znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 302/2015-56

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   4.   novembra   2015 v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Marianny   Mochnáčovej   a   zo   sudcov   Petra   Brňáka a Milana   Ľalíka   prerokoval   prijatú   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

, zastúpeného advokátom JUDr. Branislavom Jablonkom, PhD., BAJO LEGAL, s. r. o., Astrová 757/2/A, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 TdoV 14/2014 z 12. februára 2015 a jemu predchádzajúcim   postupom,   ako   aj   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 4 To 2/2008 z 30. októbra 2008 a jemu predchádzajúcim postupom a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo ⬛⬛⬛⬛ podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 TdoV 14/2014 z 12. februára 2015 p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   2   TdoV   14/2014 z 12. februára 2015 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 444,66 € (slovom štyristoštyridsaťštyri eur a šesťdesiatšesť centov), ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet advokátskej kancelárie BAJO LEGAL, s. r. o., Astrová 757/2/A, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. apríla 2015 doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.   2   TdoV   14/2014   z   12.   februára   2015   (ďalej   len   „uznesenie   najvyššieho   súdu z 12. februára 2015“) a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj rozsudkom najvyššieho súdu   sp. zn.   4   To   2/2008   z   30.   októbra   2008   (ďalej   len   „rozsudok   najvyššieho   súdu z 30. októbra 2008“) a jemu predchádzajúcim postupom.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Krajského súdu v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn.   4   T   2/2005   z   27.   júna   2007   (ďalej   len „rozsudok krajského súdu z 27. júna 2007“) uznaný vinným zo spáchania pokračovacieho trestného činu podľa § 250 ods. 1 a 4 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon účinného do 1. januára 2006 (ďalej len „Trestný zákon účinný do 1. januára 2006“) sčasti dokonaného a sčasti v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006.

Sťažovateľ proti rozsudku krajského súdu z 27. júna 2007 podal odvolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol rozsudkom z 30. októbra 2008 podľa § 258 ods. 1 písm. d) a e) zákona   č. 141/1961   Zb.   o   trestnom   konaní   súdnom   (trestný   poriadok)   účinného do 1. januára   2006   (ďalej   len   „Trestný   poriadok   účinný   do   1.   januára   2006“)   tak,   že napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   z 27.   júna   2007   zrušil   v celom   rozsahu   a   uznal sťažovateľa   vinným   zo   spáchania   pokračovacieho   trestného   činu   podvodu   podľa   §   250 ods. 1 a 5 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006 sčasti dokonaného a sčasti v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006.

Proti rozsudku najvyššieho súdu z 30. októbra 2008 podal sťažovateľ 12. decembra 2011   dovolanie,   o ktorom   rozhodol   najvyšší   súd   uznesením   sp. zn.   2   TdoV   9/2012 z 28. júna 2013 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu z 28. júna 2013“) tak, že dovolanie sťažovateľa   podľa   §   382   písm.   c)   zákona   č.   301/2005   Z. z.   Trestný   poriadok   v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) odmietol.

Ústavný súd svojím nálezom sp. zn. I. ÚS 695/2013 zo 4. júna 2014 (ďalej len „nález ústavného súdu zo 4. júna 2014“) napadnuté uznesenie najvyššieho súdu z 28. júna 2013 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Najvyšší   súd   následne   uznesením   z   12.   februára   2015,   ktoré   bolo   sťažovateľovi doručené 31. marca 2015, podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolanie sťažovateľa odmietol na neverejnom zasadnutí.

Sťažovateľ poukázal na to, že ústavný súd v tejto veci už konal o jeho sťažnosti, ktorá bola na tomto súde vedená pod sp. zn. I. ÚS 695/2013 a ktorou namietal porušenie svojich práv uznesením najvyššieho súdu z 28. júna 2013, pričom ústavný súd svojím nálezom zo 4. júna 2014 uvedené uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil späť najvyššiemu súdu ako súdu dovolaciemu na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   sa   podľa   sťažovateľa   jeho   námietkami,   ktoré   sú   predmetom   tejto sťažnosti, už bližšie v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 695/2013 nezaoberal, pretože iné námietky (nedoručenie vyjadrenia prokuratúry a rozhodovanie dovolacieho súdu bez spisu), pre ktoré zrušil uznesenie najvyššieho súdu z 28. júna 2013, boli dostačujúce na vyslovenie porušenia   ním   označeného   základného   práva,   avšak   najvyššiemu   súdu   ako   súdu dovolaciemu uložil povinnosť opätovne sa vysporiadať so všetkými dovolacími námietkami sťažovateľa (bod 27 nálezu ústavného súdu zo 4. júna 2014). Najvyšší súd sa však podľa sťažovateľa s jeho námietkami   opätovne v uznesení z 12. februára 2015 nevysporiadal ústavne konformným spôsobom.

Krajský súd rozsudkom z 27. júna 2007 uznal sťažovateľa za vinného zo spáchania pokračovacieho trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006 sčasti dokonaného a sčasti v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006 a odsúdil ho podľa § 250 ods. 4 Trestného zákona účinného   do 1. januára   2006   za   použitia   §   35   ods.   2   Trestného   zákona   účinného do 1. januára 2006 na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 8 rokov, pričom podľa § 39a ods. 3 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006 ho na výkon trestu zaradil do prvej nápravnovýchovnej skupiny, podľa § 49 ods. 1 a § 50 ods. 1 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006 mu uložil trest zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na dobu 6 rokov, podľa § 35 ods. 2 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006 zrušil výrok o treste rozsudku Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 T 104/04 z 11. apríla 2005 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 To 23/07 z 15. mája   2007   vo   výroku   o   treste   a   spôsobe   jeho   výkonu   a   zároveň   zrušil   všetky rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo   zrušením,   stratili   podklad,   a   podľa   §   228   ods.   1   Trestného   zákona   účinného do 1. januára 2006 zaviazal sťažovateľa nahradiť Daňovému úradu Bratislava IV (ďalej len „daňový úrad“) škodu v sume 8 740 000 Sk.

Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu z 27. júna 2007 odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom z 30. októbra 2008. Najvyšší súd rozsudkom z 30. októbra 2018 rozhodol o odvolaní sťažovateľa tak, že zrušil rozsudok krajského súdu z 27. júna 2007 a uznal ho vinným zo spáchania pokračovacieho trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 5 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 sčasti dokonaného a sčasti v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006 a odsúdil ho podľa § 250   ods.   5   Trestného   zákona   účinného   do 1. januára   2006   za   použitia   §   35   ods. 2 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006 na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov, podľa § 39a ods. 3 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006 ho na výkon trestu zaradil do prvej nápravnovýchovnej skupiny, podľa § 53 ods. 1 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006 mu uložil peňažný trest vo výmere jeden milión korún, podľa § 54   ods.   3   Trestného   zákona   účinného   do 1. januára   2006   v   prípade,   že   by   výkon peňažného   trestu   mohol   byť   úmyselne   zmarený,   najvyšší   súd   stanovil   sťažovateľovi náhradný trest odňatia slobody vo výmere 1 roka, podľa § 49 ods. 1 a § 50 ods. 1 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006 mu uložil trest zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá akéhokoľvek   druhu   na   dobu   6   rokov,   podľa   §   35   ods.   2   Trestného   zákona   účinného do 1. januára   2006   zrušil   výrok   o   treste   uloženom   rozsudkom   okresného   súdu   sp. zn. 5 T 104/04 z 11. apríla 2005 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 To 23/07 z 15. mája 2007, ako aj výrok o spôsobe jeho výkonu a súčasne zrušil všetky rozhodnutia na tento   výrok   obsahovo   nadväzujúce,   pokiaľ   vzhľadom   na   zmenu,   ku   ktorej   došlo zrušením, stratili podklad, a podľa § 228 ods. 1 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006 ho zaviazal uhradiť daňovému úradu škodu v sume 8 740 000 Sk.

V zmysle § 259 ods. 3 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006 v neprospech obžalovaného môže odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané v neprospech obžalovaného; vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody.V predmetnej veci napriek tomu, že proti rozsudku krajského súdu z 27. júna 2007 odvolanie nepodali ani prokurátor ani poškodený, ale odvolal sa len sťažovateľ, najvyšší súd uznal   sťažovateľa   vinným   zo   spáchania   predmetného   skutku   podľa   prísnejšej   skutkovej podstaty (§ 250 ods. 5 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006) oproti rozsudku krajského súdu z 27. júna 2007 (§ 250 ods. 4 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006) a zároveň mu uložil peňažný trest, čím bolo rozhodnuté v neprospech sťažovateľa.

Sťažovateľ túto skutočnosť namietal vo svojom dovolaní proti rozsudku najvyššieho súdu z 30. októbra 2008.

Najvyšší súd vo vzťahu k zmene právnej kvalifikácie trestného činu spáchaného sťažovateľom   uviedol   iba   to,   že   napravil   vo   svojom   rozhodnutí   nesprávne   použitie ustanovenia Trestného zákona, pretože skutok napĺňa znaky skutkovej podstaty trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 5 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 sčasti dokonaného a sčasti v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31.   decembra   2015,   avšak   vôbec   sa   nevysporiadal   s   argumentmi   sťažovateľa, predovšetkým   s   námietkou   porušenia   zásady   zákazu   reformatio   in   peius,   ktorú   možno v danom prípade považovať podľa neho za právne relevantnú.

Sťažovateľ   nesúhlasí   so   závermi   najvyššieho   súdu   uvedenými   v   tejto   súvislosti v uznesení z 12. februára 2015, podľa ktorých bola u neho celková výmera jeho trestu určená rozsudkom krajského súdu z 27. júna 2007 (súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 8   rokov)   rozsudkom   najvyššieho   súdu   z   30.   októbra   2008   znížená,   a   preto   u   neho k porušeniu zásady zákazu reformatio in peius nemohlo dôjsť. Najvyšší súd k tomuto záveru dospel na základe toho, že uložený trest odňatia slobody mu bol rozsudkom z 30. októbra 2008 znížený z 8 na 5 rokov, a aj so započítaním náhradného trestu v trvaní 1 roka, ktorý mu bol uložený pre prípad úmyselného zmarenia výkonu uloženého peňažného trestu, je celková výmera trestu sťažovateľa určená v uvedenom rozsudku najvyššieho súdu nižšie ako v rozsudku krajského súdu z 27. júna 2007.

Vo   vzťahu   k   týmto   záverom   najvyššieho   súdu   v   uznesení   z   12.   februára   2015 sťažovateľ uviedol:

«V trestnom práve sa uplatňuje zásada „zákazu reformatio in peius“, teda zásada zákazu   zmeny   v   neprospech   obvineného,   alebo   aj   zásada   zákazu   zmeny   k   horšiemu. Predmetná zásada predstavuje jednu z esenciálnych zložiek práva na spravodlivý súdny proces. Je budovaná na princípe, že postavenie obvineného sa nemôže zhoršiť tým, že využije svoje právo na podanie opravného prostriedku. Garantuje možnosť obvineného napadnúť rozhodnutie súdu v čo najširšom rozsahu bez obáv z rizika, že si zhorší svoju situáciu.

Zásadu   „zákazu   reformatio   in   peius“   je   možné   chápať   ako   garanciu   slobody odvolacieho práva a v súvislosti s tým aj práva na obhajobu. Z toho dôvodu je potrebné ho vykladať   čo   najširšie.   V   opačnom   prípade   by   sa   totiž   právo   na   podanie   opravného prostriedku   stalo   do   značnej   miery   formálnym,   kedy   by   síce   určité   osoby   mali   právo na podanie opravného prostriedku, ale v dôsledku obáv, že by sa toto právo mohlo obrátiť proti   ním,   by   ho   radšej   neuplatňovali   (obdobne   aj   nález ÚS ČR zo   dňa   24.   04.   2006, sp. zn. I. ÚS 670/05, In: www.usoud.cz).

Zásada „zákazu reformatio in peius“ v prípadoch, kedy súd rozhoduje o odvolaní podanom v prospech obžalovaného, sa neobmedzuje len na výrok o treste, ale na akúkoľvek zmenu rozsudku, ktorá by zhoršovala postavenie obžalovaného.

Za zmenu rozhodnutia v neprospech obvineného je nutné považovať každú zmenu v ktoromkoľvek výroku, pokiaľ zhoršuje situáciu obvineného a priamo sa ho dotýka. Zmena k horšiemu sa môže prejaviť aj v skutkových zisteniach, v právnej kvalifikácii, v druhu a výmere trestu, v druhu a forme ochranné opatrenia (obdobne aj: Uznesenie NS ČR zo dňa 21. 06. 2006, sp. zn. 3 Tdo 687/2006, In: www.nsoud.cz).

Mám za to, že v súdenej veci došlo k porušeniu zásady „zákazu reformatio in peius“ a to tým, že odvolací súd napriek tomu, že odvolanie podal len sťažovateľ.

1) ho uznal vinným zo spáchania trestného činu podľa prísnejšej skutkovej podstaty,

2) mu uložil peňažný trest vo výške 1.000.000,- SKK, prvý krát až v odvolacom konaní (nehovoriac o tom, že vôbec neskúmal majetkové a osobné pomery sťažovateľa). Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že zmenou k horšiemu nie je len zmena vo výmere trestu, ale aj uloženie iného druhu trestu, prípadne zmena právnej kvalifikácie oproti pôvodnému stavu.

