SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 301/2015-23
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. júla 2015predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti EVPÚ a. s., Trenčianska 19, NováDubnica, zastúpenej advokátom JUDr. Miroslavom Kopčanom, Medňanského 17, Trenčín,vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 12, čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd, ako aj podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republikysp. zn. 10 Sžz 3/2013 z 21. mája 2014, ako aj jemu predchádzajúcim postupom a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti EVPÚ a. s. o d m i e t a ako podanú zjavneneoprávnenou osobou.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti EVPÚ a. s., Trenčianska 19, Nová Dubnica(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 12,čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľačl. 6 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Najvyššieho súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Sžz 3/2013 z 21. mája 2014 (ďalejlen „rozsudok najvyššieho súdu“), ako aj jemu predchádzajúcim postupom.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka uzatvorila s výrobcom fiškálnychtlačiarní, (ďalej len „výrobca tlačiarní“), zmluvu,na základe ktorej vykonala skúšky a posúdila zhodu vlastností predložených typovvýrobkov (fiškálnych tlačiarní) s požiadavkami technických noriem. Výsledkom tohtoprocesu bolo vydanie certifikátov č. z 10. mája 2011 a č. z 12. októbra 2011 (ďalej len „certifikáty“). Na základe žiadosti Finančného riaditeľstvaSlovenskej republiky sťažovateľka vydala 20. augusta 2013 rozhodnutia č. a č. o zrušení certifikátov. Odvolania výrobcu tlačiarní (ktorý svoju podnikateľskúčinnosť ukončil 31. augusta 2013) proti rozhodnutiam o zrušení certifikátov bolisťažovateľke doručené 11. septembra 2013. Na základe sťažnosti výrobcu tlačiarní bolu sťažovateľky vykonaný mimoriadny dohľad Slovenskej národnej akreditačnej služby,ktorá v súhrnnej správe z 20. januára 2014 konštatovala, že sťažovateľka konala v súlades certifikačnými požiadavkami. Dňa 24. februára 2014 bol sťažovateľke Krajským súdomv Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) doručený na vyjadrenie návrh na začatie konania protinečinnosti orgánu verejnej správy podaný výrobcom tlačiarní proti sťažovateľke vedenýpod sp. zn. 11 S 33/2013. Konanie bolo na základe späťvzatia návrhu zastavené.
Sťažovateľke bolo 7. júla 2014 od výrobcu tlačiarní doručené „Oznámenie záväzného právneho rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky“ spolu s prílohou ̶rozsudkom najvyššieho súdu, v ktorom najvyšší súd uviedol, že rozhodnutia sťažovateľkyč. a č. o zrušení certifikátov sú nulitné, a teda tieto certifikáty zrušenéneboli. Išlo o konanie vedené najvyšším súdom pod sp. zn. 10 Sžz 3/2013 iniciovanévýrobcom tlačiarní proti Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky (ďalej len„žalovaný“) o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej moci.
Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd v namietanom rozsudku ako jedinýrelevantný predpis, ktorý vo veci aplikoval, uviedol zákon č. 264/1999 Z. z. o technickýchpožiadavkách na výrobky a o posudzovaní zhody a o zmene a doplnení niektorých zákonovv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o technických požiadavkách“) a dospelk záveru, že zrušenie certifikátov sťažovateľkou sa dotýka práv fyzických alebo právnickýchosôb a autorizovaná osoba, ktorej zákon zveril rozhodovanie v týchto prípadoch, mápostavenie správneho orgánu s tým dôsledkom, že sa na toto konanie vzťahujú všeobecnépredpisy o správnom konaní. Toto posúdenie právnej veci najvyšším súdom je podľasťažovateľky arbitrárne a nemá právny podklad v právnom poriadku Slovenskej republiky.
