znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 300/06-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. októbra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., P., právne zastúpenej advokátom JUDr. M. M., B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Obo 208/04 z 21. septembra 2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. októbra 2004 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., P. (ďalej len „sťažovateľka“), právne   zastúpenej   advokátom   JUDr.   M.   M.,   B.,   ktorou   namietala   porušenie   svojho základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   porušenie   práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ústavy a základného práva pokojne užívať majetok zaručeného   v čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Obo 208/04 z 21. septembra 2004 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo   sťažnosti   a   pripojených   dokladov   vyplýva,   že   sťažovateľka   bola   veriteľom obchodnej spoločnosti   B., s.   r.   o. v likvidácii,   B. Ako   navrhovateľka v 2.   rade podala 5. decembra   2003   Krajskému   súdu   v   Bratislave   návrh   na   vyhlásenie   konkurzu   tejto obchodnej spoločnosti. Krajský súd ako súd prvého stupňa však uznesením č. k. 5 K 68/03-23 zo 4. mája 2004 rozhodol tak, že návrh na vyhlásenie konkurzu zamietol a o trovách rozhodol tak, že účastníkom nepriznal náhradu trov konania, predbežnému správcovi priznal odmenu   vo   výške   10   000   Sk   a   navrhovateľom   vrátil   zvyšok   preddavku   na   úhradu predbežného   správcu.   Proti   tomuto   uzneseniu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   ktorým žiadala   napadnuté   uznesenie   zrušiť   v   celom   rozsahu   a   vec   vrátiť   súdu   prvého   stupňa, eventuálne zmeniť rozhodnutie súdu prvého stupňa tak, že sa vyhlási konkurz na majetok dlžníka B., s. r. o., v likvidácii. Najvyšší súd ako odvolací súd rozhodol 21. septembra 2004 bez nariadenia pojednávania uznesením sp. zn. 5 Obo 208/04 tak, že napadnuté rozhodnutie potvrdil   a   účastníkom   nepriznal   náhradu   trov   konania.   Stotožnil   sa   so   závermi prvostupňového súdu ako aj so závermi predbežného správcu ohľadom zisťovania majetku potrebného na trovy konkurzného konania. Proti tomuto uzneseniu   podala sťažovateľka 26. októbra 2004 dovolanie, avšak sťažovateľka v súlade „s ustanovením § 53 ods. 2 Zák. č. 38/1993 Z.   z. v znení neskorších predpisov žiada Ústavný súd SR,   aby sťažnosť (...) neodmietol pre nedostatok právomoci Ústavného súdu SR, nakoľko v danej veci existujú dôvody   hodné   osobitného   zreteľa.   Prípustnosť   dovolania   v   konkurzných   veciach vygenerovala judikatúra ústavného súdu, avšak vzhľadom na existenciu dvoch rozhodnutí nemožno hovoriť o jej ustálenosti, a to aj z tohto dôvodu, že o prípustnosti dovolania pri zamietnutí   konkurzu   pre nedostatok   majetku   ešte   súd   nerozhodoval.   Ďalším   dôvodom hodným   osobitného   zreteľa   je   to,   že   z   doterajšieho   štádia   dovolacieho   konania   nie   je zrejmé, či dovolací súd posúdi dovolanie ako prípustné, a preto navrhujeme, aby Ústavný súd SR rozhodol o našej sťažnosti až po rozhodnutí dovolacieho súdu“.

Sťažovateľka porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu, resp. na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy odôvodnila najmä tým, že „namietaným postupom súdu všeobecných súdov nám bola odňatá možnosť konať pred súdom, nakoľko ako riadneho účastníka   konania   nás   súd   prvého   stupňa   nevyzval   na   úhradu   preddavku   na   trovy konkurzného konania, a tak zamietol návrh na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku potrebného   na   trovy   konkurzného   konania. Máme   za   to,   že   týmto   postupom   nám   bola odňatá možnosť konať pred súdom, a to minimálne z toho dôvodu, že ako veriteľ dlžníka nemôžeme odporovať právnym úkonom dlžníka z titulu odporovateľnosti osobitne upravenej v   ustanoveniach   ZKV   (...).   Túto   odporovateľnosť   by   sme   mohli   úspešne   uplatniť   len v konkurznom konaní. Máme značne obmedzenú možnosť posúdiť dlžníkove právne úkony a obchodné knihy z hľadiska vyvodenia prípadnej zodpovednosti za škodu“.

Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho považuje sťažovateľka aj za arbitrárne. Podľa názoru sťažovateľky „je zrejmé, že odôvodnenie odvolacieho súdu možno považovať za arbitrárne resp. za zjavne neodôvodnené, a to v časti, v ktorej odvolací súd   vyslovil   právnu   irelevantnosť   námietok   odvolateľa,   ohľadom   zloženia   preddavku. Súčasne boli týmto rozhodnutím porušené označené práva a slobody garantované Ústavou SR a Dohovorom.

