znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 300/2011-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. O. F., B., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 46 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv priznaných čl. 6 ods.   1   a čl.   13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Krajského   súdu   v   Trenčíne   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   19   Co   222/2010   a jeho uznesením č. k. 19 Co/222/2010-371 zo 16. decembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. O. F. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. apríla 2011 doručená sťažnosť Mgr. O. F. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva zaručeného čl. 46 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práv   priznaných   čl.   6   ods.   1   a čl.   13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Co 222/2010 a jeho uznesením č. k. 19 Co/222/2010-371 zo 16. decembra 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ mal na Okresnom súde Bánovce nad   Bebravou   (ďalej   len   „okresný   súd“)   (neskôr   na   Okresnom   súde   Trenčín)   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   4   C   42/2004   postavenie   žalobcu   v konaní   o náhradu   škody   za nevydanie   reštituovanej   pôdy.   Okresný   súd   v   uvedenom   konaní   na   základe   späťvzatia návrhu sťažovateľa uznesením č. k. 4 C/28/2008-357 z 11. júna 2010 rozhodol o zastavení konania o návrhu sťažovateľa voči odporcovi v 3. rade – Slovenskej republike, Krajskému úradu v Trenčíne, ktorý so späťvzatím súhlasil. Proti tomuto rozhodnutiu okresného   súdu podal   sťažovateľ 6. júla 2010   odvolanie,   o   ktorom   krajský   súd   uznesením   č. k. 19 Co/222/2010-371 zo 16. decembra 2010 rozhodol tak, že napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil a odporcovi v 3. rade náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Podľa názoru sťažovateľa   krajský súd svojím rozhodnutím porušil jeho práva na spravodlivé súdne konanie a na opravný prostriedok zaručené ústavou a dohovorom, pričom tiež namieta, že v konaní pred krajským súdom došlo aj k prieťahom v konaní. V ďalšej časti   odôvodnenia   sťažnosti   sťažovateľ   poukazuje   aj   na   pochybenia   okresného   súdu v konaní a   doterajšiu neprimeranú dĺžku konania vo veci.

3. Sťažovateľ sa   domáha, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo upravené čl. 46 a 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ľudských právach postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní sp. zn. 19 Co 222/2010 porušené bolo.

2.   Krajskému   súdu   v Trenčíne   prikazuje,   aby   bez   zbytočných   prieťahov   zrušil uznesenie Okresného súdu Bánovce nad Bebravou sp. zn. 4 C 28/2008 zo dňa 11. júna 2010 a vec vrátil na ďalšie konanie.

3. Mgr. O. F. priznáva finančné zadosťučinenie 100.000,- EUR (stotisíc EUR), ktoré je Krajský súd v Trenčíne povinný zaplatiť Mgr. O. F. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Mgr. O. F. priznáva trovy konania/právneho zastúpenia 500,- EUR (päťsto EUR), ktoré   je   Krajský   súd   v Trenčíne   povinný   zaplatiť   na   účet   advokáta   sťažovateľa   do   2 mesiacov od tohto nálezu.“

Sťažovateľ   zároveň   požiadal   o ustanovenie   právneho   zástupcu   v konaní   pred ústavným súdom.

II.

4. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie,   zakázať   pokračovanie   v   porušovaní základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

5.   Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľom   namietané   porušenie   jeho   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 46 ods. 3 ústavy a   čl. 13 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu.

6.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   odseku   3   tohto   ustanovenia   kto tvrdí,   že   bol na svojich   právach   ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

7.   Vzhľadom   na   princíp   subsidiarity,   ktorý   vyplýva   z čl.   127   ods.   1   ústavy, a predovšetkým na petit sťažnosti, ktorého sa sťažovateľ domáha, sa ústavný súd časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojich práv okresným súdom, nezaoberal pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   mal   možnosť   domáhať   sa   preskúmania uznesenia   okresného   súdu   č.   k.   4   C   28/2008-357   z 11.   júna   2010   využitím   riadneho opravného prostriedku, a to odvolania, ktoré sťažovateľ pred podaním sťažnosti ústavnému súdu aj využil. O tomto odvolaní rozhodol krajský súd uznesením č. k. 19 Co/222/2010-371 zo 16. decembra 2010 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil. Krajský súd sa v rozsahu svojho   preskúmavacieho   oprávnenia   odvolacieho   súdu   musel   v podstate   vysporiadať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, ktoré sťažovateľ uvádza aj v konaní pred ústavným súdom. Z toho vyplýva, že krajský súd bol oprávnený a v konečnom dôsledku aj povinný poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho práv, pokiaľ by dospel k záveru, že okresný súd svojím rozhodnutím práva sťažovateľa porušil.

8. Vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým uznesením krajského súdu je sťažnosť sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu zjavne neopodstatnená.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu, ktoré   vychádzajú   z aplikácie   konkrétnej   zákonnej   procesnoprávnej   úpravy,   nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Za porušenie základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Inak povedané, obsahom základného práva na súdnu   ochranu podľa   čl. 46 ods.   1 ústavy   a práva   na spravodlivé konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je   záruka,   že   rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať očakávania   a predstavy   účastníka   konania,   preto   nevyhovenie   návrhu   v konaní   pred všeobecným súdom nemožno považovať za porušenie tohto práva (I. ÚS 3/97).

Ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   všeobecných   súdov,   a preto   nemôže preskúmavať   rozhodnutia   všeobecných   súdov,   pokiaľ   tieto   súdy   vo   svojej   činnosti postupujú   v súlade   s právami   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   zakotvenými   v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd   aj   k posúdeniu   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu,   v súvislosti   s namietaným porušením práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na opravný prostriedok podľa čl. 46 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

9.   Z   odôvodnenia   rozhodnutia   krajského   súdu   č.   k.   19 Co 222/2010-371 zo 16. decembra 2010 vyplýva:

„Okresný súd napadnutým uznesením zastavil konanie o návrhu navrhovateľa proti odporcovi 3), nakoľko navrhovateľ svojím podaním zo dňa 29. 3. 2010, ktorým doplnil svoje podanie zo dňa 7. 4. 2009, oznámil, že svoj návrh proti odporcovi 3) – SR v zastúpení Krajským úradom v Trenčíne berie späť. Odporca 3) so späťvzatím návrhu súhlasil. Na svoje rozhodnutie aplikoval ust. § 96 O. s. p.. O trovách konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c) O. s. p. tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu.

Proti   tomuto   uzneseniu   navrhovateľ   podal   včas   odvolanie   a domáhal   sa,   aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vytýkal súdu prvého stupňa, že nevychádzal z jeho dispozície na označenie odporcov a na výšku škody tak, ako ich navrhovateľ určil, keď svojím podaním zo dňa 7. apríla 2010 určil výšku   škody   na   3.000.000   eur   a za   odporcov   označil   1) P.,   R.,   2)   Slovenskú   republiku   v zastúpení   Ministerstvom   spravodlivosti   Slovenskej republiky, B., 3) Obvodný pozemkový úrad T., T.“

Krajský súd vec na základe odvolania sťažovateľa preskúmal a zistil, že okresný súd rozhodol správne, čo odôvodnil takto:

„Navrhovateľ   má   v občianskom   súdnom   konaní   dispozičné   oprávnenie,   ktoré   mu umožňuje   disponovať   s konaním   alebo   jeho   predmetom.   Dispozícia   s konaním   je   aj späťvzatie návrhu na začatie konania. Ide o procesný úkon voči súdu, ktorým prejavuje vôľu,   aby   súd   vo   veci   nekonal   a meritórne   o veci   nerozhodoval.   Uplatnený   nárok   však späťvzatím návrhu nezaniká a možno ho uplatniť znova (R 54/1992). Rovnako platí, že ak navrhovateľ vzal návrh na začatie konania späť (a to aj v časti, resp. proti niektorému z odporcov), nemôže späťvzatie odvolať (R 60/1999).

V danej veci odvolací súd zistil, že navrhovateľ sa proti odporcom 1) – 3) domáhal zaplatenia 246.385,18 eur. Z jeho podania zo dňa 24. 3. 2010, ktoré bolo okresnému súdu doručené   dňa   29.   3.   2010,   nesporne   vyplýva,   že   svoj   návrh   v časti   proti   odporcovi Slovenská republika, v zastúpení Krajským úradom v Trenčíne, t. j. odporcovi 3) berie späť. Odporca so späťvzatím návrhu proti odporcovi 3) súhlasil. Z uvedeného vyplýva, že navrhovateľ jednoznačne prejavil vôľu, že berie svoj návrh v časti proti odporcovi   3)   späť,   teda   disponoval   svojím   návrhom.   Súd rešpektujúc   jeho dispozičné oprávnenie, musí preto zásadne konanie proti odporcovi 3), ktorý so späťvzatím návrhu súhlasil, zastaviť.“

