znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 304/06-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. októbra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti R., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. J. H., Advokátska   kancelária,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v spojení   s čl.   14   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj základného práva na slobodu prejavu zaručeného v čl. 26 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6 Co 82/04 z 9. júna 2004 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 266/04 z 20. januára 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti R., a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. apríla 2005 doručená   sťažnosť   spoločnosti   R.,   a. s.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej advokátom JUDr. J. H., Advokátska kancelária, B., ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 47 ods. 3 ústavy, práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 14 dohovoru, ako aj základného práva na slobodu prejavu zaručeného v čl. 26 ods. 1 a 4 ústavy a práva zaručeného v čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 82/04 z 9. júna 2004 a uznesením Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj „najvyšší súd“)   sp.   zn.   2 Cdo   266/04 z 20. januára 2005.

Zo   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   v konaní   o ochranu   osobnosti   vedenom Okresným súdom Poprad (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 9 C 488/01 mal právny predchodca sťažovateľky (V., spol. s r. o. – ďalej len „sťažovateľka“) procesné postavenie žalovaného.   V predmetnom   konaní   žalobca   F.   B.   (ďalej   len   „žalobca“)   žiadal   od sťažovateľky primerané zadosťučinenie vo forme verejného ospravedlnenia v denníku N., ako aj vo forme finančného zadosťučinenia, ako náhradu za neoprávnený zásah do jeho osobnostných   práv, ktorého sa   mala sťažovateľka dopustiť   tým, že 24. novembra 1999 v denníku   N.   v článku   s názvom „K   sídlu   exekútora   chceli   dať   výbušninu“ uverejnila o žalobcovi   nepravdivé   a skresľujúce   informácie,   ktoré   mu   privodili   negatívnu   ujmu v osobnom i pracovnom živote, znížila sa jeho povesť na verejnosti a došlo aj k zásahu do oblasti   jeho   politickej   angažovanosti.   Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   9   C   488/01-211 z 11. decembra 2003 z dôvodu zásahu do osobnostných práv žalobcu uložil sťažovateľke povinnosť uverejniť v denníku N. verejné ospravedlnenie sa žalobcovi, v okresným súdom uvedenom znení, ako aj povinnosť zaplatiť žalobcovi finančné zadosťučinenie za spôsobenú ujmu   v sume   300 000 Sk.   Okresný   súd   založil   svoje   rozhodnutie   na   konštatovaní,   že uverejnením sporného článku v denníku N. sťažovateľka vo vzťahu k žalobcovi porušila zásadu prezumpcie neviny, keď o ňom písala ako o páchateľovi trestnej činnosti, aj keď v tom čase nebol žalobca preukázateľne za takúto trestnú činnosť odsúdený a neskôr bolo trestné stíhanie proti jeho osobe zastavené, pretože skutok, pre ktorý bol trestne stíhaný, sa nestal.

Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd predmetný rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil svojím rozsudkom č. k. 6 Co 82/04-277 z 9. júna 2004 a súčasne zmenil výrok tohto rozsudku okresného súdu v časti označenej ako „Ospravedlnenie“, a to opravou   chýb, ktoré vznikli v dôsledku   nepresnej   citácie   sporného   článku z denníka   N. vo výroku   rozsudku.   Krajský   súd   sa   stotožnil   so   závermi   okresného   súdu   a   svoje rozhodnutie   založil   na   konštatovaní,   že   k zásahu   do   osobnostných   práv   žalobcu   došlo v dôsledku   toho,   že   sťažovateľka   v spornom   novinovom   článku   uviedla   o žalobcovi nepravdivé skutočnosti o jeho trestnej činnosti, ktoré nekorešpondovali so skutočnosťami vyplývajúcimi   z uznesenia   vyšetrovateľa   o vznesení   obvinenia   proti   žalobcovi,   resp.,   že v spornom novinovom článku bol žalobca označený za páchateľa aj takej trestnej činnosti, z ktorej   nebol   obvinený,   pričom   týmto   zdôvodnením   podľa   sťažovateľky   krajský   súd rozhodol na základe iného právneho názoru ako okresný súd.