Sťažovateľka v sťažnosti poukázala na príslušné ustanovenia zákona č. 505/2009 Z. z.o akreditácii orgánov posudzovania zhody a o zmene a doplnení niektorých zákonov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o akreditácii“), zákona č. 71/1967 o správnomkonaní (Správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“),ako aj nariadenia (ES) č. 765/2008, z ktorých vyplýva, že sťažovateľka ako akreditovanáosoba nie je správnym orgánom, pretože jej zákon nepriznal oprávnenie rozhodovaťo právach, právom chránených záujmoch a o povinnostiach fyzickej alebo právnickej osobyv oblasti verejnej správy. Činnosť akreditovanej osoby je táto oprávnená vykonávať akopodnikateľskú činnosť. Autorizácia je rozhodnutím o poverení podnikateľa alebo inejprávnickej osoby na vykonávanie posudzovania zhody.
V súvislosti s postavením akreditovanej a autorizovanej osoby v proceseposudzovania zhody elektronických registračných pokladníc sťažovateľka uviedla, že jepotrebné rozlišovať medzi požiadavkami kladenými na výrobok v etape pred uvedenímna trh a v etape pred začatím používania. V prvej etape musí výrobok spĺňať požiadavkyvyplývajúce zo zákona o technických požiadavkách a jeho dvoch vykonávacích predpisov,pričom do tohto procesu posudzovania zhody autorizovaná osoba v zásade nevstupuje.Po uvedení výrobku na trh, ale ešte pred začatím jeho používania musia byť splnenépožiadavky vyplývajúce zo zákona č. 289/2008 Z. z. o používaní elektronickej registračnejpokladnice a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správedaní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o elektronickej registračnej pokladnici“), čo preverujeakreditovaná osoba. Ak výrobok spĺňa tieto požiadavky, akreditovaná osoba vydá certifikáto ich splnení.
Sťažovateľka ďalej uviedla, že najvyšší súd vo svojom rozhodnutí dospelk nesprávnemu záveru o aplikácii zákona o technických požiadavkách v danom prípade,avšak „Zo zákona č. 289/2008 Z. z. nevyplýva ani nepriamo, že na otázky neupravené týmto zákonom sa má vzťahovať zákon č. 264/1999 Z. z., čo ani nemôže, pretože zákon č. 264/1999 Z. z. nepredstavuje v problematike úpravy posudzovania zhody všeobecnú právnu úpravu, ale naopak osobitnú právnu úpravu. Takisto treba zdôrazniť skutočnosti uvedené v bode 2, a síce to, že ide o dva samostatné režimy (dva samostatné právne predpisy), ktorým výrobok podlieha. Dokument označený ako certifikát je dokument vydaný akreditovanou osobou podľa zákona č. 289/2008 Z. z., preto nie je možné aplikovať ustanovenia zákona č. 264/1999 Z. z. o postupe autorizovanej osoby pri rušení certifikátov vydaných autorizovanou, teda nie akreditovanou osobou.“. Zákon o technickýchpožiadavkách spolu s vykonávacími predpismi tak upravuje etapu pred uvedením výrobkuna trh.
Sťažovateľka ďalej namietala, že nemá postavenie autorizovanej osoby v zmyslezákona o technických požiadavkách na certifikáciu elektronických registračných pokladnícpred začatím ich používania. Samotný zákon o elektronických registračných pokladniciach„neustanovuje autorizáciu ako predpoklad na vykonávanie certifikácie elektronických registračných pokladníc, nepoužíva pojem autorizovaná osoba a oprávnením na vykonávanie certifikácie je samotná akreditácia certifikačného orgánu udelená akreditačným orgánom“.
Podľa názoru sťažovateľky z § 34 zákona o technických požiadavkách vyplývasubsidiárna pôsobnosť správneho poriadku len na konanie Úradu pre normalizáciu,metrológiu a skúšobníctvo Slovenskej republiky a Slovenskej národnej akreditačnej službyv konaní o akreditácii, ktoré majú charakter orgánu, ktorý je oprávnený rozhodovaťo právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických a právnických osôb. Inéprávnické osoby sa v uvedenom ustanovení zákona nespomínajú.