Sťažovateľ   po   podaní   odvolania   voči   rozsudku   prvostupňového   súdu   a   zistení skutočnosti, že prokurátor a ani poškodený nepodali voči predmetnému rozsudku riadny opravný prostriedok, legitímne očakával, že mu nemôže byť uložený nielen horši trest než ten,   ktorý   mu   bol   uložený   prvostupňovým   súdom,   ale   ani   iný   druh   trestu   a   rovnako očakával, že sa nemôže zhoršiť jeho postavenie vo vzťahu k právnej kvalifikácii skutku ustálenej rozsudkom prvostupňového súdu.

Sťažovateľ legitímne očakával, že mu nemôže byť zo strany odvolacieho súdu uložený iný   druh   trestu   a   že   nemôže   dôjsť   k   zmene   právnej   kvalifikácie   skutku   oproti   tomu uvedenému v rozsudku prvostupňového súdu, avšak tieto očakávania boli porušené.»

Najvyšší súd sa v uznesení z 12. februára 2015 ani (po druhýkrát) po vydaní nálezu ústavného   súdu   zo 4.   júna   2014   nevysporiadal   s   právne   relevantnou   argumentáciou sťažovateľa týkajúcou sa zmeny právnej kvalifikácie skutku sťažovateľa. V tejto súvislosti sťažovateľ   uviedol,   že rozsudkom krajského súdu z   27.   júna 2007   bol uznaný vinným zo spáchania pokračovacieho trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006 sčasti dokonaného a sčasti v štádiu pokusu podľa § 8 ods.   1   Trestného   zákona   účinného   do 1. januára   2006.   Následne   sťažovateľ   poukázal na § 250 ods. 4, § 250 ods. 5, § 61 ods. 1, § 62 ods. 1 a § 64 ods. 4 Trestného zákona účinného   do 1. januára   2006   a   uviedol,   že   napriek   tomu,   že   odvolanie   proti   rozsudku krajského súdu z 27. júna 2007 podal len on, najvyšší súd ho uznal vinným zo spáchania pokračovacieho trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 5 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006 sčasti dokonaného a sčasti v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006.

Z uvedeného podľa sťažovateľa vyplýva, že v rozsudku z 30. októbra 2008 najvyšší súd rozhodol v neprospech sťažovateľa, a to tým, že mu mohol byť ako najnižší možný trest odňatia slobody uložený trest až vo výmere 5 rokov (oproti dvom rokom podľa § 250 ods. 4 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006), a zároveň mu mohol byť uložený trest odňatia slobody až v maximálnej výške 12 rokov (oproti 8 rokom podľa § 250 ods. 5 Trestného   zákona   účinného   do 1. januára   2006).   Ďalej   sa   zmena   právnej   kvalifikácie v neprospech sťažovateľa prejavila v tom, že zatiaľ čo v prípade právnej kvalifikácie skutku v rozsudku krajského súdu z 27. júna 2007 by mohol sťažovateľ požiadať o podmienečné prepustenie na slobodu po výkone polovice trestu odňatia slobody, avšak v prípade právnej kvalifikáciu skutku v rozsudku najvyššieho súdu z 30. októbra 2008 by sťažovateľ mohol požiadať o podmienečné prepustenie na slobodu až po výkone dvoch tretín trestu odňatia slobody.

Sťažovateľ taktiež namietal, že k závažnému porušeniu jeho práva na obhajobu došlo tým, že mu bol peňažný trest prvýkrát uložený až v rozsudku najvyššieho súdu z 30. októbra 2008. Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu z 30. októbra 2008 podľa sťažovateľa nie je zrejmé, či a prípadne v akej miere zohľadňovali osobné a majetkové pomery sťažovateľa pri ukladaní peňažného trestu v súlade s § 54 ods. 1 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006,   a z tohto   dôvodu   je   podľa   neho   uvedený   rozsudok   nedostatočne   odôvodnený, nepreskúmateľný   a   porušujúci   jeho   právo   na   spravodlivý   súdny   proces   (odňatie   práva vyjadriť sa k povahe predmetného peňažného trestu a jeho výške i práva predložiť dôkazy na preukázanie osobných a majetkových pomerov). Podľa sťažovateľa uložením peňažného trestu až rozsudkom najvyššieho súdu z 30. októbra 2008 mu bola odňatá možnosť vyjadriť sa k skutočnostiam relevantným pre jeho uloženie, ktorú dostal a aj ju využil až v rámci dovolania.

Sťažovateľ taktiež uviedol, že nesúhlasí so záverom najvyššieho súdu, podľa ktorého rozsudok z 30. októbra 2008 ho reálne postihol miernejšie, pretože podľa neho nie je «totiž možné vážiť dva kvalitatívne rôzne druhy trestov, a to „výšku“ trestu odňatia slobody s „výškou“ peňažného trestu. Ide totiž o dva kvalitatívne (nie kvantitatívne!) rôzne druhy trestov, a preto ich porovnávanie je vylúčené. Z toho dôvodu je mylný záver dovolacieho súdu, že náhradný trest jeden rok má hodnotu „1.000.000,- SKK“ v prípade, že peňažný trest nebude splnený. Z takejto konštrukcie dovolacieho súdu by potom vyplýval záver, že 5 rokov   odňatia   slobody   má   hodnotu   5.000.000,-   SKK,   keďže   1 rok   náhradného   trestu odňatia   slobody   =   1.000.000,-   SKK   (?!).   To   znamená,   že   obvinený   má   možnosť ad absurdum sa vykúpiť vždy peňažným trestom (v danom prípade namiesto 5 rokov odňatia slobody mohol obvinenému byť uložený peňažný trest 5.000.000,- SKK). Takýto účel zrejme nemá ukladanie trestov z hľadiska ich druhu (!).».

Podľa sťažovateľa na základe uvedeného je zrejmé, že záver súdov zúčastnených na rozhodovaní v jeho veci, podľa ktorého je trest uložený mu rozsudkom najvyššieho súdu z 30. októbra 2008 pre neho priaznivejší, je zjavne nesprávny a nemá zákonnú ani ústavnú oporu.

Sťažovateľ ďalej v dovolaní proti rozsudku najvyššieho súdu z 30. októbra 2008 (s. 28) namietal, že pri rozhodovaní a najmä pri ukladaní súhrnného trestu krajský súd a najvyšší súd ako súd odvolací nezohľadnili, že v jeho veci, v ktorej bol vydaný rozsudok okresného súdu sp. zn. 5 T 104/04 z 11. apríla 2005 a následne rozsudok krajského súdu sp. zn.   3   To   23/07   z   15.   mája   2007,   došlo   k vydaniu   viacerých   opravných   uznesení, v dôsledku ktorých došlo v značnej miere k zmene znenia rozsudku okresného súdu v tejto veci oproti zneniu, ktoré bolo vyhlásené (v konečnom dôsledku podľa sťažovateľa došlo k takej zmene výroku o treste vo veci, že bol vypustený výrok o uložení trestu odňatia slobody, ako aj výrok o uložení trestu zákazu činnosti).