Proti predmetnému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktorého prípustnosť zdôvodnila jednak tým, že rozsudok krajského súdu má v zmysle § 238 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) charakter zmeny rozsudku okresného súdu   (zmena   výrokovej   časti)   a jednak   tým,   že   dovolanie   je   prípustné   aj   podľa   §   237 písm. f) OSP, pretože „odvolací súd založil svoje rozhodnutie na odlišnom právnom názore ako   prvostupňový   súd,   v dôsledku   čoho   bola   sťažovateľovi   odňatá   možnosť   konať   pred súdom“,   pričom   sťažovateľka   žiadala,   aby   najvyšší   súd   zrušil   dovolaním   napádaný rozsudok krajského súdu, ako aj rozsudok okresného súdu a aby vec vrátil na ďalšie konanie okresnému   súdu.   Najvyšší   súd   dovolanie   sťažovateľky   z dôvodu   jeho   neprípustnosti odmietol uznesením sp. zn. 2 Cdo 266/04 z 20. januára 2005. Podľa sťažovateľky najvyšší súd predmetným rozhodnutím porušil ňou označené práva, pretože nesprávne preskúmal ňou uvádzané dôvody prípustnosti dovolania, a preto aj nesprávne rozhodol.

V súvislosti s prvým dôvodom prípustnosti dovolania podľa § 238 ods. 1 OSP proti rozsudku krajského súdu sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:

«(...) Krajský   súd   v   PREŠOVE   uložil   sťažovateľovi   povinnosť   uverejniť   iný   text ospravedlnenia, ako prvostupňový súd, nakoľko odvolací súd vypustil časť „z P.“ a zmenil údaj   o   veku   žalobcu.   Podľa   nášho   názoru   rozsudok   Krajského   súdu   v   PREŠOVE   mal charakter zmeny rozsudku súdu prvého stupňa, nakoľko ide o rozhodnutie, ktorým odvolací súd vecne mení rozhodnutie súdu prvého stupňa o predmete sporu a nahrádza ho svojím iným rozhodnutím vo veci samej. V porovnaní s rozhodnutím súdu prvého stupňa ide o iné, rozdielne rozhodnutie vo veci samej, nakoľko sa sťažovateľovi uložilo uverejniť obsahovo iný text ospravedlnenia (...).

Poukazujeme na skutočnosť, že žalobca návrh vo veci samej po vydaní uznesenia Okresného súdu v POPRADE zo dňa 04. 11. 2003 nemenil. Krajský súd v ŽILINE (správne má byť Krajský súd v Prešove; pozn.) na str. 9 rozsudku uvádza, že vzhľadom na dôvodnú námietku odporcu „...pozmenil túto časť rozsudku súdu prvého stupňa tak, že opravil znenie článku tak, ako bolo v skutočnosti uverejnené“.

(...) Nakoľko účastník (opätovne) nenavrhoval zmenu petitu, pričom navrhovateľom citovaný text článku nezodpovedal skutočnosti, mal podľa nášho názoru žalobu zamietnuť. Žalobou,   ktorou   navrhovateľ   brojí   proti   nepravdivým   resp.   pravdu   skresľujúcim skutočnostiam,   sa   predsa   nemožno   domáhať   uverejnenia   niečoho,   čo   nezodpovedá skutočnosti (...).

Tým, že odvolací súd z vlastnej iniciatívy a v zjavnom rozpore s § 153 ods. 2 O. s. p. nesprávne   postupoval   v   prospech   jednej   zo   sporových   strán,   porušil   princíp   rovnosti účastníkov konania, ktorý je súčasťou princípov spravodlivého procesu.

Napriek vyššie uvedenému Najvyšší súd SR dospel k záveru, že nedošlo k obsahovej zmene a rozsudok je potrebné považovať za potvrdzujúci. Je zrejmé, vzhľadom na okolnosti prípadu,   že   takýto   záver   je   svojvoľný   a   arbitrárny,   nakoľko   popiera   zjavné   fakty a elementárnu   logiku.   Práve   táto   svojvoľnosť   a   arbitrárnosť   spôsobila   porušenie základných práv a slobôd podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a v rozpore s čl. 6 Dohovoru v spojení s čl. 14 Dohovoru.»

