znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 300/08-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. septembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť F. S. a M. S., obaja bytom P., zastúpených advokátom JUDr. J. T., P., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 224/2000 a jeho rozsudkom č. k. 9 C 224/2000-487   z 26.   februára   2007   a postupom   Krajského   súdu   v Prešove   v odvolacom   konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 114/2007 a jeho rozsudkom č. k. 7 Co 114/2007-516 z 10. apríla 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. S. a M. S.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júna 2008 doručená sťažnosť F. S. a M. S. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie práva „podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy a čl. 6 dohovoru na verejné prerokovanie pred nezávislým a nestranným súdom, ako aj podľa čl. 20 ods. 1, 4 Ústavy vlastniť majetok a čl. 1 ods. 1 dodatkového   protokolu   na   pokojné   užívanie   majetku“ (v ďalšom   texte   namiesto   Ústava Slovenskej   republiky   len   „ústava“,   namiesto   Dohovor   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd len „dohovor“, namiesto Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Prešov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9 C   224/2000   a jeho rozsudkom   č.   k.   9   C   224/2000-487   z 26.   februára   2007   a postupom   Krajského   súdu v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v odvolacom   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 7 Co 114/2007 a jeho rozsudkom č. k. 7 Co 114/2007-516 z 10. apríla 2008.

1. Zo sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovatelia sú žalobcami v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 9 C 224/2000 týkajúcom sa „zrušenia a vysporiadania   podielového   spoluvlastníctva   a určenia   podielového   spoluvlastníctva“, v ktorom   okresný súd rozhodol rozsudkom   z 26. februára 2007 tak, že určil, že sporná nehnuteľnosť   patrí   do   podielového   spoluvlastníctva,   a stanovil   spoluvlastnícke   podiely žalobcu   a žalovaných   v prvom   až   treťom   rade.   Žalobu   o zrušenie   a vysporiadanie podielového spoluvlastníctva vylúčil na samostatné konanie.

O odvolaní   sťažovateľov   proti   prvostupňovému   rozsudku   rozhodol   krajský   súd rozsudkom z 10. apríla 2008 tak, že potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa.

Keďže   sťažovatelia   jednoznačne   neuviedli,   v čom   spočíva,   resp.   akým   postupom alebo   konaním   menované   všeobecné   súdy   porušili   označené   základné   práva   (a   ľudské práva),   ústavný   súd   z jednotlivých   myšlienkových   fragmentov   vyplývajúcich   z textu odôvodnenia ich sťažnosti usúdil, že sťažovatelia namietajú nesprávne právne posúdenie v konaní zisteného skutkového stavu a z toho vyplývajúce nesprávne právne závery vo veci konajúcimi súdmi (napr. „... záver súdu, že iba dom plnil funkciu rodinného domu a iba tento mohol byť predmetom dedičstva, nezodpovedá dôkazom v spise..., žiadny dôkaz o tom, že by dom, zapísaný vo vl. 4111 PK neexistoval, nebol v konaní produkovaný, preto záver súdov o tom, že bol pojednaný nový dom, je v rozpore s dôkazmi. Aj keby bol takýto záver podložený   dôkazmi,   záver   súdu   o nadobudnutí   dedičstva   žalovanými   k tomuto   domu,   je v rozpore s § 150 Obč. zák. o vysporiadaní BSM.... Súd za právne najvýznamnejší dôkaz o existencii dohody o spoločnej výstavbe domu považoval kúpnu zmluvu z 18. mája 1962.... Je nelogické, aby v čase, keď bola už postavená hrubá stavba... sa účastníci dohodli na tom, že si spoločne postavia dom... Dohodu o spoločnej výstavbe možno platne uzatvoriť iba pred začatím výstavby...“).

Podľa názoru sťažovateľov:„Odvolací a prvostupňový súd rozhodnutiami a konaniami, ktoré im predchádzali, porušili   Ústavné   právo   sťažovateľov   vlastniť   majetok   a   pokojne   ho   užívať,   pretože   ich zbavili majetku spôsobom, ktorý je v rozpore s ústavou zaručeným právom na spravodlivé súdne konanie.

Podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy je obsahom práva na domáhanie sa stanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru na to, aby sa jeho záležitosť spravodlivo prejednala pred nezávislým a nestranným orgánom to, že súd bude postupovať a rozhodovať tak, že bude hodnotiť a prihliadať na všetky dôkazy a tieto aj nestranne vyhodnotí, pričom dôkaz vykonaný rozhodnutím iného štátneho orgánu by mal mať   nesporne   vyššiu   silu   než   iný   listinný   dôkaz   minimálne   dovtedy,   kým   jednoznačne nebude preukázaný opak ako toho, čo vyplýva z rozhodnutia štátneho orgánu.

Obsahom práva na spravodlivé prejednanie je také prerokovanie, ktoré rešpektuje všetky zákonné zásady vedenia procesu, uvedené v O. s. p., teda aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky,   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   čo   je vyjadrené v § 157 ods. 2 O. s. p.

... Sťažovatelia od r. 1964 v dome bývajú nerušene a nikto ich v tomto užívaní ako vlastníkov nerušil, ani žalovaní po dedičskom konaní v r. 1976, kedy mali nadobudnúť spoluvlastnícke podiely, ku ktorým sa nikdy nehlásili a ktoré získali až s pomocou súdu na základe rozhodnutí, vydaných na základe konania v rozpore s vyššie uvedenými ústavnými zásadami.“

2. Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd „vydal tento nález:

V konaní pred Okresným súdom Prešov, č. k. 9 C 224/2000 v spojení s konaním pred Krajským súdom Prešov, č. k. 7 Co 114/2007, právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru na verejné prerokovanie pred nezávislým a nestranným súdom, ako aj podľa čl. 20 ods. 1, 4 Ústavy vlastniť majetok a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu na pokojné užívanie majetku, bolo porušené.

Ústavný súd zrušuje rozsudok Okresného súdu Prešov zo dňa 26. 2. 2007, č. k. 9 C 224/2000-487 a rozsudok Krajského súdu Prešov, č. k. 7 Co 114/2007-516 z 10. 4. 2008 a vec vracia Okresnému súdu Prešov na ďalšie konanie.

Odporcovia sú povinní zaplatiť sťažovateľom trovy konania... spoločne a nerozdielne na účet právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ako   to   vyplýva   z petitu   sťažnosti,   t.   j.   základu,   z ktorého   ústavný   súd   vychádza a o ktorom rozhoduje, sťažovatelia kvalifikovane právne zastúpení advokátom namietajú „v konaní pred“ menovanými všeobecnými súdmi porušenie ich práva „podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru na verejné prerokovanie pred nezávislým a nestranným súdom“,   ako   aj porušenia   ich   práva „podľa   čl.   20   ods.   1,   4   Ústavy   vlastniť   majetok“ a práva podľa „čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu na pokojné užívanie majetku“.

1. K časti sťažnosti týkajúcej sa namietaného porušenia označených základných práv a ľudských práv rozsudkom okresného súdu č. k. 9 C 224/2000-487 z 26. februára 2007

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je právomoc ústavného súdu na konanie o sťažnosti daná len vtedy, ak o ochrane tých práv a slobôd, ktorých ochrany sa sťažovateľ domáha pred ústavným súdom, nekoná iný súd. Spomínané ustanovenia ústavy určujú hranice právomoci ústavného súdu a zakotvujú podstatnú časť princípu subsidiarity, podľa ktorého sa možno ochrany   práva   pred   ústavným   súdom   domáhať   až   vtedy,   keď   v Slovenskej   republike neexistuje iný orgán verejnej moci, na ktorý sa môže sťažovateľ priamo obrátiť, a tento má právomoc mu aj účinnú ochranu poskytnúť.

