znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 304/2012-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. júna 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   E.   H.,   N.,   zastúpenej   advokátom   Mgr.   Ľ.   Š., Advokátska kancelária, N., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46   ods.   1 Ústavy Slovenskej   republiky   postupom a rozhodnutím Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. Kc 44/2012-7 z 3. apríla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. E. H.   o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2012 doručená   sťažnosť   JUDr.   E.   H.,   N.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo veci   namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej len „ústava“)   postupom a rozhodnutím   Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) č. k. Kc 44/2012-7 z 3. apríla 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) č. k. 18 C 61/2001-565 zo 4. mája 2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co 272/2010-595 z 15. februára 2011, ktoré nadobudli právoplatnosť 6. apríla 2011, bol zamietnutý návrh sťažovateľky a spol., ktorým sa   voči   žalovanému   domáhali   zaplatenia   sumy   3 020,65   €   s príslušenstvom.   Dovolanie sťažovateľky   a spol.   proti   označenému   rozhodnutiu   krajského   súdu   bolo   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 153/2011 z 1. marca 2012 odmietnuté, pretože smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému nebolo prípustné. Následne podaním zo 6. marca 2012 adresovaným generálnej prokuratúre podala sťažovateľka a spol. podnet na podanie mimoriadneho dovolania proti rozsudku krajského súdu č. k. 6 Co 272/2010-595 z   15.   februára   2011   v spojení   s rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   18   C   61/2001-565 zo 4. mája 2010, a to „... z dôvodov uvedených v § 243e ods. 1 písm. c/ O. s. p.“.

Z príloh   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   vyplýva,   že   predmetný   podnet sťažovateľky a spol. na podanie mimoriadneho dovolania bol „... z poverenia generálneho prokurátora Slovenskej republiky...“ preskúmaný Krajskou prokuratúrou v Nitre (ďalej len „krajská   prokuratúra“),   ktorá   listom   č.   k.   Kc   44/2012-7   z 3.   apríla   2012   (tento   list   je napádaný v konaní pred   ústavným súdom,   pozn.)   sťažovateľke a spol.   oznámila, že ich podnet na podanie mimoriadneho dovolania odkladá, pretože neboli zistené dôvody na jeho podanie.  

Sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   sťažovateľka   vyjadruje   svoju   nespokojnosť „s rozhodnutím generálnej prokuratúry č. k. Kc 44/2012-7 z 3. apríla 2012“ (v skutočnosti sa pod uvedenou spisovou značkou jedná o oznámenie krajskej prokuratúry, pozn.), pričom sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:  

„Vzhľadom na to, že Generálny prokurátor Slovenskej republiky v konaní rozhodol spôsobom vyššie uvedeným, porušil tým základné právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako i v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd. Za porušenie jej základného práva považujeme najmä to, že navrhovatelia ako účastníci konania majú právo dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia, a to aj v prípade, ak rozhodnutie   vyznieva   v   ich   neprospech.   Uvedenou   vadou   trpí   tak   rozhodnutie prvostupňového ako aj odvolacieho súdu. Ak mal súd za to, že ohliadku je potrebné vykonať a   nakoniec   od   jej   vykonania   upustil,   bolo   nevyhnutné   túto   skutočnosť   v   odôvodnení rozhodnutia riadne zdôvodniť, najmä prečo ju nevykonal, keď ju sám nariadil, alebo akým dôkazom nahradil skutočnosti, ktoré mohli a mali byť zistené ohliadkou, aj keď ohliadku nemožno nahradiť žiadnym iným dôkazom napr. výsluchom účastníkov, vzhľadom na to že, ide o špecifický dôkaz, prostredníctvom ktorého súd získa priame poznatky o skutočnostiach svojimi zmyslami....

Rozhodnutie súdu, resp. jeho odôvodnenie bez toho, aby sa súd vysporiadal s touto skutočnosťou (prečo nevykonal ohliadku, keď ju sám nariadil, akým dôkazom preukázal skutočnosti, ktoré mali byť preukázané ohliadkou atď.) je vágne a nepreskúmateľné, keďže absentujú podrobné a hlavne presvedčivé dôvody upustenia od nariadenej ohliadky. Tieto skutočnosti   boli   namietané   aj   v   podanom   odvolaní   a   ani   odvolací   súd   sa   s   nimi nevysporiadal,   len   si   osvojil   tvrdenia   prvostupňového   súdu.   Taktiež   v   odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu bolo nevyhnutné zdôvodniť, prečo sa ani odvolací súd týmito dôkazmi nezaoberal.