V súvislosti   s tvrdenou   odôvodnenosťou   druhého   dôvodu   prípustnosti   dovolania podľa § 237 písm. f) OSP proti rozsudku krajského súdu sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:

«Prvostupňový   súd   založil   svoj   právny   názor   o   neoprávnenosti   zásahu   do   práva na ochranu   osobnosti   navrhovateľa   na   závere   o   tom,   že   zo   strany   odporcu   došlo   k porušeniu   zásady   prezumpcie   neviny,   nakoľko   „Z   výsledkov   vykonaného   dokazovania nepochybne vyplýva, že v čase, keď bol v denníku N. dňa 24. 11. 1999 zverejnený článok „K sídlu exekútora chceli dať výbušninu“, ktorý tvrdil o F. B. (42) z P., že zhotovil a objednal nástražný   výbušný   systém,   navrhovateľ   nebol   preukázateľne   právoplatne   odsúdený   za takúto   trestnú   činnosť,   v   tom   spočíva   podstata   neoprávnenosti   zásahu   odporcu   do osobnostných práv navrhovateľa, keďže každý, kto je obvinený z trestného činu sa pokladá za nevinného, pokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom. Sporný článok podľa názoru súdu nielenže opísal stav trvajúceho podozrenia navrhovateľa zo závažnej trestnej   činnosti,   ale   zreteľne   deklaroval   zistenie,   že   navrhovateľ   bol   vinný   (...)   Takéto zverejňovanie   informácií   v tomto   štádiu   trestného   konania,   je   v   rozpore   aj s ústavným právom každej osoby na obhajobu“.

Odvolací súd sa naopak stotožnil s argumentáciou odporcu v tom smere, že nedošlo k porušeniu   zásady   prezumpcie   neviny   (...),   nakoľko   v   odôvodnení   svojho   rozsudku sa s porušením   zásady   prezumpcie   neviny   nestotožnil   a   uviedol,   že:   „Je   treba   súhlasiť s názorom   o   práve   a   povinnosti   periodickej   tlače   a   informačných   prostriedkov   vôbec informovať   o   skutkoch   nesúcich   znaky   trestnej   činnosti,   ktoré   v   súvislosti   so   svojou závažnosťou   vzbudzujú   oprávnený   záujem   verejnosti.   V   žiadnom   prípade   nie   je   možné vyvodiť   postih   za   zverejnenie   informácie   tak,   ako   bola   poskytnutá   orgánmi   činnými v trestnom   konaní   (...).   Nemožno   od   subjektu,   ktorý   verejnosti   sprostredkúva   takúto informáciu   požadovať,   aby   preskúmal   pravdivosť   informácie,   ktorú   získal   od   orgánov činných v trestnom konaní“. Odvolací súd však svoj rozsudok založil na inom právnom názore, ako súd prvého stupňa, a to právnom názore spočívajúcom o tom, že hoci odporca neporušil prezumpciu neviny informáciou o obvinení fyzickej osoby zo spáchania trestných činov   všeobecného   ohrozenia,   či   nedovoleného   ozbrojovania   a   o   výške   trestu,   ale neoprávnene   zasiahol   do   osobnostných   práv   navrhovateľa   tým,   že   uviedol   skreslenú informáciu o skutku, z ktorého bol navrhovateľ obvinený, nakoľko tento nebol obvinený z toho, že si objednal uloženie nástražného výbušného systému a že polícia našla aj pri domovej prehliadke u žalobcu viacero nábojov, guľometný pás a pištoľ v nelegálnej držbe. V danom prípade, ako bolo uvedené vyššie, Krajský súd v ŽILINE (správne má byť Krajský   súd   v Prešove;   pozn.) rozhodol   na   základe   iného   právneho   názoru   ako prvostupňový   súd.   Žalovaný   sa   o   tomto   právnom   názore   dozvedel   až   z   napadnutého rozsudku.   Je   zrejmé,   že   mu   nebola   poskytnutá   reálna   a   efektívna   možnosť   vyjadriť   sa k tomuto novému právnemu názoru, skutkovo a právne argumentovať, prípadne i predložiť nové dôkazy, ktoré z pohľadu doterajšieho neboli relevantné.

Právny   názor   prvostupňového   súdu   bol   nesprávny   a v   dôsledku   toho   účastník konania   nemal   možnosť   uplatniť   skutkové   a   právne   argumenty   relevantné   z   hľadiska (rozhodujúceho) právneho názoru odvolacieho súdu.