Sťažovatelia mohli podať odvolanie proti rozsudku okresného súdu z 26. februára 2007, čo aj urobili. Preto ústavný súd nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie práv sťažovateľov rozsudkom okresného súdu.

Nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   na   prerokovanie   a rozhodnutie   sťažnosti nemožno odstrániť.

2.   K namietanému   porušeniu   sťažovateľmi   označených   základných   práv a ľudských práv postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 114/2007 a jeho rozsudkom z 10. apríla 2008

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný   súd   vychádzajúc   zo   skutočnosti,   že   sťažovatelia   jednoznačne   neuviedli, ktoré zo základných práv zaručených v čl. 48 ods. 2 ústavy (a ani nepredložili dôkazy, na základe ktorých by bolo možné výkladom obsahu sťažnosti dôjsť k jednoznačnému záveru o možnom porušení týchto základných práv) mal krajský súd v rámci odvolacieho konania porušiť, odmietol sťažnosť v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti, lebo nezistil žiadnu   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným   postupom   krajského   súdu   a týmito základnými   právami   označenými   v petite   sťažnosti,   ktorých   porušenie   sťažovatelia namietali.

Pokiaľ sťažovatelia namietajú porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd   z tvrdení   sťažovateľov   uvedených   v sťažnosti   usudzuje,   že   sťažovatelia,   aj   keď   to v petite sťažnosti neuviedli, namietajú porušenie práva na spravodlivý proces, ktoré bolo spôsobené nesprávnym právnym posúdením v konaní zisteného skutkového stavu, a najmä z toho vyplývajúcimi právnymi závermi vo veci konajúcich všeobecných súdov.

[Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia sťažnosti (najmä z uvedenej citácie ustanovenia čl.   46   ods.   1   ústavy)   je   dôvodné   usudzovať   aj   o možnom   namietaní   porušenia   ním zaručeného   základného   práva,   a to   v spojitosti   s namietaným   porušením   práva   na spravodlivý proces zaručený čl. 6 ods. 1 dohovoru, pozn.]

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ústavy (I. ÚS 13/01).

V posudzovanom prípade sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu sp. zn. 7 Co 114/2007 z 10. apríla 2008 bolo úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľov zistiť, či sú právne závery, o ktoré krajský súd oprel svoj rozsudok, zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné. Za tým účelom ústavný súd preskúmal odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského   súdu,   ktorým   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   9 C 224/2000-487 z 26. februára 2007.

V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd po uvedení obsahu prvostupňového rozsudku uviedol:

„Proti... rozsudku a to konkrétne proti výroku o určení podielového spoluvlastníctva k   rodinnému   domu   podali   v   zákonom   stanovenej   lehote   odvolania   žalobcovia.   Navrhli rozsudok   zmeniť   tak,   aby   vzájomná   žaloba   žalovaných   na   určenie   podielového spoluvlastníctva   k   rodinnému   domu   bola   zamietnutá.   Ako   dôvod   uviedli,   že   vykonané dôkazy neboli správne vyhodnotené a nevykonali sa ani všetky navrhované dôkazy. Aj za predpokladu existencie spoluvlastníckeho práva vzájomnú žalobu žalovaných bolo potrebné zamietnuť.   Ak   sa   vo   veci   rozhodlo   inak,   došlo   tým   k   porušeniu   ustanovenia   § 460 Občianskeho zákonníka o nadobúdaní dedičstva. Žalovaní spoluvlastnícky podiel neb. J. S. mohli   nadobudnúť   až   po   prejednaní   dedičstva.   Podiel   ¼   z   rozostavaného   domu   je spomínaný iba v zápisnici zo dňa 15. 6. 1976, avšak v samotnom dedičskom rozhodnutí prejednaný nebol. Právnu záväznosť môže mať výlučne výrok rozhodnutia a nie zápisnica o prejednaní dedičstva. Okrem toho kúpna zmluva zo dňa 18. 5. 1962 nebola uzatváraná s cieľom výstavby spoločného rodinného domu, ale s tým, aby si žalovaná v 2. rade s otcom žalobcu postavili vlastný rodinný dom, k čomu ale doposiaľ nedošlo. V čase uzatvárania kúpnej   zmluvy   sa   rodinný   dom   nachádzal   v   pokročilom   štádiu   výstavby,   kedy   už   bola zrealizovaná   hrubá   stavba,   pričom   táto   mohla   slúžiť   pre   potreby   núdzového   bývania. V takomto štádiu výstavby platná dohoda o spoločnej výstavbe rodinného domu uzatvorená byť nemohla.“

