znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 304/2011-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   19.   októbra   2011 v senáte   zloženom   z predsedu   Petra   Brňáka   a   sudcov   Marianny   Mochnáčovej   a Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť J. G., N., a mal. M. G., N., zastúpenej matkou J. G., právne   zastúpených   advokátkou   JUDr.   V.   H.,   T.,   ktorou   namietali   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 1914/99, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. G. a mal. M. G. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a ich   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Trenčín   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 9 C 1914/99   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Trenčín   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 1914/99 ďalej konal bez zbytočných prieťahov.

3. J. G. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré   j e   Okresný súd Trenčín   p o v i n n ý   zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Mal. M. G. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € (slovom päťtisíc eur), ktoré   j e   Okresný súd Trenčín   p o v i n n ý zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. J. G. a mal. M. G. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 261,82 € (slovom dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov), ktorú   j e   Okresný súd Trenčín   p o v i n n ý   zaplatiť na účet JUDr. V. H. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. I. ÚS 304/2011-16 z 24. augusta 2011 bola na ďalšie konanie prijatá sťažnosť J. G. (ďalej   len   „sťažovateľka   1“)   a mal.   M.   G.   (ďalej   len   „sťažovateľka   2“   spolu   aj „sťažovateľky“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48 ods. 2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 1914/99.

2.   Predmetom   konania pred   okresným súdom   je určenie otcovstva   a úprava   práv a povinností   k maloletému   dieťaťu.   V procesnom   postavení   navrhovateľky   vystupuje v predmetnom   konaní sťažovateľka   2,   v postavení odporcu   osoba, ktorú   sťažovateľka   1 označila   za   otca   sťažovateľky   2   (občan   T.   žijúci   v S.),   a sťažovateľka   1   má   procesné postavenie   vedľajšieho   účastníka   na   strane   navrhovateľky.   Sťažovateľka   v   sťažnosti uviedla, že okresný súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 9 C 1914/99 z 27. septembra 2005 tak, že určil otcovstvo odporcu k maloletej navrhovateľke, túto zveril do výchovy matky a otca zaviazal platiť do rúk matky tak dlžné výživné (spolu 3 461 € v mesačných splátkach po 100 €), ako aj bežné výživné (100 € mesačne).

3.   Konanie   na   okresnom   súde   začalo   podaním   žaloby   5.   novembra   1999. Sťažovateľky v sťažnosti uviedli: „Šesťročná doba na rozhodnutie súdu bola spôsobená tým, že išlo o vec s cudzím prvkom, za otca bol označený občan T. Z dôvodu, že otcovstvo zapieral, odmietol sa podrobiť krvnej skúške, bolo potrebné vypočuť svedkov, ktorí žili v N. a R. Z uvedených dôvodov považujeme čas od podania návrhu do rozhodnutia súdu síce za veľmi dlhý, avšak vzhľadom na okolnosti prípadu a jeho komplikovanosť za primeraný.“ Podľa   tvrdení   sťažovateliek   ku   dňu   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   rozsudok nenadobudol právoplatnosť, pretože nebol doručený odporcovi. Sťažovateľky uviedli, že ešte vo februári 2008 sa obrátili na verejného ochrancu práv, ktorý vo vybavení podnetu 21. apríla 2008 konštatoval, že postup okresného súdu nemožno považovať za súladný so základným právom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a že „preklad súdnych písomností spolu s ich zaslaním   na   doručenie   príslušnému   talianskemu   súdu,   resp.   vypracovanie   písomnej urgencie o potvrdení doručenia rozsudku alebo o vrátenie nedoručených písomností neboli v namietanej veci okresným súdom vykonané v lehotách, ktoré by bolo možné považovať za primerané. Osobitne poukazujem na skutočnosť, že v priebehu roka 2007 nebol v dotknutej veci   vykonaný   okresným   súdom   žiaden   úkon   smerujúci   k zisteniu,   či   sa   príslušnému talianskemu súdu podarilo doručiť súdne písomnosti adresátovi.... S poukazom na vyššie uvedené som preto Mgr. F. B. požiadal, aby ako orgán riadenia a správy okresného súdu predmetnú vec sledoval v trojmesačných intervaloch až do jej právoplatného skončenia.“.

