znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 30/2016-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. januára 2016predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej advokátom JUDr. Alexandrom Bröstlom, Advokátska kancelária Illeš, Šimčák,Bröstl, s. r. o., Štúrova 27, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciachč. k. 11 Co 180/2015-137 z 20. mája 2015 v spojení s uznesením Okresného súduMichalovce č. k. 16 C 70/2015-118 z 5. marca 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta2015 doručená sťažnosť spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základnéhopráva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 11 Co 180/2015-137z 20. mája 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“) v spojení s uznesenímOkresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) č. k. 16 C 70/2015-118 z 5. marca2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“).

2. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že v právnej veci ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„navrhovateľ“), proti sťažovateľke v procesnom postavení odporcu bolo napadnutýmuznesením okresného súdu nariadené predbežné opatrenie, ktorým sa sťažovateľke zakázalonakladať s nehnuteľnosťami, resp. spoluvlastníckymi podielmi v jej vlastníctve.

Na základe odvolania podaného sťažovateľkou bolo prvostupňové rozhodnutiepotvrdené napadnutým uznesením krajského súdu.

3. Podľa názoru sťažovateľky neboli splnené zákonné predpoklady na nariadeniepredbežného opatrenia, a to najmä nebolo preukázané nebezpečenstvo bezprostrednehroziacej ujmy, ktoré navrhovateľ odôvodnil len tým, že sťažovateľka môže previesťpozemky, resp. spoluvlastnícke podiely do vlastníctva iných obchodných spoločností, ktorépatria do jej podnikateľskej skupiny, resp. zaťažiť ich právami tretích osôb. Tieto tvrdenia siosvojili aj konajúce súdy, ktoré sa však žiadnym spôsobom nevysporiadali s tým, že neboloosvedčené, že sa takéto prevody naozaj pripravujú. V tejto súvislosti sťažovateľkapoukázala na konštantnú judikatúru súdov (napríklad uznesenie Najvyššieho súduSlovenskej republiky sp. zn. 6 M Cdo 5/2012 z 28. novembra 2012), v zmysle ktorej subjektdomáhajúci sa nariadenia predbežného opatrenia musí osvedčiť dôvody na jeho nariadenie,t. j. dočasnej úpravy pomerov účastníkov alebo obavu o ohrozenie budúceho výkonusúdneho rozhodnutia, dôvodnosť nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana,nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy.

Sťažovateľka považuje nárok navrhovateľa za nedôvodný aj s poukazom na § 140druhú vetu Občianskeho zákonníka, z ktorej vyplýva, že„navrhovateľ si môže v rámci realizácie predkupného práva uplatniť svoj nárok výlučne v rozsahu takej veľkosti podielu, ktorá pripadá pomerne na veľkosť jeho spoluvlastníckeho podielu. Táto podmienka nebola zo strany navrhovateľa v požadovanom návrhu na nariadenie predbežného opatrenia splnená, preto považujeme jeho nárok vo veci samej v uplatnenom rozsahu za nedôvodný a nevykonateľný. Navrhovateľ v tejto súvislosti nepreukázal dohodu o výkone predkupného práva s ostatnými spoluvlastníkmi tak ako to požaduje ustanovenie § 140 druhá veta Občianskeho zákonníka. Postup uplatnený navrhovateľom obchádza všetkých ostatných spoluvlastníkov a podľa nášho názoru sa navrhovateľ vo veci samej domáha nároku, ktorý mu nepochybne v celom rozsahu nepatrí...“.

Sťažovateľka ďalej namietala, že uloženie zákazu nakladať s nehnuteľnosťamipredstavuje zásah do jej ústavou zaručeného vlastníckeho práva. Súčasne poukázalana skutočnosť, že nariaďovanie predbežných opatrení predstavuje veľmi citlivý zásahštátneho orgánu do práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb,a preto by súdy mali starostlivo skúmať splnenie zákonných predpokladov na jehonariadenie.

