znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 304/2015-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   1.   júla   2015predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Cloetta   Slovakia   s. r. o.,   UlicaZeppelina   5,   Levice,   zastúpenej   advokátom   Mgr.   Brunom   Žlnayom,   LL.M.,   LEGALADVISORY   GROUP,   s. r. o.,   Lužná   1,   Bratislava,   vo   veci   namietaného   porušeniazákladného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republikyv spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obdo 32/2014 zo 16. februára 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Cloetta   Slovakia   s. r. o. o d m i e t a   ako   zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2015doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti obchodnej spoločnosti Cloetta Slovakia s. r. o.,Ulica Zeppelina 5, Levice (ďalej len „sťažovateľka“, v citovanom texte aj,,sťažovateľ“),ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   v   spojení   s   čl.   1   ods.   1   ústavy   a   právana spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Obdo 32/2014 zo 16. februára 2015 (ďalejaj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Bratislava III (ďalej len „okresnýsúd“) svojím uznesením sp. zn. 24 Cb 191/2010 z 9. júla 2012 zastavil konanie v právnejveci sťažovateľky proti Recyklačnému fondu (ďalej len „recyklačný fond“) o zaplateniesumy   2 247,59   €   spolu   so 14   %-ným   ročným   úrokom   z   omeškania   od   1.   mája   2008až do zaplatenia z dôvodu nedostatku svojej právomoci konať a rozhodnúť v merite veci,s tým,   že   právomoc   na   rozhodnutie   je/bola   daná   recyklačnému   fondu.   Krajský   súdv Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   na   odvolanie   recyklačného   fondu   svojímuznesením sp.   zn.   2 Cob 410/2012   z   18. septembra   2013   uznesenie   okresného   súdusp. zn. 24 Cb 191/2010 z 9. júla 2012 potvrdil ako vecne správne. Najvyšší   súd svojímuznesením sp. zn. 5 Obdo 32/2014 zo 16. februára 2015 sťažovateľkou podané dovolanieodmietol. V ostatnom podala sťažovateľka sťažnosť ústavnému súdu.

Zhodnotením skutkových okolností veci sťažovateľka uviedla, že ,,v súlade s vtedy platnými ust. Zákona o obaloch zaplatil dňa 9. 5. 2007 odporcovi príspevky za komodity - plasty a papier, vo výške 8 556,- Sk a 59 155,- Sk, a to za obdobie od 1. januára 2007 do 31. decembra   2007.   Išlo   o   obaly.   V   priebehu   kalendárneho   roka   2007...   súčasne zabezpečil zhodnocovanie alebo recykláciu odpadov z obalov, za ktoré ale už boli príspevky zaplatené, a to prostredníctvom oprávnenej organizácie, spoločnosti Tým sa... dostal do režimu § 46 ods. 1, 2 a § 48 ods. 1 Zákona o obaloch, teda odpadol dôvod,   pre   ktorý   v   priebehu   roka   2007   platil   príspevok   odporcovi   (...   povinnosť   sa nevzťahuje na obaly, ktorých výrobca alebo dovozca zabezpečí zber odpadov z obalov a ich zhodnocovanie alebo recykláciu)“. Meritom právneho posúdenia veci je odlišný právnynázor   sťažovateľky   pri   posúdení   jej   žalobného   návrhu,   ktorým   požadovala   vráteniepoplatkov zaplatených recyklačnému fondu v sume 2 247,59 € spolu s príslušenstvom,a to z   titulu   bezdôvodného   obohatenia   podľa   §   451   zákona   č.   40/1964   Zb.   Občianskyzákonník   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Občiansky   zákonník“)   vzniknutéhoplnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, pričom ale podľa názoru všeobecných súdov samala sťažovateľka obrátiť so svojím nárokom priamo na recyklačný fond, v dôsledku čohobolo   konanie   pred   všeobecnými   súdmi   postihnuté   nedostatkom   ich   právomoci   vo   vecikonať. Podľa názoru sťažovateľky „Išlo o právny dôvod, ktorý odpadol a odporcovi vzniklo voči sťažovateľovi bezdôvodné obohatenie. Sťažovateľ na základe uvedeného podal návrh na začatie konania o zaplatenie sumy vo výške zaplateného príspevku. Odporca nespochybnil, že   právny   dôvod   na   vrátenie   príspevku   je   bezdôvodné   obohatenie,   ale   spochybnil,   či sťažovateľ dostatočne preukázal splnenie zákonnej povinnosti prostredníctvom oprávnenej organizácie, nakoľko spôsob jej preukazovania osobitne nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu.   Prvostupňový   súd   však   konanie   zastavil   s   tým,   že   nie   je   oprávnený   o   veci rozhodnúť, naopak, že má rozhodnúť sám odporca ako správny orgán. Opieral sa pritom o rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   SR   vzťahujúce   sa   na   odlišnú   právnu   situáciu.“.Sťažovateľka teda poukazuje na to, že „Skutočnosť, že ide o bezdôvodné obohatenie a vec patrí do rozhodovacej právomoci súdov nebola nikdy viac súdom spochybnená a na KS BA ju posudzovali tri odlišné senáty. Napriek týmto nesporným faktom, Najvyšší súd Slovenskej republiky   rozhodol   dňa   16.   2.   2015   Uznesením   5Obdo/32/2014   tak,   že   dovolanie sťažovateľa odmietol.“.