4. Ďalej sťažovateľky poukazujú na komunikáciu okresného súdu so zastupiteľstvami Slovenskej republiky v S. a v T., pričom konštatujú, že ani po zásahu verejného ochrancu práv nedošlo k zmene a v priebehu rokov 2010 a 2011 (do podania sťažnosti) okresný súd neurobil   žiaden   úkon,   ktorý   by   smeroval   na   príslušný   taliansky   súd   pre   účely   zistenia pobytu   odporcu   a možnosti   doručenia   mu   súdnej   písomnosti.   V   závere   sťažovateľky zdôrazňujú   skutočnosť,   že   ani   po   viac   ako   11   rokoch   nie   je   právoplatne   rozhodnuté o otcovstve odporcu a o úprave práv a povinností k maloletej sťažovateľke 2, pričom jedine okresný súd môže v tomto štádiu ovplyvňovať priebeh súdneho konania.

5. V petite sťažnosti sťažovateľky žiadajú, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že postupom   okresného   súdu   v predmetnom   konaní   bolo   porušené   ich   základné   právo   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   právo   na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ďalej žiadajú, aby im   ústavný   súd   priznal   primerané   finančné   zadosťučinenie,   a   to   v sume   3 000   € sťažovateľke 1 a v sume 5 500 € sťažovateľke 2, ako aj náhradu trov konania spolu v sume 400,14   €.   Návrh   na   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   odôvodnila sťažovateľka   1   tým,   že „Moja   nemajetková   ujma   vyplýva   z pocitu   krivdy   a neistoty vyplývajúcich zo situácie, kedy súd vo veci za dlhých 11 rokov nebol schopný právoplatne rozhodnúť o ochrane mojich práv ako matky, ako aj základných právach dieťaťa na slušnú životnú úroveň. Odporca bol v spore zaviazaný aj na úhradu výživného, rozhodnutie však nie   je   právoplatné,   žiadne   výživné   mi   neplatí   a nemôžem   sa   domáhať   ani   náhradného výživného. Pociťujem úzkosť z môjho postavenia, pretože som samoživiteľka a neplatenie výživného   otcom   spôsobuje,   že   maloletá   dcéra   nemá   zabezpečené   plné   hmotné zabezpečenie.“. Sťažovateľka 2 návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnila tak, že ,,... otcovstvo nie je ani po 11 rokoch právoplatne určené a táto prežíva značne traumatizujúce udalosti. Nemajetková ujma vyplýva z pocitu krivdy a neistoty, kedy súd vo veci za dlhých 11 rokov nebol schopný právoplatne rozhodnúť o jej osobnom statuse, ktorý má mimoriadny význam aj z hľadiska zabezpečenia jej základných životných potrieb a sociálneho štandardu.“.  

II.

6. Ústavný súd vyzval okresný súd, aby sa k prijatej sťažnosti vyjadril, oznámil, či trvá na ústnom pojednávaní, a zaslal ústavnému súdu kompletný spisový materiál. Okresný súd v liste doručenom 24. júna 2011 vypočítal úkony, ktoré boli realizované v rokoch 2006 až 2011 pre účely doručenia rozsudku odporcovi, a na záver uviedol: ,,Nakoľko sa súdu nepodarilo zistiť miesto pobytu odporcu ani prostredníctvom nemeckej strany, súd dňa 10. júna 2011 zaslal prekladateľke žiadosť o preloženie listín, ktorými súd žiada vypočuť svedka a to matku odporcu prostredníctvom dožiadaného súdu v T. Nejedná sa o právne zložitú vec, avšak na strane odporcu je občan taliansky, ktorý by mal žiť v N., jeho adresa nie je známa ani matke dieťaťa. Každá listina sa musí prekladať, či už do jazyka talianskeho alebo nemeckého a následne späť do jazyka slovenského.“ Listom doručeným ústavnému súdu 6. októbra 2011 okresný súd uviedol, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci.  

