znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 300/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2014 predbežne prerokoval sťažnosť J. L., Košice,   zastúpeného advokátom JUDr. Gerhardom Zvolánekom,   Štúrova   20,   Košice,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a slobôd a práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 To 76/2013 zo 7. novembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. L.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 30. januára 2014 doručená sťažnosť J. L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho   základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“) sp. zn. 7 To 76/2013 zo 7. novembra 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol 15. mája 2013 rozsudkom Okresného   súdu   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   6   T   12/2012   vyhláseným na hlavnom pojednávaní uznaný vinným z prečinu útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 Trestného zákona, za čo mu okresný súd uložil trest odňatia slobody vo výmere jedného roka. Súd sťažovateľovi výkon trestu podmienečne odložil a určil skúšobnú dobu v trvaní jedného roka.

3.   Sťažovateľ   si   následne   zvolil   obhajcu,   ktorý   podaním   z 28.   mája   2013   súdu oznámil,   že   ho   sťažovateľ   poveril   obhajobou,   a požiadal   súd,   aby   mu   doručil   všetky písomnosti týkajúce sa sťažovateľovej trestnej veci. Odsudzujúci rozsudok okresného súdu bol sťažovateľovmu obhajcovi doručený 15. júla 2013. Dňa 23. júla 2013 podal sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu odvolanie.

4.   Napadnutým   uznesením   bolo   sťažovateľovo   odvolanie   zamietnuté   ako   podané oneskorene.

5.   Sťažovateľ   namieta,   že   lehota   na   podanie   odvolania   mala   byť   počítaná od doručenia rozsudku okresného súdu jeho obhajcovi (15. júla 2013), a nie od vyhlásenia rozsudku (15. mája 2013). Sťažovateľ poukazuje na § 173 ods. 2 Trestného poriadku, ktorý ustanovuje, že rovnopis rozsudku sa doručuje aj obhajcovi obžalovaného. Sťažovateľ ďalej vyjadril   názor,   že   je   úplne   bez   významu,   že   vykonávanie   práv   obhajoby   prevzal   jeho obhajca až po tom, ako bol rozsudok vyhlásený na hlavnom pojednávaní za prítomnosti obžalovaného, ktorý v tom čase nebol právne zastúpený obhajcom.

6. Na základe uvedeného malo dôjsť k porušeniu sťažovateľom v petite sťažnosti označených práv. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie ním označených práv, napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a priznal mu trovy právneho zastúpenia.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento   zákon   neustanovuje   inak.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Z ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu základných   práv   a   slobôd,   ako   aj   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto   ochrany   je   založený   na   princípe   subsidiarity,   ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných   súdov   (čl.   142   ods.   1   ústavy),   a   to   tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ako   aj   za   dodržiavanie   základných   práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. V čl. 127 ods. 1 ústavy už spomenutý princíp subsidiarity znamená, že ústavný súd   môže   konať   o   namietanom   porušení   práv   sťažovateľa   a   vecne   sa   zaoberať   jeho sťažnosťou   iba   vtedy,   ak   sa   nemôže   domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   všeobecným súdom. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov   nápravy,   prípadne   iným   zákonne   upraveným   spôsobom   pred   iným   súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).

11. K sťažnostným námietkam sťažovateľa týkajúcim sa porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského   súdu   ústavný   súd   konštatuje,   že   obsahová   stránka   jeho   námietok   je subsumovateľná   pod   dovolací   dôvod   podľa   §   371   písm.   l)   Trestného   poriadku,   podľa ktorého   je   dovolanie   prípustné   proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   ak   odvolací   súd zamietol   odvolanie   podľa   §   316   ods.   1   Trestného   poriadku,   hoci   na   to   neboli   splnené zákonné dôvody.

12.   Krajský   súd   napadnutým   uznesením   zamietol   sťažovateľovo   odvolanie podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodu, že bolo podané oneskorene. Sťažovateľ namieta, že jeho odvolanie bolo podané v rámci zákonnej lehoty, a teda krajský súd sa podstatou jeho odvolania mohol a mal zaoberať. Z už uvedeného vyplýva, že v sťažovateľovej veci je daný dovolací dôvod podľa § 371 písm. l) Trestného poriadku.

13. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania zvolil   medzi   súdnymi   orgánmi   ochrany   porušených   základných   práv   a   slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy.   Keďže   proti   napadnutému   uzneseniu krajského   súdu   ako   súdu   odvolacieho   je   možné   zo   sťažovateľom   tvrdených   pochybení v jeho   postupe   a   uznesení   podať   dovolanie,   právomoc   poskytnúť   ochranu   označeným základným právam sťažovateľa má Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací, čím   bola   zároveň   vylúčená   právomoc   ústavného   súdu.   Vzhľadom   na   túto   skutočnosť ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.

14. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd   nemohol   rozhodovať   o   ďalších   návrhoch   sťažovateľa,   ktoré   sú   viazané   na   to,   že sťažnosti by bolo vyhovené.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2014