Sťažovateľka v podanej sťažnosti s poukazom na rozhodovaciu činnosť krajskéhosúdu   v   identických   veciach,   a   to „uznesenia   Krajského   súdu   v   Bratislave,   sp. zn. 2Cob/182/2010-45 zo dňa 14. 12. 2010 a sp. zn. 2Cob/237/2010-117 zo dňa 8. 2. 2011“poukázala   na   nejednotnosť   v   rozhodovacej   praxi   tohto   súdu,   ktorý   identické   situácieposudzuje odlišne. Výslovne konštatovala, že „Vzhľadom na skutočnosť, že v obsahovo a právne   identickej   veci   Krajský   súd   v   Bratislave   už   predtým   rozhodol   a   považoval za právne   jednoznačné,   že   nemá   ísť   o   administratívne   rozhodnutie   odporcu   voči sťažovateľovi resp. konanie vyplývajúce z ustanovení Zákona o odpadoch, ale ide o vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 451 OZ, sťažovateľ ani odporca v tejto veci nemali absolútne žiadnu pochybnosť, že Krajský súd v Bratislave bude postupovať konzistentne a Uznesenie 24Cb/191/2010 zruší a po štyroch rokoch začne na prvom stupni konať vo veci samej   (ako   to   bolo   v   skutkovo   totožnej   veci).   Krajský   súd   sa   teda   právne   a   skutkovo totožných   situáciách   rozhodol   a   vyjadril   diametrálne   odlišne.“.   Sťažovateľka   ďalejpoukázala   na   to,   že «v   snahe   odvrátiť   dôsledok   nezákonného   rozhodnutia   a   s   cieľom vyčerpať všetky dostupné právne prostriedky ochrany základných práv a slobôd, podal dovolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky. Podané odvolanie odôvodnil tým, že mu rozhodnutím prvostupňového, ako aj odvolacieho súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom   v   situácii,   kedy   jednoznačne   konané   byť   malo   a   súdy   mali   vo   veci   rozhodnúť. Namiesto toho, bez náležitého konania a posúdenia predmetu sporu, sa konajúce súdy prípadu   „zbavili“   konštatovaním,   že   vec   nepatrí   do   ich   rozhodovacej   právomoci.».Sťažovateľka akcentovala prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb.Občiansky   súdny   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   aj   „OSP“)   týmitoskutočnosťami:

„1) Existoval dôvod na podanie dovolania

2) Najvyšší súd porušil práva sťažovateľa tým, že dôvodné dovolanie odmietol

3) Práva   sťažovateľa   boli   porušené   už   samotným   konaním,   ktoré   predchádzalo konaniu   na   Najvyššom   súde   SR,   a   to   nedodržaním   princípu   právnej   istoty,   princípu legitímnych očakávaní a práva na spravodlivý súdny proces

4) Súdy vydali na základe vlastného pochybenia nezákonné rozhodnutia

5) Údajný   oprávnený   orgán   -   Recyklačný   fond   sám   nemôže   vo   veci   rozhodovať a konať,   čiže sa   sťažovateľovi takýmto rozhodnutím odňala   možnosť získať rozhodnutie, ktoré by odporcu zaväzovalo na peňažné plnenie voči sťažovateľovi

6) Účastníci   konania   zhodne   tvrdili,   že   konaním   sú   porušené   právne   predpisy Slovenskej republiky a bola im odňatá možnosť konať pred súdom.“

Na základe uvedeného sťažovateľka ústavnému súdu navrhla, aby po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Postupom Najvyššieho súdu... a jeho rozhodnutím sp. zn. 5Obdo/32/2014 zo dňa 16. 2. 2015 boli porušené základné práva sťažovateľa uvedené v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu... 5Obdo/32/2014 zo dňa 16. 2. 2015 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd... je povinný uhradiť sťažovateľovi... trovy konania...“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnostio organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcovustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebopodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho pojednávania.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkochv rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je ani zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebolnáležite   zistený   skutkový   stav,   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavuvšeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na kontrolu   zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami oľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, žemôže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak v   konaní,   ktoré   mupredchádzalo, alebo   samotným   rozhodnutím   došlo k   porušeniu   základného   práva   aleboslobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01,III. ÚS 268/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to,aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislýma nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebozáväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Podľa čl. 1ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavyo základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každéhona to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže maťzáklad v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodnýchzmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorýpredpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonalústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavnesúladne interpretovanej   platnej a   účinnej normy   na   zistený   stav   veci.   V zmysle   svojejjudikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodneniektorých   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne   nelogické   so   zreteľomna preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojichobčianskych práv a záväzkov na súde, ako aj pod tento článok spadá právomoc súdovrozhodnúť o oprávnenosti trestného obvinenia voči konkrétnej osobe. Takto interpretovanýčlánok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajúzáruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedeniekonania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutieEurópskeho súdu pre ľudské práva z 21. 2. 1975, séria A,   č. 18, s. 18, § 36). Právona spravodlivé   prerokovanie   veci   zahŕňa   v   sebe   princíp   rovnosti   zbraní,   princípkontradiktórnosti   konania,   právo   byť   prítomný   na   pojednávaní,   právo   na   odôvodneniesúdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08). Ústavný súdnapokon poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavya jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoruniet   zásadných   odlišností,   a   prípadné   porušenie   uvedených   práv   je   preto   potrebnéposudzovať spoločne.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnejjudikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnúneopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom aleboslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto právaalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosťmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 5 Obdo 32/2014 zo 16. februára 2015 v podstatnomuviedol:

«Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   dovolací   (§   10a   ods.   1   O. s. p.)   po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania v zmysle § 240 ods. 1 O. s. p. a po preskúmaní veci v zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. dospel k záveru, že v danej veci dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

Podmienky prípustnosti dovolania upravujú ust. § 237 a § 238 ods. 1, 2 a 3 a § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. Neprípustnosť dovolania upravuje ust. § 238 ods. 4 a ods. 5 O. s. p. Podľa § 238 ods. 5 O. s. p dovolanie nie je prípustné vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej   mzdy a   v obchodných   veciach desaťnásobok   minimálnej mzdy; na príslušenstvo pohľadávky sa neprihliada.