7. Na výzvu ústavného súdu k vhodnosti ústneho pojednávania právna zástupkyňa sťažovateliek   v prípise   doručenom   6.   októbra   2011   uviedla,   že   súhlasí   s upustením   od ústneho pojednávania vo veci.

8. Po posúdení obsahu súdneho spisu   v   právnej   veci   sťažovateliek,   sťažnosti a vyjadrenia k nej dospel ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu k záveru, že sťažnosť je dôvodná.

III.

9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

10. Účel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vymedzil ústavný súd vo svojej skoršej judikatúre tak, že „Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca   sa   rozhodnutia   štátneho   orgánu.   Až   právoplatným   rozhodnutím   sa   vytvára právna istota“ (II. ÚS 26/95). Je však prirodzené a ústavný súd to už vo svojej judikatúre zdôraznil, že každé namietané porušenie práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu, pričom tri základné kritériá sú: zložitosť veci, správanie účastníkov konania a postup súdu (napr. I. ÚS 3/00, alebo   I. ÚS   7/02).   Medzi   kritériá,   na   ktoré   ústavný   súd   tiež   prihliada   pri   svojom rozhodovaní,   patrí   aj   predmet   sporu   v posudzovanom   konaní   a   význam   konania   pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02 alebo II. ÚS 32/02). Štrasburská judikatúra z hľadiska významnosti veci z pohľadu sťažovateľa rozlišuje konania vyžadujúce primeranú rýchlosť, osobitnú rýchlosť a výnimočnú rýchlosť. Osobitnú rýchlosť vyžadujú štrasburské orgány ochrany práva od vnútroštátnych súdov, napr. pri konaniach spojených s osobným statusom   (teda   aj   určenie   otcovstva   sťažovateľky   2),   výnimočnú   rýchlosť   vyžadujú   od vnútroštátnych súdov aj v prípade rozhodovania vecí týkajúcich sa rodičovských práv (teda aj rozhodovanie o výživnom).  

11. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo základom skúmania ústavného súdu, či   postupom   okresného   súdu   v predmetnom   konaní,   osobitne   v tej   jeho   časti,   ktorá nasledovala po vyhlásení rozsudku, došlo k porušeniu základného práva sťažovateliek na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V intenciách dôvodov sťažnosti ústavný súd osobitne posudzoval najmä činnosť okresného súdu týkajúcu sa doručovania rozsudku odporcovi. Z obsahu súdneho spisu vyplývajú tieto podstatné skutočnosti:

- 27. septembra 2005 bol na pojednávaní vyhlásený rozsudok,

-   3.   marca   2006   súd   zaslal   rozsudok   ustanovenej   prekladateľke   pre   účely   jeho prekladu do talianskeho jazyka,

- 13. apríla 2006 prekladateľka doručila súdu preložený rozsudok,

- 3. mája 2006 bol úradne preložený rozsudok zaslaný dožiadanému súdu v T.,

- 22. mája 2006 bola žiadosť doručená talianskemu súdu (Tribunale di Palmi),

- 18. decembra 2006 okresný súd žiada prekladateľku o preklad prípisu určeného pre taliansky   súd,   ktorým   okresný   súd   žiada   informáciu   o doručovaní   rozsudku   odporcovi, preložený prípis je okresnému súdu doručený 28. decembra 2006,

-   8.   januára   2007   okresný   súd   odoslal   uvedenému   talianskemu   súdu   predmetnú žiadosť, doručená bola 29. januára 2007,

- 1. novembra 2007 okresný súd posiela preložený rozsudok na adresu prokuratúry v Ríme so žiadosťou o jeho doručenie odporcovi,

-   14.   januára   2008   bola   okresnému   súdu   doručená   odpoveď   od   dožiadaných talianskych súdnych orgánov, v zmysle ktorej sa rozsudok nepodarilo odporcovi na známu adresu doručiť, pretože podľa informácií od jeho matky sa tento odsťahoval do N. pred asi tromi rokmi,

- 3. júna 2008 okresný súd zaslal príslušnému nemeckému súdu žiadosť o doručenie preloženého   rozsudku   odporcovi   na   adresu jeho posledného známeho zamestnávateľa; tento žiadosť prevzal 10. júna 2008,

