znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 301/2010-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť V. V., R., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu   Trenčín   č.   k.   NM-12T/202/2002-167 z 24. mája   2007,   rozsudkom   Krajského   súdu   v Trenčíne   č.   k.   3   To   146/2007-204 z 28. januára   2008   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 2 Tdo 40/2009 z 15. decembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. V.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júla 2010 doručená sťažnosť V. V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) č. k. NM-12T/202/2002-167 z 24. mája 2007, rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 To 146/2007 z 28. januára 2008 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tdo 40/2009 z 15. decembra 2009.

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol okresným súdom uznaný vinným za spáchanie trestného činu ublíženia na zdraví, za čo mu súd uložil trest odňatia slobody v trvaní   4 mesiacov   a jeho   výkon   podmienečne   odložil   na   skúšobnú   dobu   v trvaní 12 mesiacov.   Krajský   súd   konajúc   o podanom   odvolaní   sťažovateľa   zmenil   napadnuté rozhodnutie okresného súdu vo výroku o treste a uložil mu peňažný trest v sume 5 000 Sk. Najvyšší súd sťažovateľom podané dovolanie odmietol z dôvodu, že podané dovolanie nie je dôvodné.

3.   Sťažovateľ   v podanej   sťažnosti   nesúhlasil   s právnymi   závermi   súdov   v jeho trestnej veci, keď tvrdil, že „Ani jeden súd i keď predmetný prípad trvá viac ako 9 rokov, mi nedokázal preukázateľné zavinenie – útok (naopak nerešpektoval a neakceptoval ani jeden súd moju nutnú obranu, ktorou som sa musel výslovne brániť ).“. K samotnému rozhodnutiu najvyššieho   súdu   sťažovateľ   poukázal   na   rozporuplný/protichodný   výklad   dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“), keď poukázal na to, že „... v prvom rade sa mal vysporiadať s námietkou obvineného, že jednoznačne podľa jeho názoru išlo... z jeho strany o nutnú obranu...“. V závere sťažovateľ poukázal na svoje dôvody, ktoré ho viedli k podaniu ústavnej sťažnosti: „Ja sa domáham aj touto cestou nápravy v zmysle článku   13   –   Právo   na   účinný   prostriedok   nápravy   podľa   DOHOVORU...,   ktorý...   je podstatne vyššej právnej sily ako Trestný zákon a Trestný poriadok Slovenskej republiky.“

4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:„...   Základné   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   V.   V...   zo   strany   Okresného súdu..., Krajského súdu... a tiež... Najvyššieho súdu... bolo porušené.

... Rozhodnutie... Najvyššieho súdu... z... 15. decembra 2009 pod... 2 Tdo 40/2009 zrušuje v celom rozsahu a vec mu vracia na ďalšie konanie.

...   navrhujem,   aby   mi   ústavný   súd...   priznal   aj   primerané   zadosťučinenie   ako nemajetkovú ujmu v sume 4.000.- EUR...“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy, na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

II.A

K napadnutému rozhodnutiu okresného súdu č. k. NM-12T/202/2002-167 z 24. mája 2007

7.   V   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   zakotvený   princíp   subsidiarity,   ktorý   znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení označeného práva sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťou iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo právnickej   osoby   zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

8. V súvislosti s namietaným rozsudkom okresného súdu č. k. NM-12T/202/2002-167   z 24. mája 2007   ústavný   súd   –   vzhľadom   na   v bode   7   uvedené   –   poukazuje   na skutočnosť, že proti tomuto rozhodnutiu bolo možné podať odvolanie (čo sťažovateľ aj využil), a preto sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.B K napadnutým rozhodnutiam krajského súdu sp. zn. 3 To 146/2007 z 28. januára 2008 a najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 40/2009 z 15. decembra 2009

9. Sťažovateľ v podanej sťažnosti namietal porušenie práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to tak vo vzťahu k rozsudku krajského (odvolacieho) súdu sp. zn. 3 To 146/2007 z 28. januára 2008, ako aj najvyššieho (dovolacieho) súdu sp. zn. 2 Tdo 40/2009 z 15. decembra 2009. Jadrom námietok sťažovateľa je skutočnosť, že súdy dospeli   k nesprávnym   právnym   záverom, „...   od   samého   počiatku   ide   o nesprávne posúdenie veci, pretože z jeho strany išlo len o nutnú obranu“. S uvedeným nedostatkom sa okrem   krajského   súdu   nevysporiadal   ani   najvyšší   súd,   ktorý   sťažovateľom   podané dovolanie odmietol z dôvodu nezistenia zákonom predpokladaného dovolacieho dôvodu.

10. Podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo... prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

11.   Článok   6   ods. 1   dohovoru   zahŕňa   „právo   na   súd“,   to   znamená   právo   začať konanie na súde „o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený“, ako jeden z jeho aspektov.   K nemu   pristupujú   záruky   ustanovené   v   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide o organizáciu,   zloženie   súdu   a   vedenie   procesu.   Kvalita   procesu   zahrnutá   v   práve   na spravodlivé   súdne   konanie   v zmysle   čl. 6   ods. 1   dohovoru   je   zabezpečovaná   zárukami procesného a inštitucionálneho charakteru (III. ÚS 136/03).

12.   O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

13.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť   ho   pred   takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl. 7   ústavy (I. ÚS 13/01).

14. Najvyšší (dovolací) súd v uznesení sp. zn. 2 Tdo 40/2009 z 15. decembra 2009 v podstatnom uviedol:

«Najvyšší súd... zistil, že dovolanie podané obvineným... nie je dôvodné, a preto ho podľa § 382 pism. c/ Tr. por. odmietol.

Z obsahu dovolania vyplýva, že obvinený napáda skutkové zistenia súdov prvého a druhého   stupňa   (vykonané   dôkazy,   hodnotenie   jednotlivých   dôkazov),   čo   však   nie   je zákonný dovolací dôvod podľa § 371 Tr. por. Podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. Najvyšší súd... ako súd dovolací... je viazaný zisteným skutkovým stavom veci, tak ako ho ustálili súdy nižšej inštancie... správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

V rámci takto vymedzeného dovolacieho dôvodu je možné účinne namietať právne chyby, ale nie je možné účinne namietať chyby skutkové, t. j. nie je prípustné namietať, že skutok tak ako bol zistený súdmi prvého a druhého stupňa, bol zistený nesprávne a neúplne. Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne uvedených procesných   a   hmotnoprávnych   chýb,   ale   nie   je   určené   na   revíziu   skutkových   zistení ustálených   súdmi   prvého   stupňa,   ani   k   preskúmavaniu   nimi   vykonaného   dokazovania. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže   dopĺňať   a   korigovať   len   súd   odvolací...   Dovolací   súd   nie   je   všeobecnou   treťou inštanciou   zameranou   na   preskúmavanie   všetkých   rozhodnutí   súdov   druhého   stupňa   a samotnú správnosť a úplnosť skutkových zistení nemôže posudzovať už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, bez toho, aby ich mohol podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní sám vykonávať.

Námietky obvineného ktorými namieta, že je nevinný, konal len v nutnej obrane a vec je voči nemu vykonštruovaná z dôvodu pomsty manželky a syna (sám obvinený vo svojom dovolaní však uvádza, že „poškodenú jemne odstrčil“), sú námietkami poukazujúcimi na skutkové   vady,   ktorými   obvinený   napáda   správnosť   hodnotenia   dôkazov   a   správnosť zistenia skutku. Aj na základe vyššie uvedeného možno zhrnúť, že s poukazom na nesprávne skutkové   zistenia   alebo   na   nesúhlas   s   hodnotením   dôkazov   nie   je   možné   vyvodzovať dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.

Na základe uvedených skutočností je zrejmé, že dovolací dôvod podľa § 371 ods. písm. i/ nie je daný, a preto Najvyšší súd... dovolanie obvineného... odmietol...»