Sťažovateľka poukazujúc na judikatúru ústavného súdu, ako aj Európskeho súdupre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) napadnutým rozhodnutiam všeobecných súdov vytýkatiež nepreskúmateľnosť z dôvodu nedostatočného odôvodnenia, keďže všeobecné súdy sadostatočne nevysporiadali s jej argumentáciou. Sťažovateľka je tiež toho názoru, že okresnýsúd, ako aj krajský súd neaplikovali na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu.

4. Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu v spojenís napadnutým uznesením okresného súdu bolo porušené jej právo na spravodlivý súdnyproces.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatísťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 20. mája 2015... v spojení s uznesením Okresného súdu Michalovce zo dňa 5. marca 2015... porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 20. mája2015... sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia na účet Advokátskej kancelárie Illeš, Šimčák, Bröstl, s. r. o., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len,,zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoréby mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilasťažovateľka, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupomalebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenúsťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

A. K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením okresného súdu

7. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého uznesenia okresnéhosúdu, pretože na základe podaného odvolania to patrilo do právomoci krajského súdu.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka proti namietanému uzneseniu okresnéhosúdu podala riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd.Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namietaporušenie práv sťažovateľky predmetným uznesením okresného súdu.

8. Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto jej časti podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

B. K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením krajského súdu

9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inomorgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy si ústavnýsúd osvojil judikatúru ESĽP k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivésúdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť(napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08).

10. Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že krajský súd potvrdiluznesenie okresného súdu, ktorým okresný súd nariadil predbežné opatrenie, ktorýmsťažovateľke zakázal nakladať s pozemkami evidovanými Okresným úradom Michalovce(špecifikovanými podľa čísla listu vlastníctva, čísla parcely, výmerou a druhom), a topreviesť vlastnícke právo, resp. spoluvlastnícke právo, k týmto nehnuteľnostiam darom ichscudzením tretej osobe alebo ich zámenou za iné nehnuteľnosti s treťou osobou alebozaťažiť ich záložným právom v prospech tretej osoby alebo vecným bremenom v prospechtretej osoby, alebo zabezpečovacím prevodom práva v prospech tretej osoby, a súčasne jejzakázal previesť užívacie práva odplatným alebo bezodplatným titulom na tretie osoby tak,že tieto obmedzenia sťažovateľky časovo vymedzil až do právoplatného skončenia vo vecisamej.

11. Podľa názoru sťažovateľky je napadnuté uznesenie krajského súdu v spojenís uznesením okresného súdu arbitrárne, keďže krajský súd sa nevysporiadal so všetkýmipodstatnými sťažovateľkou uplatnenými námietkami, ktorých obsahom bolo tvrdenie, že:

- konajúce súdy nedostatočne odôvodnili proces dokazovania,

- nebola osvedčená jedna zo zákonných podmienok nariadenia predbežnéhoopatrenia, a to nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy,

- nie je daná dôvodnosť uplatneného nároku navrhovateľom,

- konajúce súdy na zistený skutkový stav neaplikovali relevantnú právnu normu.

12. Ústavný súd v súvislosti s námietkami sťažovateľky považoval za potrebnépredovšetkým uviesť, že posúdenie podmienok na nariadenie predbežného opatrenia jevecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti(čl. 124 ústavy) ústavný súd v zásade nie je oprávnený zasahovať do rozhodnutío predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, o to viac, žeide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú konečnýmspôsobom (IV. ÚS 82/09). Ústavný súd posudzuje problematiku predbežných opatrenízásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadenípredbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkomvýnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdovo predbežných opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlok procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu.

13. Pri posudzovaní otázky, či mohlo byť napadnutým uznesením krajskéhosúdu porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6ods. 1 dohovoru, teda otázky, či označené rozhodnutie je zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, je potrebné zohľadniť nielen odôvodnenie napadnutého uznesenia krajskéhosúdu, ale aj uznesenie okresného súdu, ktoré krajský súd potvrdil ako vecne správne. V tejtosúvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorejodôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovaťizolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolaciekonanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa ajpožiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (takprvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdnehokonania (IV. ÚS 350/09).