-   11.   augusta   2008   bola   okresnému   súdu   doručená   odpoveď   nemeckého   súdu, v zmysle ktorej sa písomnosť nepodarilo doručiť z dôvodu neznámej adresy,

-   12.   januára   2009   okresný   súd   posiela   na   veľvyslanectvá   Slovenskej   republiky v Nemecku a Taliansku dožiadanie so žiadosťou o zistenie pobytu odporcu prostredníctvom príslušných orgánov,

- 24. apríla 2009 okresný súd zasiela na zastupiteľský úrad v Nemecku upresnenie dožiadania,

-   12.   mája   2009   bol   okresnému   súdu   doručený   e-mail   z veľvyslanectva   v N., v zmysle ktorého nie je v ich moci zabezpečiť zistenie pobytu odporcu,

- 1. júna 2009 bol okresnému súdu doručený prípis z veľvyslanectva v T., ktorého prílohou boli úradné listiny talianskych orgánov, z ktorých však adresa pobytu odporcu nevyplynula,

- 6. júla 2011 okresný súd zaslal príslušnému talianskemu súdu (Tribunale di Palmi) dožiadanie – žiadosť o výsluch matky odporcu pre účely zistenia adresy pobytu odporcu.

12. Po posúdení obsahu spisu v právnej veci sťažovateliek z hľadiska základných kritérií, na ktoré sa prihliada, ústavný súd konštatuje nasledovné.

Pokiaľ   ide   o   zložitosť   veci   (právnu   a   skutkovú),   ústavný   súd   konštatuje,   že predmetná   vec   je   bežnou   občianskoprávnou   vecou,   ktorá   za   štandardných   okolností nevykazuje   zvýšenú   náročnosť.   Zvýšené   nároky   na   procesnú   činnosť   vyvolala   potreba prekladania súdnych písomností, ich doručovania príslušným orgánom do cudziny, ako aj stále neúspešné zisťovanie adresy pobytu odporcu, kde by mu okresný súd mohol doručiť rozsudok.

Pri hodnotení správania sťažovateliek ako účastníčok konania ústavný súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by mohli byť zohľadnené v ich neprospech, a teda nemožno im pričítať žiadny podiel na zodpovednosti za dĺžku konania.

V postupe   okresného   súdu   v predmetnej   veci   zistil   ústavný   súd   viaceré   obdobia nečinnosti,   ktoré vedú   k jednoznačnému záveru o porušení označených   základných práv sťažovateliek. Na ťarchu okresného súdu možno vymedziť tieto obdobia:

(i)   od   27.   septembra   2005   do   3.   marca   2006;   teda   obdobie,   počas   ktorého   súd nepristúpil k zabezpečeniu prekladu rozsudku do talianskeho jazyka,

(ii) v roku 2007 okresný súd urobil dva úkony smerujúce k doručeniu rozsudku na adresu odporcu v Taliansku,

(iii)   v roku   2008   okresný   súd urobil   jeden   úkon   smerujúci   k doručeniu   rozsudku odporcovi na adresu jeho posledného známeho zamestnávateľa v Nemecku,

(iv) od 1. júna 2009 (teda po doručení negatívnych odpovedí zo zastupiteľských úradov)   do   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   (25.   mája   2011)   okresný   súd   neurobil žiaden úkon smerujúci k doručeniu rozsudku odporcovi.