Následne krajský súd konkretizoval v konaní zistené relevantné právne skutočnosti, z ktorých   vychádzal   pri   aplikovaní   na   vec   sa   vzťahujúcich   právnych   noriem   a pri rozhodovaní v merite veci:

„Odvolací súd... zistil, že odvolania žalobcov nie sú opodstatnené. V čase započatia výstavby rodinného domu súpisné č. 3555 na prelome rokov 1961 a 1962 bol účinný Občiansky zákonník č. 141/1950 Zb. Tento právny predpis umožňoval nadobudnúť   podielové   spoluvlastníctvo   k   rodinnému   domu   jeho   výstavbou.   Možnosť takéhoto nadobudnutia spoluvlastníctva k veci pripúšťa i v súčasnosti platný Občiansky zákonník. Tento originárny spôsob nadobúdania vlastníckeho práva je výnimočný tým, že vlastník, resp. spoluvlastník svoje právo neodvodzuje od žiadneho právneho predchodcu. Pre posúdenie vzniku podielového spoluvlastníctva k rodinnému domu postavenému spoločnou činnosťou viacerých osôb je rozhodujúca dohoda uzavretá medzi nimi o založení spoluvlastníckych vzťahov. Táto dohoda nemusí byť písomná. Nie je ani potrebné, aby sa v nej   účastníci   vopred   dohodli   o   veľkosti   spoluvlastníckych   podielov   pred   dokončením stavby. Ak podiely spoluvlastníkov neboli dohodnuté inak, sú rovnaké (§ 133 Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. a § 136 a § 137 v súčasnosti platného Občianskeho zákonníka). V   danom   prípade pre záver o   existencii   dohody   o spoločnej   výstavbe   rodinného domu za právne najvýznamnejší dôkaz je potrebné považovať kúpnu zmluvu z 18. 5. 1962. Touto zmluvou žalobca v 1. rade previedol svoj spoluvlastnícky podiel ½ k nehnuteľnostiam v zmluve uvedeným rovným dielom na svojho otca J. S. a žalovanú v 2. rade. Obe zmluvné strany v nej zhodne skonštatovali, že nie sú schopné si každá pre seba vybudovať rodinný dom, a preto rodinný dom vybudujú spoločným úsilím. Tento listinný dôkaz, aj keď bol vyhotovený po začatí výstavby rodinného domu jednoznačne podporuje tvrdenia žalovaných o   uzatvorení   dohody   o   výstavbe   rodinného   domu   medzi   žalobcom   v 1. rade,   žalovanou v 2. rade a J. S. do ich podielového spoluvlastníctva a to v rozsahu 1/2 v prospech žalobcu v 1.   rade   a   v   rozsahu   ½ v   prospech   J.   S.   a žalovanej   v   2.   rade.   Za   situácie,   keď spoluvlastnícke   podiely   boli   medzi   účastníkmi   výstavby   rodinného   domu   dohodnuté, skúmanie, výšky investícií vynaložených jednotlivými podielovými spoluvlastníkmi nie je právne významné. V tomto smere je totiž rozhodujúca dohoda spoluvlastníkov.

