znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 303/2012-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. júna 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. B., N., zastúpeného advokátom JUDr. V. F., Advokátska kancelária,   N.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 163/2011 z 22. februára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. B.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. mája 2012 doručená sťažnosť Ľ. B., N. M. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Cdo 163/2011 z 22. februára 2012.

Zo sťažnosti vyplýva, že najvyšší súd napádaným uznesením sp. zn. 7 Cdo 163/2011 z 22. februára   2012   odmietol   dovolanie   sťažovateľa   proti   rozsudku   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 138/2011 zo 14. apríla 2011 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava I   (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 11 C 49/03 z 27. septembra 2010 z dôvodu, že dovolanie smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie   nebolo   prípustné.   Označeným   rozsudkom   krajský   súd   potvrdil   rozsudok okresného súdu o zamietnutí žaloby sťažovateľa, ktorou sa domáhal od žalovanej zaplatenia poistného plnenia.

Sťažovateľ svoju sťažnosť proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 163/2011 z 22. februára 2012 odôvodnil takto:

„Za   porušenie   môjho   základného   práva   považujem   to,   že   Najvyšší   súd   SR interpretoval   ustanovenie   §   238   O.   s.   p.,   konkrétne   ods.   1   veľmi   striktne,   v   rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku. Podľa môjho   názoru   je   potrebné   tento   inštitút   vykladať   a   aplikovať   extenzívne   a   prípustnosť dovolania aplikovať nielen na rozsudky odvolacieho súdu, ktorými bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa, ale aj na tie rozsudky odvolacieho súdu, ktorými bol zrušený rozsudok súdu   prvého   stupňa   s   tým,   že   vec   bola   vrátená   súdu   prvého   stupňa   na   nové   konanie a rozhodnutie   so   záväzným   právnym   názorom   a   stanovením   ďalšieho   postupu   pre   súd prvého   stupňa.   Je   evidentné,   že   jedným   a   aj   druhým   postupom   je   vec   závislá   iba od právneho názoru a posúdenia súdom druhého stupňa, či už na základe záväzného názoru v zmysle ktorého musí prvostupňový súd rozhodnúť, alebo na základe zmeny rozhodnutia rovno na súde druhého stupňa. Výsledkom oboch postupov je rozhodnutie vo veci podľa predstáv a názoru druhostupňového súdu, čím sú oba postupy v tomto smere rovnocenné, nemôže   to   zakladať   nerovnocennú   možnosť   domáhania   sa   svojich   práv   pre   účastníka konania formou mimoriadneho opravného prostriedku v dovolacom konaní.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Základné právo Ľ. B., N. M., upravené v čl. 46 ods. 1 ústavy Slovenskej republiky postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 7 Cdo 163/2011 porušené bolo.

2.   Rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k.   7   Cdo   163/2011 z 22.02.2012 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky prikazuje, aby vo veci konal.

4. Ľ. B., N. M. sa priznáva finančné zadosťučinenie 1.000,- € (slovom tisíc euro), ktoré mu je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Ľ. B., N. M. sa priznávajú trovy konania a právneho zastúpenia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu je posúdenie, či uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 163/2011 z 22. februára 2012 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na   súdnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy,   k porušeniu   ktorého   malo   podľa sťažovateľa dôjsť nesprávnou aplikáciou ustanovenia § 238 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) najvyšším súdom na otázku posúdenia prípustnosti dovolania sťažovateľa proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu.  

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).

Najvyšší súd svoje rozhodnutie v sťažnosťou napádanej časti odôvodnil takto:„Dovolaním   možno   napadnúť   právoplatné   rozhodnutia   odvolacieho   súdu,   pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   vo   veci   samej.   V   zmysle   §   238   ods.   2   O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru   dovolacieho   súdu   vysloveného   v   tejto   veci.   Podľa   §   238   ods.   3   je   dovolanie prípustné   tiež   vtedy,   ak   smeruje   proti   potvrdzujúcemu   rozsudku   odvolacieho   súdu,   vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3,4.

Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa (pričom odvolací súd vo svojom výroku prípustnosť   dovolania   nevyslovil),   a   nejde   o   potvrdenie   rozsudku   súdu   prvého   stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods.   3   a 4   O.s.p.,   a   v   tejto   veci   nebolo   dovolacím   súdom   vydané   predchádzajúce rozhodnutie, je nepochybné, že prípustnosť dovolania žalobcu z ustanovenia § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. vyvodiť nemožno.

So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p., ktoré ukladá dovolaciemu súdu povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., dovolací súd sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa komplexne zaoberal otázkou,   či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/   až   g/   O.s.p.,   teda   či   v danej   veci   nešlo   o   prípad   nedostatku   právomoci   súdu, spôsobilosti   byť   účastníkom   konania,   riadneho   zastúpenia   procesné   nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad absencie   návrhu   na   začatie   konania,   hoci   bol   podľa   zákona   potrebný,   prípad   odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným. Vady uvedené v § 237 O.s.p. dovolateľ nenamietal a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo.“

Podľa § 238 ods. 1 OSP dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

Podľa tvrdení sťažovateľa podľa § 238 ods. 1 OSP by malo byť dovolanie prípustné nielen proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok prvostupňového súdu (t. j. v prípade, keď odvolací súd rozhodol odlišne od prvostupňového rozhodnutia), ale   malo   by   byť   prípustné   aj   proti   rozhodnutiam   odvolacieho   súdu,   ktorým   bolo prvostupňové   rozhodnutie   zrušené   a vec   bola   vrátená   prvostupňovému   súdu   na   nové konanie so záväzným právnym názorom odvolacieho súdu.

Podľa zistenia ústavného súdu uvedená argumentácia sťažovateľa týkajúca sa ním tvrdenej   nesprávnej   aplikácie   ustanovenia   §   238   ods.   1   OSP   najvyšším   súdom   vôbec nekorešponduje   s   prípadom   sťažovateľa,   pretože   v danom   prípade   jeho   dovolanie nesmerovalo ani proti zmeňujúcemu, ani proti zrušujúcemu rozsudku krajského súdu, práve naopak,   v danom   prípade   sťažovateľ   dovolaním   napádal   rozsudok   krajského   súdu sp. zn. 3 Co 138/2011   zo   14.   apríla   2011,   ktorým   bol   v celom   rozsahu   „potvrdený“ rozsudok okresného súdu sp. zn. 11 C 49/03 z 27. septembra 2010.  

Vzhľadom na uvedené, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd preskúmaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nezistil, že by najvyšším súdom podaný výklad aplikovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku o otázke prípustnosti dovolania vykazoval znaky arbitrárnosti, resp. že by bol popretím ich podstaty a zmyslu, ústavný súd sťažnosť   sťažovateľa   už   po   jej   predbežnom   prerokovaní   ako   zjavne   neopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého   rozhodnutia,   ako   aj   rozhodnutie   o priznaní   primeraného   finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o týchto častiach sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. júna 2012