znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 302/2011-13Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. B., B., zastúpeného advokátom JUDr. E. Š., Advokátska kancelária,   B.,   vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 102/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B. od m i e t a. O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla 2011 doručená sťažnosť J. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 102/2010.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ podal 9. septembra 2008 na Okresnom súde Bratislava III žalobu o zaplatenie 18 293,17 € z titulu náhrady škody, ktorá   mu   mala   byť   spôsobená   nesprávnym   postupom   Inšpektorátu   práce   Bratislava. Konanie bolo vedené pod sp. zn. 6 C 66/2008. Okresný súd Bratislava III odstúpil spis 17. septembra 2010 okresnému súdu ako miestne príslušnému na prerokovanie a rozhodnutie tejto veci, ktorý mu pridelil sp. zn. 15 C 102/2010. Vo veci bol určený   termín pojednávania na 28. apríl 2011, ktorý však bol 11. apríla 2011 zmenený na 16. jún 2011. Pojednávanie sa nekonalo ani v uvedenom termín, pretože bolo 19. mája 2011 zákonnou sudkyňou preložené na 23. jún 2011 z dôvodu účasti sudkyne na odbornom seminári. Prvé pojednávanie sa preto uskutočnilo na okresnom súde až 23. júna 2011, ktoré však bolo odročené   na   27.   september   2011   z dôvodu   neprítomnosti   zástupcu   odporcu   na   tomto pojednávaní.

Podľa sťažovateľa „Konajúci súd sedem mesiacov, resp. deväť mesiacov nevykonal (nevykoná) žiaden efektívny právny úkon bol (a je) nečinný v spore, kde žalovanou stranou je   štátny   orgán-   Ministerstvo   práce,   sociálnych   vecí   a   rodiny   Slovenskej   republiky.“. Sťažovateľ poukázal na to, že: „... dovolať sa v súčasnosti spravodlivosti, očistiť pošpinené meno je veľmi obtiažne, súdy sú v konaniach pasívne, každý úkon trvá mesiace až roky, dôkazom toho je aj (ne) činnosť zákonného sudcu v tomto prípade, ktorý sedem, resp. deväť mesiacov vo veci nekoná a prvé pojednávanie bolo vytýčená na 28.04.2011 a po odročení pojednávania bolo preložené až na 16.06.2011“.

3. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal takýto nález:„1. Základné práva J. B., B. upravené v č1. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   v   konaní   vedenom   pod   spis.zn.:   15C   102/2010 porušené boli.

2. Okresnému súdu Brat I prikazuje, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a aby vo veci konal ako nezávislý a nestranný súd.

3. J. B., B. priznáva finančné zadosťučinenie 6 000,00 EUR (slovom šesťtisíc EUR), ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia (nálezu).

4.   JUDr.   E.   Š.,   advokátovi   priznáva   trovy   konania   /   trovy   právneho   zastúpenia 449,66 EUR (slovom štyristoštyridsaťdeväť EUR 66 centov), ktoré je súd povinný zaplatiť na   účet   advokáta   vedený   v  ...   číslo   účtu:  ...   do   dvoch   mesiacov   od   tohto   rozhodnutia (nálezu).“II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

5.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale   aj   vtedy,   ak   v konaní   pred orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, IV. ÚS 390/08). Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (napr. IV. ÚS 331/04).

6. Sťažovateľ namieta prieťahy v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 15   C   102/2010.   Ako   uvádza   aj   sám   sťažovateľ   a vyplýva   to   aj   z prílohy   pripojenej k sťažnosti (vyjadrenie predsedu Okresného súdu Bratislava III z 11. októbra 2010), vec sťažovateľa   bola   okresnému   súdu   postúpená   17.   septembra   2010.   Teda   v čase   podania sťažnosti ústavnému súdu bola vec na okresnom súde vedená iba o niečo viac ako sedem mesiacov. Sťažovateľ považuje za prieťahy v konaní skutočnosť, že prvé pojednávanie bolo vo veci určené na 28. apríl 2011, teda po siedmich mesiacoch od postúpenia veci okresnému súdu, resp. po preložení pojednávania na 16. jún 2011 po deviatich mesiacoch. Z podania sťažovateľa   – „doplnenie   č.   2“,   ktoré   bolo   ústavnému   súdu   doručené   15.   júla   2011. vyplýva, že pojednávanie určené na 16. jún 2011 bolo preložené na 23. jún 2011, teda o týždeň. Na tomto pojednávaní sa však nezúčastnil zástupca odporcu, preto bolo odročené na 27. september 2011. Podľa sťažovateľa je okresný súd nečinný a konanie je poznačené zbytočnými prieťahmi.  