(...) Odvolaním   účastník   konania   napáda   právny   názor   prvostupňového   súdu obsiahnutý v jeho rozhodnutí a celkom logicky svoje námietky nesmeruje a ani nemôže smerovať voči inému právnemu názoru odvolacieho súdu, ktorý nepozná. Ak odvolací súd odlišne právne posúdi vec, ale napadnuté rozhodnutie nezruší a nevráti na ďalšie konanie, znamená   to,   že   hoci   sa   účastníkovi   podarilo   úspešne   spochybniť   právny   názor prvostupňového súdu, v konečnom dôsledku s tým nie sú spojené žiadne dôsledky. Účastník konania   však   už   nemôže   reagovať   na   nový,   preňho   dovtedy   neznámy   právny   názor, skutkovou   či   právnou   argumentáciou.   Účastníkovi   tým   bola   odňatá   reálna   a   efektívna možnosť obhajovať svoje práva, čo je ústrednou požiadavkou na každý proces, ktorý má mať   atribút   spravodlivosti,   nakoľko   mu   bolo   znemožnené   predloženie   dôkazov a argumentov, ktoré považoval za nutné (...).

Najvyšší   súd   SR   neprípustným   reštriktívnym   spôsobom   interpretuje   pojem   zmena právneho názoru. Z povahy veci vyplýva, že za zmenu právneho názoru sa musí považovať nielen aplikácia iného právneho predpisu alebo jeho iný výklad, ale akékoľvek iné (odlišné) posúdenie akejkoľvek právne relevantnej otázky veci, ktoré pre účastníka konania otvára možnosť novej skutkovej či právnej argumentácie.

Považujeme za potrebné uviesť, že výhrady nie sú len formálneho charakteru, ale predmetná   právna   otázka   má   priamy   vzťah   k   dokazovaniu   ohľadne   príčinnej   súvislosti medzi   údajným   neoprávneným   zásahom   a   vznikom   nemajetkovej   ujmy   a   jej   rozsahom. Z výpovedí svedkov totiž vyplýva, že na ich vnímanie žalobcu nemala vplyv skutočnosť, či bol žalobca obvinený aj z toho, že si objednal uloženie nástražného výbušného systému resp. že polícia našla pri domovej prehliadke u žalobcu viacero nábojov, guľometný pás a pištoľ v nelegálnej držbe (čo sa v článku neuvádzalo). Z výpovedí svedkov totiž vyplýva, že rozhodujúcim pre ich vnímanie skutočnosti bolo samotné obvinenie z trestného činu, a nie samotný skutok a jeho detaily. Okrem toho je nesporné, že žalobca bol obvinený zo zostrojenia nástražného výbušného systému. Inými slovami, svedkovia vnímali relevantné skutočnosti globálne a také nuansy, ako je vymedzenie skutku, neboli relevantné, čo je pochopiteľné, nakoľko čitateľ si z článku nepamätá skutkové detaily, ale podstatu. Otázka, či a aký vplyv na vznik a rozsah nemajetkovej ujmy malo skreslenie skutku, z ktorého bol žalobca obvinený, nebolo v konaní preukázané. Týmto smerom nebolo dokazovanie vôbec zamerané a logicky tým smerom nemohla byť zameraná ani argumentácia sťažovateľa.»

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   rozhodol   týmto nálezom:

„1. Rozsudkom Krajského súdu v PREŠOVE sp. zn. 6 Co 82/04 zo dňa 09. 06. 2004 bolo porušené právo sťažovateľa na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1, 4 Ústavy SR a podľa čl. 10 ods. 1, 2 Dohovoru, právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojení s čl. 14 Dohovoru.

2. Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 266/2004 zo dňa 20. 01. 2005 bolo porušené právo sťažovateľa na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1, 4 Ústavy SR a podľa čl. 10 ods. 1, 2 Dohovoru, právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojení s čl. 14 Dohovoru.

3. Rozsudok Krajského súdu v PREŠOVE sp. zn. 6 Co 82/04 zo dňa 09. 06. 2004 a uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 266/2004 zo dňa 20. 01. 2005 sa zrušujú.

4. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo (...) prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný súd skúma,   či   dôvody uvedené   v § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdené porušenie základného práva sťažovateľky na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 a 4 ústavy a práva podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 14 dohovoru rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6 Co 82/04 z 9. júna 2004 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 266/04 z 20. januára 2005.

1. K námietke porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 14 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 266/04 z 20. januára 2005.

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených s siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50). Zároveň podľa   čl.   46   ods.   4   ústavy   podmienky   a podrobnosti   o tejto   ochrane   ustanoví   zákon, resp. v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy je možné domáhať sa práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (mutatis mutandis I. ÚS 56/01). V obsahu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

Podľa   svojej   ustálenej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť   ho   pred   takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov,   a že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 13/01).

V danom prípade je relevantnou aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej je na skúmanie   prípustnosti   návrhu   na   začatie   súdneho   konania,   jeho   opodstatnenosti, dodržania   zákonných   lehôt,   oprávnenosti   navrhovateľa   takýto   návrh   podať,   právomoci o ňom   konať   a rozhodnúť   či   splnenia   iných   zákonom   ustanovených   náležitostí   zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu - inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej   sa   návrh   týka,   v sebe   obsahuje   právomoc   skúmať   to,   či   návrh   zodpovedá   tým podmienkam, ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného   súdu   do   výkonu   tejto   právomoci   všeobecných   súdov   je   opodstatnená   len v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou (I. ÚS   74/02,   I.   ÚS   115/02,   I.   ÚS   46/03).   V tejto súvislosti   ústavný súd   konštatuje,   že uvedené obdobne platí, aj pokiaľ ide o skúmanie prípustnosti návrhu na začatie dovolacieho konania, jeho opodstatnenosti a pod.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy,   ak   sledujú   legitímny   cieľ   a keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Pravidlá   týkajúce   sa   prípustnosti   dovolania   majú   za   cieľ   zaistiť   riadny   výkon spravodlivosti   a zvlášť   rešpektovať   princíp   právnej   istoty,   ktorá   bola   nastolená právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles c. Španielsko, rozsudok ESĽP z 28. októbra 1998).

Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis IV. ÚS   35/02).   Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   jej   podstatou   je   nesúhlas   sťažovateľky s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky prípustnosti dovolania v danej veci.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že: «Z   vymenovaných   procesných   vád   je   v   dovolaní   namietaná   vada   konania   podľa § 237 písm. f) O. s. p. (účastníkovi konania sa odňala možnosť konať pred súdom), ktorá podľa žalovaného spočíva v tom, že v dôsledku zmeny v právnom posúdení veci odvolacím súdom   mu   bola   odňatá   reálna   a   efektívna   možnosť   skutkovo   a   právne   argumentovať ohľadne nového právneho názoru. Žalovaný teda v podstate tvrdí, že zmena v právnom názore mala byť dôvodom kasačného rozhodnutia odvolacieho súdu.

Dovolací   súd   súhlasí   s   argumentáciou   žalovaného   (podporenou   v   dovolaní citovanými rozhodnutiami dovolacieho súdu), že zmena právneho posúdenia veci odvolacím súdom   ohľadne   skutočnosti   dôležitej   pre   posúdenie   veci,   je   dôvodom   kasačného rozhodnutia odvolacieho súdu, pretože iba tak je možné zabezpečiť realizáciu procesných práv účastníka skutkovo a právne argumentovať ohľadne nového právneho posúdenia veci. Nepovažuje   však   za   opodstatnené   tvrdenie   žalovaného   v dovolaní,   že   v danej   veci   ide o prípad analogický prípadom riešeným v ostatných rozhodnutiach dovolacieho súdu, t. j. o takú   zmenu   v právnom   posúdení   veci   odvolacím   súdom,   ktorá   mala   mať   za   následok zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa a vrátenie veci na ďalšie konania.

Pre   posúdenie   otázky,   či   žalovanému   (jeho   právnemu   predchodcovi)   bolo v preskúmavanej veci odvolacím súdom odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm.   f)   O.   s.   p.,   bolo   podľa   dovolacieho   súdu   podstatné   posúdenie,   či   odvolací   súd, v porovnaní so súdom prvého stupňa, založil svoj rozsudok na právnom názore odlišnom od právneho názoru súdu prvého stupňa.

