znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 302/2010-6

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   7.   septembra   2010 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. D. B., B., vo veci namietaného porušenia práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C/48/2006 a uzneseniami Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Co/52/2009 z 27. februára 2009 a sp. zn. 4 Co/425/2009 z 28. apríla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júla 2010 doručená sťažnosť MUDr. D. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C/48/2006 a uzneseniami Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co/52/2009 z 27. februára 2009 a sp. zn. 4 Co/425/2009 z 28. apríla 2010.

2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že „... podal... žalobu proti prokurátorke vojenskej prokuratúry, ktorá odmietla potrestať... vyšetrovateľov... pre nečinnosť. Súd vec posudzoval v konaní č. 57678/00 a konštatoval porušovanie práv sťažovateľa garantované č1. 6 ods. 1 a čl. 13. Teda žaloba... bola dôvodná...

Zákonná   sudkyňa   nemala   právo   konanie   15   C/48/2006   zmariť   a   nemala   právo vymáhať   súdne   poplatky,   nemala   právo   neustanoviť   advokáta,   ktorý   mal   chrániť sťažovateľa pred justičnými úskokmi a chrániť základné práva sťažovateľa.

Sťažovateľ správne žiadal aj náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko nerešpektovanie rozsudku Súdu je hrubý neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti, je to zásah do jeho   zdravia...   a   života   (prekonal   krvácanie   do   mozgu   v   čase   nečinnosti   polície a prokuratúry a stal sa trvalým invalidom v roku 2003...

Súdy nemali právo vymáhať súdne poplatky, čím porušili čl. 6 ods. 1 Dohovoru a rovnako   odvolacie   súdy   porušili   čl.   13,   pretože   protizákonne   uznesenia   potvrdzovali ďalšími protizákonnými uzneseniami.“.

3. Sťažovateľ je toho názoru, že jeho v petite označené práva boli porušené, a preto ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález tohto znenia:

„... Okresný súd... porušuje základné práva D. B. garantované č1. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a č1. 47 ods. 2 Ústavy... a č1. 6 ods. 1.

Krajský súd... porušuje základné právo D. B. garantovaný č1. 13 Dohovoru a čl. 6 ods. 1 (konal neverejne)...

Okresný   súd...   je   povinný   zaplatiť   p.   B.   satisfakciu   20.000   Eur   (pre   opakované delikty)   a   Krajsky   súd...   sumu   50.000   Eur   (pre   opakované   delikty)   v lehote   15   dní   od právoplatnosti Nálezu ÚS SR. V prípade omeškania má D. B. právo vymáhať aj úroky z omeškania vo vyšle 17.6 % z dlžnej sumy od dňa povinnosti zaplatiť do zaplatenia... Ústavný súd zrušuje uznesenie 8 Co/52/2009-125 z dňa 27. 02. 2009 a uznesenie 4 Co/425/2009-141 z 28. 04. 2010 a vec vracia na ďalšie konanie. Prikazuje konať bez zbytočných prieťahov. V prípade ďalších prieťahov budú sankcie zdvojnásobené.“

4. Sťažovateľ zároveň požiadal o ustanovenie advokáta na konanie pred ústavným súdom z dôvodov, že „je bez príjmov od mája 2006, invalid a nositeľ ŤZP, nemá možnosť zárobku pre zlý zdravotný stav“.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru, a to postupom okresného súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C/48/2006 a uzneseniami   krajského   súdu   sp.   zn.   8 Co/52/2009   z 27.   februára   2009   a sp.   zn. 4 Co/425/2009 z 28. apríla 2010.

II.A K namietanému postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C/48/2006 a uzneseniu krajského súdu sp. zn. 8 Co/52/2009 z 27. februára 2009

8. Podľa § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak ústavný súd v tej istej veci koná. Ak ústavný súd zistí, že sťažnosť sa týka toho istého sťažovateľa a tej istej veci (v danom prípade toho istého súdu a toho istého konania pred ním), sťažnosť odmietne ako neprípustnú už po jej predbežnom prerokovaní.

9. Ústavný súd zo spisu sp. zn. Rvp 902/2009 zistil, že sťažovateľ 1. júna 2009 doručil   ústavnému   súdu   sťažnosť,   v   ktorej   (zhodne   s touto   sťažnosťou,   pozn.)   namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C/48/2006 a uznesením krajského súdu sp. zn. 8 Co/52/2009 z 27. februára 2009. O tejto   sťažnosti   vedenej   na   ústavnom   súde   pod   sp.   zn.   Rvp   902/09   nebolo   doteraz rozhodnuté.

10.   Z   týchto   dôvodov   (bod   9)   rozhodol   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde tak, že sťažnosť v časti postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C/48/2006 a proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 8 Co/52/2009 z 27. februára 2009 odmietol ako neprípustnú (pozri bod 8).

II.B K namietanému uzneseniu krajského súdu sp. zn. 4 Co/425/2009 z 28. apríla 2010

11. Sťažovateľ namietal tiež porušenie v petite (bod 3) označených práv uznesením sp.   zn.   4   Co/425/2009   z 28.   apríla   2010,   ktorým   krajský   súd   potvrdil   prvostupňové uznesenie o neustanovení právneho zástupcu navrhovateľovi (sťažovateľovi). Okrem v texte uvedenej výhrady, že „sudkyňa... nemala právo neustanoviť advokáta“, sťažovateľ v petite sťažnosti   v tejto   súvislosti   namietal   tiež   okolnosť,   že   krajský   súd   uznesením   sp.   zn. 4 Co/425/2009 z 28. apríla 2010 rozhodol na neverejnom zasadnutí („konal neverejne“).

12. Ústavný súd koná na základe princípu subsidiarity zakotvenej v čl. 127 ods. 1 ústavy,   ktorý   znamená,   že   ústavný   súd   môže   konať   o   namietanom   porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   nezakladá   automaticky   aj právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Zmyslom   a   účelom   uvedeného   princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať   príslušné   zákony   na   konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

13. Podľa § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb., Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle stabilnej súdnej praxe [pozri napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 27. septembra 2001 sp. zn.   5   Cdo   102/01]   rozumie   postup   súdu,   ktorým   znemožnil   účastníkovi   konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. K odňatiu možnosti   konať   pred   súdom   môže   dôjsť   nielen   činnosťou   súdu,   ktorá   rozhodnutiu predchádza,   ale   aj   samotným   rozhodnutím   (II.   ÚS   102/04).   V   inej   veci   najvyšší   súd v odôvodnení   uviedol   (rozsudok   najvyššieho   súdu   z 28. februára   2001   sp. zn. 2 Cdo 114/2000): „Podľa   § 237 písm.   f)   O.   s. p.   dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   a   tiež   zakladá   samostatný   dovolací   dôvod   podľa   § 241 ods. 2 písm. a) O. s. p. aj vtedy, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať   pred   súdom.   Odňatím   možnosti   konať   pred   súdom   treba   rozumieť   taký   závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.“

14.   V   danom   prípade   sťažovateľ   v rozsahu   v sťažnosti   namietaných   okolností (bod 11 in fine) mal reálnu možnosť využiť na ochranu porušených svojich práv dovolanie proti   namietanému   uzneseniu   krajského   súdu,   ktoré   mu   poskytuje   Občiansky   súdny poriadok, a bolo už jeho subjektívnym právom, či toto právo využije, alebo nevyužije.

15. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti (proti namietanému uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn.   4   Co/425/2009   z 28.   apríla   2010)   odmietol   ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pretože sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa Občianskeho súdneho poriadku.

III.

16. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa na rozhodnutie ústavného súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2010