Oporu vo vykonanom dokazovaní nemá ani spochybňovanie prejednania dedičstva po neb. J. S. vo vzťahu k spoluvlastníckemu podielu ¼ k rodinnému domu, súpisné č. 3555, teda k novému rodinnému domu. V zápisnici o prerokovaní dedičstva po J. S. zo dňa 15. 6. 1976 dedičia medzi ktorými bol i žalobca v 1. rade zhodne označiť majetok poručiteľa. Tento v prípade nehnuteľnosti mal pozostávať zo spoluvlastníckeho podielu ¼ k parcelám oceneného na 8.070,- Sk a zo spoluvlastníckeho podielu ¼ k ešte nedokončenému celkom v podkroví   rodinnému   domu   pozostávajúcemu   z troch   obytných   miestností,   suterénu   a jednej kuchyne oceneného na 15.000,- Sk. Následne Štátne notárstvo rozhodnutím určilo ku dňu smrti poručiteľa všeobecnú cenu majetku sumou 23.070,- Sk. Starý rodinný dom vôbec oceňovaný nebol a dedičia ho do súpisu aktív ani neuviedli. Rozhodnutie o vyporiadaní dedičstva zo dňa 15. 6. 1976 nadväzujúce na rozhodnutie o určení všeobecnej ceny majetku sa preto mohlo vzťahovať len na rodinný dom nový, nakoľko jedine táto nehnuteľnosť v čase dedenia plnila funkciu rodinného domu a vyhovovala aj označeniu celkom nedokončenej stavby.   V   rámci   vyporiadania   dedičstva   spoluvlastnícky   podiel   ¼   k   rodinnému   domu nadobudli dedičia poručiteľa, t. j. žalobca v 1. rade a žalovaní v 1., 2. a 3. rade rovnakým dielom.   Opätovné   prejednanie   dedičstva   k tomu   istému   rodinnému   domu   v   súčasnosti označenému súpisným č. 3555 už nie je možné.

Po   zohľadnení   dohody   o   spoločnej   výstavbe   rodinného   domu   uzatvorenej   medzi žalobcom v 1. rade, žalovanou v 2. rade a J. S. a výsledku dedičského konania po neb. J. S. patrí žalobcovi v 1, rade spoluvlastnícky podiel v rozsahu 27/48-in, žalovanému v 1. rade spoluvlastnícky   podiel   v   rozsahu   3/48-in,   žalovanej   v   2.   rade   spoluvlastnícky   podiel v rozsahu 15/48-in a žalovanej v 3. rade spoluvlastnícky podiel 3/48-in tak ako to určil súd prvého stupňa. Takto zistený skutkový stav pritom nezodpovedá údajom katastra, ktoré sa v zmysle ust. § 70 zákona č. 162/1995 Z. z. považujú za hodnoverné a záväzné do doby kým sa nepreukáže opak. Takýto opak sa dá preukázať podaním určovacej žaloby.

Keďže na strane žalovaných existoval naliehavý právny záujem vyplývajúci z ust. § 80   písm.   c/   O.   s.   p.   na   podanie   vzájomnej   žaloby   na   určenie   spoluvlastníctva   takto uplatnenému nároku muselo byť vyhovené. Odvolací súd preto postupom opierajúcim sa o ust. § 219 O. s. p. rozsudok potvrdil.

Vzhľadom k tomu, že rozhodnutie o určení podielového spoluvlastníctva k rodinnému domu   odstraňuje   rozpory   účastníkov   ohľadne   rozsahu   majetku   patriaceho   do   ich podielového spoluvlastníctva, rozhodnutie o trovách odvolacieho konania sa prenechalo konečnému rozhodnutiu vo veci zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva.“

Predmetné   rozhodnutie   krajského   súdu   obsahuje   podľa   názoru   ústavného   súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovatelia   sa   s názorom   krajského   súdu nestotožňujú, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na spravodlivé   súdne   konanie   stotožňovať   s procesným   úspechom,   z čoho   vyplýva,   že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