Na určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde. V prejednávanej veci bol návrh na začatie konania podaný na poštovú prepravu 21. augusta 2009 a doručený na súd prvého stupňa bol 24. augusta 2009. V čase podania návrhu   výška   minimálnej   mzdy   bola   295,50   Eur   (nariadenie   vlády   č.   422/2008   Z.   z.). Z uvedeného   je   zrejmé,   že   výška   peňažnej   pohľadávky   v   sume   2   247,59   Eur,   ktorá   je predmetom dovolania neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy. Preto dovolanie podľa § 238 ods. 5 O. s. p. nie je prípustné.

S   prihliadnutím   na   ustanovenie   §   242   ods.   1   veta   druhá   O. s. p.   ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 ods. 1 O. s. p. (či už to účastník namieta alebo nie) zaoberal sa Najvyšší súd Slovenskej republiky aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 ods. 1 O. s. p. Uvedené zákonné   ustanovenie   pripúšťa   dovolanie   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a) až g) tohto ustanovenia (ide tu o   nedostatok   právomoci   súdu,   spôsobilosti   účastníka,   riadneho   zastúpenia   procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo   nesprávne   obsadeným   súdom).   Existencia   niektorej   z vyššie   uvedených   vád   však dovolacím súdom nebola v konaní zistená.

So zreteľom na navrhovateľom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej   republiky   osobitne   zameral   na   otázku   opodstatnenosti   tvrdenia,   že v prejednávanej veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 ods. 1 písm. f) O. s. p.).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký   postup   súdu,   ktorý   znemožňuje   účastníkovi   konania   realizáciu   procesných   práv a právom   chránených   záujmov   priznaných   mu   Občianskym   súdnym   poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 ods. 1 písm. f) O. s. p. významná ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že súdy   pri   prejednávaní   a   rozhodovaní   veci   postupovali   v   súlade   s   právnymi   predpismi a navrhovateľovi neznemožnili uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov.

Navrhovateľ   vo   svojom   dovolaní   uviedol,   že   v   konaní   došlo   k   vade   uvedenej v ust. § 237   ods.   1   písm.   f)   tým,   že   súd   prvého   stupňa   prerušil   konanie   vo   veci   až do právoplatného skončenia veci vedenej na Najvyššom súd Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžnč/5/2011   a   bez   nariadenia   pojednávania   vydal   napadnuté   uznesenie   o   zastavení konania, že odvolací súd rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania a tým, že súdy oboch stupňov nepostupovali rovnako ako iné súdy, ktoré rozhodovali v skutkovo i právne identických veciach.

K námietke navrhovateľa, podľa ktorej mu bola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že súd prvého stupňa prerušil konanie vo veci až do právoplatného skončenia veci vedenej na Najvyššom súd Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžnč/5/2011 a bez nariadenia pojednávania vydal napadnuté uznesenie o zastavení konania a že odvolací súd rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza nasledovné: Aj uznesenia o prerušení konania podľa ust. § 109 ods. 2 musia byť odôvodnené, pretože   vo   všeobecnosti   vyjadrujú   význam   takého   procesného   úkonu   súdu.   Prerušením konania totiž dochádza k časovo obmedzenému prístupu k spravodlivosti, a to treba ako to vyplýva   aj   z   judikatúry   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (napr.   I. ÚS 142/04 z 25. novembra 2004) vždy odôvodniť, najmä z hľadiska konania bez zbytočných prieťahov. Odôvodnenie Okresného súdu Bratislava III však túto podmienku spĺňa. Súd v odôvodnení jasne zdôvodnil, prečo považoval za nevyhnutné konanie prerušiť.

Z uvedeného vyplýva, že súd prvého stupňa riadne odôvodnil prečo je potrebné prerušiť konanie a teda takýmto postupom súdu nedošlo k odňatiu možnosti navrhovateľa konať pred súdom.

Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa je zrejmé, že k zastaveniu konania došlo z dôvodu, že rozhodovanie o vrátení príspevku nepatrí do právomoci súdov.

V zmysle ust. § 103 O. s. p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

V zmysle ust. § 104 ods. 1 veta prvá O. s. p., ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

Podľa § 167 ods. 1 veta druhá O. s. p. uznesením sa rozhoduje najmä o podmienkach konania, o zastavení alebo prerušení konania, o odmietnutí návrhu na začatie konania, o zmene návrhu, o späťvzatí návrhu, o zmieri, o trovách konania ako aj o veciach, ktoré sa týkajú vedenia konania.

Podľa § 115 ods. 1 O. s. p. (v znení zákona účinného v čase rozhodovania súdu prvého stupňa k 09. júlu 2012), ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, súd   nariadi   na   prejednanie   veci   samej   pojednávanie,   na   ktoré   predvolá   účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná.

Podľa   §   214   ods.   1   O. s. p.   (v   znení   zákona   účinného   v   čase   rozhodovania odvolacieho   súdu   k   18.   septembru   2013)   na   prejednanie   odvolania   proti   rozhodnutiu vo veci   samej   nariadi   predseda   senátu   odvolacieho   súdu   pojednávanie   vždy,   ak   a)   je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b) ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, c) to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Na prejednanie odvolania nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie.

