znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 301/2015-23

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   1.   júla   2015predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti EVPÚ a. s., Trenčianska 19, NováDubnica, zastúpenej advokátom JUDr. Miroslavom Kopčanom, Medňanského 17, Trenčín,vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 12, čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd, ako aj podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republikysp. zn. 10 Sžz 3/2013 z 21. mája 2014, ako aj jemu predchádzajúcim postupom a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   EVPÚ   a.   s. o d m i e t a   ako   podanú   zjavneneoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti EVPÚ a. s., Trenčianska 19, Nová Dubnica(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 12,čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľačl. 6 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práva základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   rozsudkom   Najvyššieho   súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Sžz 3/2013 z 21. mája 2014 (ďalejlen „rozsudok najvyššieho súdu“), ako aj jemu predchádzajúcim postupom.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka uzatvorila s výrobcom fiškálnychtlačiarní, (ďalej len „výrobca tlačiarní“), zmluvu,na   základe   ktorej   vykonala   skúšky   a   posúdila   zhodu   vlastností   predložených   typovvýrobkov   (fiškálnych   tlačiarní)   s požiadavkami   technických   noriem.   Výsledkom   tohtoprocesu bolo vydanie certifikátov č. z 10. mája 2011 a č. z 12. októbra 2011 (ďalej len „certifikáty“). Na základe žiadosti Finančného riaditeľstvaSlovenskej   republiky   sťažovateľka   vydala   20.   augusta   2013   rozhodnutia   č. a č. o zrušení certifikátov. Odvolania výrobcu tlačiarní (ktorý svoju podnikateľskúčinnosť   ukončil   31.   augusta   2013)   proti   rozhodnutiam   o   zrušení   certifikátov   bolisťažovateľke   doručené   11. septembra   2013.   Na   základe   sťažnosti   výrobcu   tlačiarní   bolu sťažovateľky   vykonaný   mimoriadny   dohľad   Slovenskej   národnej   akreditačnej   služby,ktorá v súhrnnej správe z 20. januára 2014 konštatovala, že sťažovateľka konala v súlades certifikačnými požiadavkami. Dňa 24. februára 2014 bol sťažovateľke Krajským súdomv Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) doručený na vyjadrenie návrh na začatie konania protinečinnosti orgánu verejnej správy podaný výrobcom tlačiarní proti sťažovateľke vedenýpod sp. zn. 11 S 33/2013. Konanie bolo na základe späťvzatia návrhu zastavené.

Sťažovateľke bolo 7. júla 2014 od výrobcu tlačiarní doručené „Oznámenie záväzného právneho   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky“ spolu   s prílohou   ̶rozsudkom najvyššieho súdu, v ktorom najvyšší súd uviedol, že rozhodnutia sťažovateľkyč. a č. o zrušení certifikátov sú nulitné, a teda tieto certifikáty zrušenéneboli. Išlo o konanie vedené najvyšším súdom pod sp. zn. 10 Sžz 3/2013 iniciovanévýrobcom   tlačiarní   proti   Finančnému   riaditeľstvu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len„žalovaný“) o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej moci.

Podľa   názoru   sťažovateľky   najvyšší   súd   v   namietanom   rozsudku   ako   jedinýrelevantný predpis, ktorý vo veci aplikoval, uviedol zákon č. 264/1999 Z. z. o technickýchpožiadavkách na výrobky a o posudzovaní zhody a o zmene a doplnení niektorých zákonovv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o technických požiadavkách“) a dospelk záveru, že zrušenie certifikátov sťažovateľkou sa dotýka práv fyzických alebo právnickýchosôb   a   autorizovaná   osoba,   ktorej   zákon   zveril   rozhodovanie   v   týchto   prípadoch,   mápostavenie správneho orgánu s tým dôsledkom, že sa na toto konanie vzťahujú všeobecnépredpisy   o   správnom   konaní.   Toto   posúdenie   právnej   veci   najvyšším   súdom   je   podľasťažovateľky arbitrárne a nemá právny podklad v právnom poriadku Slovenskej republiky.