15. V danom prípade je relevantnou aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej je na skúmanie   prípustnosti   návrhu   na   začatie   súdneho   konania,   jeho   opodstatnenosti, dodržania   zákonných   lehôt,   oprávnenosti   takýto   návrh   podať,   právomoci   o   ňom   konať a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie   o ňom   ustanovuje   príslušný   procesný   kódex.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd poznamenáva,   že uvedené   obdobne   platí,   aj   pokiaľ   ide   o skúmanie   prípustnosti   návrhu na začatie dovolacieho konania, jeho opodstatnenosti a pod.

16. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup   k súdu,   nie   je   absolútne   a   môže   podliehať   rôznym   obmedzeniam.   Uplatnenie obmedzení   však   nesmie   obmedziť   prístup   jednotlivca   k súdu   takým   spôsobom   a v takej miere,   že   by   uvedené   právo   bolo   dotknuté   v samej   svojej   podstate.   Okrem   toho   tieto obmedzenia   sú   zlučiteľné   s čl. 6 ods. 1   dohovoru,   ktorý   garantuje právo   na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými   prostriedkami   a týmto   cieľom   (napr.   Guérin   c.   Francúzsko,   1998).   Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon spravodlivosti a zvlášť rešpektovať   princíp   právnej   istoty,   ktorá   bola   nastolená   právoplatným   rozhodnutím. Dotknuté   osoby   musia   počítať   s tým,   že   tieto   pravidlá   budú   aplikované.   Jednako   tieto pravidlá   alebo   ich   používanie   nemôžu   týmto   osobám   zabrániť,   aby   využili   existujúci opravný   prostriedok   (napr.   I. ÚS 4/00;   vec   Pérez   De   Rada   Cavanilles   c.   Španielsko, rozsudok ESĽP z 28. októbra 1998).

17.   Otázka   posúdenia   prípustnosti   dovolania   je   otázkou   zákonnosti   a jej   riešenie nemôže   viesť   k   záveru   o porušení   označených   práv   sťažovateľa   (mutatis   mutandis IV. ÚS 35/02).   Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   jej   podstatou   je   nesúhlas   sťažovateľa s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky prípustnosti dovolania v danej veci, pričom najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn.   3   To   146/2007   z 28. januára 2008   (ako   odvolacieho   súdu)   s podrobnou argumentáciou   (pozri   bod   14),   prečo   nie   je   „dovolanie   podané   obvineným...   dôvodné“. Podľa názoru ústavného súdu uvedený výklad najvyššieho súdu nemožno považovať za zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny. V citovanej   časti   odôvodnenia   napadnutého rozhodnutia   najvyšší   súd   zrozumiteľným   a   jednoznačným   spôsobom   uviedol   dôvody, pre ktoré bolo treba dovolanie odmietnuť, a preto ho ústavný súd považuje i z hľadiska ústavných   aspektov   za dostačujúce   a   ústavne   relevantné. Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa s právnym   názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   viesť   k záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd (ako už bolo uvedené) nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu   do   výkonu   tejto   právomoci   najvyššieho   súdu   je   opodstatnená   len   v prípade   jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, mohol by v zmysle citovanej judikatúry nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   a teda   ústavne   nekonformný.   O svojvôli   pri   výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel   a význam   (I. ÚS 303/06),   čo   však,   ako   už   bolo   uvedené,   v okolnostiach   prípadu ústavný súd nezistil a sťažovateľ neuviedol žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné   usudzovať,   že napadnuté   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   je   postihnuté   takými nedostatkami,   ktoré   by odôvodňovali   záver   o   jeho   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení označených práv sťažovateľa.

18.   Na   základe   uvedeného,   ako   aj   so   zreteľom   na   argumentáciu   sťažovateľa v sťažnosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   v danom   prípade   nemožno   prijať   záver   o vecnej súvislosti medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a označeným porušením práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Vzhľadom na to ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, že sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 40/2009 z 15. decembra 2009, odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

19.   Sťažovateľ   nesúhlasil   tiež   s rozsudkom   krajského   súdu,   ktorý   zmenil prvostupňový rozsudok vo výroku o treste a uložil mu peňažný trest v sume 5 000 Sk (pozri bod 2). Tomuto vytýkal, že ... sa mal vysporiadať s námietkou obvineného, že... podľa jeho názoru išlo... z jeho strany o nutnú obranu..““. Z obsahu sťažnosti vzťahujúceho sa na túto jej   časť   vyplýva,   že   jej   podstatou   je nesúhlas   sťažovateľa   s hodnotením   vykonaného dokazovania a právnym názorom všeobecných súdov, teda s ich interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v jeho trestnej veci.