Podľa § 214 ods. 2 O. s. p. v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.

Pre   konanie   na   súde   prvého   stupňa   ako   aj   pre   odvolacie   konanie   platí   zásada prejednania   veci   (resp.   odvolania)   na   ústnom   pojednávaní.   Ustanovenie   §   115   ods.   1 O. s. p. ukladá súdu povinnosť, okrem prípadov v zákone výslovne uvedených, nariadiť pojednávanie len na prejednanie veci samej. Za súčasť prejednania veci podľa § 115 ods. 1 O. s. p. (prejednanie veci s nariadením pojednávania) treba považovať iba také konania súdov,   ktoré sa týkajú   „veci   samej" (merita   veci), o   ochranu, ktorej   účastník   konania požiadal. Pre konanie a rozhodovanie súdov „o iných“ (ako meritórnych otázkach, napr. procesných otázkach) výsledkom, ktorých sú uznesenia, pretože sa netýkajú veci samej nariaďovať pojednávanie nie je potrebné.

Uznesenie súdu prvého stupňa o zastavení konania z dôvodu nedostatku procesnej podmienky konania v súlade s ust. § 103 O. s. p. nemožno považovať za prejednanie veci samej v zmysle ust. § 115 ods. 1 O. s. p. Právnym záverom súdu prvého stupňa o existencii vady konania bol daný nedostatok jednej z procesných podmienok, pre ktorú je potrebné konanie bez ďalšieho zastaviť. Nebolo preto v danej veci pre rozhodovanie súdu prvého stupňa potrebné nariadiť pojednávanie. Ani odvolací súd nebol povinný na prejednanie odvolania nariadiť pojednávanie ako to vyplýva z ust. § 214 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. K námietke navrhovateľa, podľa ktorej mu bola odňatá možnosť konať pred súdom tým,   že   súdy   oboch   stupňov   nepostupovali   rovnako   ako   iné   súdy,   ktoré   rozhodovali v skutkovo i právne identických veciach má Najvyšší súd Slovenskej republiky za to, že ani táto námietka neobstojí.

Navrhovateľ   v   dovolaní   odkazoval   na   viaceré   rozhodnutia   súdov   prvého   stupňa a odvolacích súdov, ktoré vo veci rozhodli inak ako v súdy v napadnutých rozhodnutiach. K tomu je však potrebné dodať, že dôveru v určitú rozhodovaciu prax v skutkovo i právne porovnateľných   veciach   vyvoláva   až   prezentovaná   rozhodovacia   prax   súdu   najvyššej inštancie, ktorá sa ustálila po určitú dobu a nie ojedinelé rozhodnutie súdu. Požiadavka právnej istoty taktiež automaticky neznamená, že sa judikatúra najmä najvyššieho súdu nemôže   vyvíjať,   resp.,   že   v   prípade,   ak   je   prijaté   ojedinelé   rozhodnutie   vybočujúce z doterajšej   línie   rozhodovacej   praxe   sa   konajúci   súd   nemôže   vrátiť   na   pôvodnú   líniu rozhodovacej činnosti.

Najvyšší súd Slovenskej republiky k uvedenému dodáva, že síce v kontinentálnom právnom   systéme   rozhodnutia   vyšších   súdov   nepôsobia   formálne   precedentne,   ale na budúce súdne rozhodovanie de facto pôsobia svojou presvedčovacou silou. Súd prvého stupňa v danom prípade, vediac, že sa na Najvyššom súde Slovenskej republiky vedie konanie, v ktorom sa rozhoduje o otázke, ktorá má vplyv na posúdenie právomoci súdu konať vo veci prerušil konanie podľa ust. § 109 O. s. p. a následne na základe rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžnč/5/2011, podľa ktorého vec nespadá do právomoci súdov konanie zastavil. Vzhľadom na to nie je možné rozhodnutia súdov považovať za nezákonné.

Navrhovateľ v dovolaní ďalej tvrdil, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b) O. s. p). Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 ods. 1 O. s. p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie   vo   veci.   Dovolací   súd   môže   pristúpiť   k   posúdeniu   opodstatnenosti   tohto tvrdenia   o   existencii   tohto   dovolacieho   dôvodu   až   vtedy,   keď   je   dovolanie   z   určitého zákonného dôvodu prípustné; o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.»

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Priuplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať   všeobecné   súdy,ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu saobmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s   ústavoualebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovaťpodľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   o   namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnoumedzinárodnou   zmluvou garantovaných práv   a slobôd je   kvalifikovaná už spomínanýmprincípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhodujelen v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinkyvýkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so súvisiacou   ústavnouúpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súdnie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktorého pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konanípred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové aprávne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Skutkové   a právne   záveryvšeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak byním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné   a neudržateľné,   a   zároveň   by   mali   za následok porušenie   základnéhopráva   alebo   slobody   (m.   m.   I. ÚS 13/00,   I. ÚS 139/02,   III. ÚS 180/02).   Inými   slovami,ústavný súd zhodne s ESĽP neskúma, či dôvody uvedené v rozhodnutí sú vecne správne(Van de Hurk c. Holandsko z 19. 4. 1994, séria a, č. 229, § 61, správa Európskej komisiepre ľudské práva vo veci Fouquet c. Francúzsko, recueil I/1996, s. 29).

