znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 305/09-49

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. januára 2010 v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti T. F. a P. F., K., zastúpených advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného   porušenia   ich   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa   čl.   48 ods.   2 Ústavy Slovenskej   republiky a práva   na prejednanie ich záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 39 Em 60/05 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo T. F. a P. F. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 39 Em 60/05 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Košice   II p r i k a z u j e   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 39 Em 60/05 konať bez zbytočných prieťahov.

3. T. F. a P. F. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie každému v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré j e   Okresný súd Košice II p o v i n n ý   zaplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II j e   p o v i n n ý   uhradiť T. F. a P. F. trovy právneho zastúpenia v sume 474,43 € (slovom štyristosedemdesiatštyri eur a štyridsaťtri centov) na účet ich právnej zástupkyne JUDr. I. R., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. I. ÚS 305/09-26   z   14.   októbra   2009   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť T. F. a P. F., K. (ďalej len „sťažovatelia“), doručenú   ústavnému   súdu   19.   júna   2009,   v časti,   ktorou   namietali   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 39 Em 60/05.

Sťažovatelia k priebehu konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 39 Em 60/05 uviedli: „...   konanie   o   výkon   rozhodnutia   smerujúce   k   vymoženiu   výživného   pre sťažovateľov zo strany povinného - otca sťažovateľov, ktoré začalo dňa 4. 4. 2005, nie je ani v súčasnosti po viac než 4 rokoch a 2 mesiacoch právoplatne skončené.

Dôsledkom takejto procesnej situácie je, že oprávnení doposiaľ nedostali na základe rozsudku Okresného súdu Košice II z 15. 10. 2005 žiadne výživné...

Sťažovatelia   týmto   poukazujú   na   to,   že   neprispeli   podľa   ich   názoru   ničím, k spomínanej dĺžke predmetného konania...

Predmetom   výkonu   rozhodnutia   je   pohľadávka   výživného   na   maloleté   deti   - prednostná pohľadávka. Už zaradením nároku sťažovateľov medzi prednostné pohľadávky je určený jej význam. Aj vzhľadom na túto okolnosť je preto potrebné očakávať od konania o   takýchto   pohľadávkach,   že   bude   aj   v   porovnaní   s   inými   súdnymi   konaniami,   rýchle a účinné. Konanie u I. Stupňového... súdu však v žiadnom prípade tieto atribúty nemá.“

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vyslovil porušenie ich označených základných a iných práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 39 Em 60/05, prikázal okresnému súdu neporušovať nimi označené základné a iné práva a prikázal okresnému súdu konať vo veci vedenej pod sp. zn. 39 Em 60/05 bez prieťahov, priznal im finančné zadosťučinenie každému z nich v sume po 5 000 € a náhradu trov konania.

Ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľov a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu   ústavný   súd   zároveň   vyzval,   aby   sa   vyjadril   k   sťažnosti.   Právna   zástupkyňa sťažovateľov a predseda okresného súdu oznámili ústavnému súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   sp.   zn.   1   Spr.   V/693/2009 z 19. novembra 2009 uviedol: „... po oboznámení s predloženou sťažnosťou a so spisom nášho súdu, v ktorom sú namietané prieťahy v konaní, možno konštatovať, že v konaní došlo zo strany tunajšieho súdu k prieťahom v období od 24. augusta 2005 do 15. augusta 2007, posúdenie zbytočnosti prieťahov ponechávam na zváženie ústavnému súdu...

Zároveň Vám oznamujem, že v konaní, od vrátenia spisu dňa 24. septembra 2009, bolo   u   doručiteľa,   S.   p.   a.   s.,   reklamované   nedodanie   úradnej   zásielky   a nedodanie doručenky. Po oznámení výsledku reklamačného konania bola vyznačená právoplatnosť uznesenia tunajšieho súdu č. k. 39 Em 60/2005-8 z 12. 5. 2005.“

II.

Z   obsahu   spisu   okresného   súdu   vyplýva,   že   4.   apríla   2005   matka   ako   zákonná zástupkyňa   vtedy   maloletých   sťažovateľov   podala   okresnému   súdu   návrh   na   výkon rozhodnutia o vymoženie výživného na maloleté deti od ich otca ako povinného podľa právoplatného rozsudku. Konanie o výkon rozhodnutia bolo okresným súdom vedené pod sp. zn. 39 Em 60/05.

