znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 301/08-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. septembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť A. B., Ž., a Ing. J. H., Ž., zastúpených advokátom JUDr. P. K., Ž., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 13 C 486/1992 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. B. a Ing. J. H.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júna 2008 doručená   sťažnosť   A.   B.   a   Ing.   J.   H.   (ďalej   len   „sťažovateľky“),   v ktorej   namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej len   „dohovor“)   postupom   Okresného súdu   Žilina (ďalej   len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 486/1992.

Zo sťažnosti vyplýva, že k porušovaniu práva sťažovateliek na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   dochádza   postupom   okresného   súdu   v súdnom   konaní   o vydanie nehnuteľnosti   začatom   23.   marca   1992   vedenom   pod   sp.   zn.   13   C 486/1992   na tomto skutkovom základe:

„Prvý úkon, ktorý bol vo veci urobený zo strany súdu bolo vytýčenie pojednávania na deň 19. 10. 1992, pričom hneď prvé pojednávanie bolo odročené na neurčito.

Dňa 28. 4. 1993 bol na dožiadanom súde uskutočnený výsluch odporkyne v rade 3/. Ďalší termín pojednávania bol určený na deň 6. 5. 1993, dňa 14. 5. 1993 bola dožiadaným súdom vypočutá odporkyňa v rade 4/.

Následne po troch rokoch bol určený termín pojednávania na Okresnom súde Žilina, pojednávanie bolo odročené na termín 29. 5. 1996, následne pojednávanie zo dňa 29. 5. 1996 bolo opäť odročené na neurčito a termín ďalšieho pojednávania bol určený na deň 10. 2. 1998. Na pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 24. 3. 1998 bol vyhlásený rozsudok vo veci samej, dňa 7. 12. 2000, teda až necelé dva roky po vyhlásení rozsudku bol vyhlásený doplňujúci rozsudok.

Dňa   8.   1.   2002   bol   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   rozhodnutím   Krajského   súdu v Žiline sp. zn. 13 Co 1352/01 zrušený a vec bola vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Vo veci sa začalo opäť konať až 12. 4. 2004 kedy sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré však bolo opätovne odročené na termín 14. 6. 2005.

Dňa 14.   6.   2005 bolo na pojednávaní vyhlásené uznesenie, že súd pojednávanie odročuje na neurčito za účelom vypracovania znaleckého posudku, od tohto okamihu sa v predmetnej veci nekonalo žiadne ďalšie pojednávanie.

Listom adresovaným Predsedovi Okresného súdu Žilina zo dňa 12.   7.   2007 sme podali   sťažnosť   na   prieťahy   v   súdnom   konaní,   vedenom   pod   číslom   13   C   486/1992 s odôvodnením, že návrh bol podaný na Okresnom súde v Žiline dňa 23. 3. 1992 a do dňa podania   sťažnosti   nebolo   vo   veci   právoplatne rozhodnuté,   a   to aj   napriek tomu,   že už uplynula značná doba, t. j. doba 15-tich rokov od podania návrhu.

Podpredseda   Okresného   súdu   Žilina   sa   listom   zo   dňa   05.   09.   2007   k   sťažnosti vyjadril tak, že od pridelenia veci konajúcej sudkyni sa koná priebežne bez zbytočných prieťahov. Podanú sťažnosť považuje za čiastočne dôvodnú. K prieťahom došlo v období, ktoré predchádzalo prideleniu veci súčasnej zákonnej sudkyni, teda pred rokom 2003, kedy bol Okresný súd Žilina v zlom materiálnom aj personálnom stave.

Uznesením Okresného súdu Žilina zo dňa 08. 04. 2008, č. k. 13 C 486/92-498 bolo konanie prerušené.“

Sťažovateľky   sú   toho   názoru, že   v   konaní   vedenom   na   okresnom   súde   došlo k porušeniu ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľky v závere sťažnosti navrhujú, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1. Okresný súd Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 486/1992 porušil základné právo A. B. a Ing. J. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. Ústavy Slovenskej republiky, ako aj ich právo na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 486/1992 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3. A. B. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 900.000,- Sk (slovom deväťstotisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Žilina povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Ing.   J.   H.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   900.000,-   Sk {slovom deväťstotisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Žilina povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Okresný súd v Žiline je povinný sťažovateľkám nahradiť trovy konania, tak ako budú vyčíslené.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva a slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez zbytočných   prieťahov,   a   podľa   čl.   6   ods.   1   prvej   vety   dohovoru   aby   bola   jeho   vec spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   garantovaného   v   čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské   práva   (ďalej   aj   „ESĽP“)   k čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote,   preto   v   obsahu týchto   práv   nemožno   vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   toho   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   ktorej   reálnosť by mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (IV. ÚS 92/04,   III. ÚS 168/05, IV. ÚS 221/05).