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššiehosúdu   vrátane   sťažovateľkou   prezentovaných   nosných   úvah   konštatuje,   že   najvyšší   súdako súd dovolací konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatnépre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov,sú logické,   a   preto   aj   celkom   legitímne,   právne   akceptovateľné   a   ústavne   konformné.Vzhľadom   na   aplikáciu   príslušných   na   vec   sa   vzťahujúcich   hmotnoprávnycha procesnoprávnych   zákonných   ustanovení   je   napadnuté   rozhodnutie   najvyššieho   súduaj náležite odôvodnené. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd primerane rozumnýma v okolnostiach veci postačujúcim spôsobom reflektoval na sťažovateľkou prezentovanétvrdenia,   jej úsudky   a skutkový   stav,   ku   ktorému   v   primerane   podrobnej   argumentáciizdôvodnil svoje úvahy o neprípustnosti ňou podaného dovolania, ktoré detailne rozviedol.Ústavný   súd   sa   teda   z   obsahu   napadnutého   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   presvedčil,že námietkami   sťažovateľky   sa   zaoberal   v   rozsahu,   ktorý   postačuje   na konštatovanie,že v tomto ohľade sťažovateľka dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti jej právnejveci,   ku   ktorým   dospel   najvyšší   súd   na   základe   vlastných   myšlienkových   postupova hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   nahrádzať   (I. ÚS 21/98,IV. ÚS 110/03).

K sťažovateľkou predostretému názoru, podľa ktorého je/má byť obsahovo rozdielnajudikatúra všeobecných súdov dovolacím dôvodom podľa § 237 písm. f) OSP, ústavný súdna podporu svojej argumentácie poukazuje napr. na jedno z rozhodnutí najvyššieho súdu,a to uznesenie sp. zn. 3 Cdo 165/2014 zo 17. marca 2015, z ktorého okrem iného vyplýva,že „Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. ide vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími   všeobecne   záväznými   právnymi   predpismi   a   týmto   postupom   odňal   účastníkovi konania jeho procesné práva.

Žalobca v dovolaní vyslovil aj nespokojnosť s právnym posúdením veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových   zistení   vyvodzuje   právne   závery   a   aplikuje   konkrétnu   právnu   normu   na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením veci, v   rámci   ktorého   súd   na   zistený   skutkový   stav   aplikuje   hmotnoprávny   alebo   procesný predpis, sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O. s. p. Nesprávne právne posúdenie   veci   súdmi   nižších   stupňov   je   relevantný   dovolací   dôvod,   ktorým   možno odôvodniť   procesne   prípustné   dovolanie   (viď   §   241   ods.   2   písm.   c/   O. s. p.),   samo (prípadne)   nesprávne   právne   posúdenie   veci   súdmi   nižších   stupňov   ale   nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p.“. S uvedeným záverom najvyššieho súdu sastotožňuje   aj   ústavný   súd,   ktorý   nezistil   v   úvahách   najvyššieho   súdu   týkajúcich   saprípustnosti   dovolania   žiadne   signály   ústavnej   diskonformity,   pričom   v   prípade   vecisťažovateľky sa právne posúdenie právomoci recyklačného fondu na konanie rozchádzalo naúrovni   odvolacieho,   teda   druhostupňového   súdu.   Naproti   tomu,   prílohou   sťažnostisťažovateľky bolo aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžnč 5/2011 z 18. apríla 2012,ktoré samotné, ako aj odkazy na ďalšie rozhodnutia v ňom obsiahnuté, a to uznesenianajvyššieho súdu č. k. 3 Sžnč 11/2009-60 z 5. novembra 2009, sp. zn. 8 Sžnč 7/2011 z 19.januára 2012 a sp. zn. 2 Obdo 14/2008 z 29. januára 2009, oponujú nielen názorovémupostoju sťažovateľky, ale aj názorovej línii krajského súdu, na ktorú sťažovateľka poukázala,pričom   práve   najvyšší   súd   je   povolaný   na   to,   aby   zjednocoval   rozhodovaciu   praxvšeobecných   súdov   a   pôsobil   ako   regulátor   konfliktov   aplikačnej   praxe.   O   tejtorozhodovacej praxi najvyššieho súdu, ako aj o posúdení otázky právomoci recyklačnéhofondu   na   konanie   mala   sťažovateľka   vedomosť.   Navyše   z rozsudku   ESĽP   Beian   v.Rumunsko   (č.   1)   zo   6.   decembra   2007   vyplýva,   že   rozdielna   judikatúra   v   skutkovorovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdnehosystému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch akoprameňoch práva). Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdnainštancia pôsobila ako   regulátor konfliktov   judikatúry   a aby uplatňovala mechanizmus,ktorý   zjednotí   rozdielne   právne   názory   súdov   v   skutkovo   rovnakých   alebo   podobnýchveciach.

