znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 305/2011-16Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokáta Mgr. J. H.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16 CoE 92/2011 z 23. marca 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2011 doručená sťažnosť obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta   porušenie   svojho   práva   podľa   čl.   6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a práva   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 16 CoE 92/2011 z 23. marca 2011 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2.   Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplynulo,   že   sťažovateľka   sa   v rámci   svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere uzavretej 27. mája 2003 poskytla sťažovateľka dlžníčke R. R., P., úver vo výške 165,97 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bola dlžníčka povinná vrátiť v 13 dvojtýždňových   splátkach.   Na   zabezpečenie   úveru   bolo   priamo   v zmluve   o úvere dojednané,   že   splnomocnený   zástupca   dlžníčky   –   v zmluve konkrétne   určená   osoba,   je oprávnený, v prípade ak dlžníčka   nesplní svoje povinnosti,   vykonať právne úkony, a to najmä podpísať   za   dlžníčku   notársku   zápisnicu   o uznaní   dlhu.   Sťažovateľka   opakovane vyzvala dlžníčku na úhradu úveru. Keďže dlžníčka neuhradila dve po sebe idúce splátky, dostala sa do omeškania so splácaním úveru, čím sa tento stal v zmysle podmienok úveru okamžite splatným. Na základe dojednania v zmluve o úvere bola 29. augusta 2003 spísaná notárska zápisnica, ktorú za dlžníčku podpísal jej splnomocnený   zástupca. Na   základe notárskej   zápisnice   ako   exekučného   titulu   bol 17. februára 2004 podaný návrh na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. Okresný súd Lučenec (ďalej len „okresný súd“) vydal 4. marca 2004 poverenie na vykonanie exekúcie, na základe ktorého začal súdny exekútor nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu. Súdny exekútor podaním z 12. júla 2010 dal podnet na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie. Okresný súd ako vecne a miestne   príslušný   na   rozhodovanie   vo   veciach   exekúcie   začal   konanie   o zastavenie exekúcie a následne bez akejkoľvek výzvy či dokazovania   uznesením   sp.   zn.   14   Er 130/2004 z 23. novembra 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 16 CoE 92/2011 z 23. marca 2011 tak, že potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne a právne správne.

3. Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu boli porušené jej práva vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru v príčinnej súvislosti s právom podľa čl. 1 dodatkového   protokolu.   Krajský   súd   uznesením   z 23.   marca   2011   potvrdil   uznesenie okresného súdu o neprípustnosti exekúcie a jej zastavení z dôvodu, že exekúcia nemôže byť vykonaná   na   základe   predloženej   notárskej   zápisnice.   Okresný   súd   dospel   k záveru,   že splnomocnenie udelené dlžníčkou jej zástupcovi (konkrétne určenému), ktoré bolo súčasťou zmluvy   o úvere,   je   absolútne   neplatné.   Preto   ani   notárska   zápisnica,   ktorú   za   dlžníčku podpísal jej splnomocnený zástupca, nebola spôsobilým exekučným titulom, keďže bola tiež absolútne neplatná. Na absolútnu neplatnosť pritom súd prihliada aj bez návrhu (ex offo). Sťažovateľka poukázala na to, že okresný súd pri rozhodovaní o vydaní poverenia na vykonanie   exekúcie   už   raz   preskúmal   exekučný   titul   (notársku   zápisnicu   z 29.   augusta 2003).   Tým   nadobudla   sťažovateľka   právnu   istotu   a súčasne   aj   legitímne   očakávanie vykonania exekúcie, a tým ochrany jej majetku. Okresný súd z podnetu exekútora začal konanie   smerujúce   k vyhláseniu   exekúcie   za   neprípustnú,   pričom   pred   začatím   tohto konania a ani v jeho priebehu neposkytol možnosť účastníkom exekučného konania vyjadriť sa   k začatiu   konania   o zastavení   exekúcie.   Týmto   postupom   bola   podľa   sťažovateľky porušená rovnosť strán. Sťažovateľka tiež namietala vykonanie dokazovania z vlastného podnetu bez znalosti vôle strán, keď im nebol daný priestor na vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom   a ani   možnosť   navrhnúť   nové   dôkazy,   ktoré   by   mohli   zmeniť   rozhodnutie o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej následné zastavenie. Sťažovateľka na podporu svojich   tvrdení   interpretovala   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a čl.   1   dodatkového   protokolu, poukázala aj na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu.II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Ústavný súd je v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom sťažnosti   (návrhom   na   rozhodnutie)   a môže   rozhodnúť   len   o tom,   čoho   sa   sťažovateľ domáha   v petite   svojej   sťažnosti,   a vo   vzťahu   k tomu   subjektu,   ktorého   označil   za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Namietané porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