20. Krajský súd v rozsudku sp. zn. 3 To 146/2007 z 28. januára 2008 v podstatnom uviedol:

„Citovaným rozsudkom okresného súdu bol V. V. uznaný vinným z trestného činu ublíženia na zdraví..., pretože dňa 24. 8. 2001... po predchádzajúcom verbálnom konflikte udrel jedenkrát Z. V. zovretou päsťou do ľavého ramena, následkom čoho táto spadla do záhonu ruží, potom čo sa postavila a oznámila mu, že zavolá políciu, ju opätovne jedenkrát udrel zovretou päsťou do ľavej časti tváre do oblasti lícnej kosti a ľavého ucha, čím jej spôsobil zranenia a to: pomliaždenie ľavej strany hlavy, poruchu sluchu na ľavom uchu a pomliaždenie ľavého ramenného pletenca s dobou práceneschopnosti od 28. 8. 2001 do 12. 10. 2001. Bol za to odsúdený podľa § 221 ods. 1 Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 4 mesiace, výkon ktorého bol... podmienečne odložený na skúšobnú dobu 12 mesiacov. Podľa § 228 ods. 1 Tr. por. bol obžalovaný zaviazaný k náhrade škody Z. V. vo výške 2.700,- Sk.

Proti   tomuto   rozsudku   podal   obžalovaný   odvolanie.   V   písomne   odôvodnenom odvolaní   prostredníctvom   svojho   obhajcu   žiadal,   aby   odvolací   súd   napadnutý rozsudok zrušil a spod obžaloby ho oslobodil, pretože je nevinný. Jediným dôkazom proti nemu je lekárska správa a znalecký posudok, ktoré dôkazy - vychádzali len zo subjektívnych pocitov poškodenej.   Policajt,   ktorý   bol   privolaný   na   miesto   činu   nevidel   žiadne   zranenia u poškodenej okrem škrabancov od kríkov. Je bezúhonným občanom a ide tu len o pomstu rozvedenej manželky a verejnú diskrimináciu. Na verejnom zasadnutí dodal, že manželka ho sama napadla metlou a udrela a sám sa len bránil tak, že ju odstrčil. Konal teda v nutnej obrane.

Zástupca krajského prokurátora navrhol zvážiť vzhľadom na dobu, ktorá uplynula od predmetného skutku uloženie miernejšieho trestu.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok... a po preskúmaní všetkých dôkazov založených   v   trestnom   spise   rozhodol   tak,   ako   je   uvedené   vo   výrokovej   časti   tohto rozhodnutia...

Pokiaľ   sa   týka   skutkových   zistení   krajský   súd   sa   stotožnil   v   plnom   rozsahu   so zisteniami   okresného   súdu.   Tento   vykonal   na   viacerých   pojednávaniach   rozsiahlejšie dokazovanie.   Nemohol   prihliadať   len   k   tvrdeniam   obžalovaného   a   prehliadať   dôkazy svedčiace   v   jeho   neprospech.   Každý   súd   hodnotí   dôkazy   podľa   svojho   vnútorného presvedčenia a to jednotlivo i v ich súhrne. Je nesporné, že v inkriminovanú dobu došlo medzi   obžalovaným   a Z.   V.   najskôr   k   slovnému   konfliktu   a   neskôr   k   jej   fyzickému napadnutiu. Sám obžalovaný doznal, že za danej situácie ju odstrčil tak, že upadla do kríkov ruží.   Tvrdenia   poškodenej   o   úderoch   päsťou   zodpovedajú   lekárskej   správe   a   najmä znaleckému posudku. Sú leda objektívnymi dôkazmi potvrdzujúcimi výpoveď poškodenej a v rozpore s výpoveďami obžalovaného. Na tom nemôžu nič zmeniť ani tvrdenia obžalovaného o určitej pomste zo strany jeho bývalej manželky za rozvod a smerujúce k spochybneniu jej vierohodnosti.