Sťažovateľka ďalej namietala, že nesprávne je aj konštatovanie najvyššieho súduo potrebe zachovania dvojinštančnosti postupu v zmysle zákona o akreditácii na činnosťsťažovateľky ako autorizovanej, resp. akreditovanej osoby. Táto potreba sapodľa sťažovateľky vzťahuje len na činnosť akreditačného orgánu. Súčasne sťažovateľkapoukázala na skutočnosť, že právna úprava obsiahnutá v zákone o elektronickýchregistračných pokladniciach neustanovovala podmienky a postup akreditovanej osobypri rušení certifikátov vydaných podľa tohto zákona. Na uvedený postup však nie je možnéaplikovať ani zákon o technických požiadavkách, pretože nejde o certifikát, ktorý bypreukazoval posúdenie zhody výrobku pred jeho uvedením na trh. Preto je nesprávnypostup najvyššieho súdu, pokiaľ absenciu právnej úpravy na režim zrušenia certifikátovvydaných sťažovateľkou vyplnil aplikáciou nesprávneho právneho predpisu, ktorý ajnesprávne vyložil. Ak by najvyšší súd umožnil sťažovateľke vyjadriť sa k veci, moholvydaniu arbitrárneho rozhodnutia predísť.
Uvedenie dôvodov v rozsudku najvyššieho súdu, ktoré sa týkali činnosti sťažovateľkya jej rozhodnutí o zrušení certifikátov, považuje sťažovateľka za zrejmé porušeniezákladného práva na prístup k súdu a na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 a čl.48 ods. 2 ústavy. Súčasne právnym posúdením postavenia sťažovateľky ako správnehoorgánu sa narúša právne postavenie sťažovateľky ako podnikateľského subjektu, čo budemať dopad na celú jej ďalšiu činnosť, čím došlo k porušeniu jej základného práva vlastniťmajetok podľa čl. 20 ústavy.
Označením rozhodnutí sťažovateľky o zrušení certifikátov v rozsudku najvyššiehosúdu ako nulitných, nemajúcich oporu v zákone, najvyšší súd porušil aj základné právosťažovateľky na dobrú povesť a dobré meno, keďže toto konštatovanie považujesťažovateľka za difamačné.
Sťažovateľka poukázala na skutočnosť, že bola účastníčkou konania vedenéhokrajským súdom o návrhu výrobcu tlačiarní proti nečinnosti orgánu verejnej správypod sp. zn. 11 S 33/2013, avšak nebola účastníčkou konania vedeného najvyšším súdomo ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej moci, teda najvyšší súd rozhodolbez jej prítomnosti a bez toho, aby sa mohla k prerokovávanej veci vyjadriť. Uvedenýmpostupom najvyššieho súdu jej bolo odňaté aj právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1ústavy, pretože sa rozhodovalo o veci, ktorá nemala byť predmetom konania na najvyššomsúde, pretože bola predmetom konania vedenom krajským súdom, ktorý mal posúdiť, či sasťažovateľka dopúšťa nečinnosti ako orgán verejnej správy. Z dôvodu vydania rozsudkunajvyššieho súdu však výrobca tlačiarní zobral žalobu späť a krajský súd konanie zastavil.Zároveň je sťažovateľka toho názoru, že na rozhodovanie o zrušení certifikátov nie je možnéaplikovať Správny poriadok, pretože daný právny režim je daný v rovine súkromnoprávnej,a preto na konanie o zrušenie certifikátov môže vyriešiť všeobecný súd v občianskoprávnomkonaní.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd prijal jej sťažnosťna ďalšie konanie a nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo (sloboda) obchodnej spoločnosti EVPÚ a. s. upravené v čl. 46 ods. 1 na prístup k súdu, v čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na spravodlivý súdny proces ako aj na prejednanie veci zákonným sudcom, právo na ochranu dobrého mena podľa článku 19 a vlastníckeho práva podľa článku 20 Ústavy SR v nadväznosti na čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na rovnosť podľa článku 12 Ústavy Slovenskej republiky a článku 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Rozsudkom zo dňa 21. 5. 2014 vydanom v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sžz/3/213porušené bolo.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžz/3/2013 z 21. mája 2014 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
3. Spoločnosti EVPÚ a.s. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 3.000,- EUR, ktoré je jej Najvyšší súd SR povinný uhradiť do dvoch mesiacov do právoplatnosti tohto nálezu.