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateliek,   že   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 486/1992 bolo porušené nimi označené základné právo garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V uvedenej   veci   posudzoval   ústavný   súd   sťažovateľkami   namietané   prieťahy v súdnom konaní vedenom na okresnom súde predovšetkým vo väzbe k inštitútu prerušenia konania.

Z dôvodu prerušenia konania pred okresným súdom uznesením č. k. 13 C 486/1992-498 z 8. apríla 2008 sa nemôžu v prerušovanom konaní vykonávať žiadne procesné úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty účastníkov, a tým k naplneniu účelu označeného základného práva, tak ako to už bolo uvedené. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nečinnosť   súdu   v dôsledku   existencie   zákonnej   prekážky   jeho   postupu,   tak   ako   to   je v danom prípade, neposudzuje ako zbytočné prieťahy v súdnom konaní, resp. prejednanie veci v neprimeranej lehote (napr. II. ÚS 3/00, III. ÚS 42/02, I. ÚS 124/04).

S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou   neprichádza   do   úvahy,   aby   ústavný   súd   zatiaľ   postup   okresného   súdu v napadnutom konaní po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie kvalifikoval ako porušenie práva sťažovateliek garantovaného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto podľa § 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   rozhodol   o odmietnutí   sťažnosti   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť,   i keď   si   je   vedomý   toho,   že   prerušenie   napadnutého   konania   môže prispieť   k predĺženiu   konania,   toto   je   však   vzhľadom   na   obligatórnosť   prerušenia   plne závislé od skončenia dedičského konania vedeného na Okresnom súde Senica pod sp. zn. 9 D 153/2007, ktoré touto sťažnosťou napadnuté nebolo.

Dobu prerušenia konania nemožno považovať za zbytočné prieťahy, ktoré by boli spôsobené   činnosťou   (nečinnosťou)   súdu   v občianskoprávnom   konaní.   Platí   to predovšetkým   v majetkových   veciach,   v   ktorých   navrhovateľ   alebo   odporca   zomrie a konanie je prerušené podľa § 107 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku do skončenia konania o dedičstve. Následne súd v konaní pokračuje s dedičmi účastníka, len čo sa skončí konanie o dedičstve, pokiaľ povaha veci nepripúšťa, aby sa s týmito dedičmi nepokračovalo skôr.

Okrem už uvedeného v prípade námietok porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   týkajúcich   sa   prieťahov   v čase   pred uvedeným   prerušením   konania   ústavný   súd   konštatuje,   že   ich   na základe   predloženej sťažnosti   preskúmavať nemohol,   pretože   sťažovateľky   svoju   sťažnosť   nepodali   v lehote dvoch mesiacov ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo o inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd už rozhodol, že v kontexte citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03). Obdobne to platí aj pre právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 34/03). Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľky sa   o namietaných   skutočnostiach   (prieťahoch   v konaní)   mohli   dozvedieť   najneskoršie 11. apríla 2008, keď bolo uznesenie č. k. 13 C 486/1992-498 z 8. apríla 2008 (o prerušení konania) doručené ich právnemu zástupcovi.

Vo   vzťahu   k tejto   časti   sťažnosti   ústavný   súd   vzhľadom   na   deň   jej   doručenia (30. jún 2008)   konštatuje,   že   bola   podaná   po   uplynutí   dvojmesačnej   lehoty   ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Z týchto dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť v tejto časti odmietol ako podanú oneskorene.

Po   odmietnutí   sťažnosti   už   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať   sa   ďalšími požiadavkami sťažovateliek na rozhodnutie ústavného súdu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2008