znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 304/2014-22

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   septembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti V. P., P. B., M. B., a M. B., zastúpených advokátom JUDr.   Jánom   Cáfalom,   Murgašova   3,   Košice,   ktorou   namietajú   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojich záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 105/2003, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo V. P., P. B., M. B. a M. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na prejednanie   ich záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 105/2003 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému   súdu   Košice   I p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 22 C 105/2003 konal bez zbytočných prieťahov.

3. V. P., P. B., M. B. a M. B. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 500 € (slovom   dvetisícpäťsto   eur)   každému,   ktoré   im j e   Okresný   súd   Košice   I p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice I j e   p o v i n n ý uhradiť V. P., P. B., M. B. a M. B. trovy konania   v sume   552,08   €   (slovom päťsto   päťdesiatdva   eur   a osem   centov)   na   účet   ich právneho zástupcu JUDr. Jána Cáfalu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 304/2014-12 z 11. júna 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   na ďalšie konanie sťažnosť V. P.,   P. B.,   M. B. a M. B. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 22 C 105/2003 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Sťažovatelia uviedli, že v ich právnej veci okresný súd plynulo nekoná a dochádza v nej k zbytočným prieťahom, pričom ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo napadnuté konanie právoplatne skončené. Konanie sa začalo v roku 2003.

Sťažovatelia v nadväznosti na to navrhujú, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy vyslovil, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zároveň navrhujú prikázať okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Napokon sa domáhajú priznania finančného zadosťučinenia (každému) v sume 12 000 € a náhrady trov konania.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podaním sp. zn. Spr   58/14   (doručeným   ústavnému   súdu   2.   septembra   2014).   Okresný   súd konštatoval, že postup zákonnej sudkyne v napadnutom konaní nebol po celý čas trvania sporu plynulý a efektívny a že v priebehu konania došlo aj k dlhodobejšej neodôvodnenej nečinnosti súdu. Na základe uvedeného súhlasí s tvrdením sťažovateľov, že v konaní došlo k zbytočným prieťahom.

Okresný súd pripojil k vyjadreniu k sťažnosti aj tento prehľad dosiaľ vykonaných procesných úkonov priebehu napadnutého konania:

„Dňa 13.10.2003 žalobcovia V. P., M. B., P. B. a M. B. podali na Okresnom súde Košice   I žalobu   na ochranu   oprávnených   dedičov podľa   § 485 Občianskeho zákonníka a návrh na nariadenie predbežného opatrenia...

Dňa   15.10.2003   súd   vyzval   žalobcov   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   vo   výške 500,- Sk. Dňa 30.10.2003 žalobcovia uhradili súdny poplatok za návrh.

Uznesením č. k. 22C/105/03-26 zo dňa 22.12.2003 súd vyhovel návrhu na nariadenie predbežného   opatrenia   a   zakázal   žalovanému   nakladať   s   nehnuteľnosťami,   ktoré   sú predmetom tohto sporu. Proti tomuto uzneseniu podal 22.1.2004 odvolanie žalovaný. Dňa   5.3.2004   bol   spis   s   opravným   prostriedkom   predložený   na   rozhodnutie Krajskému   súdu   v   Košiciach.   Krajský   súd   v   Košiciach   uznesením   č.   k.   17Co/78/04-47 zo dňa 19.3.2004 vrátil vec súd prvého stupňa na rozhodnutie o celom predmete konania. Dňa 30.10.2006 súd nariadil vo veci pojednávanie, na ktorom uznesením konanie prerušil do právoplatného skončenia konania o obnove dedičského konania. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 20.2.2007.

Ďalšie   pojednávanie   vo   veci   súd   nariadil   na   27.5.2008.   Toto   pojednávanie   bolo odročené bez prejednania veci na 15.7.2008 a to z dôvodu neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu.

Uznesením č. k. 22C/105/03-78 zo dňa 27.5.2008 súd nariadil predbežné opatrenie, ktorým   zakázal   žalovanému   nakladať   s   nehnuteľnosťami,   ktoré   sú   predmetom   tohto konania.

Ďalší termín pojednávania vo veci bol nariadený na 15.7.2008. Toto pojednávanie bolo odročené bez prejednania veci z dôvodu neprítomnosti žalovaného a tiež z dôvodu možnej mimosúdnej dohody medzi účastníkmi konania.

Ďalší termín pojednávania súd nariadil na 22.9.2008. Pojednávanie bolo odročené na 28.10.2008 a to z dôvodu doručenia návrhu na zmenu petitu žaloby.

Dňa   28.10.2008   súd   prejednal   vec,   vypočul   žalovaného   a   pojednávanie   odročil na 9.12.2008 za účelom doplnenia dokazovania.

Dňa 7.11.2008 žalobcovia doručili súdu návrh na zmenu žalobného návrhu, ktorým sa   domáhali   vydania   dedičstva   na   základe   právoplatného   osvedčenia   o   dedičstve č. k. 19D/1039/01 zo dňa 22.7.2002.

Na   pojednávaní   dňa   9.2.2009   žalovaný   vzniesol   námietku   premlčania   žalobného návrhu a na základe toho súd pojednávanie odročil na 24.2.2009.

Dňa 24.2.2009 súd po prejednaní veci vyhlásil rozsudok. Proti   rozsudku   č.   k   22C/105/03-217   podal   žalovaný   18.6.2009   odvolanie. Dňa 20.7.2009   vydal   súd   dopĺňací   rozsudok   č.   k.   22C/105/03-240.   Proti   tomuto dopĺňaciemu rozsudku podal odvolanie žalovaný.