4. Právnemu zástupcovi EVPÚ a. s. priznáva trovy právneho zastúpenia 337,68 Eur... ktoré je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. Miroslava Kopčana do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).“
Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril najvyšší súd podanímč. k. Kp 1/2014-6 doručeným ústavnému súdu 7. januára 2015, v ktorom okrem inéhouviedol:
«Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodoval v predmetnej veci ako súd prvého stupňa podľa § 250v Občianskeho súdneho poriadku o návrhu pred nezákonným zásahom, ktorý mal spočívať v tom, že orgán verejnej správy napriek vedomosti o nezákonnom zrušení certifikátov začal proti osobe navrhovateľa štvavú kampaň, v ktorej šíril nepravdivé informácie o zrušení certifikátov z dôvodu porušovania zákona, a ktorej účelom bolo zdevastovať jeho podnikateľskú činnosť v oblasti výroby elektronických registračných pokladníc.
Najvyšší súd Slovenskej republiky posudzoval v predmetnom konaní ako predbežnú otázku, či „rozhodnutia“ o zrušení certifikátov vydané Elektrotechnickým výskumným a projektovým ústavom (EVPÚ), a. s. na základe listu odporcu, v ktorom Kriminálny úrad Finančnej správy potvrdil neoprávnené zásahy, ktoré podľa jeho názoru spôsobil navrhovateľ ako výrobca fiškálnych tlačiarní nepovolenou úpravou registračného programu elektronickej registračnej pokladnice, boli vydané v súlade so zákonom s prihliadnutím na skutočnosť, že boli vydané bez toho, aby navrhovateľ mal možnosť vyjadriť sa k zisteniam Kriminálneho úradu Finančnej správy a bez toho, aby EVPÚ, a. s. pred zrušením certifikátov skúmal porušenie podmienok vydania certifikátu. Dospel pritom k záveru, že tieto rozhodnutia nemajú oporu v zákone, ani nespĺňajú náležitosti rozhodnutia. Z toho potom vyvodil, že odporca svojím konaním - zverejnením informácie o nepravdivom zrušení certifikátov, porušil právo navrhovateľa na ochranu osobnosti aj jeho povesť a dobré meno ako fyzickej osoby tak podnikateľa a výrazne ovplyvnil jeho podnikateľskú činnosť. Konanie odporcu by však napĺňalo zákonné znaky nezákonného zásahu už aj tým, že pri šírení predmetných informácií konal nad rámec svojich zákonných kompetencií.
Ústavná sťažnosť smeruje proti dôvodom rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré nie sú obsahom výroku rozhodnutia, ktorý ako jediná časť súdneho rozhodnutia nadobúda právoplatnosť a po nadobudnutí právoplatnosti je záväzný pre zákonom stanovený okruh subjektov, medzi ktoré sťažovateľ nepatrí, pretože v danej veci nebol účastníkom konania a ani ním nemohol byť, lebo išlo o spor medzi orgánom verejnej správy a osobou, ktorá sa cítila ukrátená na svojich právach jeho nezákonným zásahom.
Vychádzajúc z uvedeného považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky sťažnosť sťažovateľa za nedôvodnú a navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky túto sťažnosť neprijal.»