Inými   slovami,   ústavnému   súdu   neprislúcha   zjednocovať   in   abstracto   judikatúruvšeobecných   súdov,   a   suplovať   tak   poslanie,   ktoré   zákon   č.   757/2004   Z.   z.   o   súdocha o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu, resp. jehoplénu   a   kolégiám,   keď   mu   okrem   iných   priznáva   aj   právomoc   zaujímať   stanoviskák zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov(I. ÚS 17/01,   IV. ÚS 267/05,   I. ÚS 199/07,   I. ÚS 18/08,   II. ÚS 18/08,   II. ÚS 273/08,IV. ÚS 331/09, IV. ÚS 342/2010). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnenéodstraňovať   nejednotnosť   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne   záväzných   právnychpredpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnychkonaní.   Ústavný   súd   však   vzhľadom   na   to,   že   nie   je   súčasťou   systému   všeobecnéhosúdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnychpredpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľoua zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného právaalebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutého rozhodnutia najvyššieho súduprejav   svojvôle,   resp.   zjavnej   neodôvodnenosti   nezistil,   nepovažoval   v   danom   prípadeargumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné napadnutérozhodnutie   najvyššieho   súdu   hodnotiť   ako   ústavne   neakceptovateľné   a   neudržateľné.Navyše, nie je možné vnímať postavenie ústavného súdu ako orgánu, ktorého úlohou bybolo   zjednocovať   stanoviská   najvyššieho   súdu   (m.   m.   I. ÚS 199/07,   II. ÚS 273/08,IV. ÚS 331/09,   III. ÚS 197/2011),   ako   aj   rozhodovaciu   prax   všeobecných   súdov(m. m. I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 152/2011).

Sťažovateľka   predložila   ústavnému   súdu   ako   jednu   z   príloh   svojej   sťažnostiaj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžnč 5/2011 z 18. apríla 2012, v ktorom je odkazna viaceré   rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   a   to   uznesenia   č.   k.   3   Sžnč   11/2009-60z 5. novembra 2009, sp. zn. 8 Sžnč 7/2011 z 19. januára 2012 a sp. zn. 2 Obdo 14/2008z 29. januára 2009.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 14/2008 z 29. januára 2009 vyplýva,že „Základnou podmienkou posudzovania charakteru návrhu žalobcu je povaha konania, v ktorom sa rozhoduje o právach alebo právom chráneného záujmu žalobcu. V danej veci konanie o vrátení príspevku zaplateného do Recyklačného fondu po zhodnotení odpadu z výrobkov, za ktoré tento príspevok zaplatil je konanie v oblasti verejnej správy, v ktorom konaní rozhoduje správny orgán o právach a povinnostiach právnickej osoby - žalobcu (ust. § 1 ods. 1, 2 zák. č. 71/1967 o správnom konaní). V zmysle ust. § 244 ods. 3 O. s. p. predmetom konania je rozhodnutie správneho orgánu, resp. právnickej osoby - odporcovi, ktorej   zákon   o   odpadoch   zveril   rozhodovanie   o   právach   a   povinnostiach   navrhovateľa v oblasti   verejnej   správy.   Preto   správne   odvolací   súd   nárok   navrhovateľa   vyplývajúci zo zákona č. 223/2001 Z. z. o odpadoch zaradil do oblasti verejnej správy a ide o konanie správne bez ohľadu na znenie ust. § 74 ods. 2 písm. h) zákona o odpadoch a s poukazom na ustanovenie § 1 zákona o správnom konaní a citovaného článku 46 Ústavy SR (zásada domáhať sa svojho práva zákonom ustanoveným spôsobom na nezávislom a nestrannom súde). Charakter a predmet prejednávanej veci, nárok na vrátenie príspevku podľa § 56 ods. 4 zákona o odpadoch, je určujúci na zaradenie veci do oblasti právnej úpravy tak jednoznačne vyhradenej ako je oblasť rozhodovania práv subjektov práva verejnou správou v správnom konaní a prejednanie tohto nároku v správnom konám nie je dotknuté ust. § 74 ods. 2 písm. h) a § 64 ods. 2 zákona o odpadoch. Posudzovať inak danú vec by bolo v rozpore s ust. § 1 zákona o správnom konaní a čl. 46 Ústavy SR. Odvolací súd však nesprávne vyhodnotil   rozhodnutie správneho orgánu, v danej veci Recyklačného fondu zo dňa 17. 12. 2004, 26. 01. 2005, 16. 05. 2005 a zo dňa 24. 08. 2006. Napriek tomu, že; tieto   písomné   dokumenty   správneho   orgánu   nemajú   náležitosti   rozhodnutia   správneho orgánu v zmysle ust. § 47 zákona o správnom poriadku sú v zmysle ust. § 244 ods. 3 O. s. p. rozhodnutiami   správneho   orgánu   vydané   v   správnom   konaní,   nakoľko   týmito bolo rozhodnuté o uplatnenom práve žalobcu (v písomných podania zo dňa 17. 12. 2004, 26. 01. 2005 a 16. 05. 2005 zamietnutý uplatnený nárok žalobcu na vrátenie príspevku a písomným   podaním   zo   dňa   24.   08.   2006   nároku   žalobcu   čiastočne   vyhovené).   Z uvedeného je zrejmé, že správny orgán, resp. právnická osoba so zverenou právomocou, už rozhodol o nároku žalobcu a v ďalšom konaní sa svojho nároku môže žalobca domáhať na súde príslušnom na prejednanie predmetnej správnej veci v konaní správneho súdnictva. Recyklačný fond je právnickou osobou, neštátnym účelovým fondom, zriadený zákonom o odpadoch na plnenie úloh v oblasti nakladania s odpadmi s pôsobnosťou pre celé územie Slovenskej   republiky,   preto   v   zmysle   ust.   §   246a   ods.   1   druhá   veta   O. s. p.   miestne príslušným súdom na prejednanie veci je krajský súd, v obvode ktorého je všeobecný súd navrhovateľa, v danej veci Krajský súd v Žiline.“.