Arbitrárnosť spočíva najmä v tom, že kým odvolateľ výslovne vytýkal súdu prvého stupňa, že ho ako účastníka konania nevyzval na úhradu trov konkurzného konania (...), tak odvolací súd našu námietku posúdil v tom smere, že sme namietali nezaplatenie preddavku na odmenu predbežného správcu (...) “.

Najvyššiemu súdu sťažovateľka vytýkala aj porušenie práva na spravodlivý súdny proces   garantované čl.   6   ods.   1 dohovoru, „ktorý sa   vôbec   nevysporiadal   s námietkou nezloženia preddavku na trovy konkurzného konania, ako aj s námietkou odvolateľa, že majetok   postačuje   minimálne   na   trovy   konkurzného   konania,   porušenie   práva na kontradiktórne   súdne   konanie,   nakoľko   odvolací   súd   pred   rozhodnutím   vo   veci neoboznámil odvolateľa s dôvodmi, ktoré uvádzal dlžník, predbežný správca, a navrhovateľ v I. rade a v podstate sa s nimi pri rozhodovaní o odvolaní stotožnil (v tejto súvislosti namietame aj čl. 48 ods. 2 Ústavy SR), porušenie práva na verejné súdne konanie, nakoľko aj keď v danej veci je prípustné, aby súd rozhodol bez nariadenia pojednávania, podľa nášho názoru, bolo v danej veci potrebné a vhodné nariadiť ústne pojednávanie“.

Porušenie   základného   práva   vlastniť   majetok   zaručeného   v čl.   20   ústavy   a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu sťažovateľka odôvodnila najmä tým, že «na základe uznesenia o zamietnutí konkurzu pre nedostatok majetku môže dlžník požiadať o výmaz z obchodného registra, a to bez súhlasu správcu dane (...), čím dôjde   k   zániku   spoločnosti,   a   teda   spoločnosť   nebude   spôsobilým   subjektom   práv   a povinností.

Navyše   je   potrebné   poznamenať,   že   „uznesenie   o   zamietnutí   konkurzu   pre nemajetnosť je „bránou k výmazu spoločnosti“, a tým aj k jej zániku, čoho dôsledkom je, že zanikne spoločnosť bez právneho nástupcu, a tým dôjde aj k zániku našej pohľadávky, ktorú ako   veriteľ   evidujeme   voči   dlžníkovi.   Takýto   postup   nám   znemožní   účinne   namietať   aj odporovateľnosť upravenú v ustanoveniach Občianskeho zákonníka, a to jednak z dôvodu zániku obligácie, ako i z dôvodu toho, že voči dlžníkovi nebudeme mať možnosť získať exekučný titul, ktorý je základným predpokladom pre vyslovenie odporovateľnosti právnych úkonov (...)».

Na základe uvedených podstatných skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a následne vydal tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa P. s. r. o. podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   spis.   zn.   5   Obo   208/2004   zo   dňa 21. 09. 2004 a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.

2. Zrušuje sa v plnom rozsahu Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spis. č. 5 Obo 208/2004 zo dňa 21. 09. 2004 a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi P. s. r. o. do 15 dní od doručenia tohto nálezu trovy konania na účet advokáta JUDr. M. M., B.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z petitu   sťažnosti   vyplýva,   že   predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 208/04 z 21. septembra 2004 bolo porušené jej základné právo na súdnu a inú právnu ochranu, resp. na prístup k súdu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, právo na spravodlivý   proces   zaručené   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   právo   vlastniť majetok   zaručené v čl. 20   ústavy   a základné   právo   pokojne   užívať   majetok   zaručené   v čl.   1   dodatkového protokolu.

Podstatou   námietok   sťažovateľky   bolo, „že   konaním   Najvyššieho   súdu   SR   bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom, a uplatňovať svoje práva v konkurznom konaní, najmä právo odporovať právnym úkonom“.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých sa namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   podala   proti   uzneseniu   najvyššieho súdu   sp.   zn.   5   Obo   208/04   z   21.   septembra   2004   včas   dovolanie,   pričom   z procesnej opatrnosti podala aj túto ústavnú sťažnosť pre prípad, že by jej dovolanie nebolo prípustné a preto   navrhla „aby   Ústavný   súd   SR   rozhodol   o   našej   sťažnosti   až   po   rozhodnutí dovolacieho súdu“.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   najvyšší   súd   25.   mája   2006   rozsudkom   sp.   zn. 10 Obdo   V 105/04   rozhodol   v súvisiacom   dovolacom   konaní   tak,   že   uznesenie   sp.   zn. 5 Obo 208/04 z 21. septembra 2004 zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Vzhľadom na to, že predmetné dovolanie sťažovateľky posúdil najvyšší súd ako prípustné a v dovolacom konaní poskytol ochranu označeným základným právam, ústavný súd   sťažnosť   sťažovateľky   po   jej   predbežnom   prerokovaní   odmietol   pre   nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. októbra 2006