Dňa   16.9.2009   bol   spis   s   opravným   prostriedkom   predložený   na   rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach. Krajský súd v Košiciach uznesením č. k. 7CoD/79/2009-283 zo dňa 30.12.2010 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa aj s dopĺňacím rozsudkom a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Dňa 28.7.2011 bola vec pridelená na rozhodnutie sudcovi Mgr. Milošovi Gregušovi z dôvodu dlhodobej pracovnej neschopnosti sudkyne Mgr. Klapáčovej.

Dňa 1.2.2012 bola vec opätovne pridelená na rozhodnutie sudkyni Mgr. Klapáčovej. Ďalší   termín   pojednávania   bol   nariadený   na   13.1.2014.   Toto   pojednávanie   bolo z dôvodu práceneschopnosti sudkyne odročené na 10.3.2014.

Pojednávanie   dňa   10.3.2014   bolo   preročené   na   neurčito   z   dôvodu   trvajúcej práceneschopnosti sudkyne Mgr. Klapáčovej.

Dňa   5.5.2014   bola   vec   pridelená   na   rozhodnutie   sudkyni   JUDr.   Novotnej Mlinárcsikovej z dôvodu odchodu sudkyne Mgr. Klapáčovej do starobného dôchodku.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovatelia zároveň namietajú aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý   má   právo,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Ústavný súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu   (povahu   veci)   v   posudzovanom   konaní   a   jeho   význam   pre   sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00,   I.   ÚS   54/02,   II.   ÚS   32/02).   Podľa   rovnakých   kritérií   postupoval aj v danom prípade.

1. Predmetom konania pred okresným súdom je žaloba sťažovateľov na ochranu oprávnených dedičov. Ústavný súd konštatuje, že v napadnutom konaní ide o bežnú časť rozhodovacej   agendy   všeobecných   súdov.   Napadnuté   konanie   nie   je   možné   považovať za právne   zložité,   i keď   je mu   možné pripísať určitý   stupeň   skutkovej   zložitosti,   na čo poukázal vo svojom vyjadrení aj okresný súd. Ani prípadná skutková zložitosť by však neospravedlňovala celkovú dĺžku konania pred všeobecnými súdmi (v čase rozhodovania ústavného súdu takmer 11 rokov).

2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či v napadnutom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, bolo správanie sťažovateľov ako účastníkov tohto súdneho konania. Ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by bolo potrebné pripísať na ťarchu sťažovateľov v súvislosti s doterajšou dĺžkou napadnutého konania. Napokon ani okresný   súd   nenamietal,   že   by   sa   správanie   sťažovateľov   podpísalo   na   celkovej (neprimeranej) dĺžke konania.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu v napadnutom konaní.

Ústavný   súd   vo   svojej   predchádzajúcej   judikatúre   poukázal   na   to,   že   nielen nečinnosť, ale aj nesprávna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovatelia obrátili na štátny orgán, aby o ich veci rozhodol (obdobne napr. IV. ÚS 22/02, IV. ÚS 380/08, III. ÚS 103/09, I. ÚS 7/2011).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd   dospel   k záveru, že doterajším   postupom okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   22   C   105/2003   došlo   k   zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že pri hodnotení priebehu napadnutého konania nepripočítal   na   ťarchu   okresného   súdu   obdobie,   počas   ktorého   sa   spis   nachádzal na krajskom súde (celkovo 17 mesiacov).

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   rozhodol,   že   základné   právo   sťažovateľov na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   právo na prejednanie   ich   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   bolo postupom   okresného   súdu   porušené,   prikázal   mu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa sťažovatelia nachádzajú.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného práva   (IV.   ÚS   210/04).   Podľa   názoru   ústavného súdu   v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Sťažovatelia zdôvodnili priznanie a výšku finančného zadosťučinenia dlhotrvajúcim stavom právnej neistoty a zároveň poukázali aj na skutočnosť, že „nariadenie predbežného opatrenia v roku 2008 (teda 5 rokov po podaní návrhu) sa míňa účinkom, keďže žalovaný najhodnotnejšie nehnuteľnosti medzičasom previedol na iné osoby“.

S   prihliadnutím   na   celkovú   (doterajšiu)   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného pod sp. zn. 22 C 105/2003, berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, najmä to, čo   je pre sťažovateľov „v stávke“ ako aj skutočnosť,   že posudzované konanie vo   veci nebolo   do   rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   považoval priznanie sumy 2 500 € každému zo sťažovateľov za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd napokon   rozhodol   aj o   úhrade trov   konania sťažovateľov,   ktoré   im vznikli   v   dôsledku   ich   právneho   zastúpenia   v   konaní vedenom   ústavným   súdom   o   ich sťažnosti advokátom JUDr. Jánom Cáfalom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorá bola 804 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“), pričom výšku základnej sadzby tarifnej odmeny bolo potrebné v súlade s § 13 ods. 2 vyhlášky znížiť u všetkých štyroch sťažovateľov o 50 %, lebo ide o spoločné úkony pri   zastupovaní   „dvoch   alebo   viacerých   osôb“.   Úhrada   za   dva   úkony   právnej   služby vykonané v roku 2014 (2 x 67 €) spolu s režijným paušálom (2 x 8,04 €) predstavuje u jedného sťažovateľa sumu 150,08 € a trovy právneho zastúpenia štyroch sťažovateľov predstavujú   sumu   600,32   €.   Vzhľadom   na   to,   že   sťažovatelia   si   uplatnili   úhradu   trov konania vo výške 552,08 €, ústavný súd im ju priznal v tejto výške.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľov (§   31a zákona o ústavnom súde   v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2014