Sťažovateľka v sťažnosti poukázala na príslušné ustanovenia zákona č. 505/2009 Z. z.o akreditácii orgánov posudzovania zhody a o zmene a doplnení niektorých zákonov v zneníneskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   akreditácii“),   zákona č.   71/1967   o   správnomkonaní (Správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“),ako aj nariadenia (ES) č. 765/2008, z ktorých vyplýva, že sťažovateľka ako akreditovanáosoba   nie   je   správnym   orgánom,   pretože   jej   zákon nepriznal   oprávnenie   rozhodovaťo právach, právom chránených záujmoch a o povinnostiach fyzickej alebo právnickej osobyv oblasti verejnej správy. Činnosť akreditovanej osoby je táto oprávnená vykonávať akopodnikateľskú   činnosť.   Autorizácia   je   rozhodnutím   o   poverení   podnikateľa   alebo   inejprávnickej osoby na vykonávanie posudzovania zhody.

V   súvislosti   s   postavením   akreditovanej   a   autorizovanej   osoby   v   proceseposudzovania   zhody   elektronických   registračných   pokladníc   sťažovateľka   uviedla,   že   jepotrebné rozlišovať medzi požiadavkami kladenými na výrobok v etape pred uvedenímna trh a v etape pred začatím používania. V prvej etape musí výrobok spĺňať požiadavkyvyplývajúce zo zákona o technických požiadavkách a jeho dvoch vykonávacích predpisov,pričom do tohto procesu posudzovania zhody autorizovaná osoba v zásade nevstupuje.Po uvedení   výrobku   na   trh,   ale   ešte   pred   začatím   jeho   používania   musia   byť   splnenépožiadavky vyplývajúce zo zákona č. 289/2008 Z. z. o používaní elektronickej registračnejpokladnice a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správedaní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskoršíchpredpisov   (ďalej   len   „zákon   o   elektronickej   registračnej   pokladnici“),   čo   preverujeakreditovaná osoba. Ak výrobok spĺňa tieto požiadavky, akreditovaná osoba vydá certifikáto ich splnení.

Sťažovateľka   ďalej   uviedla,   že   najvyšší   súd   vo   svojom   rozhodnutí   dospelk nesprávnemu záveru o aplikácii zákona o technických požiadavkách v danom prípade,avšak „Zo zákona č. 289/2008 Z. z. nevyplýva ani nepriamo, že na otázky neupravené týmto zákonom   sa   má   vzťahovať   zákon   č.   264/1999   Z.   z.,   čo   ani   nemôže,   pretože   zákon č. 264/1999   Z.   z.   nepredstavuje   v   problematike   úpravy   posudzovania   zhody   všeobecnú právnu úpravu, ale naopak osobitnú právnu úpravu. Takisto treba zdôrazniť skutočnosti uvedené v bode 2, a síce to, že ide o dva samostatné režimy (dva samostatné právne predpisy), ktorým výrobok podlieha. Dokument označený ako certifikát je dokument vydaný akreditovanou   osobou   podľa   zákona   č.   289/2008   Z.   z.,   preto   nie   je   možné   aplikovať ustanovenia zákona č. 264/1999 Z. z. o postupe autorizovanej osoby pri rušení certifikátov vydaných   autorizovanou,   teda   nie   akreditovanou   osobou.“.   Zákon   o   technickýchpožiadavkách spolu s vykonávacími predpismi tak upravuje etapu pred uvedením výrobkuna trh.

Sťažovateľka   ďalej namietala,   že   nemá postavenie   autorizovanej   osoby v   zmyslezákona o technických požiadavkách na certifikáciu elektronických registračných pokladnícpred začatím ich používania. Samotný zákon o elektronických registračných pokladniciach„neustanovuje   autorizáciu   ako   predpoklad   na   vykonávanie   certifikácie   elektronických registračných   pokladníc,   nepoužíva   pojem   autorizovaná   osoba   a   oprávnením na vykonávanie   certifikácie   je   samotná   akreditácia   certifikačného   orgánu   udelená akreditačným orgánom“.

Podľa   názoru   sťažovateľky   z   §   34   zákona   o   technických   požiadavkách   vyplývasubsidiárna   pôsobnosť   správneho   poriadku   len   na   konanie   Úradu   pre   normalizáciu,metrológiu a skúšobníctvo Slovenskej republiky a Slovenskej národnej akreditačnej službyv   konaní   o   akreditácii,   ktoré   majú   charakter   orgánu,   ktorý   je   oprávnený   rozhodovaťo právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických a právnických osôb. Inéprávnické osoby sa v uvedenom ustanovení zákona nespomínajú.