Najvyšší súd sa s uvedenou argumentáciou sťažovateľa napriek tomu, že ju sťažovateľ v dovolaní predložil, ani po vydaní nálezu ústavného súdu zo 4. júna 2014 nevysporiadal, iba na strane 14 svojho uznesenia z 12. februára 2015 uviedol, že námietka je nedôvodná, avšak tento záver nijako nepodložil a ani sa s námietkami sťažovateľa predloženými v tomto smere nijako nevysporiadal, rovnako ako aj pri rozhodovaní o jeho odvolaní v predmetnej veci.

Sťažovateľ v dovolaní proti rozsudku najvyššieho súdu z 30. októbra 2008 ďalej namietal, že v súdnom spise sa napriek vyhláseniu predsedu senátu JUDr. Juraja Klimenta na verejnom zasadnutí 23. októbra 2008 o tom, že boli do neho založené overené fotokópie daňových priznaní k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl až september 1996 (t. j. šesť daňových priznaní) okrem jednej overenej fotokópie za obdobie apríl 2006, nenachádzala   žiadna   iná   úradne   overená   fotokópia   (táto   skutočnosť   bola   zistená   pri vyhotovovaní   fotokópie   súdneho   spisu   na   základe   žiadosti   manželky   sťažovateľa). Predmetné daňové priznania boli podľa sťažovateľa relevantnými dôkazmi pre dané trestné konanie, a preto sám najvyšší súd v rámci odvolacieho konania uznal túto jeho námietku ako   oprávnenú   a   na   základe   nej   požiadal   daňový   úrad   o predloženie   originálov, príp. overených kópií daňových priznaní.

Najvyšší súd ako súd dovolací sám v uznesení z 12. februára 2015 (s. 12) priznal, že okrem   jednej   overenej   fotokópie   sa   v   spise   nenachádzajú   ďalšie   overené   fotokópie, čo odôvodnil tým, že spis nie je žurnalizovaný, t. j. zväzky nie sú spolu zviazané.

V dôsledku uvedených skutočností podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd ako súd dovolací nemohol zákonným spôsobom preveriť ním predloženú námietku, a to „pravdivosť toho, či, vôbec existujú dôkazy, na základe ktorých bol sťažovateľ uznaný za vinného a ak áno, či boli získané zákonným spôsobom (t. j. ide o významnú dovolaciu námietku v zmysle § 371 ods. 1 písm. g) TrP)“.

Sťažovateľ ďalej v tejto súvislosti uviedol: «Pokiaľ predseda senátu tieto dôkazy prečítal na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu potom aj mali v súlade so zákonom tvoriť súčasť súdneho spisu – dôkazov, na základe ktorých bol sťažovateľ uznaný za vinného. Pokiaľ nie sú súčasťou súdneho spisu, ba dokonca sám dovolací súd uvádza, že spis v tejto časti nie je žurnalizovaný, vynára sa závažná pochybnosť o tom, na základe akých dôkazov bol vlastne sťažovateľ uznaný za vinného. Nedôslednosť   postupu   prvostupňového   súdu   a   odvolacieho   súdu   pri   získavaní   dôkazov nesmie byť na ťarchu sťažovateľa.

Rovnako na   ťarchu sťažovateľa nemôže byť prípadné „náhodné“ rozviazanie len dotknutej časti spisu, lebo ostatné časti spisu sú riadne zviazané. Sťažovateľ podotýka, že pri predchádzajúcom   konaní   o   ústavnej   sťažnosti   proti   predchádzajúcemu   rozhodnutiu dovolacieho senátu Najvyššieho súdu SR, bol predmetný spis predložený ústavnému súdu s riadne žurnalizovanými a zviazanými všetkými časťami spisu, teda aj tou, ktorá obsahuje č. 1. 405 – 407, teda sprievodný list daňového úradu zo dňa 15. 8. 2008 a jedno daňové priznanie za mesiac apríl 1996, pričom na nasledujúcom č. 1. 408 je žurnalizované podanie vtedajšieho právneho zástupcu sťažovateľ a zo dňa 24. 9. 2008, a teda ani rozviazaním žurnalizovaného spisu nemohlo dôjsť k strate dokladov, ktoré sa v spise nikdy nenachádzali, keďže číselná rada listov je neprerušená.»

Sťažovateľ v predmetnom konaní namietal taktiež neprimeranú dĺžku konania, ktoré od   podania   podnetu   daňovým   úradom   na   finančnú   políciu   (v   roku   1996)   až do právoplatného skončenia veci (v roku 2008) trvalo približne 12 rokov, a preto je podľa neho   neprípustné,   aby   mu   bol   uložený   nepodmienečný   trest   odňatia   slobody   v   trvaní 5 rokov.   V tejto   súvislosti   poukázal   na   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva, základom ktorej je rozhodnutie vo veci Sanios proti Portugalsku, ako aj naň nadväzujúcu judikatúru súdov v Českej republike (rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky vo veci sp. zn.   I. ÚS 554/04   a   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   Českej   republiky   vo veciach sp. zn. 4 Tz 1/2002 a sp. zn. 7 Tz 316/2001), ktorá jednoznačne považuje dĺžku trestného konania v trvaní viac ako 6 rokov za neprimeranú s tým, že obvinenému je potrebné uložiť v takomto prípade podmienečný trest, resp. podľa okolností prípadu zastaviť trestné konanie. Súdy   zúčastnené   na   rozhodovaní   v   jeho   veci   sa   ale   ani   s   touto   jeho   námietkou nevysporiadali.

Sťažovateľ v predmetnom konaní taktiež namietal, že trestné konanie je premlčané a súdmi   zúčastnenými   na   rozhodovaní   v   jeho   veci   o   jeho   odvolaní   a   dovolaní   nebol vypočutý, avšak uvedené súdy sa s týmito jeho námietkami ústavne konformným spôsobom nevysporiadali, a tým podľa neho porušili jeho právo na spravodlivý súdny proces.

Na   základe   uvedeného   podľa   sťažovateľa   možno   konštatovať,   že   v   predmetnom konaní došlo opätovne k porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny proces.

Na základe uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález, v ktorom vysloví,   že   rozsudkom   najvyššieho   súdu   z   30.   októbra   2008   a   jemu   predchádzajúcim postupom, ako aj uznesením najvyššieho súdu z 12. februára 2015 a jemu predchádzajúcim postupom boli porušené jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zruší uvedený rozsudok a uznesenie a prikáže najvyššiemu súdu ako súdu odvolaciemu, aby v predmetnom konaní znovu konal a rozhodol, a zároveň zaviaže najvyšší súd zaplatiť sťažovateľovi trovy konania.

Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 302/2015-30 z 1. júla 2015 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k   sťažnosti   vyjadril   najvyšší   súd   podaním č. k. KP 3/2015-46   z   20.   júna   2015,   v   ktorom   vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uviedol:

«Dovolací súd, viazaný právnym názorom Ústavného súdu SR vysloveným v náleze zo 4. júna 2014, I. ÚS 695/2013, sa opätovne zaoberal všetkými podstatnými námietkami dovolateľa,   ktoré   by   boli   spôsobilé   privodiť   zrušenie   napadnutého   rozhodnutia,   ako   aj predchádzajúceho rozhodnutia súdu prvého stupňa. Vychádzal z premisy, že dovolanie ako mimoriadny   opravný   prostriedok   je   v   rámci   trestného   konania   spôsobilé   privodiť prelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí, preto ho možno aplikovať iba v prípadoch, ak je to odôvodnené závažnosťou pochybenia napadnutého rozhodnutia súdu. Zohľadnil pri tom aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej ako „ESĽP“), podľa ktorej je súčasťou práva na spravodlivý proces aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   nie   je   ani   svojvoľné   ani   arbitrárne a neporušuje ani právo na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Napadnuté rozhodnutia dávajú primerané a dostatočné vysvetlenie, prečo v danom prípade nedošlo k porušeniu zásad zákazu reformatio in peius. Osobitne upozorňujeme na to, že v zmysle § 437 ods. 2 Tr. zák. pri posudzovaní splnenia podmienok na   rozhodovanie   o   podmienečnom   prepustení   z   výkonu   trestu   odňatia   slobody   alebo rozhodovaní o podmienečnom upustení od výkonu zvyšku trestu pri trestoch uložených po nadobudnutí účinnosti tohto zákona za trestný čin podľa zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon   v   znení   neskorších   predpisov,   sa   postupuje   podľa   tohto   zákona,   t.   j.   podľa zák. č. 300/2005 Z. z.»

Sťažovateľ   k   vyjadreniu   najvyššieho   súdu   z   20.   júla   2015   zaujal   stanovisko prostredníctvom svojho právneho zástupcu, v ktorom uviedol, že najvyšší súd podľa neho nepredložil žiadne argumenty, ktorými by rozumne vyvrátil jeho námietky.

Vo   vzťahu   k   argumentácii   najvyššieho   súdu   týkajúcej   sa   neporušenia   zásady reformatio in peius v predmetnom konaní sťažovateľ uviedol, že «otázka podmienečného prepustenia   bola   len   jedným   z   dôsledkov,   na   ktoré   sťažovateľ   poukázal,   pričom   ide o okrajový   dôsledok.   Na   okraj   uvedeného   uvádzame,   že   aplikácia   §   437   ods.   2   TrZ na posudzovanie trestov uložených po 01. 01. 2006 na trestné činy spáchané do 31. 12. 2005 je z ústavnoprávneho hľadiska otázna, čo však ďalej nerozoberáme, pretože by to presahovalo rámec súdenej veci. Aj pri takomto posudzovaní by sa sťažovateľovi zhoršilo postavenie z hľadiska podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody, pretože pri posudzovaní kvalifikovanej skutkovej podstaty podľa kritéria „škoda veľkého rozsahu“ by mohol byť v zmysle § 67 ods. 1 TrZ v spojení s § 221 ods. 4 TrZ prepustený až po troch štvrtinách uloženého trestu odňatia slobody (namiesto po dvoch tretinách).

V tejto súvislosti podstatné ústavnoprávne námietky však sú: 1) sťažovateľ bol uznaný za vinného z prísnejšieho trestného činu, hoci sa prokurátor neodvolal, a 2) sťažovateľovi bol uložený vysoký peňažný trest v sume =1.000.000,- SKK prekvapivo prvý krát až v odvolacom konaní (!), t. j. nemohol voči jeho výške vznášať žiadne námietky, pričom žiadny zo všeobecných súdov neskúmal v trestnom konaní ani jeho majetkové a osobné pomery. K týmto podstatným ústavnoprávnym námietkam Najvyšší súd SR nezaujal žiadne stanovisko (!).».

Sťažovateľ ďalej poukázal na to, že najvyšší súd sa podľa neho jeho argumentáciou v predmetnej veci opätovne nezaoberal, keďže jeho dovolanie odmietol ako neprípustné. Podľa sťažovateľa námietky ním predložené v ústavnej sťažnosti majú vplyv na otázku viny a výšku trestu, t. j. majú zásadný ústavný význam, a preto by podľa neho ústavný súd mal k všetkým jeho námietkam zaujať stanovisko a preskúmať aj rozsudok najvyššieho súdu z 30.   októbra   2008.   V   závere   svojho   stanoviska   sťažovateľ   uviedol,   že „dovolanie v trestných   veciach   potom   ako   bolo   zavedené   do   nového   Trestného   poriadku   (zákona č. 301/2005 Z. z. s účinnosťou od 01. 01. 2006) sa stalo len púhym akademickým inštitútom, o čom svedčí prax Najvyššieho súdu SR, z ktorej vyplýva, že viac ako 95 % dovolaní je odmietnutých pre neprípustnosť argumentujúc formalistickým zužujúcim výkladom § 371 ods. 1 písm. i) TrP. V súdenej veci však Najvyšší súd SR formalisticky vyložil aj § 371 ods. 1 písm. c) a g) TrP, čo je ešte zarážajúcejšie, keďže uvedené dôvody zahŕňajú aj významný ústavnoprávny aspekt z hľadiska čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde vo veci sťažnosti sťažovateľa upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V   dôsledku   toho   senát   predmetnú   sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na   základe   písomne   podaných   stanovísk   účastníkov   a   obsahu   na   vec   sa   vzťahujúceho súdneho spisu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu z 30. októbra 2008 a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj uznesením   najvyššieho   súdu   z   12.   februára   2015   a   jemu   predchádzajúcim   postupom. K porušeniu označených práv malo podľa sťažovateľa dôjsť v dôsledku toho, že:

- v   podanom   dovolaní   predložil   svoju   argumentáciu,   ktorou   namietal   porušenie zásady zákazu reformatio in peius tým, že najvyšší súd ako súd odvolací, ktorý konal výhradne z jeho podnetu, t. j. len na základe ním podaného odvolania, zmenil v rozsudku z 30.   októbra   2008   právnu   kvalifikáciu   skutku   podľa   skutkovej   podstaty   s   prísnejšou trestnou   sadzbou   a   následne   mu   uvedeným   rozsudkom   uložil   trest   podľa   jeho   názoru prísnejší   než   ten,   ktorý   mu   bol   uložený   prvostupňovým   rozsudkom   krajského   súdu z 27. júna 2007, pričom v tejto súvislosti poukázal na fakt, že mu peňažný trest mu bol uložený až v konaní o ním podanom odvolaní a navyše podľa neho bez skúmania jeho osobných a majetkových pomerov,