5.   Podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru   každý   má právo na to,   aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

6.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   III.   ÚS   151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj   bez   návrhu.   Zatiaľ   čo   dôvody,   na   základe   ktorých   všeobecný   súd   obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť   záver,   že všeobecný   súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie   nemožno   exekúciu   vykonať.   Je   preto   ústavne   akceptovateľný   právny   názor krajského   súdu,   že   ak   neexistuje   spôsobilý   exekučný   titul   (v   posudzovanom   prípade notárska   zápisnica),   exekúcia   je   neprípustná,   čo   je   dôvod   na   zastavenie   exekučného konania. Na podmienku existencie a trvania exekučného titulu pritom súd prihliada v každej fáze exekučného konania.

Ústavný súd taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 1997 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

Ústavný súd preto konštatuje, že napadnutým uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodov, ktorými v sťažnosti   argumentuje,   pretože   už   z povahy   veci   vyplýva,   že   v takýchto   prípadoch (absolútna   neplatnosť   exekučného   titulu)   rozhodne   súd   aj   bez   vyjadrenia   účastníkov konania, na návrh účastníka konania ale aj bez jeho návrhu a aplikácia takých požiadaviek spravodlivého procesu, ako je kontradiktórnosť či rovnosť zbraní, potom neprichádza do úvahy.   Krajský   súd   ako   súd   odvolací   preto   napadnutým   uznesením   poskytol   náležitú ochranu   sťažovateľkiným   právam   a   postupoval   správne,   ak   napadnuté   rozhodnutie okresného súdu, ktoré bolo vydané   v súlade s príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku, potvrdil.

Napadnutým   uznesením   krajský   súd   len   interpretoval   a aplikoval   relevantné ustanovenia zákonov. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania tak nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

7. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných   súdov   a   na   odôvodnenie   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   (ale   aj okresného súdu), ako aj s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy)   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka   súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Namietané porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

8. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného   práva.   Predchádzajúce   ustanovenie   však   nebráni   právu   štátu   prijímať zákony,   ktoré   považuje   za   nevyhnutné,   aby   upravil   užívanie   majetku   v   súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

9. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd považuje   za   potrebné   upriamiť   pozornosť   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru,   súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 6   ods. 1   dohovoru,   nemohlo   dôjsť   ani   k porušeniu   sťažovateľkou   označeného   práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou   voči   všeobecným   súdom,   a nie   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   podľa čl. 124   ústavy   v   spojení   s   čl. 127   ods. 1   ústavy.   Ústavný   súd   by   takým   postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základom   na   to,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Keďže   v posudzovanom   prípade   porušenie   (procesného)   práva   sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu ústavný   súd   nezistil,   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľky   aj   v časti   namietajúcej porušenie   jej   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   (hmotnoprávneho   charakteru) odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

10.   Navyše,   ústavný   súd   po   preskúmaní   uznesenia   krajského   súdu   v spojení s uznesením okresného súdu dospel k záveru, že z odôvodnenia uznesenia krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že ním došlo k zásahu do práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Všeobecné súdy svojím postupom aplikovali zákony   podľa   ich   obsahu   (v   danom   prípade   predovšetkým   ustanovenia   Exekučného poriadku)   a rozhodovali   v zmysle   ustálenej   judikatúry   formulovanej   najvyšším   súdom. Preto rozhodol ústavný súd aj v tejto časti sťažnosti tak, ako je uvedené vyššie.

11. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 24. augusta 2011