Právny zástupca sťažovateľky vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému súdu4. júna 2015 okrem iného uviedol:
«Pokiaľ Najvyšší súd SR uvádza vo svojom vyjadrení, že posudzovanie otázky, či „rozhodnutia“ o zrušení certifikátov vydané EVPÚ a.s. boli vydané v súlade so zákonom, bolo predmetom skúmania Najvyššieho súdu SR ako predbežná otázka, potom je nevyhnutné uviesť, že podľa § 250v ods. 8 v nadväznosti na § 245 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (aplikovateľné pri nezákonných zásahoch na základe § 250v ods. 8) by v prípade NS SR tvrdenej aplikovateľnosti predpisov správneho práva na rozhodnutie EVPÚ a. s. bolo zrejmé, že na preskúmanie rozhodnutia by v takom prípade bol predpísaný osobitný postup, o ktorom navrhovateľ tvrdil, že ho využil - podanie príslušného riadneho opravného prostriedku a v prípade nečinnosti podanie žaloby podľa štvrtej hlavy piatej časti OSP, čo vo svojej sťažnosti uvádzame. V takom prípade by použitie ustanovenia § 245 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku muselo mať špeciálny charakter vo vzťahu k posudzovaniu predbežnej otázky podľa § 135 OSP a neumožňovalo by posúdenie predmetnej otázky Najvyšším súdom SR. K ustanoveniu § 135 Občianskeho súdneho poriadku upravujúcim posudzovanie predbežných otázok je však nevyhnutné uviesť, že ani v prípade jeho aplikovateľnosti jeho ústavne konformná aplikácia nemôže odoprieť Ústavou SR a medzinárodnými dohovormi garantované práva sťažovateľa na súdnu ochranu a ďalších práv, na ktorých porušení preto sťažovateľ aj naďalej trvá.
Najvyšší súd SR v iných prípadoch týkajúcich sa nezákonných zásahov judikoval, že cieľom ochrany podľa § 250v OSP je ukončenie nezákonného zásahu správneho orgánu, proti ktorému sa fyzická alebo právnická osoba nemôže brániť inými prostriedkami (NS SR
- sp. zn. 3 Sžz/2/2011). Na tomto kompetenčnom základe súd konajúci v správnom súdnictve nesmie vo vzťahu k prostriedku súdnej nápravy zvoleného účastníkom zaujať žiadne iné stanovisko a hodnotenie ako iba to, či tento prostriedok bol účastníkom zvolený správne vzhľadom na ním sledovaný cieľ. Navyše ho za účelom zachovania postavenia nestranného súdneho orgánu (dominus litis) ani nesmie v konaní upozorňovať na nevhodnosť ním zvoleného prostriedku súdnej nápravy, poprípade namiesto účastníka sformulovať iné nároky rozdielne od požadovaného petitu návrhu (4S/././2/2013). Posudzovanie predbežnej otázky, ktorá by de facto mala byť samostatným súdnym konaním príslušného správneho súdu je preto v rozpore s uvedenými princípmi správneho súdnictva.
K vyjadreniu Najvyššieho súdu SR, že sťažnosť smerovala len voči dôvodom rozhodnutia, ktoré je záväzné pre zákonom stanovený okruh subjektov, medzi ktoré sťažovateľ nepatrí, si dovoľujeme naďalej trvať na dôvodoch našej sťažnosti uvedených v časti B., s ktorými sa Najvyšší súd SR nijako nevysporiadal. Autorita Najvyššieho súdu SR ako štátneho orgánu zodpovedného za zjednocovanie judikatúry nemôže o konkrétnych skutočnostiach a právach a povinnostiach konkrétnej osoby rozhodnúť bez spravodlivého súdneho procesu. Odôvodnenie rozhodnutia je zárukou ústavnosti a základným právnym rámcom spravodlivosti a zákonnosti súdneho konania. Je preto nevyhnutnou súčasťou zákonnosti a správnosti aj výrokovej časti rozhodnutia, pretože túto výrokovú časť vysvetľuje a dotvára. Skutočnosť, že výrok rozhodnutia je založený na právnych dôvodoch, ktoré sa dotýkajú v relevantnej miere sťažovateľa potom nemôže pôsobiť nezávisle a s ohľadom na existenciu ďalších konaní, v ktorých sa o predmetných otázkach malo konať, nemôže byť ospravedlnením zásahu do práv sťažovateľa tvrdená nezáväznosť rozhodnutia pre iné subjekty ako tie, ktoré boli účastníkom konania. Uvedené je zdôraznené práve vyššie namietaným špeciálnym právnym režimom správneho súdnictva pri posudzovaní predmetu súdneho konania.»