- najvyšší súd ako súd dovolací sa vôbec nevysporiadal s jeho námietkou zákazu reformatio in peius, ktorú v konaní predložil a považuje ju za právne relevantnú,

- najvyšší súd ako súd dovolací dospel k nesprávnemu záveru, podľa ktorého mu bola celková výmera trestu rozsudkom z 30. októbra 2008 znížená, a preto u neho k porušeniu zásady   zákazu   reformatio   in   peius   nemohlo   dôjsť,   pretože   nie   je   možné   „vážiť“   dva kvalitatívne rôzne druhy trestov, pretože ich porovnávanie je vylúčené,

- v   súdnom   spise   sa   nenachádzajú   listinné   dôkazy   (overené   fotokópie   daňových priznaní k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl až september 1996), ktoré boli relevantnými dôkazmi pre dané trestné konanie,

- konanie v predmetnej veci trvalo neprimerane dlho približne 12 rokov, a preto bolo v tomto prípade uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody podľa neho neprípustné,

- súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci sa s jeho námietkami predloženými v konaní nevysporiadali ústavne konformným spôsobom, a tým podľa neho porušili jeho právo na spravodlivý súdny proces.

Zo spisového materiálu v predmetnej veci je zrejmé, že krajský súd rozsudkom z 27. júna   2007   uznal   sťažovateľa   vinným   zo   spáchania   pokračovacieho   trestného   činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006 sčasti dokonaného a sčasti v štádiu pokusu a odsúdil ho podľa § 250 ods. 4 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006 na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 8 rokov, na výkon trestu ho zaradil do prvej nápravnovýchovnej skupiny, uložil mu trest zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na dobu 6 rokov, zrušil výrok o treste rozsudku okresného súdu sp. zn. 5 T 104/04 z 11. apríla 2005 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 To 23/07 z 15. mája 2007 vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu, a zároveň zrušil   všetky   rozhodnutia   na   tento   výrok   obsahovo   nadväzujúce,   pokiaľ   vzhľadom na zmenu,   ku   ktorej   došlo   zrušením,   stratili   podklad,   a   zaviazal   sťažovateľa   nahradiť daňovému úradu škodu v sume 8 740 000 Sk.

Najvyšší súd rozsudkom z 30. októbra 2008 rozhodol o odvolaní sťažovateľa tak, že zrušil   rozsudok   krajského   súdu   z   27.   júna   2007   a   uznal   ho   vinným   zo   spáchania pokračovacieho trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 5 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006 sčasti dokonaného a sčasti v štádiu pokusu a odsúdil ho na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov, na výkon trestu ho zaradil do prvej nápravnovýchovnej skupiny,   uložil   mu   peňažný   trest   vo   výmere   1 000 000   Sk,   v   prípade,   že   by   výkon peňažného   trestu   mohol   byť   úmyselne   zmarený,   najvyšší   súd   stanovil   sťažovateľovi náhradný trest odňatia slobody vo výmere 1 roka, uložil mu trest zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na dobu 6 rokov, zrušil výrok o treste uloženom mu rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 T 104/04 z 11. apríla 2005 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 To 23/07 z 15. mája 2007, ako aj výrok o spôsobe jeho výkonu a súčasne zrušil všetky rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad, a zaviazal ho uhradiť daňovému úradu škodu v sume 8 740 000 Sk.

Ústavný súd preskúmal obsah uznesenia z 12. februára 2015, v ktorom najvyšší súd vo vzťahu k námietke porušenia zásady zákazu reformatio in peius v podstatnom uviedol: «Z   dôvodu   zrušenia   uznesenia   najvyššieho   súdu   z   28.   júna   2013, sp. zn. 2 TdoV 9/2012, sa dovolací súd opätovne zaoberal všetkými podstatnými námietkami dovolateľa,   ktoré   by   boli   spôsobilé   privodiť   zrušenie   napadnutého   rozhodnutia,   ako   aj predchádzajúceho rozhodnutia súdu prvého stupňa. Vychádzal z premisy, že dovolanie ako mimoriadny   opravný   prostriedok   je   v   rámci   trestného   konania   spôsobilé   privodiť prelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí, preto ho možno aplikovať iba v prípadoch, ak je to odôvodnené závažnosťou pochybenia napadnutého rozhodnutia súdu. Zohľadnil pri tom aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej ako „ESĽP“), podľa ktorej je súčasťou práva na spravodlivý proces aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia....

Ako dovolací dôvod obvinený uplatnil tiež § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., podľa ktorého   dovolanie   možno   podať,   ak   je   rozhodnutie   založené   na   nesprávnom   právnom posúdení   zisteného   skutku   alebo   na   nesprávnom   použití   iného   hmotnoprávneho ustanovenia;   správnosť   a   úplnosť   zisteného   skutku   však   dovolací   súd   nemôže   skúmať a meniť.   V   tomto   smere   namietal   obvinený   nedostatočné   zistenie   skutkového   stavu, nepreukázanie subjektívnej a objektívnej stránky trestného činu, neexistenciu škody, ako aj rozpor skutkovej vety s vykonaným dokazovaním.

V súvislosti s nepreukázaním úmyslu spáchať trestný čin dovolací súdu poukazuje na stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

