znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 301/06-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. októbra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť V. B., K., zastúpeného advokátom JUDr. F. C., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, personálnym rozkazom riaditeľa Ústavu na výkon väzby a Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Košice č. 159 z 24. septembra 2003, rozhodnutím Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže č. GR ZVJS-3-45/50-2003 z 25. novembra 2003 a rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sž 110/04 z 28. februára 2005 a sp. zn. 1 Sž-o-NS 120/2005 z 26. januára 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. B.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. mája 2006 doručená sťažnosť V. B., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva na súdnu a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   2   v spojení   s čl.   2   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), personálnym rozkazom riaditeľa Ústavu na výkon väzby a Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Košice č. 159 z 24. septembra 2003 (ďalej len „personálny rozkaz“), rozhodnutím Generálneho riaditeľstva   Zboru väzenskej a justičnej stráže (ďalej aj „generálne riaditeľstvo“) č. GR ZVJS-3-45/50-2003 z 25. novembra 2003 a rozsudkami   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 1 Sž 110/04 z 28. februára 2005 a sp. zn. 1 Sž-o-NS 120/2005 z 26. januára 2006.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   personálnym   rozkazom   prepustený zo služobného pomeru príslušníka Zboru väzenskej a justičnej stráže podľa § 192 ods. 1 písm. e)   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   73/1998   Z.   z.   o štátnej   službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 79/1998 Z. z.“ ).

Sťažovateľ   proti   tomuto   personálnemu   rozkazu   podal   odvolanie   generálnemu riaditeľstvu,   ktoré   bolo zamietnuté, a teda   personálny rozkaz bol   potvrdený.   Sťažovateľ spolu s ďalšími osobami podal najvyššiemu súdu žalobu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti   rozhodnutia   generálneho   riaditeľstva.   V tejto   žalobe   bola   podľa   názoru sťažovateľa   precízne   a podrobne   opísaná   skutková   a právna   genéza   administratívno-správneho sporu, ako aj dôvody, na základe ktorých boli z objektívnych príčin nezákonným spôsobom zaobstarané maturitné vysvedčenia. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 1 Sž 110/04 z 28. februára 2005 žalobu sťažovateľa zamietol. V odôvodnení tohto rozsudku sa podľa tvrdenia sťažovateľa argumentuje tým, že prepúšťací dôvod bol opodstatnený a uplatnený včas.   Pretože   sťažovateľ   nesúhlasil   s odôvodnením   uvedeného   rozhodnutia   najvyššieho súdu,   14.   apríla   2005   podal   proti   nemu   odvolanie,   v ktorom   okrem   iného   poukázal na viacero ustanovení zákona č. 79/1998 Z. z., ktoré služobný orgán podľa sťažovateľa nesprávne a aj nezákonne aplikoval na sťažovateľov prípad, ďalej poukázal na to, že neboli zohľadnené   všetky   skutočnosti   a okolnosti   prípadu,   sankcia   spojená   s prepustením zo služobného pomeru je neprimerane prísna a že nebol informovaný o lehote a možnosti dosiahnutia požadovaného vzdelania.

O odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   1   Sž-o-NS 120/2005 z 26. januára 2006 tak, že napadnuté rozhodnutie potvrdil.

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom prerokovaní prijal sťažnosť na ďalšie konanie a následne vydal tento nález:

Personálnym rozkazom riaditeľa Ústavu na výkon väzby a Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Košice č. 159 z 24. septembra 2003, rozhodnutím Generálneho riaditeľstva Zboru   väzenskej   a justičnej   stráže   č.   GR   ZVJS-3-45/50-2003   z 25.   novembra   2003 a rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sž 110/04 z 28. februára 2005   a sp.   zn.   1   Sž-o-NS   120/2005   z   26.   januára   2006   bolo   porušené   základné   právo na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

1.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetnou   sťažnosťou   sťažovateľ   okrem   iného napadol personálny rozkaz riaditeľa č. 159 z 24. septembra 2003, rozhodnutie generálneho riaditeľstva č. GR ZVJS-3-45/50-2003 z 25. novembra 2003 a rozsudok najvyššieho súdu sp.   zn.   1   Sž   110/04   z 28.   februára   2005,   ktorým   bolo   rozhodnuté   o jeho   žalobe o preskúmanie   zákonnosti   uvedeného   rozhodnutia   riaditeľstva   tak,   že   ju   zamietol. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc   preskúmavať   napadnutý   personálny   rozkaz   a rozhodnutie   generálneho riaditeľstva, keďže proti nim boli prípustné riadne opravné prostriedky, ktoré sťažovateľ využil, a rovnako tak nemá ústavný súd právomoc preskúmavať ani označený prvostupňový rozsudok najvyššieho súdu, pretože o odvolaní proti nemu rozhodoval najvyšší súd ako súd odvolací rozsudkom sp. zn. 1 Sž-o-NS 120/05 z 26. januára 2006. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

2. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok sp. zn. 1 Sž-o-NS 120/05 z 26. januára 2006 možno zo sťažnosti vyvodiť,   že sťažovateľ vidí   porušenie svojho práva   na spravodlivé súdne konanie a základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu v spôsobe, akým sa najvyšší súd vysporiadal s vykonanými dôkazmi v rámci ich hodnotenia a následného vyvodenia zodpovedajúcich skutkových a právnych záverov v jeho meritórnom konečnom rozhodnutí.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o veci   konať   a rozhodnúť   (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Obdobne čl. 6 ods. 1 dohovoru   zahŕňa   „právo   na   súd“,   to   znamená   právo   začať   konanie   na   súde v „občianskoprávnych   veciach“   ako   jeden   z jeho   aspektov.   K nemu   pristupujú   záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru pokiaľ ide o organizáciu, zloženie súdu a vedenie procesu. Kvalita   procesu   zahrnutá   v práve   na   spravodlivé   súdne   konanie   v zmysle   čl.   6   ods.   1 dohovoru   je   zabezpečená   zárukami   procesného   a inštitucionálneho   charakteru (III. ÚS 136/03).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu nie je ústavný súd súčasťou systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

Pokiaľ   ide   o sťažovateľom   namietané   porušenie   jeho   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru a základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy označeným rozsudkom najvyššieho súdu,   ústavný   súd   konštatuje,   že   v danej   veci   nebola   vylúčená   právomoc   všeobecných súdov.

Sťažovateľ sa ochrany svojich práv mohol podľa Občianskeho súdneho poriadku účinne domáhať, a aj sa domáhal, využitím riadneho opravného prostriedku - odvolania. Najvyšší súd bol teda v rámci odvolacieho konania vedeného pod sp. zn. 1 Sž-o-NS 120/05 súdom,   ktorý   rozhodol   v zmysle   čl.   127   ústavy   o ochrane   práv   a slobôd   sťažovateľa, porušenie ktorých v sťažnosti podanej ústavnému súdu namieta.

V právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne   iba   posúdenie,   či   účinky   výkonu právomoci   najvyššieho   súdu   v súvislosti   s jeho   rozhodnutím   o odvolaní   sťažovateľa (rozsudkom   sp.   zn.   1   Sž-o-NS   120/05   z 26.   januára   2006)   sú   zlúčiteľné   s označeným článkom dohovoru a ústavy.

Po   oboznámení   sa   s obsahom   rozsudku   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   dospel k záveru, že tento svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo vyplýva aj z nasledujúcej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku: „Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal napadnuté rozhodnutie a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nebolo možné vyhovieť. Skutkový stav vo veci bol dostatočne zistený a sporný medzi účastníkmi nebol. Z neho vyplynulo, že žalobca predložil žalovanému falošný doklad – maturitné vysvedčenie, na   základe   ktorého   bol   zaradený   do   stálej   štátnej   služby,   aj   keď   nespĺňal   potrebné kvalifikačné predpoklady. Žalobca za finančnú úplatu zaobstaral maturitné vysvedčenie, ktoré predložil žalovanému, a ktoré slúžilo ako podklad pre jeho zaradenie do stálej štátnej služby. Inak by žalobca spadal do prípravnej štátnej služby, čo by sa odzrkadlilo na jeho postavení a na finančnom ohodnotení. Tak ako súd, konajúci ako súd prvého stupňa, tak aj odvolací súd konštatoval, že žalobca si bol vedomý svojho konania, a to v záujme získania výhod na žalovanom, pričom si plne uvedomoval nekalosť a amorálnosť svojho konania. Na takomto konaní nebolo možné zohľadniť pohnútky žalobcu, pretože rozhodujúcim bolo jeho   konanie,   ktoré   bolo   nezlúčiteľné   s výkonom   štátnej   služby   tým   skôr,   že   išlo o príslušníka, ktorého viazala služobná prísaha. Závery napadnutého rozhodnutia týkajúce sa plynutia lehôt a procesného konania boli v súlade so zákonom, teda správne a odvolací senát   ich   v plnom   rozsahu   akceptoval.   Podľa   ustanovenia   §   244   ods.   1   OSP   súdy v správnom   súdnictve   preskúmavajú   zákonnosť   rozhodnutí   a postupov   orgánov   verejnej správy. Toto ustanovenie bolo základom pre postup súdov pri preskúmavaní rozhodnutia žalovaného.   Súdy   konštatovali,   že   konanie   žalovaného   bolo   v súlade   so   zákonom,   bol správne a dostatočne zistený skutkový stav, ktorý dával dostatočný obraz pre vyvodenie právneho záveru voči žalobcovi v súlade so zákonom. Za týchto okolností odvolací súd preto   potvrdil   napadnutý   rozsudok   ako   zákonný,   postupujúc   podľa   ustanovenia   §   219 OSP.“

Predmetné rozhodnutie obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama o sebe   na   prijatie   záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03).

Ústavný   súd   sa   z obsahu   napadnutého   rozsudku   presvedčil,   že   odvolací   súd   sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Z ústavnoprávneho hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutého odvolacieho   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne   odôvodnené   a majú   oporu   v dokazovaní vykonanom   v správnom   súdnictve.   Pretože   namietané   rozhodnutie   najvyššieho   súdu nevykazuje   znaky   svojvôle   a je   dostatočne   odôvodnené   na   základe   jeho   vlastných myšlienkových   postupov   a hodnotení,   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a za tejto situácie nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc   z uvedeného   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   niet   žiadnej   spojitosti medzi odôvodnením   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   a namietaným porušením   základného práva   sťažovateľa   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   a práva   na   spravodlivý   proces (m. m. IV. ÚS 112/05).

Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v danom prípade sú zlúčiteľné so sťažovateľom označenými právami, sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. októbra 2006