Ďalej   máme   za   to,   že   aj   Generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   prevzal pochybenia   oboch   súdov,   keď   neskonštatoval   porušenie   práva   na   spravodlivé   súdne konanie   upravené   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   u   sťažovateľky   v   tak viditeľnom   prípade.   Sťažnosťou   napadnuté   rozhodnutie   Generálneho   prokurátora Slovenskej republiky č. k. Kc 44/2012-7 zo dňa 03.04.2012 vykazuje známky „povrchnosti", čomu nasvedčuje už samotné odôvodnenie porušenia práva na spravodlivé súdne konanie nedostatočným   a nepreskúmateľný   odôvodnením   súdneho   rozhodnutia.   Generálny prokurátor   Slovenskej   republiky   sa   v   posudzovaní   tak   závažného   prípadu   a   celkom zreteľného   porušenia   základného   práva   garantovaného   Ústavou   Slovenskej   republiky obmedzil   iba   na konštatovanie,   že   odôvodnenie   rozsudkov   súdu   prvého   stupňa   ako   aj odvolacieho   súdu   považuje   za   jasné   a   presvedčivé.   Takéto   odôvodnenie   rozhodnutia   v žiadnom   prípade   nemožno   považovať   pre   sťažovateľa   ako   uspokojivé   a   dostatočne vysvetľujúce.

Z uvedeného dôvodu máme za to, že postupom Generálneho prokurátora Slovenskej republiky   pri   posudzovaní   podnetu   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   rozhodnutím č. k. Kc 44/2012-7 zo dňa 03.04.2012 došlo k porušeniu práva sťažovateľky JUDr. E. H.,... na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Základné právo na spravodlivé súdne konanie sťažovateľov, upravené v čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Generálneho   prokurátora   Slovenskej republiky rozhodnutím č. k. Kc 44/2012-7 zo dňa 03.04.2012 porušené bolo.

2. Rozhodnutie Generálneho prokurátora Slovenskej republiky č. k. Kc 44/2012-7 zo dňa 03.04.2012 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky prikazuje, aby vo veci konal.

4.   JUDr.   E.   H....   priznáva   finančné   zadosťučinenie   v   sume   8.971,63,-EUR,   čo predstavuje súčet žalovanej istiny s príslušenstvom a trov právneho zastúpenia Eur (slovom osemtisícdevätstosedemdesiatjeden eur šesťdesiattri centov), ktoré je Generálny prokurátor Slovenskej republiky povinný JUDr.   E.   H....   vyplatiť   do 15   dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).

5. JUDr. E. H.... priznáva trovy konania a právneho zastúpenia 269,58 Eur (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur päťdesiatosem centov), ktoré je Generálny prokurátor Slovenskej republiky   povinný   zaplatiť   na   účet   advokáta   Mgr.   Ľ.   S.,   N.,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu je posúdenie, či oznámením podľa sťažovateľky „vydaným generálnou prokuratúrou“ (v skutočnosti ide o oznámenie krajskej prokuratúry, pozn.) č. k. Kc 44/2012-7 z 3. apríla 2012 došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy.  

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľky, ktorá v danom prípade má sama právnické vzdelanie   a   navyše   je   zastúpená   aj   kvalifikovaným   právnym   zástupcom.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   sa   vzťahuje   zvlášť   na   návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého sa sťažovateľka domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti, preto v danej veci ústavný súd rozhodoval iba o porušení toho základného práva (čl. 46 ods. 1 ústavy), ktorého vyslovenia porušenia sa sťažovateľka domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných práv (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd), ktoré sťažovateľka uvádza iba v texte sťažnosti mimo petitu, je podľa   názoru   ústavného   súdu   potrebné   považovať   iba   za   súčasť   jej   argumentácie (napr. III. ÚS 149/04, III. ÚS 235/05, II. ÚS 65/07).  