Sťažovateľka   ďalej namietala,   že nesprávne je aj konštatovanie najvyššieho súduo potrebe zachovania dvojinštančnosti postupu v zmysle zákona o akreditácii na činnosťsťažovateľky   ako   autorizovanej,   resp.   akreditovanej   osoby.   Táto   potreba   sapodľa sťažovateľky   vzťahuje   len   na   činnosť   akreditačného   orgánu.   Súčasne   sťažovateľkapoukázala   na   skutočnosť,   že   právna   úprava   obsiahnutá   v   zákone   o   elektronickýchregistračných   pokladniciach   neustanovovala   podmienky   a   postup   akreditovanej   osobypri rušení certifikátov vydaných podľa tohto zákona. Na uvedený postup však nie je možnéaplikovať   ani   zákon   o   technických   požiadavkách,   pretože   nejde   o   certifikát,   ktorý   bypreukazoval   posúdenie   zhody   výrobku   pred   jeho   uvedením   na   trh.   Preto   je   nesprávnypostup najvyššieho súdu, pokiaľ absenciu právnej úpravy na režim zrušenia certifikátovvydaných   sťažovateľkou   vyplnil   aplikáciou   nesprávneho   právneho   predpisu,   ktorý   ajnesprávne vyložil. Ak by najvyšší súd umožnil sťažovateľke vyjadriť sa k veci, moholvydaniu arbitrárneho rozhodnutia predísť.

Uvedenie dôvodov v rozsudku najvyššieho súdu, ktoré sa týkali činnosti sťažovateľkya   jej   rozhodnutí   o   zrušení   certifikátov,   považuje   sťažovateľka   za   zrejmé   porušeniezákladného práva na prístup k súdu a na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 a čl.48 ods. 2   ústavy. Súčasne právnym   posúdením postavenia sťažovateľky   ako správnehoorgánu sa narúša právne postavenie sťažovateľky ako podnikateľského subjektu, čo budemať dopad na celú jej ďalšiu činnosť, čím došlo k porušeniu jej základného práva vlastniťmajetok podľa čl. 20 ústavy.

Označením rozhodnutí sťažovateľky o zrušení certifikátov v rozsudku najvyššiehosúdu ako nulitných, nemajúcich oporu v zákone, najvyšší súd porušil aj základné právosťažovateľky   na   dobrú   povesť   a   dobré   meno,   keďže   toto   konštatovanie   považujesťažovateľka za difamačné.

Sťažovateľka   poukázala   na   skutočnosť,   že   bola   účastníčkou   konania   vedenéhokrajským   súdom   o   návrhu   výrobcu   tlačiarní   proti   nečinnosti   orgánu   verejnej   správypod sp. zn. 11 S 33/2013, avšak nebola účastníčkou konania vedeného najvyšším súdomo ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej moci, teda najvyšší súd rozhodolbez jej prítomnosti a bez toho, aby sa mohla k prerokovávanej veci vyjadriť. Uvedenýmpostupom najvyššieho súdu jej bolo odňaté aj právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1ústavy, pretože sa rozhodovalo o veci, ktorá nemala byť predmetom konania na najvyššomsúde, pretože bola predmetom konania vedenom krajským súdom, ktorý mal posúdiť, či sasťažovateľka dopúšťa nečinnosti ako orgán verejnej správy. Z dôvodu vydania rozsudkunajvyššieho súdu však výrobca tlačiarní zobral žalobu späť a krajský súd konanie zastavil.Zároveň je sťažovateľka toho názoru, že na rozhodovanie o zrušení certifikátov nie je možnéaplikovať Správny poriadok, pretože daný právny režim je daný v rovine súkromnoprávnej,a preto na konanie o zrušenie certifikátov môže vyriešiť všeobecný súd v občianskoprávnomkonaní.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   prijal   jej   sťažnosťna ďalšie konanie a nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo (sloboda) obchodnej spoločnosti EVPÚ a. s. upravené v čl. 46 ods. 1 na prístup k súdu, v čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na spravodlivý súdny proces ako aj na prejednanie veci zákonným sudcom, právo na ochranu dobrého mena podľa článku 19 a vlastníckeho práva podľa článku 20 Ústavy SR v nadväznosti na čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na rovnosť podľa článku 12 Ústavy Slovenskej republiky a článku 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Rozsudkom zo dňa 21. 5. 2014 vydanom v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sžz/3/213porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžz/3/2013 z 21. mája 2014 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti EVPÚ a.s. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 3.000,- EUR, ktoré je jej Najvyšší súd SR povinný uhradiť do dvoch mesiacov do právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Právnemu   zástupcovi   EVPÚ   a.   s.   priznáva   trovy   právneho   zastúpenia 337,68 Eur... ktoré je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. Miroslava Kopčana do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).“