V zmysle svojej   judikatúry   považuje ústavný   súd   za   protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný   súd   sa   z obsahu   napadnutého   rozsudku   presvedčil,   že   krajský   súd   sa námietkami   sťažovateľov   zaoberal   v rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie,   že sťažovatelia v tomto konaní dostali odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o tom,   že   z tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05,   I.   ÚS   117/05). Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery napadnutého   odvolacieho   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne   odôvodnené   a majú   oporu vo vykonanom   dokazovaní.   Pretože   namietané   rozhodnutie   krajského   súdu   nevykazuje znaky   svojvôle   a je   dostatočne   odôvodnené   na   základe   jeho   vlastných   myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc   z uvedeného   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   niet   žiadnej   spojitosti medzi   odôvodnením   rozhodnutia   krajského   súdu   a namietaným   porušením   práva sťažovateľov podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (eventuálne aj základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy).

Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci krajského súdu v danom prípade sú zlučiteľné so sťažovateľmi označenými právami, sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3.   Sťažovatelia taktiež namietali porušenie práva „podľa čl.   20 ods.   1,   4 ústavy vlastniť   majetok   a čl.   1   ods.   1   dodatkového   protokolu   na   pokojné   užívanie   majetku“ postupom krajského súdu v už označenom odvolacom konaní. Ani v tomto prípade však porušenie označených práv náležite nekonkretizovali.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých   vlastníkov má rovnaký   zákonný obsah a ochranu. Dedenie   sa   zaručuje. Podľa ustanovenia ods. 4 vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok.

Ústavný   súd   podľa   svojej   stabilizovanej   judikatúry   (napr.   II.   ÚS   78/05)   zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy   (resp.   čl.   1   dodatkového   protokolu),   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z toho,   že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inak povedané, o prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (resp. podľa čl. 1 dodatkového protokolu) by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až 50 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Z uvedeného vyplýva, že porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (resp. podľa čl. 1 dodatkového protokolu) možno v konaní pred ústavným súdom zásadne namietať len v spojení s namietaním porušenia základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až 48 ústavy. Táto právomoc ústavného súdu však nie je zároveň spojená   so   vznikom   jeho   oprávnenia   a povinnosti   hodnotiť   právne   názory   všeobecných súdov, ku ktorým dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov (v danom prípade Občianskeho   zákonníka   v zneniach   citovaných   v sťažnosťou   napadnutom   rozhodnutí krajského súdu).

Ústavnému   súdu   v zásade   neprináleží   hodnotiť   spôsob,   akým   všeobecné   súdy postupovali   v predmetnom   spore   a nemôže   nahradzovať   všeobecné   súdy   pri   ich rozhodovaní v rozsahu ich právomocí upravených ústavou. V posudzovanom prípade je teda na   všeobecnom   súde,   aby   rozhodol,   či   sú   splnené   všetky   zákonné   podmienky   podľa príslušných (v danom čase aktuálnych) ustanovení Občianskeho zákonníka.

Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd v okolnostiach prípadu nezistil, že by rozhodnutie krajského súdu bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou   právnou   úpravou.   Ústavný   súd   v takomto   prípade   nemá   žiaden   dôvod   a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov tohto súdu. Tvrdenia sťažovateľov preto podľa názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho konania, ktoré skončilo pre nich nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať s porušením základného práva na ochranu ich   vlastníctva   a práva   vlastniť majetok, resp.   ho nerušene užívať podľa   čl. 20 ods. 1   ústavy   (resp.   čl.   1   dodatkového   protokolu),   ktoré   nemôže   samo   osebe   nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc.

Ústavný súd dospel k záveru, že označené rozhodnutie krajského súdu, ako aj dôvody uvádzané   sťažovateľmi   v sťažnosti   neobsahujú   také   skutočnosti,   ktoré   by svedčili o porušení ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až 50 ústavy, a teda ani základného práva sťažovateľov podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (resp. čl. 1 dodatkového protokolu).

Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľov v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

4. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

5. Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľov ako celku nebol už právny dôvod zaoberať sa ich ostatnými návrhmi, t. j. návrhom na zrušenie označených rozhodnutí menovaných všeobecných súdov a priznanie náhrady trov konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2008