znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 301/09-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. októbra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., M., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   čl.   1   ods.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 1030/00 a Krajského súdu v Prešove a jeho rozsudkom sp. zn. 5 Co 267/2008 z 28. apríla 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2009 doručená   sťažnosť   J.   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   postupom   Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 1030/00 a Krajského súdu   v   Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   a   jeho   rozsudkom   sp. zn.   5 Co 267/2008 z 28. apríla 2009.

2. Zo sťažnosti, ako aj zo súvisiaceho spisu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 230/07 vyplýva, že konanie na okresnom súde začalo návrhom proti dvom žalovaným osobám na určenie, že im nevzniklo vlastnícke právo k pozemku, a na zrušenie registrácie dohôd Štátnym   notárstvom   v B.   Na   okresnom   súde   bolo   vedené   pod   sp.   zn.   8   C   1030/00 na základe návrhu podaného 29. decembra 2000. V uvedenom konaní okresný súd rozhodol rozsudkom   č.   k.   8   C   1030/2000-125   z   10.   septembra   2008,   ktorým   žalobu   zamietol a vyslovil,   že   žalobca   (v   konaní   pred   ústavným   súdom   sťažovateľ,   pozn.)   je   povinný zaplatiť   žalovaným   trovy   konania.   Proti   uvedenému   rozsudku   sa   sťažovateľ   odvolal. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 5 Co 267/2008 z 28. apríla 2009 zamietol návrh žalobcu na ustanovenie mu advokáta a potvrdil rozsudok okresného súdu okrem výroku o trovách konania. Rozhodnutie okresného súdu vo veci samej sa stalo právoplatným 15. júna 2009.

3. Podľa tvrdení sťažovateľa boli v uvedených konaniach „... na môj úkor porušené základné a ľudské práva a najmä práva podľa ods. 4), čl. 20 Ústavy SR v spojení s ods. 1), čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru, pretože ja som bol zbavený časti svojho pozemku, ktorý keby aj prebehol riadnym vyvlastnením podľa našich zákonov, nebol tu naplnený základný predpoklad vyvlastnenia, že toto je možné vykonať iba vo verejnom a nikdy nie iba v individuálnom záujme...“.

4. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný o sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„1.) Vyslovuje, že základné a ľudské práva J. Š. podľa čl. 20 Ústavy SR v spojení s jej čl. 46 i ods. 1), čl. 6 Dohovoru v kontinuite s ods. 1), čl. 1 jeho Dodatkového protokolu postupom   Krajského   súdu   v   Prešove   a   Okresného   súdu   v   Bardejove   v   súdnom   konaní vedenom u neho pod č. 8 C 1030/00 porušené boli.

2.)   Zrušuje   konečný   rozsudok   Krajského   súdu   v   Prešove   sp.   zn.   5   Co   267/08, zo dňa 28. IV. 09, v spojení s právoplatným rozhodnutím prvostupňového bardejovského súdu pod č. k. 8 C 1030/00-125, zo dňa 10. 9. 08 a vracia túto vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie – alebo alternatívne...

2a) Priznáva J. Š. spravodlivé finančné zadosťučinenie vo výške 7 tis. EUR (slovom sedemtisíc eur) za majetkovú ujmu a 3 tis. EUR (slovom tritisíc eur), ako nemajetkovú ujmu, ktoré sú mu povinné právne subjekty tohto konania Okresný súd v Bardejove a Krajský súd v   Prešove   uhradiť   spoločne   a   nerozdielne   do   2-och   mesiacov   od právoplatnosti   tohto ústavného nálezu.

3.) Ukladá   Okresnému   súdu   v   Bardejove   a   Krajskému   súdu   v   Prešove   uhradiť spoločne   a   nerozdielne   vzniklé   trovy   tohto   súdneho   konania,   a   to   v   lehote   15-tich dní od právoplatnosti tohto ústavného nálezu.“

II.

4. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd rozhoduje iný súd.

5. Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6. Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   4 a čl. 46 ods.   1   ústavy   a   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   čl.   1   ods.   1   dodatkového protokolu postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 1030/00 a postupom a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 267/2008.

7. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti, v ktorej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1   ods.   1   dodatkového   protokolu   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 8 C 1030/00, ústavný súd vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, podľa ktorej je jeho   právomoc   rozhodovať   o   sťažnostiach   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   založená na princípe subsidiarity, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   bolo   prípustné   odvolanie.   Sťažovateľ   uvedenú možnosť využil a proti rozsudku podal odvolanie, na základe ktorého krajský súd vo veci rozhodol tak, že potvrdil rozsudok okrem výroku o trovách konania. Rozsudok vo výroku o trovách konania zrušil a v rozsahu zrušenia ho vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Na základe uvedených skutočností nie je ústavný súd oprávnený o tejto časti sťažnosti konať, a preto ju po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu nedostatku právomoci.

8. Úlohou   ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   je   tiež   posúdiť, či tento nie je zjavne neopodstatnený. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno   o   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 236/09).

9. Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

10. Ústavný súd v súvislosti so svojím ústavným postavením vo svojej stabilizovanej judikatúre   zdôrazňuje,   že   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,   ktoré   ho pri   výklade a   uplatňovaní zákonov viedli   k rozhodnutiu   vo veci   samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, IV. ÚS 236/09 a iné).

11. Vzhľadom na uvedené bolo úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní posúdiť,   či   sťažnosť   sťažovateľa   nie   je   v   časti,   ktorou   namieta   porušenie   svojich   práv napadnutým rozsudkom krajského súdu, zjavne neopodstatnená. Ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu a dôvody, ktorými odôvodnil správnosť rozhodnutia okresného súdu. Krajský súd pri svojom rozhodovaní poukázal aj na skutočnosť, že okrem skutočností   uvedených   v   odôvodnení   rozsudku   okresného   súdu   sa   na   vec   vzťahuje aj ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri ňom nebolo použité, a preto podľa § 213 ods. 2 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   umožnil   sťažovateľovi   vyjadriť sa k možnej aplikácii ustanovenia § 80 písm. c) OSP.

Po   preskúmaní   namietaného   rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd   konštatoval, že ho nemožno považovať ani za zjavne neodôvodnený, ani za arbitrárny, pričom právne názory,   na   ktorých   je   založený,   sú   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľné   a   udržateľné. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymi názormi krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osobe viesť k záveru o ich zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory krajského súdu svojimi vlastnými právnymi   názormi.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii   zákonného   predpisu   všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd náležite odôvodnil, z akých dôvodov potvrdil rozsudok okresného súdu, pričom je dôležité zdôrazniť, že aj tento vo svojom rozsudku vychádzal z právoplatných rozhodnutí okresného súdu, ktorými bolo potvrdené vlastníctvo žalovaných.

12. Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

13. Po   odmietnutí   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. októbra 2009