Okresný súd 12. mája 2005 uskutočnil informatívny výsluch matky sťažovateľov a uznesením č. k. 39 Em 60/05-8 nariadil vo veci výkon rozhodnutia (ďalej len „uznesenie o nariadení výkonu rozhodnutia“).

Aj napriek tomu, že uznesenie o nariadení výkonu rozhodnutia nebolo povinnému doručené   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   okresný   súd   na   tomto   uznesení   nesprávne vyznačil   právoplatnosť.   Následne   vyznačenie   tejto   nesprávnej   právoplatnosti   zrušil a povinnému riadne doručil uznesenie.

Povinný   24.   augusta   2005   doručil   okresnému   súdu   odvolanie   proti   uzneseniu o nariadení výkonu rozhodnutia a návrh na povolenie odkladu výkonu rozhodnutia.

Sťažovatelia zastúpení zákonnou zástupkyňou 12. decembra 2005 podali súdnemu exekútorovi Ing. Bc. K. M. návrh na vykonanie exekúcie vo veci, v ktorej bol vedený výkon rozhodnutia okresným súdom pod sp. zn. 39 Em 60/05. Sťažovatelia podanie návrhu na exekúciu   oznámili   okresnému   súdu   podaním   doručeným   k   sp.   zn.   39   Em   60/05   14. decembra 2005, ktorým žiadali okresný súd o postup podľa § 372m Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Podľa § 372m ods. 1 OSP v konaniach o výkon rozhodnutia začatých do 31. augusta 2005   musí   oprávnený   podať   do   šiestich   mesiacov   od   účinnosti   tohto   zákona   návrh   na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona a zároveň v tejto lehote oznámiť podanie návrhu na vykonanie exekúcie súdu, ktorý viedol výkon rozhodnutia.

Podľa § 372m ods. 2 OSP ak oprávnený oznámi súdu, že podal návrh na vykonanie exekúcie   podľa   osobitného   zákona,   súd   postúpi   vec   zvolenému   exekútorovi   spolu s písomným   poverením   na   vykonanie   exekúcie.   Účinky   pôvodného   návrhu   na   výkon rozhodnutia, ako aj procesné úkony súdu, z ktorých vyplývajú obmedzenia pre účastníkov konania, zostávajú zachované. Právoplatné uznesenie súdu o nariadení výkonu rozhodnutia má účinky právoplatného upovedomenia o začatí exekúcie podľa osobitného predpisu.

Podľa   §   372m   ods.   3   OSP   ak   oprávnený   neoznámi   súdu,   že   podal   návrh   na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona, súd konanie o výkon rozhodnutia zastaví. Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. Súd neprizná oprávnenému v tomto prípade právo na náhradu trov konania.

Okresný súd poverením č. 5803 02549 sp. zn. 49 Er 1284/05 z 22. decembra 2005 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie.

Súdny   exekútor   21.   marca   2006   požiadal   okresný   súd   o   zaslanie   spisu   sp.   zn. 39 Em 60/05, teda spisu o výkone rozhodnutia, ktoré pokračovalo už ako exekučné konanie u súdneho exekútora pod sp. zn. Ex 2369/05.

Okresný súd zaslal spis sp. zn. 39 Em 60/05 súdnemu exekútorovi 21. júla 2006, ktorý mu ho následne vrátil 23. augusta 2006 z dôvodu rozhodnutia o odvolaní povinného proti   uzneseniu   o   nariadení   výkonu   rozhodnutia.   Súdny   exekútor   poukázal   na   to,   že nerozhodnutie   okresného   súdu   o   tomto   odvolaní   je   prekážkou   ďalšieho   postupu v exekučnom konaní.

Okresný súd v ďalšom období dvakrát vyžiadal od súdneho exekútora jeho exekučný spis a dvakrát mu ho vrátil.

V spise okresného súdu sp. zn. 49 Er 1284/05 sa nachádza pokyn z 20. júna 2007 na vylúčenie spisu sp. zn. 39 Em 60/05 z tohto spisu do „agendy E“ pre účel rozhodnutia o odvolaní   povinného   proti   uzneseniu   o   nariadení   výkonu   rozhodnutia   s   tým,   že   po rozhodnutí o odvolaní má byť spis sp. zn. 39 Em 60/05 opätovne pripojený k spisu sp. zn. 49 Er 1284/05.

Okresný súd 15. augusta 2007 doručil spis Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) z dôvodu rozhodnutia o odvolaní povinného proti uzneseniu o nariadení výkonu rozhodnutia.