13. Z pohľadu ústavného súdu sú v situácii, keď odporca popiera svoje otcovstvo, na adrese svojho pobytu v štáte, ktorého je občanom sa nezdržiava, jeho pobyt v inom štáte súdu nie je známy a nepodarilo sa ho zistiť ani inými úkonmi súdu, prirodzené ťažkosti v doručovaní rozsudku súdu. Táto skutočnosť však nemôže viesť k takým dôsledkom, že konanie nie je právoplatne skončené takmer 12 rokov po jeho začatí, pričom súdu sa za viac ako   šesť   rokov   nepodarilo   doručiť   rozsudok   odporcovi.   Tento   sa   pritom   nachádza pravdepodobne   v jednom   z dvoch   uvedených   členských   štátoch   Európskej   únie. Neschopnosť   súdu   doručiť   rozsudok   odporcovi   po   tak   dlhú   dobu   je   pritom   ústavne neospravedlniteľná a neakceptovateľná. Okresný súd musí sústrediť všetku svoju pozornosť na právne efektívne úkony, ktoré skutočne povedú k tomu, že rozsudok bude odporcovi doručený,   resp.   že   nastanú   účinky   doručenia   inak   ako   v dôsledku   osobného   doručenia rozsudku.   Výklad   a   uplatňovanie   všetkých   vnútroštátnych,   európskych,   ako   aj medzinárodných procesných noriem zo strany okresného súdu pritom musí byť ústavne súladný,   in   concreto   nesmie   byť   prekážkou   pre   uplatnenie   práva   sťažovateliek   na rozhodnutie   veci   v primeranej   lehote,   resp.   bez   zbytočných   prieťahov.   Je   však   celkom zrejmé, že doterajšia činnosť okresného súdu a ním zvolené postupy doručovania rozsudku a zisťovania pobytu odporcu neviedli k želanému výsledku, a jeho objektívna zodpovednosť za porušenie označených práv sťažovateliek je teda preukázaná.  

14. Ústavný súd preto výrokom tohto nálezu vyslovil, že postupom okresného súdu bolo porušené základné právo sťažovateliek na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   a   prikázal   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   ďalej   konal   bez   zbytočných prieťahov.   Konať   bez   zbytočných   prieťahov   v tomto   prípade   znamená   zvoliť   efektívne právne   prostriedky,   ktoré   budú   skutočne   viesť   k tomu,   aby   nastali   účinky   doručenia rozsudku odporcovi. Voľba prostriedkov je pritom na okresnom súde, ktorý naposledy (už po podaní sťažnosti ústavnému súdu) zvolil výsluch matky odporcu cestou dožiadaného talianskeho súdu s cieľom zistiť jeho pobyt. V prípade nezistenia adresy pobytu od matky odporcu,   ako aj v prípade nemožnosti doručiť mu rozsudok   na prípadnú matkou udanú adresu   nemožno   pri   ústavne   súladnom   výklade   vylúčiť   ani   ustanovenie   opatrovníka odporcovi v zmysle § 29 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, keďže pobyt odporcu nie je známy,   nepodarilo   sa   mu   doručiť   písomnosť   na   známu   adresu   v cudzine   a   doručenie písomnosti v cudzine je spojené s ťažko prekonateľnými prekážkami.

IV.

15.   Sťažovateľky   v sťažnosti   uplatnili   a odôvodnili   aj   svoj   návrh   na   priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume   3   000   €   a   5 500   €.   Z doterajšej rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   vyplýva,   že   primerané   finančné   zadosťučinenie ústavný súd spravidla prizná vtedy, keď následky porušenia práv sťažovateľa (zbytočné prieťahy v konaní) už nemožno napraviť či odstrániť (napr. III. ÚS 17/02, I. ÚS 97/09). Ústavný   súd   preto   výrokom   nálezu   priznal   sťažovateľkám   vychádzajúc   z princípov spravodlivosti, z potreby zavŕšenia ochrany ich práv a zo zodpovednosti okresného súdu za   zistenú   celkovú   dĺžku   konania   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   3   000   € sťažovateľke 1 a   5 000 € sťažovateľke 2. Táto výška podľa ústavného súdu primerane vyjadruje   ich   ujmu   spôsobenú   právnou   neistotou   v statusovej   veci,   akou   je   určenie otcovstva spojené s úpravou rodičovských práv a povinností, kde sa vyžaduje osobitná až výnimočná rýchlosť konania.

16.   Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o náhrade   trov   konania   sťažovateliek. S poukazom na § 36 ods. 2   zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   a vyhlášku   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov bola im priznaná náhrada trov konania pred ústavným súdom v sume 261,82 € (2 úkony právnej pomoci po 123,50 €, t. j. prevzatie a príprava zastúpenia, sťažnosť adresovaná ústavnému súdu, 2 x paušálna náhrada hotových výdavkov po 7,41 €). Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. októbra 2011