O iné právne posúdenie veci či určitej právnej otázky odvolacím súdom ide vtedy, ak odvolací súd na zistený skutkový stav aplikuje iný právny predpis než aplikoval súd prvého stupňa alebo právny predpis vyloží inak než súd prvého stupňa.

Z   porovnania   odôvodnení   rozsudkov   súdu   prvého   stupňa   a   odvolacieho   súdu vyplýva, že obidva súdy aplikovali na skutkový stav, ktorý nebol zmenený v odvolacom konaní, ustanovenia § 11 a nasl. Obč. zákonníka a tieto zhodne aj vyložili. Súdy nižších stupňov   dospeli   k   identickému   záveru,   že   predmetný   článok   bol   objektívne   spôsobilý zasiahnuť   do osobnostných   práv   žalobcu,   t.   j.   súdy   nižších   stupňov   rovnako   posúdili hmotnoprávny základ žalobcom uplatňovaného nároku. Konštatácia odvolacieho súdu v odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   (v   ktorom   odvolací   súd   ani   nepoprel   správnosť záverov súdu prvého stupňa, že predmetným článkom bol porušený princíp prezumpcie neviny žalobcu) o tom, že v predmetnom článku boli uverejnené skreslené informácie o žalobcovi, nie je zmenou právneho posúdenia veci, ale iba určitým presnejším vymedzením povahy, podoby a okolností zásahu do osobnostných práv žalobcu. I súd prvého stupňa zdôrazňoval (pozri časť jeho rozhodnutia na č. l. 214), že nezodpovedá skutočnosti tvrdenie v článku, že žalobca „zhotovil“, „objednal“ uloženie nástražného výbušného systému a že mal   zbrane „v   nelegálnej“   držbe.   Mal za   to (porovnaj č.   l.   219   jeho   rozhodnutia),   že uverejnené   tvrdenia   nie   sú   pravdivé   (synonymom   nepravdivého   sú   i   výrazy   skreslený, nereálny, falošný a pod.).

Žalovaný   (jeho   právny   predchodca)   sa   mohol   počas   celého   konania   vyjadrovať k otázkam súvisiacim s vyššie uvedeným právnym posúdením veci súdmi nižších stupňov a nebol vylúčený z možnosti navrhovať z tohto pohľadu relevantné dôkazy.

V danej veci preto podľa názoru dovolacieho súdu nejde o prípad odňatia možnosti konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f ) O. s. p.

Po   zistení,   že   konanie   a   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   nemá   vadu   tvrdenú žalovaným, ale ani iné vady uvedené v 237 O. s. p., skúmal dovolací súd, či sú splnené zákonné   podmienky,   stanovené   Občianskym súdnym   poriadkom   osobitne pre prípad,   že dovolanie smeruje proti rozsudku (v danej veci odvolací súd rozhodol v tejto procesnej forme).

Pokiaľ odvolací súd rozhodol rozsudkom, je dovolanie proti nemu prípustné, ak je napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O. s. p.). Predpokladom prípustnosti dovolania podľa   tohto   ustanovenia   je   taká   zmena   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   rozsudkom odvolacieho   súdu,   pri   ktorej   z   porovnania   obsahu   rozhodnutí   súdov   oboch   stupňov   je zrejmé, že práva a povinnosti účastníkov konania boli nimi odlišne konštituované alebo deklarované.   Rozhodujúcim   preto   nie   je   formálne   hľadisko,   teda   to,   ako   odvolací   súd napríklad   z hľadiska   slovného   vyjadrenia   označil,   zostavil   a   zoštylizoval   výrok   svojho rozhodnutia, ale vecné (obsahové) hľadisko, teda to, či odvolací súd svojím rozsudkom niečo vecne zmenil na tom, čo pred ním deklaroval alebo konštituoval súd prvého stupňa. Z hľadiska prípustnosti dovolania možno za zmenu rozsudku súdu prvého stupňa odvolacím súdom považovať len také rozhodnutie, ktorým odvolací súd vecne zmeňuje rozhodnutie súdu prvého stupňa a nahrádza ho svojím iným rozhodnutím o veci samej. V porovnaní s rozhodnutím súdu prvého stupňa musí ísť o iné, rozdielne rozhodnutie o veci samej (viď R 12/1994).

