znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 303/06-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. októbra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť R. K., L., vo veci namietaného porušenia základného práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Považská Bystrica č. k. 7 C 224/03-97 z 12. júna 2006 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17 Co 234/06-102 z 24. júla 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. septembra 2006   doručená   sťažnosť   R.   K.,   L.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie svojho   základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej aj „okresný súd“) č. k. 7 C 224/03-97 z 12. júna 2006 a uznesením   Krajského   súdu   v Trenčíne   (ďalej   aj   „krajský   súd“)   č.   k.   17 Co 234/06-102 z 24. júla 2006.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd uznesením č. k. 7 C 224/03-97 z 12. júna 2006 nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od súdneho poplatku za podané dovolanie. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd   napadnutým   uznesením   tak,   že   uznesenie   okresného   súdu   ako   súdu   prvého   stupňa potvrdil. Ďalej zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta, že tak uznesením okresného súdu   č.   k.   7   C   224/03-97   z 12.   júna   2006,   ako   aj   uznesením   krajského   súdu   č.   k. 17 Co 234/06-102 z 24. júla 2006 bolo porušené jeho základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože „sudkyňa OS Pov. Bystrica porušila zákon keď   mi   neuznal   oslobodenie   od   súd.   poplatkov   (...).   A naviac   sudkyňa   vie   dopredu,   že budem neúspešný“.

Sťažovateľ sa domáhal vyslovenia porušenia označeného základného práva a navrhol tiež, aby mu ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 46 000 Sk.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...)Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Predmetom   sťažnosti   je   označené   porušenie   základného   práva   sťažovateľa zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením Okresného súdu Považská Bystrica č. k. 7 C 224/03-97 z 12. júna 2006 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17 Co 234/06- 102 z 24. júla 2006.

1. Ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetnou   sťažnosťou   sťažovateľ   napadol   tak rozhodnutie   okresného   súdu,   ako   aj   rozhodnutie   krajského   súdu.   Avšak   vzhľadom   na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc   preskúmavať   postup   a rozhodnutie   okresného   súdu,   pretože   jeho   postup a rozhodnutie   preskúmal   v dôsledku   odvolania   sťažovateľa   krajský   súd.   Z tohto   dôvodu bolo   potrebné   sťažnosť   v tejto   časti   (teda   vo   vzťahu   k okresnému   súdu)   odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

2. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľa na spravodlivé súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ústavný   súd   pripomína,   že   podľa   svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd   vyvodil   (II. ÚS 21/96).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany ústavnosti   poskytovanej   ústavným   súdom   napokon   nie   je   ani   chrániť   občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 13/01).

Z judikatúry   Európskeho súdu   pre ľudské   práva,   ktorú   si   osvojil   aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne   a   môže   podliehať rôznym   obmedzeniam.   Uplatnenie   obmedzení   však   nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie len vtedy, ak sledujú legitímny   cieľ   a keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými   prostriedkami   a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Otázka posúdenia podmienok oslobodenia od platenia súdnych poplatkov je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis   mutandis   IV. ÚS   35/02).   Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   jej   podstatou   je,   že „sudkyňa OS Pov. Bystrica porušila zákon keď mi neuznal oslobodenie od súd. poplatkov (...). A naviac sudkyňa vie dopredu, že budem neúspešný“.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu okrem iného vyplýva, že:„(...) Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že navrhovateľ osobne podal na súde prvého stupňa dňa 28. 02. 2006 dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 29. 09. 2005 č. k. 4 Co 75/2005-75, čo má súd za preukázané z podacej pečiatky okresného súdu.   Z obsahu   spisu   je   zrejmé,   že   dovolaním   napadnutý   rozsudok   odvolacieho   súdu nadobudol právoplatnosť dňa 25. 11. 2005, kedy bol doručený všetkým účastníkom konania. Z uvedeného   vyplýva,   že   zákonná   jednomesačná   lehota   na   podanie   dovolania   proti uvedenému rozhodnutiu začala plynúť všetkým účastníkom konania, teda i navrhovateľovi, dňa 26. 11. 2005 a skončila dňa 27. 12. 2005 (v zmysle ust. § 57 ods. 1, ods. 2 O. s. p.). Na základe zistených skutočností možno konštatovať, že navrhovateľ podal dovolanie proti právoplatnému   rozsudku   odvolacieho   súdu   oneskorene,   dva   mesiace   po   zákonom stanovenej lehote,   čo bráni vecnému prejednaniu tohto dovolania.   Z uvedeného dôvodu odvolací súd má za to, že sa v danom prípade jedná o zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva zo strany navrhovateľa.“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   právny   názor   krajského   súdu   v danej   veci   je zdôvodnený   vyčerpávajúcim   spôsobom.   Krajský   súd   ku   všetkým   zásadným   námietkam sťažovateľa zaujal stanovisko, a preto aj ústavný súd ho považuje za dostačujúci, ale aj ústavne relevantný. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo treba považovať odvolanie sťažovateľa v danom prípade za nedôvodné.

V každom prípade tento postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím   vlastným.   V konečnom dôsledku   však   ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom   právnych   názorov   krajského   súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou. Aj keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   ktoré   sú „pánom   zákonov“,   v zmysle   citovanej   judikatúry   by   mohol   nahradiť   napadnutý   právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. októbra 2006