Z uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžnč 11/2009 z 5. novembra 2009 a sp. zn.2 Sžnč 5/2011   z   18.   apríla   2012   zhodne   vyplýva,   že „Pod   pojmom   verejná   správa rozumieme určitý druh činnosti alebo inštitúciu, ktorá verejnú správu vykonáva. V prvom prípade   ide   o   materiálnu   definíciu   a   v   druhom   prípade   o   definíciu   správy   z   hľadiska formálneho. Z materiálneho hľadiska je verejná správa činnosťou štátnych alebo iných verejných   inštitúcií,   ktorá   svojím   obsahom   nie   je   činnosťou   zákonodarnou   ani   súdnou. Z formálneho hľadiska sa kladie dôraz na inštitúcie, ktoré majú pôsobnosť a právomoc riešiť verejné úlohy, pokiaľ nie sú zverené parlamentu alebo súdom (Hendrych, D. a kol. Správní právo. Obecná část. 5., rozšírené vydanie. Praha: C.H.Beck, 2003, s. 6-7). Recyklačný fond bol zriadený zákonom č. 223/2001 Z. z. ako neštátny účelový fond, právnická   osoba   so   sídlom   v   Bratislave,   ktorá   sa   zapisuje   do   obchodného   registra. Na konanie podľa zákona o odpadoch sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní (Správny poriadok) s výnimkou konaní uvedených v § 74 ods. 2 zákona č. 223/2001 Z. z., medzi   ktorými   sa   však   konanie   a   rozhodovanie   o   vrátení   uhradeného   príspevku do Recyklačného fondu podľa ustanovenia § 56 ods. 3 a ods. 4 zákona č. 223/2001 Z. z. nenachádza.   Vrátenie   uhradeného   príspevku   podľa   citovaných   zákonných   ustanovení nemožno subsumovať pod poskytovanie prostriedkov z Recyklačného fondu podľa § 64 citovaného   zákona,   prípadne   ich   stotožňovať,   tak   ako   to   tvrdí   odporca.   Účel   každého z týchto   zákonných   inštitútov   je   odlišný   (porovnaj   §   56   ods.   3   a   ods.   4,   §   64   zákona č. 223/2001   Z.   z.).   Na   konanie   a   rozhodnutie   o   vrátení   uhradeného   príspevku do Recyklačného fondu podľa ustanovenia § 56 ods. 4 a ods. 3 zákona č. 223/2001 Z. z. sa preto vzťahuje Správny poriadok a z neho vyplývajúce základné zásady správneho konania, lehoty na vydanie rozhodnutia, vydanie meritórneho rozhodnutia vo veci samej, prípadne procesného   rozhodnutia,   ktorým   sa   konanie   končí,   režim   opravných   prostriedkov a podobne.   Napokon   pôsobnosť   Správneho   poriadku   na   oblasť   vrátenia   uhradeného príspevku do Recyklačného fondu vyplýva aj z ustanovenia § 1 ods. 1 Správneho poriadku, pretože zákon č. 223/2001 Z. z. expressis verbis nevylúčil pôsobnosť Správneho poriadku na uvedenú oblasť.

Recyklačný fond síce nie je orgánom štátnej správy, ani záujmovej alebo územnej samosprávy, je však inou právnickou osobou s pôsobnosťou pre celé územie Slovenskej republiky, ktorá rozhoduje o pravách a povinnostiach iných fyzických a právnických osôb v rozsahu   ustanovenom   zákonom   o   odpadoch,   na   ktorého   činnosť   sa   v   zákonom vymedzenom   rozsahu   vzťahuje   Správny   poriadok.   V   predmetnej   právnej   veci   je   preto pasívne   legitimovaným   subjektom   a   spĺňa   podmienky   definície   orgánu   verejnej   správy podľa ustanovenia § 244 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku a § 1 ods. 2 Správneho poriadku, bez ohľadu na tvrdenie navrhovateľa, že odporca nie je uvedený v § 67 zákona č. 223/2001 Z. z. ako orgán štátnej správy.“.

Z uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžnč 7/2011 z 19. januára 2012 a sp. zn. 8 Sžnč 1/2014 z 22. mája 2014 zhodne vyplýva, že konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy   podľa   §   250t   ods.   1   a   nasl.   OSP   bolo   zastavené   z   dôvodu,   že   odporca,   teda recyklačný fond vydal počas prebiehajúceho konania pred najvyšším súdom rozhodnutie vo veci vrátenia príspevkov zaplatených do recyklačného fondu, tak ako to výstižne uviedol najvyšší súd v uznesení sp. zn. 8 Sžnč 7/2011 z 19. januára 2012: „Na základe uvedených skutočností mal Najvyšší súd za to, že návrh bol podaný dôvodne, keďže odporca bol nečinný a až po doručení výzvy na vyjadrenie zo strany súdu dňa 07. 10. 2011 vydal administratívne rozhodnutie, vydania ktorého sa navrhovateľ domáhal.“

V   závere   prehľadu   rozhodnutí   najvyššieho   súdu   vzťahujúcich   sa   na   právomocirecyklačného fondu na konanie poukazuje ústavný súd aj na záver vyplývajúci z uznesenianajvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 27/2013 z 26. februára 2014, ktorým najvyšší súd v konanío preskúmaní   zákonnosti   rozhodnutia   a   postupu   riaditeľa   recyklačného   fonduč. S 11/01/2010 zo 6. decembra 2011 potvrdil v odvolacom konaní rozsudok krajského súdusp. zn. 2 S 13/2012 z 28. novembra 2012. V okolnostiach predmetnej veci ide o ďalšierozhodnutie   najvyššieho   súdu   potvrdzujúce   skutočnosť,   že   recyklačný   fond   disponujeprávomocou na konanie podľa § 56 ods. 4 zákona č. 223/2001 Z. z. o odpadoch a o zmenea doplnení niektorých zákonov, ktorého postup a rozhodnutia sú preskúmavané v rámcipiatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku.