Krajský súd vyhodnotil postup okresného súdu ako procesne a vecne správny, keď na základe čiastočného späťvzatia návrhu konanie proti odporcovi v 3. rade zastavil, a preto rozhodnutie okresného súdu potvrdil. V odôvodnení napadnutého uznesenia krajský súd uviedol   dôvody,   pre   ktoré   odvolaním   napadnuté   rozhodnutie   okresného   súdu   potvrdil. Poukázal   na   zásadu   dispozície   s návrhom   zakotvenú   v Občianskom   súdnom   poriadku. a k ďalším námietkam sťažovateľa uviedol:

„Námietkami navrhovateľa v odvolaní ohľadne jeho dispozičného práva v súvislosti s jeho označením odporcu – Obvodný pozemkový úrad T. sa bude súd prvého stupňa ďalej zaoberať za použitia   ust.   § 92 ods.   1 O. s.   p.   (vstup ďalšieho účastníka do konania) a ohľadne výšky škody za použitia ust. § 95 O. s. p. (zmena návrhu na začatie konania).

10.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   postup   krajského   súdu   pri   odôvodňovaní   jeho právneho   záveru   nemožno   považovať   za   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny.   Na prerokúvanú vec primerane aplikoval zodpovedajúce právne normy a vyložil ich spôsobom neodporujúcim ich zneniu. Krajský súd neporušil žiadny z procesných princípov zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, sama osobe nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť   právny   názor   krajského   súdu   svojím   vlastným.   Ingerencia   ústavného   súdu   do výkonu   právomoci   krajského   súdu   je   opodstatnená   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   ktoré   sú   „pánmi   zákonov“,   v zmysle existujúcej judikatúry ústavného súdu by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu   iba   v prípade,   ak   by   ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu predmetný   právny   výklad   krajským   súdom   takéto   nedostatky   nevykazuje,   a preto   bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

11. K časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojho práva zaručeného čl. 46 ods. 3 ústavy a čl. 13 dohovoru sťažovateľ uviedol, že k porušeniu označeného práva malo dôjsť práve rozhodnutím krajského súdu o odvolaní, a to tým spôsobom, že krajský súd rozhodnutie okresného súdu potvrdil. K uvedenému ústavný súd uvádza, že označeným postupom krajského súdu k porušeniu uvedeného práva nemohlo dôjsť. Sťažovateľ využil svoje   oprávnenie   na   podanie   opravného   prostriedku,   o ktorom   krajský   súd   rozhodol. Nespokojnosť sťažovateľa s rozhodnutím všeobecného súdu, ktorý nerozhodol podľa jeho predstáv, však neznamená porušenie práva podľa čl. 46 ods. 3 a čl. 13 dohovoru. Ústavný súd preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

12. Sťažovateľ namietal aj porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   resp.   práva   na   prejednanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa tvrdení sťažovateľa, ktoré uvádza v odôvodnení svojej sťažnosti, sa porušenia označených práv mal dopustiť ako okresný súd, tak   aj krajský   súd.   V petite   svojej   sťažnosti   označuje za   porušovateľa   svojich   práv   iba krajský súd.

Zo   skutočností,   ktoré   sú   ústavnému   súdu   známe   z iných   sťažností   sťažovateľa, vyplýva,   že sťažnosťou   na prieťahy   v konaní,   ktorú   podľa   zákona č.   757/2004   Z.   z.   o súdoch   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   podal sťažovateľ 30. marca 2011 okresnému súdu, sa zaoberal krajský súd a vybavil ju listom sp. zn. Spr 2043/11 z 18. apríla 2011, a to z dôvodu, že zákonnou sudkyňou vo veci je predsedníčka okresného súdu. Preštudovaním spisu okresného súdu sp. zn. 4 C/28/2008 a z   uvedenej   odpovede   mal   ústavný   súd   za   preukázané,   že   v konaní   krajského   súdu k zbytočným prieťahom nedošlo. Ústavný súd preto sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

13.   Vzhľadom   na   závery   o neopodstatnenosti   sťažnosti   a jej   odmietnutí   v celom rozsahu   nerozhodoval   už   ústavný   súd   o žiadosti   sťažovateľa   o ustanovenie   advokáta   na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom ani o jeho ďalších požiadavkách.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2011