Na základe naznačených skutkových záverov je v súlade i právne posúdenie konania obžalovaného ako trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1 Tr. zák. Len pre úplnosť   je   potrebné   dodať,   že   aj   keď   by   bolo   pravdivé   tvrdenie   obžalovaného   o   jeho napadnutí metlou zo strany poškodenej nemohlo by ísť s ohľadom na okolnosti prípadu a intenzitu jeho napadnutia o nutnú obranu.

Krajský súd však v súlade s návrhom prokurátora na verejnom zasadnutí sa stotožnil s   tým,   že   vzhľadom   na   dobu   činu   a   jeho   riadny   život   po   ňom,   nie   je   potrebné   na obžalovaného pôsobiť podmienečným trestom odňatia slobody a aj peňažný trest v najnižšej výmere splní zákonný účel trestu a bude do budúcnosti pre obžalovaného varovaním. Keďže odvolací súd nezistil žiadne pochybenie vo výroku o náhrade škody, nechal tento výrok svojim rozhodnutím nedotknutý“.

21. Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského (odvolacieho) súdu sp. zn. 3 To 146/2007 z 28. januára 2008, ústavný súd nezistil, že by napadnutý postup a rozhodnutie krajského súdu boli svojvoľné a že by zasahovali do práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

22. Podľa názoru ústavného súdu právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené   iba   tou   skutočnosťou,   že   sa   všeobecné   súdy   nestotožnia   vo   svojich   záveroch s požiadavkami   účastníka   konania.   Navyše   treba   uviesť,   že   z pohľadu   ústavného   súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené. V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že jeho ingerencia do výkonu právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade nezlučiteľnosti ich rozhodnutí   a postupov,   ktoré   ich   vydaniu   predchádzali,   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   (mutatis   mutandis   I. ÚS 74/02,   I. ÚS 236/03,   IV. ÚS 164/04, IV. ÚS 216/05).   Ústavný   súd   v rámci   svojej   predchádzajúcej   rozhodovacej   činnosti opakovane   vyslovil,   že   posúdenie   akejkoľvek   skutkovej   a právnej   otázky   všeobecným súdom by sa mohlo stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu len v prípade, ak by závery,   ku ktorým   všeobecný   súd   dospel,   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že aj judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), tak aj doterajšia   judikatúra   ESĽP   (napríklad   v prípade   Delcourt,   resp.   Monnel   a Morris)   pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu.

23. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a aplikoval,   a jeho   úvahy   vychádzajú z konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a preto   aj   celkom   legitímne   a právne   akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení Trestného zákona a Trestného poriadku je namietaný rozsudok krajského súdu aj náležite odôvodnený. Ústavný súd preto považuje postup   krajského   súdu   pri   preskúmavaní   rozhodnutia   okresného   súdu   za   legitímny a vylučujúci   možné   porušenie   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru.   V súvislosti so sťažovateľovým   prejavom   nespokojnosti   s namietaným   rozsudkom   krajského   súdu ústavný   súd   konštatuje,   že   obsahom   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   nie   je   záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby   postup   súdu   bol   v súlade   so zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a aby   jeho rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné,   preskúmateľné   a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

24. Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením označených práv, a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti vo vzťahu ku krajskému súdu odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.C

25. Pokiaľ ide o sťažovateľom v texte sťažnosti (nie v jej petite, pozn.) namietané porušenie   jeho   práva   podľa   čl. 13   dohovoru,   ústavný   súd   konštatuje,   že   závery   prijaté o neopodstatnenosti sťažnosti v časti namietajúcej porušenie práva na spravodlivé súdne konanie sa v celom rozsahu vzťahujú aj na záver o neopodstatnenosti sťažnosti vo vzťahu k právu podľa čl. 13 dohovoru, ktoré už preto nie je potrebné podrobnejšie odôvodňovať. Ak totiž najvyšší súd zjavne nemohol porušiť právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, potom nemožno   uvažovať   ani   o príčinnej   súvislosti   medzi   dovolacím   uznesením   a porušením predmetného práva sťažovateľa.

III.

26. Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko sudca Milan Ľalík.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2010