. Ak v okolnostiach veci si bol advokát vedomý, že z dôvodu jeho plánovanej,   nie   náhlej/nepredvídateľnej   neprítomnosti,   ako   aj   práceneschopnosti zodpovedných pracovníkov jeho kancelárie nebude zabezpečený riadny písomný úradný styk, alebo v dôsledku jeho zdravotnej indispozície bude ohrozený riadny výkon obhajoby sťažovateľa, mal o tejto skutočnosti konajúci súd aspoň vopred informovať a určiť za seba substituenta alebo po dohode s mandantom ukončiť preň výkon obhajoby. Ak tak neučinil, konal   v rozpore   s povinnosťami   advokáta   podľa   §   18   ods.   2   a § 21   písm.   e)   zákona o advokácii a nesie zodpovednosť aj za objektívne prekážky brániace naplneniu jeho práv garantovaných zákonom vrátane namietaného § 292 ods. 4 Trestného poriadku, tak ako k tomu pojednáva aj dohovor v jeho komentovanom znení: „Z nezávislosti advokacie na státu vyplýva, že vedení obhajoby je ve své podstatě záležitostí medzi obviněným a jeho klientem, ať už mu byl obhájce přidělen v rámci právní pomoci nebo si jej platí klient sám. Čl. 6 odst. 3 písm. c) nutí příslušné státní orgány zasáhnout pouze tehdy, jestliže nedostatky na straně ustanoveného obhájce vyjdou najevo anebo jestliže jsou o nich jakýmkoli jiným způsobem   informovány   [Kamasinski   proti   Rakousku,   rozsudek   19.   december   1989, č. 9783/82,   §   65].   Totéž   platí   i pro   obhájce   zvoleného   obviněným   [Imbrioscia,   § 41]. (Kmec,   J.,   Kosař,   D.,   Kratochvíl,   J.,   Bobek,   M.:   Evropská   úmluva   o lidských   právech. Komentář. 1. vydanie: Praha: C.H.Beck 2012.)“.

37. Podľa judikatúry ústavného súdu v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, resp. 5 ods. 1 dohovoru   nemôže   byť   titulom   na   držanie   vo   väzbe   znamenajúce   obmedzenie   osobnej slobody   len   skutočnosť,   že   bola   podaná   obžaloba.   Samotná   skutočnosť,   že   vec   bola postúpená súdu, nie je postačujúca na splnenie kritéria zákonnosti väzby v zmysle čl. 5 ods. 1   dohovoru   a nemôže   bez príslušného   rozhodnutia   odôvodniť   ďalšie   trvanie   väzby (Statis c. Litva z 21. marca 2002, § 59 – § 61).

38. Ústavný súd po ústavnom prieskume napadnutého rozhodnutia krajského súdu (a príslušnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia okresného súdu, pozn.) konštatuje, že   z ich   odôvodnenia   vo   vzťahu   k zákonom   predpokladanému   ďalšiemu   zotrvaniu sťažovateľa vo výkone väzby nevyplýva nič, čo by signalizovalo arbitrárny alebo zjavne neopodstatnený   výklad   relevantnej   zákonnej   úpravy   vo   veci   konajúcimi   súdmi   vrátane právnej   úpravy   práva   na   slobodu   a bezpečnosť   podľa   dohovoru   s dôsledkom   porušenia sťažovateľom označených práv a jeho ďalším nezákonným zotrvaním vo výkone väzby. Ústavný   súd   teda   konštatuje,   že   krajský   súd   konal   v medziach   svojej   právomoci,   keď príslušné   ustanovenia   Trestného   poriadku   podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne   a právne   akceptovateľné.   Zo   záverov,   ku   ktorým   dospel   krajský   súd   pri posudzovaní   podmienok   ďalšieho   zotrvania   sťažovateľa   vo   väzbe   v jeho   trestnej   veci, pritom   nevyplýva   jednostrannosť   alebo taká   aplikácia   príslušných   ustanovení   Trestného poriadku, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Krajský súd, ako aj okresný súd (v príslušnej   časti   odôvodnenia   svojho   napadnutého   rozhodnutia,   pozn.)   dostatočne podrobne skúmali pretrvávajúce okolnosti pozbavenia osobnej slobody sťažovateľa nielen z hľadiska   relevantných   zákonných   ustanovení   Trestného   poriadku,   ale   aj   z hľadiska rešpektovania základných práv a slobôd sťažovateľa garantovaných ústavou a dohovorom; uvedenú   potrebu   ponechania   sťažovateľa   vo   väzbe   zdôvodnili   poukazom   na   konkrétne skutočnosti vyplývajúce z hľadiska materiálnej interpretácie podmienok preventívnej väzby.

39.   Na   základe   uvedených   skutočností   a   dôvodov   vo   vzťahu   k napadnutému rozhodnutiu krajského súdu ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako   celku   sa   ústavný   súd   nemohol   zaoberať   ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   na   ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutých rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu, prepustenie sťažovateľa z väzby), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).

40.   K sťažnostným   výhradám   sťažovateľa   týkajúcim   sa   nedostatkov   v postupe orgánov   činných   v trestnom   konaní   vo   fáze   prípravného   konania   ústavný   súd v neposlednom   rade   pripomína   svoju   už   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   z princípu subsidiarity   vyplýva,   že   trestné   konanie je od   svojho   začiatku   až po   koniec   procesom, v rámci ktorého sa pri vykonávaní jednotlivých úkonov môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní, ako aj v predmetnej veci konajúcich všeobecných súdov naprávať, resp. korigovať jednotlivé pochybenia, ku ktorým došlo v predchádzajúcich štádiách trestného konania.   Preto   spravidla   až   po   právoplatnom   skončení   trestného   konania   možno na ústavnom   súde   namietať   také   pochybenia   príslušných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré neboli   odstránené   v   jeho   dovtedajšom   priebehu   a   ktoré   mohli   vo   svojich   dôsledkoch spôsobiť porušenie práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 166/2010, m. m. tiež II. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 220/07).

41. V závere ústavný súd dodáva, že sa nezaoberal tou časťou sťažnosti sťažovateľa, v ktorej   namietal   postup   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   T/101/2013 pri vedení   hlavného   pojednávania   25.   októbra   2013   a tam   vydanom   uznesení   sp.   zn. 5 T/101/2013 z 25. októbra 2013, a to už len z toho dôvodu, že ďalší postup okresného súdu,   ani jeho rozhodnutie sťažovateľ v petite sťažnosti   nenapáda   (§   20 ods.   3 zákona o ústavnom súde).

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko sudca Milan Ľalík.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2014