V   prejednávanej   veci   musel   preto   dovolací   súd   v   rámci   posúdenia   prípustnosti dovolania žalovaného z hľadiska § 236 a nasl. O. s. p. najskôr vyriešiť otázku, či výrok rozsudku   odvolacieho   súdu   týkajúci   sa   odsekov   1   a   2   ospravedlnenia,   z   hľadiska formálneho jednoznačne označený ako zmeňujúci, je zmeňujúci aj z hľadiska vecného. Pri riešení tejto otázky vychádzal z porovnania obsahu práv a povinnosti, ktoré súdy oboch stupňov konštituovali výrokmi svojich rozsudkov.

Podľa   dovolacieho   súdu,   z   porovnania   obsahu   rozsudkov   súdov   oboch   nižších stupňov je zrejmé, že z hľadiska vecného treba predmetnú časť rozsudku odvolacieho súdu považovať   za   potvrdzujúcu.   Totižto   práva   a   povinnosti   účastníkov   konania   boli   nimi konštituované zhodne.

Nakoľko žalovaný dovolaním napadá rozsudok odvolacieho súdu aj v časti, ktorou odvolací súd v prevyšujúcej časti vo veci samej potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, treba prípustnosť jeho opravného prostriedku v tejto časti posudzovať podľa tých ustanovení, ktoré   určujú   podmienky,   za   ktorých   možno   dovolaním   napadnúť   právoplatný   rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa.

V zmysle ustanovenia § 238 ods. 3 písm. a) O. s. p. dovolanie možno podať proti potvrdzujúcemu   rozsudku   odvolacieho   súdu   vtedy,   ak   odvolací   súd   vo   výroku   svojho potvrdzujúceho rozsudku vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože po právnej stránke ide o   rozhodnutie zásadného   významu.   Nakoľko odvolací súd prípustnosť   dovolania svojím výrokom nezaložil, je nepochybné, že o tento prípad v prejednávanej veci nejde.

Potvrdenému rozsudku súdu prvého stupňa nepredchádza iný jeho rozsudok, ktorým by bolo rozhodnuté vo veci inak. Dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu nie je teda prípustné ani podľa § 238 ods. 3 písm. b) O. s. p.

Keďže   v   prejednávanej   veci   nemožno   prípustnosť   podaného   dovolania   vyvodiť z uvedených ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a konanie odvolacieho súdu nemá ani   vady,   ktoré   by   zakladali   prípustnosť   dovolania   podľa   §   237   O. s. p.,   Najvyšší   súd Slovenskej   republiky   dovolanie   žalovaného   odmietol   podľa   ustanovenia   §   243b   ods.   4 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na právnu úpravu dovolacieho konania nemohol sa zaoberať napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. »

Podľa   názoru   ústavného   súdu   právny   názor   najvyššieho   súdu   o neprípustnosti dovolania v danej veci je zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom, najvyšší súd na všetky zásadné   námietky   sťažovateľky   zaujal   stanovisko,   a preto   aj   ústavný   súd   ho   považuje za dostačujúci,   ale   aj   ústavne   relevantný.   V citovanej   časti   odôvodnenia   napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo treba považovať dovolanie sťažovateľky za neprípustné. Najvyšší súd sa okrem iného osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia sťažovateľky, že v prejednávanej veci jej krajským súdom bola odňatá možnosť pred ním konať [§ 237 písm. f) OSP], a treba dodať, že pri interpretácii pojmu „odňatie možnosti konať pred súdom“ plne rešpektoval judikatúru ústavného súdu (napr. II. ÚS 102/04), ale i doterajšiu judikatúru najvyššieho súdu (napr. 5 Cdo 102/01 z 27. septembra 2001), a teda tým posilnil aj princíp právnej istoty ako jednej z obsahových náležitostí právneho štátu.

