znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 303/2010-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti S., s. r. o., T., zastúpenej advokátkou JUDr. J. M., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach   sp.   zn. 14 NcC 13/2010 z 19. apríla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti S., s. r. o., T.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. augusta 2010   doručená   sťažnosť   spoločnosti   S.,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14 NcC 13/2010 z 19. apríla 2010.

2.   Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   krajský   súd   uznesením   sp.   zn. 14 NcC 13/2010 z 19. apríla 2010 rozhodol, že sudkyňa Okresného súdu Košice – okolie (ďalej len „okresný súd“) JUDr. D. M. nie je vylúčená z prerokovania a rozhodovania veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 39 C 29/2007 (sťažovateľka nesprávne uvádza sp. zn. 14 C 565/1998, pozn.) o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. V tejto súvislosti sťažovateľka   v podstatnom   uvádza,   že „V   našej   námietke   zaujatosti   sme   vytýkali,   že sudkyňa prejavila zaujatosť v jej subjektívnom chápaní, keď v rámci výzvy na doplnenie údajne   neúplného   podania   otvorene   vyslovila   názor,   že   nami   uvádzaný   dôvod   pre požadované čiastočné zrušenie predbežného opatrenia neobstojí. Namietali sme teda, že sudkyňa dopredu vyslovila jednoznačné stanovisko, podľa ktorého náš návrh na čiastočné zrušenie predbežného opatrenia je neopodstatnený. Takýto postup sudkyne sme označili za nezákonný, a preto spôsobilý na námietku zaujatosti.

Podľa názoru krajského súdu postup sudkyne nemožno považovať za nezákonný, a to s poukazom na ustanovenie § 100 ods. 1 poslednej vety O. s. p., podľa ktorej počas konania môže   súd   účastníkom   uviesť,   ako   sa   na   základe   doteraz   tvrdených   a   preukázaných skutočností   javí   právne   posúdenie   veci.   Vzhľadom   na   toto   ustanovenie   postup   sudkyne nemožno vraj považovať za neprípustné prejudikovanie.

Uvedené   stanovisko   krajského   súdu   považujeme   za   porušenie   nášho   základného práva na nestranný súd podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy.“.

3. Sťažovateľka na základe už uvedených skutočností žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Krajský súd... v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Nc C 13/2010 porušil základné právo S. s. r. o. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy.

2. Uznesenie Krajského súdu... č. k. 14 Nc C 13/2010-1618 z 19. 4. 2010 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. S. s. r. o. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia advokátom.“

4.   Sťažovateľka   zároveň   požiadala   ústavný   súd   o   vydanie   dočasného   opatrenia, ktorým   odloží   vykonateľnosť   uznesenia   krajského   súdu   č.   k.   14   NcC   13/2010-1618 z 19. apríla 2010.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky, o konaní pred ním   a o postavení   jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa § 25 ods. 2 zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané   niekým   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa   namietalo,   alebo   keď   preskúmanie   označeného   postupu   (rozhodnutia   orgánu   štátu) v rámci   predbežného   prerokovania   vôbec   nesignalizuje   možnosť   porušenia   základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

7. Sťažovateľka podľa obsahu sťažnosti namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. l ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 14 NcC 13/2010 z 19. apríla   2010 a   domáha   sa   jeho   zrušenia. Týmto   uznesením,   ako   už   bolo   uvedené, rozhodol   krajský   súd   o námietke   zaujatosti   vznesenej   sťažovateľkou   vo   veci   vedenej okresným   súdom   pod sp.   zn.   39   C   29/2007 o nevylúčení   zákonnej   sudkyne   z jej prerokúvania a rozhodovania.

8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy má každý právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

9. O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by mohol posúdiť po jeho prijatí   na   ďalšie   konanie   (I. ÚS 66/98,   I. ÚS 27/04,   I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05). Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou opakovane vyslovil, že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu nemohlo nastať,   ústavný   súd   návrh   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnený   (napr.   II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03).

