znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 302/06-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. októbra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť M. H., B., zastúpenej advokátkou JUDr. D. M., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 63/02 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. septembra 2006 doručená sťažnosť M. H., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 63/02 (ďalej len „napadnuté konanie“). Zo sťažnosti vyplynulo, že návrhom z 15. apríla 2002 podanom okresnému súdu sa sťažovateľka domáhala v napadnutom konaní vydania platobného rozkazu proti obchodnej spoločnosti B., s. r. o., na zaplatenie náhrady škody vo výške 138 600 Sk. V napadnutom konaní okresný súd rozhodol rozsudkom z 1. júla 2004. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 30.   augusta   2004.   Dňa   21.   septembra   2004   sťažovateľka   podala   návrh   na   vykonanie exekúcie, ktorá však bola zastavená, pretože bolo zistené, že povinný nemá žiaden majetok. Sťažovateľka   zastáva   názor,   že   okresný   súd   postupoval   v konaní   neefektívne,   čím v napadnutom konaní spôsobil prieťahy. Sťažovateľka s návrhom na vydanie platobného rozkazu predložila okresnému súdu všetky potrebné podklady, aby súd mohol postupovať v súlade s § 172 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku. Napriek tomu, že boli splnené všetky zákonné podmienky, súd platobný rozkaz nevydal. Vybavenie veci sťažovateľka urgovala   listom   z 24.   septembra   2002,   z 5. novembra   2003   a následne   zo 16.   decembra 2003. Podpredsedníčka okresného súdu listom z 10. februára 2004 oznámila, že jej urgencie prešetrila   a zistila   v danej   veci   prieťahy   v konaní   z príčin   tak   subjektívnych   ako   aj objektívnych.   Sťažovateľka   zastáva   názor,   že   keby   okresný   súd   v konaní   postupoval efektívne, riadne a rozhodol vec v primeranej lehote s ohľadom na jej obtiažnosť, rozsudok by bol vykonateľný a sťažovateľka by neprišla o možnosť domôcť sa svojho práva.Vzhľadom na vyššie uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd jej sťažnosti vyhovel a vo svojom náleze vyslovil „porušenie mojich procesných práv ako účastníka konania“. Zároveň sťažovateľka žiada priznať finančné zadosťučinenie v sume 250 000 Sk ako náhradu nemajetkovej ujmy najmä z dôvodu, že nečinnosťou súdu sťažovateľka prišla o faktickú možnosť náhrady škody.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

1. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 34/99, II. ÚS 32/00, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, IV. ÚS 37/02, III. ÚS 109/03) sa ochrana základnému právu vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a teda aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom)   ešte   trvalo.   Ak   v čase,   keď   došla   sťažnosť   ústavnému   súdu,   už   nedochádza k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza pri tom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci (pozri napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 142/03, I. ÚS 145/03).

Sťažovateľka v sťažnosti, ktorá bola ústavnému súdu doručená 20. septembra 2006, namietala porušenie jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   IV   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 11 C 63/02.   Z obsahu   sťažnosti   jednoznačne   vyplýva,   že   v čase   doručenia   sťažnosti ústavnému súdu už označené porušovanie základného práva sťažovateľky okresným súdom netrvalo. Sťažovateľka uviedla, že „rozsudok nadobudol právoplatnosť 30. augusta 2004“. Konanie, v ktorom malo dochádzať k zbytočným prieťahom, bolo skončené 30. augusta 2004.

Tento skutkový stav, ktorého relevantnosť nemal ústavný súd dôvod spochybňovať (kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľky), bol základom pre záver ústavného súdu, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená.

2. Okrem uvedeného ústavný súd poukazuje na to, že podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy je podanie sťažnosti v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva,   pričom   zákon   o ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03). Nedodržanie tejto lehoty je teda zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Predmetná sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 20. septembra 2006 a konanie, v ktorom   malo   dochádzať   k zbytočným   prieťahom,   bolo   už   právoplatne   skončené 30. augusta 2004, teda dávno po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej zákonom pre tento druh konania pred ústavným súdom, preto prichádzalo do úvahy odmietnutie tejto ústavnej sťažnosti aj pre oneskorenosť.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e   :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. októbra 2006