V každom prípade tento postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným, aj keď   rozsiahla   právna   argumentácia   sťažovateľky   je   vo   viacerých   aspektoch   náležitá. V konečnom   dôsledku   však   ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom   právnych   názorov najvyššieho súdu, ktorý prijíma aj stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby ústavný   súd   nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   ktoré   sú   „pánom zákonov“,   v zmysle   citovanej   judikatúry   by   mohol   nahradiť   napadnutý   právny   názor najvyššieho   súdu   iba   v prípade,   ak by ten   bol   svojvoľný,   zjavne neodôvodnený,   a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Podľa   názoru   ústavného súdu   predmetný   právny výklad najvyšším   súdom   takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

1.1 K námietke porušenia základného práva na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 a 4 ústavy a práva podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 266/04 z 20. januára 2005, ústavný súd predovšetkým poznamenáva, že prípadné úvahy   o porušení   práva   na   slobodu   prejavu   v okolnostiach   danej   veci   by   boli   závislé od vyslovenia   porušenia   práv   uvedených   v bode   1   II.   časti   tohto   uznesenia. Z horeuvedeného   odôvodnenia   však   vyplýva,   že   najvyšší   súd   rozhodol   o neprípustnosti dovolania   ústavne   konformným   spôsobom,   preto   v danom   prípade   nemohlo   dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 a 4 ústavy a práva podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu.

2.   Pokiaľ   ide   o námietku   porušenia   základného   práva   sťažovateľky   na   slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 a 4 ústavy a práva podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru, práva na súdnu   ochranu podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy v spojení s čl.   47 ods.   3 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 14 dohovoru rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6 Co 82/04 z 9. júna 2004 treba konštatovať, že uvedený rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 6. septembra 2004, pričom sťažnosť bola na poštovú prepravu odovzdaná 11. apríla 2005 a ústavnému súdu doručená 13. apríla 2005.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   ktorým   malo   byť spôsobené   namietané porušenie základného práva.

Lehota   na   podanie   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   začína   plynúť   dňom,   keď nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o poslednom účinnom opravnom prostriedku, ktorý zákon na ochranu práva poskytuje, t. j. v danom prípade od 6. septembra 2004. Predmetná sťažnosť bola podaná až 11. apríla 2005, teda jednoznačne po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej zákonom pre tento druh konania pred ústavným súdom.

Dovolanie sťažovateľky bolo v predmetnej veci odmietnuté uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 266/04 z 20. januára 2005 ako neprípustné a keďže ústavný súd nezistil žiadne dôvody na vyslovenie porušenia označených základných práv a slobôd uvedeným uznesením najvyššieho súdu (pozri bod 1 II. časti tohto rozhodnutia), v tejto súvislosti konštatuje, že rozhodnutie najvyššieho súdu o dovolaní sťažovateľky v danej veci nemohlo založiť   plynutie   predmetnej   lehoty,   pretože   podanie   neprípustného   dovolania   nemožno z hľadiska čl. 127 ods. 1 ústavy považovať za účinný prostriedok nápravy. Toto rozhodnutie najvyššieho súdu nemožno preto považovať za kvalifikovanú právnu skutočnosť, od ktorej začína plynúť lehota na podanie ústavnej sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

V prípadoch,   keď   je   dovolanie   neprípustné,   nie   je   možné   dovolanie   považovať za procesný   prostriedok,   ktorý   zákon   na   ochranu   základných   práv   a slobôd   poskytuje. V takých   prípadoch   lehota   na   podanie   ústavnej   sťažnosti   plynie   odo   dňa   nadobudnutia právoplatnosti   rozhodnutia   odvolacieho   súdu.   Uznesenie   najvyššieho   súdu   o odmietnutí dovolania   z dôvodu   jeho   neprípustnosti   treba   považovať   za   rozhodnutie   deklaratórnej povahy, ktoré autoritatívne konštatuje neexistenciu práva, v danom prípade práva podať dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosťou   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   nadobudol právoplatnosť   ešte   pred   tým,   ako   sa   sťažovateľka   obrátila   neprípustným   dovolaním na najvyšší súd, predmetná sťažnosť bola podaná v čase, keď už uplynula lehota ustanovená v §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde.   Ústavný   súd   sa   preto   nemohol   zaoberať opodstatnenosťou v sťažnosti uvedených námietok voči tomuto rozhodnutiu krajského súdu.

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť smerujúcu proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 6 Co 82/04 z 9. júna 2004 odmietnuť ako oneskorene podanú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. októbra 2006