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Pri skúmaní opodstatnenosti sťažnosti, ktorou sa namieta porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prihliada ústavný súd na to, že odmietnuť sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú možno okrem iného v prípade, keď zistí, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   možno   kvalifikovať   ako   zbytočné prieťahy   podľa   uvedeného   článku   ústavy   (napr.   II. ÚS 199/02,   I. ÚS 197/03, IV. ÚS 296/04).

Ústavný súd považuje za potrebné pripomenúť, že z jeho stabilizovanej judikatúry vyplýva,   že   nie   každý   zistený   prieťah   v súdnom   konaní   má   nevyhnutne   za   následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 48/03, I. ÚS 154/03). Ojedinelá nečinnosť súdu   hoci aj v trvaní niekoľkých   mesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I.   ÚS   124/05). Na kratšie   obdobia   nečinnosti   všeobecného   súdu   ústavný   súd   spravidla prihliada len vtedy, keď sa vyskytli opakovane a zároveň významným spôsobom ovplyvnili celkovú dĺžku súdneho konania (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00, I. ÚS 57/01).

Ústavný   súd   nezistil   v konaní   okresného   súdu   také   prieťahy,   ktoré   by   mali   za následok   porušenie   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov. Postup   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   15   C   102/2010   v čase   podania sťažnosti nemožno na základe skutočností uvedených v sťažnosti považovať za taký, ktorý by bolo možné kvalifikovať ako porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa je potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

8.   Odhliadnuc   od   uvedeného   je   ďalším   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   jej neprípustnosť.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa ods. 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Iným   právnym   prostriedkom,   ktorý   poskytuje   ochranu   sťažovateľom   označeného základného práva je sťažnosť na prieťahy podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). Ako vyplýva v poradí z druhého doplnenia sťažnosti – „doplnenie č. 2“, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 15. júla 2011, sťažovateľ podal sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu 2. júna 2011. Sťažnosť ústavnému súdu však   podal   sťažovateľ   na   poštovú   prepravu   už   28.   apríla   2011.   Sťažovateľ   teda   podal sťažnosť na prieťahy predsedovi okresného súdu až o viac ako mesiac po podaní sťažnosti ústavnému súdu.

Ústavný   súd   už   viackrát   rozhodol   (m.   m.   I.   ÚS   21/99,   IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníkov konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav   zapríčinený   porušením   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   podľa   čl. 6 ods. 1   dohovoru,   koná   iba   za predpokladu, ak sťažovatelia preukážu, že využili označené právne prostriedky, ktoré majú podľa zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovatelia túto podmienku nesplnili z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Sťažovateľ síce v poradí prvom doplnení sťažnosti – „doplnenie“, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 10. júna 2011, uvádzal ako dôvody hodné osobitného zreteľa personálne zmeny vo vedení okresného   súdu,   tieto   však   v žiadnom   prípade   nemôžu   odôvodniť   nevyužitie   možnosti podať   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   predsedovi   okresného   súdu   ako   iného   právneho prostriedku ochrany základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Navyše, sám sťažovateľ uvádza v ďalšom doplnení sťažnosti – „doplnenie č.   2“, že   sťažnosť   podal   až   2.   júna   2011,   na   ktorú   včas   reagovala   podpredsedníčka okresného súdu v odpovedi z 30. júna 2011. Podpredsedníčka okresného súdu sa v odpovedi zaviazala   priebežne   sledovať   stav   vybavenia   veci,   aby   nedochádzalo   zo   strany   súdu k prieťahom.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti uzatvára, že sťažnosť je neprípustná podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, pretože sťažovateľ   v čase   podania   sťažnosti   nevyčerpal   účinný   prostriedok   nápravy,   ktorý   mu umožňuje už spomínaný zákon o súdoch.

9. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre neprípustnosť, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v sťažnosti nezaoberal.

10. Ústavný súd v závere pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto sťažovateľovi nebráni, aby v prípade, ak by okresný súd v ďalšom priebehu konania nepostupoval efektívne a plynulo, podal v tej istej veci opätovne sťažnosť ústavnému súdu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 24. augusta 2011