10.   Z   obsahu   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn.   14   NcC   13/2010 z 19. apríla 2010 vyplýva, že „... Krajský súd s poukazom na... formulovaný dôvod námietky zaujatosti, t. j. s poukazom na žalovaným tvrdenú nezákonnosť postupu sudkyne v konaní, dospel   k záveru,   že   ide   o spôsobilý   skutkový   dôvod   na   námietku   zaujatosti   a vecne   sa námietkou zaujatosti zaoberal.

Procesnoprávna   úprava   platná   od   15.   októbra   2008   umožňuje   sudcovi   vopred naznačiť   právne   posúdenie   veci   bez   toho,   aby   takýto   jeho   postup   bol   považovaný   za neprípustné prejudikovanie. Vyplýva to z ustanovenia § 100 ods. 1 poslednej vety O. s. p., podľa   ktorého   počas   konania   môže   súd   účastníkom   uviesť,   ako   sa   na   základe   doteraz tvrdených   a   preukazovaných   skutočností   javí   právne   posúdenie   veci.   Uvedená   právna úprava samozrejme účastníkom nebráni rezolútne trvať na odlišnej právnej argumentácii, nestotožniť   sa   so   sudcom   a   využiť   všetky   opravné   prostriedky   na   presadenie   svojich návrhov.

V kontexte s uvedených je možno uzavrieť, že konštatovanie v uznesení o odmietnutí podania žalovaného v tom smere, že nedoplnil svoje podanie opodstatnenými dôvodmi, pre ktoré bolo predbežné opatrenie nariadené a ktoré ako tvrdí pominuli, nie je nezákonnou okolnosťou spočívajúcou v postupe sudkyne, vzhľadom na ktorú pre pomer sudkyne k veci objektívne vzniká pochybnosť o jej nezaujatosti. Pre iný záver niet podkladu ani v obsahu spisu a ani vo vyjadrení pojednávajúcej sudkyne k vznesenej námietke zaujatosti.“.

11. Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl. 124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov,   a že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Vzhľadom na to ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali za   následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

12.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   namietané   uznesenie   krajského   súdu   nevykazuje znaky arbitrárnosti   a zároveň   považuje   právny   názor   krajského   súdu   za   legitímny a akceptovateľný.   Ústavný   súd   nezistil,   že   by   uzneseniu   krajského   súdu sp.   zn. 14 NcC 13/2010 z 19. apríla 2010 bolo možné vyčítať jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu zákonných ustanovení, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty   a zmyslu. Ústavný súd vzhľadom   na uvedené   skutočnosti   uzavrel,   že skutkové alebo právne závery krajského súdu nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,   a tak   nezlučiteľné   s označeným   článkom   ústavy.   Takto   koncipované odôvodnenie dalo odpoveď na skutkovú a právnu podstatu sťažovateľkou podaného návrhu na   vylúčenie   sudkyne   okresného   súdu,   a preto   jeho   obsah   neosvedčuje   okolnosti naznačujúce   príčinnú   súvislosť   s možným   sťažovateľkou   namietaným porušením označených práv.

13.   Z   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   základné   právo   na prerokovanie   a rozhodnutie   veci   nestranným   súdom   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   je v občianskom súdnom konaní garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu z jej ďalšieho prejednávania   pre zaujatosť   v zmysle   ustanovení   § 14   až   §   16 Občianskeho   súdneho poriadku   (ďalej   len   „OSP“).   Obsahom   základného   práva   na prerokovanie   veci   pred nestranným súdom nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (t. j. samotného   sudcu,   ktorý   podal   takýto   návrh   podľa   § 15   OSP,   resp. účastníka   súdneho konania,   ktorý   podal   návrh   podľa   § 15a   ods. 1   OSP)   a vylúčiť   nimi   označeného   sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie   veci   nestranným   súdom   je   len   povinnosť   súdu   prerokovať   každý   návrh oprávnenej   osoby   na   vylúčenie   sudcu   z   ďalšieho   prejednávania   a rozhodnutia   veci   pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (napr. I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03).

14. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť medzi označeným   rozhodnutím   krajského   súdu   a namietaným   porušením   základného   práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

15. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími nárokmi uplatňovanými v sťažnosti už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2010