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k   sťažnosti   vyjadril   najvyšší   súd   podanímč. k. Kp   1/2014-6   doručeným   ústavnému   súdu   7.   januára 2015, v   ktorom   okrem inéhouviedol:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodoval v predmetnej veci ako súd prvého stupňa podľa § 250v Občianskeho súdneho poriadku o návrhu pred nezákonným zásahom, ktorý mal spočívať v tom, že orgán verejnej správy napriek vedomosti o nezákonnom zrušení certifikátov   začal   proti   osobe   navrhovateľa   štvavú   kampaň,   v   ktorej   šíril   nepravdivé informácie   o   zrušení   certifikátov   z   dôvodu   porušovania   zákona,   a   ktorej   účelom   bolo zdevastovať   jeho   podnikateľskú   činnosť   v   oblasti   výroby   elektronických   registračných pokladníc.

Najvyšší súd Slovenskej republiky posudzoval v predmetnom konaní ako predbežnú otázku,   či   „rozhodnutia“   o   zrušení   certifikátov   vydané   Elektrotechnickým   výskumným a projektovým ústavom (EVPÚ), a. s. na základe listu odporcu, v ktorom Kriminálny úrad Finančnej   správy   potvrdil   neoprávnené   zásahy,   ktoré   podľa   jeho   názoru   spôsobil navrhovateľ ako výrobca fiškálnych tlačiarní nepovolenou úpravou registračného programu elektronickej registračnej pokladnice, boli vydané v súlade so zákonom s prihliadnutím na skutočnosť, že boli vydané bez toho, aby navrhovateľ mal možnosť vyjadriť sa k zisteniam Kriminálneho   úradu   Finančnej   správy   a   bez   toho,   aby   EVPÚ,   a. s.   pred   zrušením certifikátov skúmal porušenie podmienok vydania certifikátu. Dospel pritom k záveru, že tieto rozhodnutia nemajú oporu v zákone, ani nespĺňajú náležitosti rozhodnutia. Z toho potom vyvodil, že odporca svojím konaním - zverejnením informácie o nepravdivom zrušení certifikátov, porušil právo navrhovateľa na ochranu osobnosti aj jeho povesť a dobré meno ako fyzickej osoby tak podnikateľa a výrazne ovplyvnil jeho podnikateľskú činnosť. Konanie odporcu by však napĺňalo zákonné znaky nezákonného zásahu už aj tým, že pri šírení predmetných informácií konal nad rámec svojich zákonných kompetencií.

Ústavná sťažnosť smeruje proti dôvodom rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré nie sú obsahom   výroku   rozhodnutia,   ktorý   ako   jediná   časť   súdneho   rozhodnutia   nadobúda právoplatnosť a po nadobudnutí právoplatnosti je záväzný pre zákonom stanovený okruh subjektov, medzi ktoré sťažovateľ nepatrí, pretože v danej veci nebol účastníkom konania a ani ním nemohol byť, lebo išlo o spor medzi orgánom verejnej správy a osobou, ktorá sa cítila ukrátená na svojich právach jeho nezákonným zásahom.

Vychádzajúc   z   uvedeného   považuje   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   sťažnosť sťažovateľa za nedôvodnú a navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky túto sťažnosť neprijal.»

Právny   zástupca   sťažovateľky   vo   svojom   vyjadrení   doručenom   ústavnému   súdu4. júna 2015 okrem iného uviedol:

«Pokiaľ Najvyšší súd SR uvádza vo svojom vyjadrení, že posudzovanie otázky, či „rozhodnutia“ o zrušení certifikátov vydané EVPÚ a.s. boli vydané v súlade so zákonom, bolo predmetom skúmania Najvyššieho súdu SR ako predbežná otázka, potom je nevyhnutné uviesť, že podľa § 250v ods. 8 v nadväznosti na § 245 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (aplikovateľné pri nezákonných zásahoch na základe § 250v ods. 8) by v prípade NS SR tvrdenej   aplikovateľnosti   predpisov   správneho   práva   na   rozhodnutie   EVPÚ   a. s.   bolo zrejmé, že na preskúmanie rozhodnutia by v takom prípade bol predpísaný osobitný postup, o   ktorom   navrhovateľ   tvrdil,   že   ho   využil   -   podanie   príslušného   riadneho   opravného prostriedku a v prípade nečinnosti podanie žaloby podľa štvrtej hlavy piatej časti OSP, čo vo svojej sťažnosti uvádzame. V takom prípade by použitie ustanovenia § 245 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku muselo mať špeciálny charakter vo vzťahu k posudzovaniu predbežnej   otázky   podľa   §   135   OSP   a   neumožňovalo   by   posúdenie   predmetnej   otázky Najvyšším súdom SR. K ustanoveniu § 135 Občianskeho súdneho poriadku upravujúcim posudzovanie   predbežných   otázok   je   však   nevyhnutné   uviesť,   že   ani   v   prípade   jeho aplikovateľnosti   jeho   ústavne   konformná   aplikácia   nemôže   odoprieť   Ústavou   SR a medzinárodnými dohovormi garantované práva sťažovateľa na súdnu ochranu a ďalších práv, na ktorých porušení preto sťažovateľ aj naďalej trvá.

Najvyšší súd SR v iných prípadoch týkajúcich sa nezákonných zásahov judikoval, že cieľom ochrany podľa § 250v OSP je ukončenie nezákonného zásahu správneho orgánu, proti ktorému sa fyzická alebo právnická osoba nemôže brániť inými prostriedkami (NS SR

- sp. zn. 3 Sžz/2/2011). Na tomto kompetenčnom základe súd konajúci v správnom súdnictve nesmie vo vzťahu k prostriedku súdnej nápravy zvoleného účastníkom zaujať žiadne iné stanovisko a hodnotenie ako iba to, či tento prostriedok bol účastníkom zvolený správne vzhľadom na ním sledovaný cieľ. Navyše ho za účelom zachovania postavenia nestranného súdneho   orgánu   (dominus   litis)   ani   nesmie   v   konaní   upozorňovať   na   nevhodnosť   ním zvoleného   prostriedku   súdnej   nápravy,   poprípade   namiesto   účastníka   sformulovať   iné nároky rozdielne od požadovaného petitu návrhu (4S/././2/2013). Posudzovanie predbežnej otázky, ktorá by de facto mala byť samostatným súdnym konaním príslušného správneho súdu je preto v rozpore s uvedenými princípmi správneho súdnictva.

K   vyjadreniu   Najvyššieho   súdu   SR,   že   sťažnosť   smerovala   len   voči   dôvodom rozhodnutia,   ktoré   je   záväzné   pre   zákonom   stanovený   okruh   subjektov,   medzi   ktoré sťažovateľ nepatrí, si dovoľujeme naďalej trvať na dôvodoch našej sťažnosti uvedených v časti B., s ktorými sa Najvyšší súd SR nijako nevysporiadal. Autorita Najvyššieho súdu SR ako   štátneho orgánu zodpovedného za zjednocovanie judikatúry nemôže o konkrétnych skutočnostiach a právach a povinnostiach konkrétnej osoby rozhodnúť bez spravodlivého súdneho procesu. Odôvodnenie rozhodnutia je zárukou ústavnosti a základným právnym rámcom   spravodlivosti   a   zákonnosti   súdneho   konania.   Je   preto   nevyhnutnou   súčasťou zákonnosti   a   správnosti   aj   výrokovej   časti   rozhodnutia,   pretože   túto   výrokovú   časť vysvetľuje a dotvára. Skutočnosť, že výrok rozhodnutia je založený na právnych dôvodoch, ktoré   sa   dotýkajú   v   relevantnej   miere   sťažovateľa   potom   nemôže   pôsobiť   nezávisle a s ohľadom na existenciu ďalších konaní, v ktorých sa o predmetných otázkach malo konať, nemôže byť ospravedlnením zásahu do práv sťažovateľa tvrdená nezáväznosť rozhodnutia pre iné subjekty ako tie, ktoré boli účastníkom konania. Uvedené je zdôraznené práve vyššie namietaným špeciálnym právnym režimom správneho súdnictva pri posudzovaní predmetu súdneho konania.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákono ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmalju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzinapadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosťsťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvodyna jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   sa   pri   predbežnom   prerokovaní   sústredil   na   posúdenie,   či   sťažnosťnebola podaná zjavne neoprávnenou osobou.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 12, čl. 20, čl. 46ods.   1 a   čl.   48   ústavy,   práv podľa   čl. 6   a   čl. 14   dohovoru,   ako aj   práva   podľa   čl. 1dodatkového   protokolu   rozsudkom   najvyššieho   súdu,   ako   aj   jemu   predchádzajúcimpostupom.

