znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 304/2010-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia jej práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12 CoE 125/2010 z 19. mája 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta 2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala   porušenie   práva   podľa čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 12 CoE 125/2010 z 19. mája 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2.   Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere z 20. decembra 2002 (ďalej len „zmluva“) poskytla sťažovateľka fyzickej osobe úver v sume 796,65 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bol povinný dlžník vrátiť   v   13-ich   dvojtýždňových   splátkach   v   sume   95,27   €   od   3.   januára   2003.   Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluve dohodnuté, že splnomocnený   zástupca   dlžníka,   priamo   v   zmluve   určený,   je   oprávnený,   v   prípade,   ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže dlžník neuhradil dve po sebe idúce splátky, 27. februára 2003 bola notárom spísaná notárska zápisnica, ktorú podpísal v zmluve určený splnomocnený   zástupca   dlžníka.   Následne   13.   apríla   2003   bol   podaný   návrh   na   výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Lučenec   (ďalej   len „okresný   súd“)   10.   júna 2003   začal   nútený   výkon   rozhodnutia.   Na základe ostatného návrhu sťažovateľky z 28. októbra 2009 na zmenu súdneho exekútora okresný súd uznesením č. k. 19 Er 857/2003-14 z 1. marca 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Zároveň zamietol návrh sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie, o ktorom   rozhodol   krajský   súd   napadnutým   uznesením   tak,   že   potvrdil   prvostupňové uznesenie.

3. Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu a postupom súdov,   ktorý   mu   predchádzal,   boli   porušené   jej   práva „...   tým,   že   súd   zasiahol   do vykonávacieho konania (v rámci rozhodovania o zmene osoby súdneho exekútora), tak, že exekučné   konania   bez   ďalšieho   zastavil,   porušil   právo   sťažovateľa   vlastniť   majetok v zmysle Protokolu 1 dohovoru“. V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 1 dodatkového protokolu,   poukázala   na   konkrétne   rozhodnutia   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva, judikatúru ústavného súdu a v podstatnom uviedla, že „... v posudzovanom prípade, došlo k zásahu do... vlastníckeho práva zo strany štátneho orgánu tým, že súd odmietol zmenu exekútora   (v už   prebiehajúcom   exekučnom   konaní)   a   zároveň   exekúciu   zastavil,   čím znemožnil plnenie v prospech sťažovateľa...“.

4. Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález: „1.   Základné   právo   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1 Dodatkového   protokolu...   bolo   porušené   uznesením   Krajského   súdu...,   sp.   zn. 12 CoE/125/10-26 zo dňa 19. 05. 2010.

2.   Uznesenie   Krajského   súdu...,   sp.   zn.   12   CoE/125/10-26   zo   dňa   19.   05.   2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd... priznáva spoločnosti P., s. r. o. primerané finančné zadosťučinenie v... sume 9572,93 Eur..., ktoré mu zaplatí krajský súd do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Krajský súd... je povinný uhradiť spoločnosti P., s. r. o. trovy právneho zastúpenia v   sume   595,20   EUR   s DPH...   na   účet   právneho   zástupcu...   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný súd   návrh   na začatie   konania predbežne   prerokuje podľa   § 25   ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde.   Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

7.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   ktorej   reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

8. Ústavný súd je v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom sťažnosti   (návrhom   na   rozhodnutie)   a   môže   rozhodnúť   len   o tom,   čoho   sa   sťažovateľ domáha   v   petite   svojej   sťažnosti,   a   vo   vzťahu   k tomu   subjektu,   ktorý   označil za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

9. Sťažovateľka, kvalifikovane zastúpená advokátom, vo svojom návrhu žiadala, aby ústavný súd v súvislosti s namietaným uznesením krajského súdu sp. zn. 12 CoE 125/2010 z 19. mája 2010 vyslovil porušenie (iba) práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu a zrušil toto rozhodnutie. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky so zastavením konania v jej exekučnej veci, čím podľa jej názoru bolo porušené jej právo vlastniť majetok.

10. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo   pokojne   užívať   svoj   majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť   jeho   majetku   s   výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   stanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce   ustanovenie   však   nebráni   právu   štátu   prijímať   zákony,   ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

11. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd považuje   za   potrebné   uviesť,   že   v súlade   so   svojou   stabilizovanou   judikatúrou   zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil   aj   ústavnoprocesné   princípy   postupu   vyplývajúce   z čl.   46   až   čl.   48   ústavy. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy.   Ústavný   súd   by   takým   postupom   nahradzoval   skutkové   a právne   závery v rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod právne normy. Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani žiadna vecná súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a označeným právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Preto je sťažnosť v tomto rozsahu zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

12. Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2010