Podstata   správnej   právnej   kvalifikácie   spočíva   v   tom,   že   skutok   ustálený   súdmi nižšieho stupňa je subsumovaný pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom   zákone.   Len   opačný   prípad,   nesprávna   subsumpcia,   odôvodňuje   naplnenie dovolacieho   dôvodu   podľa   §   371   ods.   1   písm.   i/   Tr.   por.   Vychádzajúc   z   prezumpcie správnosti a úplnosti skutku v skutkovej vete rozhodnutia ustálenej súdom druhého stupňa uvedený skutok napĺňa všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. v znení účinnom do 1. januára 2006, sčasti dokonaného, sčasti v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Tr. zák. v znení účinnom do 1. januára 2006. Obvinený spôsobil škodu veľkého rozsahu v zmysle kritérií uvedených v § 89 ods. 13 Tr. zák. Dovolací súd sa zaoberal aj námietkami dovolateľa vo vzťahu k peňažnému trestu a zásade zákazu reformatio in peius. Odvolací súd (na podklade odvolania obvineného) uložil,   na   rozdiel   od   súdu   prvého   stupňa   obvinenému   tiež   peňažný   trest   vo   výške 1.000.000 Sk spolu s náhradným trestom odňatia slobody vo výmere 1 rok, pretože sa trestnou činnosťou snažil získať neoprávnený majetkový prospech a znížil mu trest odňatia slobody z 8 na 5 rokov. V prípade nariadenia výkonu i náhradného trestu odňatia slobody by jeho výmera bola nižšia než tá, ktorú uložil súd prvého stupňa. Uloženie aj peňažného trestu   za súčasného   podstatného   zníženia   trestu   odňatia   slobody   znamená   zmiernenie postihu dovolateľa. Porovnanie reálnej miery postihu obvineného jednoznačne ukazuje, že trest uložený odvolacím súdom je miernejší ako ten, ktorý uložil krajský súd. Dovolací súd pri   tom   zohľadnil   aj   tú   skutočnosť,   že   krajský   súd   uznesením   z   23.   septembra   2011, sp. zn. 4T 2/05, podľa § 432 ods. 1 Tr. por. rozhodol o upustení od výkonu peňažného trestu. Neobstojí ani tvrdenie dovolateľa o porušení zásady reformatio in peius odvolacím súdom, ktorý uznaním obvineného za vinného z pokračovacieho trestného   činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. sčasti dokonaného, sčasti v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Tr. zák.   odstránil   pochybenie   krajského   súdu,   ktorý   síce   v   právnej   vete   napadnutého rozsudku ustálil, že obvinený svojim konaním spôsobil škodu veľkého rozsahu, ale použil nesprávne   ustanovenie   Trestného   zákona   (§   250   ods.   1,   4   Tr.   zák.).   Na   podklade vyjadreného nie je možné ani v tomto smere konštatovať naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. h/, ani porušenie zákazu reformatio in peius.

Za   nedôvodnú   je   možné   označiť   aj   námietku   obvineného   v   časti   III.   písm.   S/ dovolania. V trestnej veci obvineného boli splnené podmienky na uloženie súhrnného trestu v zmysle § 35 Tr. zák. Nič na veci nemení ani fakt, že vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I, sp. zn. 5T 104/05, došlo k postupu podľa § 131 Tr. por. Po právoplatnosti uznesenia o oprave sa oprava vykonala ako na vyhotovení rozsudku, tak i v odpisoch, ktoré sa od osôb, ktorým boli doručené, vyžiadali na ten účel späť.

Dovolací   súd   v   danej   veci   nezistil   prítomnosť   podmienok   dovolania   obvineného ⬛⬛⬛⬛, preto ho na neverejnom zasadnutí podľa § 382 písm. c/ Tr. por. musel odmietnuť.»

Z obsahu rozhodnutí súdov zúčastnených na rozhodovaní v tejto veci je zrejmé, že v súlade s § 564 ods. 4 Trestného zákona tieto v predmetnom konaní postupovali podľa Trestného   zákona   účinného   do   1.   januára   2006.   Sťažovateľ   bol   v   odvolacom   konaní iniciovanom výlučne ním rozsudkom najvyššieho súdu z 30. októbra 2008 uznaný vinným z trestného činu s prísnejšou trestnou sadzbou a uvedeným rozsudkom bol zmenený podľa neho v jeho neprospech aj trest uložený mu rozsudkom krajského súdu z 27. júna 2007 tak, že celková výmera trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený, bola znížená z 8 na 5 rokov,   a   navyše   mu   bol   uložený   peňažný   trest   1 000 000   Sk,   pričom   pre   prípad úmyselného   zmarenia   tohto   peňažného   trestu   mu   bol   uložený   náhradný   trest   odňatia slobody v trvaní 1 roka.

Z obsahu uznesenia z 12. februára 2015 vyplýva, že podľa názoru najvyššieho súdu sa   postavenie   sťažovateľa   po   vydaní   rozsudku   najvyššieho   súdu   z   30.   októbra   2008 nezhoršilo, resp. uvedený rozsudok podľa neho vo vzťahu k sťažovateľovi nemal žiadne nepriaznivé dôsledky, pretože trest uložený mu najvyšším súdom ako súdom odvolacím považoval   za   miernejší   ako   ten,   ktorý   mu   bol   uložený   krajským   súdom   v   rozsudku z 27. júna 2007.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej už uviedol (napr.   uznesenie   ústavného   súdu   sp. zn.   III. ÚS 392/2010   z   19.   októbra   2010,   nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 110/2012 z 3. októbra 2012, uznesenie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 163/2012 z 25. októbra 2011), že sa stotožňuje aj s judikatúrou Ústavného súdu Českej   republiky   (napr.   I. ÚS 670/2005)   a   všeobecných   súdov   pôsobiacich   v   Českej republike v trestných veciach, z ktorej vyplýva, že „Za zmenu rozhodnutia v neprospech obvineného možno považovať akúkoľvek zmenu a v ktoromkoľvek výroku, pokiaľ zhoršuje postavenie obvineného a priamo sa ho dotýka...“ (pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 5 Tz 57/98 z 1. júla 1998, uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 6 Tdo 1088/2002 z 15. januára 2003, uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky   sp. zn.   6   Tdo   535/2008   z   22.   mája   2008),   alebo   hovorí   o   tom,   že „zákaz reformatio in peius“... tiež znamená, že „sudcovi (súdu), ktorý prejednáva odvolanie, nie je dovolené zmeniť rozhodnutie prvostupňového súdu k horšiemu, inak by sa totiž právo na podanie opravného prostriedku stalo do značnej miery formálnym, kedy síce určité osoby by mali právo podávať opravné prostriedky, ale z obavy, že toto právo by sa mohlo obrátiť proti nim, by ho radšej nevykonávali“, ktorá (judikatúra) je v súlade s právnou teóriou (porov. Šámal, P.: K úpravě trestního procesu v letech normalizace alebo Vývoj práva v Československu v letech 1945   1989, Praha : Karolinum, 2004. s. 328). ̶

Návrat k dôslednému uplatňovaniu zákazu reformatio in peius je potrebné chápať ako súčasť procesu návratu k zásadám právneho štátu.

Zákaz   reformatio   in   peius   je   preto   potrebné   chápať   nielen   z   pohľadu   následkov trestnoprávnej zodpovednosti, ale je ju potrebné interpretovať podstatne širšie, za zmenu k horšiemu   v   neprospech   obvineného   je   potom   potrebné   považovať   akúkoľvek   zmenu a v ktoromkoľvek výroku, pokiaľ zhoršuje postavenie obvineného a priamo sa ho dotýka, bez ohľadu na to, o ktorej otázke z tých, o ktorých sa v trestnom konaní rozhoduje, bolo v danom prípade rozhodované (in. Právní rozhledy/C. H. BECK, č... 10/1998 nebo 22/1999 ZbRt). K extenzívnej aplikácii zákazu reformatio in peius vedie i zrejmý fakt, že posledným arbitrom toho, čo je či nie je na jeho prospech, by mal byť zásadne obvinený, nie súd, ktorý je nepochybne pri úvahe, či nejaká zmena obvinenému prospieva či vôbec nie, vedený i vlastnými hodnotovými predstavami.