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmalju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzinapadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosťsťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvodyna jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sústredil na posúdenie, či sťažnosťnebola podaná zjavne neoprávnenou osobou.
Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 12, čl. 20, čl. 46ods. 1 a čl. 48 ústavy, práv podľa čl. 6 a čl. 14 dohovoru, ako aj práva podľa čl. 1dodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho súdu, ako aj jemu predchádzajúcimpostupom.
Najvyšší súd v uvedenom konaní napadnutým rozhodnutím rozhodoval vo vecinávrhu výrobcu tlačiarní (žalobcu), ktorým sa proti žalovanému (Finančnému riaditeľstvuSlovenskej republiky) domáhal ochrany pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správypodľa § 250v Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ktorý mal spočívaťv neoprávnenom informovaní akýchkoľvek podnikateľských subjektov o zrušenícertifikátov (vydaných pre výrobcu tlačiarní) na základe rozhodnutí sťažovateľky. Akovyplýva z predložených listín a vyjadrení sťažovateľky a najvyššieho súdu účastníkmikonania, v danej veci boli výrobca tlačiarní v postavení žalobcu a Finančné riaditeľstvoSlovenskej republiky v postavení žalovaného správneho orgánu. V rámci predmetnéhosúdneho konania najvyšší súd posudzoval ako predbežnú otázku, či rozhodnutiasťažovateľky o zrušení certifikátov boli vydané v súlade so zákonom, pričom dospelk záveru, že ide o nulitné akty nemajúce oporu v zákone ani náležitosti rozhodnutí.Na základe uvedeného najvyšší súd vyvodil, že žalovaný svojím konaním porušil právovýrobcu tlačiarní na ochranu osobnosti, jeho povesť, dobré meno, ako aj vlastnícke právo,a preto zakázal žalovanému pokračovať v porušovaní jeho práv konaním založenýmna písomnom, ústnom alebo telefonickom informovaní akýchkoľvek subjektov o zrušenícertifikátov.
Ústavný súd konštatuje, že v predmetnej veci išlo o jednoinštančné konanie vedenépodľa piatej hlavy piatej časti OSP, ktorého účelom je poskytnutie súdnej ochrany fyzickejalebo právnickej osobe, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a právomchránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie jerozhodnutím, a tento zásah bol zameraný proti nej alebo v jeho dôsledku bol proti nejpriamo vykonaný.
Ustanovenie § 250v ods. 8 OSP síce umožňuje, aby sa na konanie o návrhuproti nezákonnému zásahu orgánu verejnej správy primerane aplikovali aj ustanoveniaprvej a druhej hlavy piatej časti OSP, avšak iba za predpokladu, že určitá otázka nie jepriamo upravená v piatej hlave piatej časti OSP. Do okruhu otázok priamo neupravenýchv §250v OSP nespadá otázka účastníkov tohto konania. Na účely predmetného konaniazákonodarca jednoznačne vymedzil okruh účastníkov (navrhovateľ, ktorý tvrdí, že bolukrátený na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánuverejnej správy, a odporca, ktorý tento nezákonný zásah proti navrhovateľovi vykonal),a preto je aj vzhľadom na povahu veci účastníctvo iných osôb vylúčené.
S ohľadom na uvedené možno konštatovať, že sťažovateľka nemala v predmetnomsúdnom konaní procesné postavenie účastníka konania (ani ho nemohla mať), teda nemohlauplatňovať svoje procesné práva a plniť procesné povinnosti. Z toho dôvodu nemohlov danom konaní dochádzať k porušovaniu jej základných práv alebo slobôd.
Keďže sťažnosť ústavnému súdu podala sťažovateľka, ktorá nie je aktívne vecnelegitimovaná na jej podanie, ústavný súd dospel k záveru, že ide o sťažnosť podanúneoprávnenou osobou, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júla 2015