Navyše, sťažovateľka ako jednu z príloh svojej sťažnosti predložila ústavnému súduaj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžnč 5/2011 z 18. apríla 2012, v ktorom je odkazna uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 14/20008 z 29. januára 2009, ktoré bolopredmetom   posúdenia   ústavným   súdom,   a   to   v   jeho   uznesení   č.   k.   II. ÚS 190/09-10zo 14. mája 2009, z ktorého vo vzťahu k postupu najvyššieho súdu v dovolacom konaní, akoaj okolnostiam tejto právnej veci vyplýva: «Porušenie práva na súd, resp. prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy by v prípade sťažovateľky prichádzalo do úvahy vtedy, ak by podmienky na prístup k tomuto súdu ustanovené Občianskym súdnym poriadkom neboli zo strany   najvyššieho   súdu   rešpektované   spôsobom   zjavne   neopodstatneným   alebo arbitrárnym. Inými slovami, ak by najvyšší súd tieto všeobecné podmienky prístupu k súdu vykladal vo vzťahu k sťažovateľke diskriminačne v porovnaní s ich výkladom pri iných subjektoch   domáhajúcich   sa   súdnej   ochrany.   V   prípade   sťažovateľky   k   takej   situácii nedošlo, sťažovateľka mala priznané postavenie účastníka súdneho konania a najvyšší súd o jej dovolaní meritórne rozhodol, aj keď nie v súlade s jej predstavami.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne   a   môže   podliehať   rôznym   obmedzeniam.   Uplatnenie   obmedzení   však   nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998)....

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré dovolaním napadnuté rozhodnutia okresného súdu a Krajského súdu v Bratislave vo vzťahu k sťažovateľke v napadnutej časti zrušil, konanie zastavil a vec postúpil Krajskému súdu v Žiline. V každom prípade tento postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda najvyšší súd v danom prípade   neporušil   označené   základné   právo   sťažovateľky   „nesprávnou   a   svojvoľnou aplikáciou   a   výkladom   práva“.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   právnym   názorom najvyššieho súdu nestotožňuje (čiastočne akceptuje), nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou. Aj keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   ktoré   sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu predmetný   právny   výklad   najvyšším   súdom   takéto   nedostatky   nevykazuje,   a   preto   bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.»

V súvislosti so sťažovateľkou deklarovaným prejavom nespokojnosti s napadnutýmrozhodnutím   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   konštatuje,   že   obsahom   základného   právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavyúčastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavneakceptovateľný   a   aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné,preskúmateľné   a   nearbitrárne.   V   opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovaťdo postupu   a   rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenia   základných   práv(m. m. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoruústavného súdu práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôžu byťporušené   iba   tou   skutočnosťou,   že   sa   všeobecné   súdy   nestotožnia   vo   svojich   záverochs požiadavkami účastníka konania.

Na podporu   svojich záverov ústavný súd poukazuje aj na to, že súčasťou právana spravodlivé   konanie   je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdnehorozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovorelevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokova obranou proti takému uplatneniu (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Rovnako ESĽPjudikoval, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sazakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP však nevyžaduje, abyna každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ideo argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď právena tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).Z práva   na   spravodlivú   súdnu   ochranu   vyplýva   aj   povinnosť   súdu   zaoberať   sa   účinnenámietkami,   argumentmi   a   návrhmi   na   vykonanie   dôkazov   strán   s   výhradou,   že   majúvýznam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, II. ÚS 410/06). Aj podľajudikatúry   ústavného   súdu   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručnea jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohtoaspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. III. ÚS 209/04,IV. ÚS 112/05).

Ústavný súd uzatvára, že právne závery najvyššieho súdu nie je možné považovaťza arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho nezistil príčinnú súvislosť medzitýmto napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a sťažovateľkou namietaným porušenímoznačeného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva naspravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   a   preto   sťažnosť   sťažovateľkyodmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.Ustanovenie čl. 1 ods. 1 patrí medzi základné interpretačné pravidlá tvorby a aplikácieprávneho   poriadku   Slovenskej   republiky   vyjadrujúce   princíp   právneho   štátu   a   princípprávnej   istoty.   K   záverom   o   zjavnej   neopodstatnenosti   dospel   ústavný   súd   aj prisťažovateľkou namietanom porušení čl. 1 ods. 1 ústavy z dôvodu, že ten článok ústavy nemácharakter samostatne uplatňovaného práva. Jeho porušenie možno namietať len súčasne sochranou konkrétnych základných práv a slobôd zaručených ústavou (resp. medzinárodnouzmluvou). Keďže v posudzovanej veci nebolo zistené porušenie základného práva na súdnuochranu   a   práva   na   spravodlivý   proces   napadnutým   rozhodnutím   najvyššieho   súdu,nemohlo dôjsť ani k porušeniu tohto základného interpretačného pravidla.

III.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnostivšeobecných   súdov,   na   odôvodnenosť   napadnutého   rozhodnutia   najvyššieho   súdu,ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právona rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp.   právona úspech   v   konaní   (obdobne   napr.   II. ÚS 218/02,   III. ÚS 198/07,   I. ÚS 265/07,III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdez dôvodu   jej   zjavnej   neopodstatnenosti   (obdobne   napr.   III. ÚS 117/09).   Vzhľadomna odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhochsťažovateľky (zrušenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, vrátenie veci na ďalšiekonanie a priznanie náhrady trov konania) v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimiústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2015