Najvyšší   súd   v   uvedenom   konaní   napadnutým   rozhodnutím   rozhodoval   vo   vecinávrhu výrobcu tlačiarní (žalobcu), ktorým sa proti žalovanému (Finančnému riaditeľstvuSlovenskej republiky) domáhal ochrany pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správypodľa   §   250v   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“),   ktorý   mal   spočívaťv neoprávnenom   informovaní   akýchkoľvek   podnikateľských   subjektov   o   zrušenícertifikátov   (vydaných   pre   výrobcu   tlačiarní)   na   základe   rozhodnutí   sťažovateľky.   Akovyplýva   z   predložených   listín   a vyjadrení   sťažovateľky   a   najvyššieho   súdu   účastníkmikonania, v danej veci boli výrobca tlačiarní v postavení žalobcu a Finančné riaditeľstvoSlovenskej republiky   v   postavení   žalovaného   správneho   orgánu.   V   rámci   predmetnéhosúdneho   konania   najvyšší   súd   posudzoval   ako   predbežnú   otázku,   či   rozhodnutiasťažovateľky   o   zrušení   certifikátov   boli   vydané   v   súlade   so   zákonom,   pričom   dospelk záveru,   že   ide   o   nulitné   akty   nemajúce   oporu   v   zákone   ani   náležitosti   rozhodnutí.Na základe uvedeného najvyšší súd vyvodil, že žalovaný svojím konaním porušil právovýrobcu tlačiarní na ochranu osobnosti, jeho povesť, dobré meno, ako aj vlastnícke právo,a preto   zakázal   žalovanému   pokračovať   v   porušovaní   jeho   práv   konaním   založenýmna písomnom, ústnom alebo telefonickom informovaní akýchkoľvek subjektov o zrušenícertifikátov.

Ústavný súd konštatuje, že v predmetnej veci išlo o jednoinštančné konanie vedenépodľa piatej hlavy piatej časti OSP, ktorého účelom je poskytnutie súdnej ochrany fyzickejalebo   právnickej   osobe,   ktorá   tvrdí,   že   bola   ukrátená   na svojich   právach   a   právomchránených   záujmoch   nezákonným   zásahom   orgánu   verejnej   správy,   ktorý   nie   jerozhodnutím, a tento zásah bol zameraný proti nej alebo v jeho dôsledku bol proti nejpriamo vykonaný.

Ustanovenie   §   250v   ods.   8   OSP   síce   umožňuje,   aby   sa   na   konanie   o   návrhuproti nezákonnému   zásahu   orgánu   verejnej   správy   primerane   aplikovali   aj   ustanoveniaprvej a druhej hlavy piatej časti OSP, avšak iba za predpokladu, že určitá otázka nie jepriamo upravená v piatej hlave piatej časti OSP. Do okruhu otázok priamo neupravenýchv §250v OSP nespadá otázka účastníkov tohto konania. Na účely predmetného konaniazákonodarca   jednoznačne   vymedzil   okruh   účastníkov   (navrhovateľ,   ktorý   tvrdí,   že   bolukrátený na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánuverejnej správy, a odporca, ktorý tento nezákonný zásah proti navrhovateľovi vykonal),a preto je aj vzhľadom na povahu veci účastníctvo iných osôb vylúčené.

S ohľadom na uvedené možno konštatovať, že sťažovateľka nemala v predmetnomsúdnom konaní procesné postavenie účastníka konania (ani ho nemohla mať), teda nemohlauplatňovať   svoje   procesné   práva   a   plniť   procesné   povinnosti.   Z   toho   dôvodu   nemohlov danom konaní dochádzať k porušovaniu jej základných práv alebo slobôd.

Keďže   sťažnosť   ústavnému   súdu   podala   sťažovateľka,   ktorá   nie   je   aktívne   vecnelegitimovaná   na   jej   podanie,   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   ide   o   sťažnosť   podanúneoprávnenou osobou, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2015