Krajský   súd   uznesením   č.   k.   2   CoE   124/07-29   z   23.   januára   2008   (ďalej   len „uznesenie z 23. januára 2008“) zastavil konanie vo veci.

Spis   sa   nachádzal   na   krajskom   súde   do   27.   februára   2008,   keď   bol   vrátený okresnému súdu.

Sťažovatelia   14.   apríla   2008   podali   okresnému   súdu   dovolanie   proti   uzneseniu krajského súdu z 23. januára 2008.

V   období   od 27.   februára   2008 do   12.   mája 2008 (2   mesiace a   15   dní)   sa   spis nachádzal   na   okresnom   súde,   ktorý   v   tomto   období   vykonal   doručovanie   uznesenia krajského súdu z 23. januára 2008 účastníkom konania. Po doručení dovolania sťažovateľov vyzval povinného na vyjadrenie k dovolaniu a sťažovateľov na vyčíslenie trov dovolacieho konania.

Dňa 12. mája 2008 okresný súd doručil spis Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z dôvodu rozhodnutia o dovolaní.

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Cdo 93/08 z 30. júna 2008 (ďalej len „rozsudok z 30. júna 2008“) zrušil uznesenie krajského súdu z 23. januára 2008 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Spis sa nachádzal na najvyššom súde do 11. júla 2008, keď bol vrátený okresnému súdu.

Okresný súd doručil krajskému súdu spis na ďalšie konanie v súlade s rozsudkom najvyššieho súdu z 30. júna 2008.

Krajský   súd   uznesením   č.   k.   3   CoE   107/08-66   z   20.   februára   2009   (ďalej   len „uznesenie z 20. februára 2009“) potvrdil uznesenie okresného súdu o nariadení výkonu rozhodnutia.

Spis sa nachádzal na krajskom súde do 24. apríla 2009, keď bol vrátený okresnému súdu.

Sťažovatelia doručili sťažnosť ústavnému súdu 19. júna 2009, v ktorej uviedli, že ku dňu podania sťažnosti im nebolo doručené uznesenie krajského súdu z 20. februára 2009.

V spise sa nachádza pokyn zo 7. augusta 2008 na doručenie uznesenia krajského súdu z 20. februára 2009 účastníkom konania.

Spis bol predložený ústavnému súdu 20. augusta 2009 a iné úkony okresného súdu okrem už uvedených zo spisu nevyplývajú, teda ani rozhodnutie okresného súdu o návrhu povinného na odklad výkonu rozhodnutia.

Ústavný súd zaslal spis okresnému súdu 23. septembra 2009.

Sťažovatelia vo vzťahu k nim podaným sťažnostiam na prieťahy v konaní uviedli, že 4.   septembra   2006   podali   predsedovi   okresného   súdu   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní vedenom pod sp. zn. 39 Em 60/05, v ktorom poukázali na to, že „súd nariadil výkon rozhodnutia vydaním uznesenia dňa 12. 5. 2005 a povinný podal proti nemu odvolanie, o ktorom súd doposiaľ nerozhodol“.

Predseda okresného súdu listom sp. zn. Spr. 23157/06 z 22. novembra 2006 posúdil sťažnosť ako nedôvodnú.

Dňa 5. februára 2009 podali sťažovatelia sťažnosť na prieťahy v konaní vedenom pod sp. zn. 3 CoE 107/08 predsedovi krajského súdu.

Predseda   krajského   súdu   listom   sp.   zn.   Spr   22/09   z   23.   februára   2009   oznámil sťažovateľom, že krajský súd v označenom konaní už rozhodol o odvolaní povinného proti uzneseniu okresného súdu o nariadení výkonu rozhodnutia.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov,   a   práva   na   prejednanie   svojej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vyplýva   z   §   6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla   a   účinná,   ďalej   z   §   100   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie môže   odročiť   len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru),   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľov.

Pokiaľ   ide   o   kritérium   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   posudzované konanie nie je možné hodnotiť ako zložité po vecnej stránke a ani po právnej stránke. Konania tohto typu tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, výklad a používanie právnej úpravy sú stabilizované, a preto ich nemožno považovať za zložité.

Správanie   účastníkov   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o   tom,   či v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný   súd   nehodnotil   správanie   sťažovateľov   ako   také,   ktoré   by   čo   i   len   čiastočne prispelo k doterajšej dĺžke posudzovaného konania.