Ústavný   súd   v prvom   rade   poukazuje   na   skutočnosť,   že   sťažnosťou   napádané „rozhodnutie“   č.   k.   Kc   44/2012-7   z 3.   apríla   2012   nie   je   „rozhodnutím“   generálnej prokuratúry, tak ako to tvrdí sťažovateľka, ale v skutočnosti ide o oznámenie (list) krajskej prokuratúry o spôsobe vybavenia podnetu sťažovateľky a spol. na podanie mimoriadneho dovolania.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Z   uvedeného   teda   vyplýva,   že   každý,   kto   namieta   porušenie   svojho   základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (napr. IV. ÚS 128/04).

Podľa   §   34   ods.   1   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o   prokuratúre   v   znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) podávateľ podnetu môže žiadať o preskúmanie zákonnosti   vybavenia   svojho   podnetu   opakovaným   podnetom,   ktorý   vybaví   nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).

Podľa § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre ďalší opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci.

Ústavný súd aj v predchádzajúcich konaniach vyslovil právny názor, že vynechanie tohto   prostriedku   nápravy   v   rámci   sústavy   orgánov   prokuratúry   nemožno   nahrádzať podaním sťažnosti v konaní pred ústavným súdom, pretože takto by sa obmedzila možnosť týchto orgánov vo vlastnej kompetencii nielen preveriť skutočnosti, ktoré tvrdí sťažovateľ, ale aj prijať opatrenia podľa zákona o prokuratúre, ktoré by účinne napomáhali odstráneniu procesných   alebo   faktických   prekážok   zákonného   postupu   (napr.   I.   ÚS   186/05, IV. ÚS 53/05, III. ÚS 295/2010).

Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   podanie   opakovaného   podnetu,   prípadne ďalšieho   opakovaného   podnetu   podľa   príslušných   ustanovení   zákona   o   prokuratúre poskytujú sťažovateľovi účinnú ochranu jeho práv a slobôd (I. ÚS 112/06, II. ÚS 94/06, III. ÚS 343/08).

Vzhľadom na uvedené, keďže nebolo zistené, že by sa sťažovateľka opakovaným podnetom   podaným   generálnej   prokuratúre   domáhala   preskúmania   záverov   krajskej prokuratúry, hoci jej to zákon o prokuratúre umožňoval, ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľky je predčasná, a ústavný súd ju preto musel odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre neprípustnosť.

Okrem toho ústavný súd nad rámec v súvislosti s možnosťou využitia mimoriadneho dovolania   ako   mimoriadneho   opravného   prostriedku   konštatuje,   že   právo   podať   tento mimoriadny opravný prostriedok je právom generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej   len   „generálny   prokurátor“),   a nie   nárokovateľným   právom   účastníka   konania. Zákonné predpoklady na podanie mimoriadneho dovolania sú upravené v ustanoveniach § 243e   a   nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku,   z ktorých   jednoznačne   vyplýva,   že   ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorého využitie ako procesného inštitútu patrí výlučne generálnemu prokurátorovi. To znamená, že nejde o základné právo sťažovateľky, ktoré by bolo možné zahrnúť pod čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   na   vyhovenie   podnetu   fyzických   osôb   alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá   takýto   podnet   podala,   nevzniká   právo na jeho prijatie,   resp.   akceptovanie, a   teda generálny   prokurátor   nemá   povinnosť   takémuto   podnetu   vyhovieť.   Je   na   voľnej   úvahe generálneho prokurátora rozhodnúť o tom, či podá alebo nepodá mimoriadne dovolanie. Ústavný súd v tejto súvislosti viackrát vyslovil, že oprávnenie na podanie mimoriadneho dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna   ochrana (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04, II. ÚS 144/05, I. ÚS 147/2010).

Vzhľadom na uvedené teda nevyužitím práva generálneho prokurátora podať proti rozhodnutiam   všeobecných   súdov   mimoriadne   dovolanie   nemôže   dôjsť   k   porušeniu základného   práva   účastníka   konania   na   súdnu   ochranu,   keďže   platná   zákonná   úprava nezakladá účastníkovi konania právo (právny nárok) na vyhovenie jeho podnetu na podanie mimoriadneho   dovolania   zo   strany   generálneho   prokurátora,   takže   prípadnú   sťažnosť účastníka konania v tomto smere ústavný súd považuje za zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého   „rozhodnutia“,   ako   aj   rozhodnutie   o priznaní   primeraného   finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o týchto častiach sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. júna 2012