Z uvedeného vyplýva, že zákaz reformatio in peius sa vzťahuje, resp. neobmedzuje len   na   výrok   o   treste,   ale   na   akúkoľvek   zmenu   rozhodnutia,   ktorou   by   sa   zhoršovalo postavenie obžalovaného.

Uvedené právne závery sa odzrkadľujú aj v praxi slovenských všeobecných súdov, ktoré vo svojej judikatúre pravidelne v súvislosti s uplatňovaním zásady reformatio in peius konštatujú vo vzťahu k rozsahu uplatňovania tejto zásady, že zmena k horšiemu môže nastať v skutkových zisteniach, použitej právnej kvalifikácii, druhu a výmere trestu, vo výroku o ochrannom opatrení, ako aj vo výroku o náhrade škody, pričom takto široko koncipovaný zákaz zmeny k horšiemu platí aj pre konanie o odvolaní (napr. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 19/2011 z 24. marca 2011 aj iné uvedené judikáty).

V danom prípade sťažovateľ namietal porušenie zásady reformatio in peius okrem iného   aj   v   súvislosti   so   zmenou   právnej   kvalifikácie   skutku   najvyšším   súdom   v   jeho rozsudku   z   30.   októbra   2008,   ktorým   bol   uznaný   vinným   zo   spáchania   trestného   činu s prísnejšou trestnou sadzbou než v rozsudku krajského súdu z 27. júna 2007.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na viaceré rozhodnutia všeobecných súdov, v rámci ktorých tieto súdy v konaní o opravnom či mimoriadnom opravnom prostriedku napriek   existencii   dôvodov   na   zmenu   právnej   kvalifikácie   skutku   uvedenej   v   nimi preskúmavanom rozhodnutí túto právnu kvalifikáciu skutku nezmenili práve v dôsledku dôsledného uplatňovania zásady zákazu reformatio in peius (napr. rozsudok Krajského súdu v   Žiline   sp. zn.   1   To   19/2014   z   1.   apríla   2014,   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp. zn. 2 To 10/2012   z   27.   júla   2011,   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp. zn.   2   Tdo   50/2012 z 25. septembra 2012, uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 TdoV 9/2012 z 25. apríla 2013, pozri tiež stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 102/2010 prijaté 6. decembra 2010 a pod).

Z uvedeného je zrejmé, že rovnako ako ústavný súd aj všeobecné súdy vo svojej judikatúre aplikujúc zásadu zákazu reformatio in peius dospeli k záveru, že procesná vada spočívajúca v tom, že v rámci konania o odvolaní, ktoré bolo iniciované len obžalovaným, druhostupňový súd posúdi skutok ako trestný čin s prísnejšou trestnou sadzbou, napĺňa dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, pretože je v rozpore so zásadou zákazu reformatio in peius.

Z   hľadiska   kautel   spravodlivého   procesu   je   neprípustný   postup,   ktorý   zákaz reformatio   in   peius   paušálne   potlačí   v   prospech   zásady   objektívnej   pravdy.   Vzhľadom na uvedené z ústavnoprávneho pohľadu uznesenie najvyššieho súdu z 12. februára 2015, ktoré   preferuje   zásadu   objektívnej   pravdy   pred   zásadou   zákazu   reformatio   in   peius, neobstojí   a   je   založené   na   ústavne   nekonformnom   výklade   relevantnej   právnej   úpravy (§ 259 ods. 3 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006).

Keďže v prípade sťažovateľa požiadavka minimálnych garancií procesnej povahy (jednou z nich je zákaz reformatio in peius) ustanovených v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nebola dodržaná, postup najvyššieho súdu mal za následok popri porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) aj porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   riadiac   sa   princípom   sebaobmedzenia   a   zdržanlivosti   (m. m. PL. ÚS 3/09, I. ÚS 76/2011, PL. ÚS 95/2011) nepovažoval za vhodné ani účelné zaoberať sa   osobitne   preskúmavaním   porušenia   označených   práv   rozsudkom   najvyššieho   súdu z 30. októbra 2008, ako ani ďalšími sťažovateľom namietanými skutočnosťami týkajúcimi sa porušenia   zásady   reformatio   in   peius   v   súvislosti   s   uložením   prísnejšieho   trestu, nezohľadnením vplyvu neprimeranej dĺžky trestného konania v tejto veci pri uložení trestu, námietkou   premlčania   trestného   stíhania,   absenciou   výsluchu   obvineného   či   absenciou listinných dôkazov v spise spojenými aj s namietaným porušením základných práv podľa čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy, čl. 48 ods. 2 ústavy, keďže námietka, na základe ktorej ústavný súd rozhodol (porušenie zákazu reformatio in peius), bola dostačujúca na vyslovenie porušenia označených práv a na zrušenie uznesenia najvyššieho súdu z 12. februára 2015. Úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom je predovšetkým chrániť občana pred   takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Ústavný súd poukazuje aj na to, že práve z dôvodu zrušenia uznesenia najvyššieho súdu z 12. februára 2015 a vrátenia veci na ďalšie konanie má najvyšší súd nielen možnosť, ale aj povinnosť v rozumne dostatočnej miere vysporiadať sa opätovne   aj   s   týmito   námietkami   sťažovateľa   a   následne   o   nich   rozhodnúť   v   rámci dovolacieho konania.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu z 12. februára 2015. Na základe konštatovania porušenia ústavnosti v danej veci v dôsledku vyslovenia porušenia   označených   práv   sťažovateľa   ústavný   súd   uznesenie   najvyššieho   súdu z 12. februára 2015 zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na nové konanie.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia advokátom, ktorý si uplatnil nárok na ich úhradu v celkovej sume 711,46 €.

Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o   ústavnom súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z príslušných   ustanovení   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2015 je 139,83 € a hodnota režijného paušálu je 8,39 €.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu v súlade s ich vyčíslením jeho právnym zástupcom za tri úkony právnej služby uskutočnené v roku 2015 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti ústavnému súdu a vyjadrenie k stanovisku najvyššieho súdu) v sume 444,66 € vrátane režijného paušálu (3 x 139,83 € + 3 x 8,39 €) a vo zvyšnej časti jeho návrhu nevyhovel. Právny zástupca si uplatňoval aj nárok na zvýšenie sumy o 20 %, keďže je platiteľom DPH, avšak ústavnému súdu nepredložil osvedčenie o registrácii DPH.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho   zástupcu   sťažovateľa   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149 Občianskeho súdneho priadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2015