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu. Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku jeho postupu došlo k porušeniu uvedeného základného práva, ústavný súd zistil, že to   tak je,   a to   napriek skutočnosti,   že plynulému postupu   nebránila žiadna   zákonná prekážka   v   konaní (II.   ÚS   3/00,   III.   ÚS   46/04).   Ústavný súd   zároveň   pri   posudzovaní prihliadal aj na § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Ku dňu doručenia sťažnosti ústavnému súdu 19. júna 2009 uplynuli viac ako štyri roky   od   podania   návrhu   na   výkon   rozhodnutia   sťažovateľmi   o   vymoženie   výživného 4. apríla   2005   (resp.   ich   matkou   ako   zákonnou   zástupkyňou   v   zastúpení   vtedy   ešte maloletých sťažovateľov) a viac ako tri roky od podania návrhu na vykonanie exekúcie v tej istej veci v súlade s § 372m OSP, a to bez možnosti pristúpiť k vymáhaniu pohľadávky na výživnom.

Nerozhodnutie o odvolaní povinného a o jeho návrhu na odklad výkonu rozhodnutia tvorili   prekážku   ďalšieho   zákonného   postupu   pre   reálne   vymoženie   pohľadávky v exekučnom konaní.

Postup   okresného   súdu   sa   vyznačuje   nečinnosťou   v   období   dvoch   rokov   (od 24. augusta   2005   do   15.   augusta   2007),   v   ktorom   okresný   súd   nepredložil   odvolanie povinného v konaní o výkon rozhodnutia (následne už vedenom ako exekučné konanie v súlade s § 372m OSP) na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Ďalším neprimerane dlhým obdobím nečinnosti okresného súdu je obdobie po vrátení spisu okresnému súdu 24. apríla 2009 spolu s uznesením krajského súdu z 20. februára 2009 (ktorým   bolo   potvrdené   rozhodnutie   okresného   súdu   o   nariadení   výkonu   rozhodnutia) a doručovaním   uznesenia   krajského   súdu   účastníkom   konania   až   7.   augusta   2009,   teda s časovým odstupom viac ako tri mesiace.

Okresný   súd   do   predloženia   spisu   ústavnému súdu   20.   augusta   2009   nerozhodol o návrhu   povinného   na   povolenie   odkladu   výkonu   rozhodnutia   podaného   súčasne   s   už označeným odvolaním. Z obsahu sťažnosti, ako aj vyjadrenia predsedu okresného súdu a sťažovateľov vyplýva, že o odvolaní povinného ku dňu rozhodovania ústavného súdu bolo rozhodnuté   a   rozhodnutie   bolo   účastníkom   doručené,   avšak   z   obsahu   vyjadrení nevyplynulo,   že   by   došlo   aj   k   rozhodnutiu   o   návrhu   povinného   na   odklad   výkonu rozhodnutia.

Ústavný súd preto rozhodol, že v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 39 Em 60/05 bolo porušené základné právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd okresnému súdu prikázal, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 39 Em 60/05 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia žiadali o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia každému z nich   v sume   po   5 000 €   z   dôvodov   uvedených   v sťažnosti,   poukazujúc   najmä   na dlhotrvajúcu   právnu   neistotu   a   nemožnosť   realizácie   núteného   vymoženia   dlžného výživného v exekučnom konaní.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   v   trvaní   viac   ako   štyri   roky,   opakovanú nečinnosť okresného súdu v trvaní viac ako dva roky a zohľadňujúc povahu veci ústavný súd považoval priznanie sumy 2 000 € každému zo sťažovateľov za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   príprava   zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 92,72 € (základná sadzba tarifnej odmeny bola znížená o 20 %, pretože išlo o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“, t. j. zo sumy 115,90 € za jeden úkon právnej služby na sumu 92,72 €), t. j. spolu 185,44 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 6,95 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje pre jedného   sťažovateľa   sumu   199,34   €.   V   prípade   dvoch   sťažovateľov   tvorí   náhrada   trov právnej   služby   advokátom   sumu   2   x   199,34   €,   t.   j.   398,68   €,   a spolu   s 19   %   DPH predstavuje sumu 474,43 €.

Podania právnej zástupkyne sťažovateľov doručené ústavnému súdu 9. septembra 2009   a 30.   novembra   2009   ústavný   súd   nevyhodnotil   vzhľadom   na   absenciu ústavnoprávneho rozmeru v jeho obsahu ako podanie relevantné na rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právnej   zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2010