14. Ako už bolo uvedené, skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetomkontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnenéalebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveňby mali za následok porušenie základného práva alebo slobody. O zjavnú neodôvodnenosťalebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistíinterpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a významaplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie,absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky,prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a sú v extrémnom rozpore s princípmispravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

15. Kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecnýchsúdov a nepoužívajú sa na skúmanie tvrdenej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie jeopravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom rozhodovania ústavnéhosúdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s týmzistenie, že v okolnostiach prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu,resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.

16. Ústavný súd ďalej poukazuje na to, že posúdenie podmienok na vydaniepredbežného opatrenia je v prvom rade vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). V tejtosúvislosti treba pripomenúť aj princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu a s nímsúvisiaci princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci iných orgánovverejnej moci, ktorých meritórne rozhodnutia sú v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127ústavy preskúmavané. Ak uvedený princíp uplatňuje ústavný súd v konaní o sťažnostiachsmerujúcich proti postupom a rozhodnutiam vo veci samej, o to viac naň musí prihliadaťpri sťažnostiach smerujúcich proti rozhodnutiam vydaným v konaniach o nariadeniepredbežného opatrenia.

17. Samotný ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti sa pretospravidla (čl. 124 ústavy) nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodnutío predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, a okremtoho ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania nezasahujúkonečným spôsobom. Je taktiež potrebné uviesť, že návrh na vydanie predbežnéhoopatrenia možno podať aj opakovane, ale taktiež možno podať návrh na jeho zrušenie.

18. Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd v týchto prípadoch môže zamerať výlučnena posúdenie, či pri vydaní namietaného uznesenia krajského súdu bolo postupovanév súlade s ústavnoprocesnými princípmi, zásadou spravodlivého procesu a základnýmprávom na súdnu ochranu, tak ako to zaručuje čl. 46 a nasl. ústavy, resp. čl. 6 ods. 1dohovoru.

19. Zákonná úprava postupu súdu pri vydávaní predbežných opatrení vyžaduje,aby navrhovateľ splnil podmienky konania ustanovené Občianskym súdnym poriadkom(§ 74 a nasl.). V danom prípade boli podľa názoru ústavného súdu tieto zákonné limityustanovené v § 74 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku na vydanie predbežného opatreniarešpektované. Namietané uznesenie krajského súdu na jednej strane preventívne bránieventuálnemu poškodeniu práv navrhovateľa, ku ktorému by mohlo dôjsť, ak bysťažovateľka nebola obmedzená v dispozícii s nehnuteľnosťami, resp. spoluvlastníckympodielom k nim, no na druhej strane berie do úvahy požiadavku minimalizácie zásahudo práv sťažovateľky tým, že v súlade so zákonom obmedzuje časovú pôsobnosťpredbežného opatrenia len na obdobie súdneho konania vo veci samej. Podľa názoruústavného súdu krajský súd ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil vo svojomrozhodnutí, prečo uprednostnil záujem navrhovateľa a súčasne na určitý čas čiastočneobmedzil vlastnícke právo sťažovateľky.

20. Odôvodnenie nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy tým, že konanímsťažovateľky vzhľadom na jej personálne a majetkové prepojenie s viacerými obchodnýmispoločnosťami, ako aj jej predchádzajúci postup pri prevode vlastníckeho práva medzi taktoprepojenými obchodnými spoločnosťami môže vzniknúť škoda v dôsledku neoprávnenejdispozície sťažovateľky so spornými nehnuteľnosťami, je ústavne udržateľné a logickyvychádza z potreby zabezpečenia ochrany práv navrhovateľa, ktorý sa vo veci samejvo vzťahu k sporným nehnuteľnostiam domáha nahradenia prejavu vôle sťažovateľky akopredávajúceho prejavom vôle navrhovateľa ako kupujúceho.

21. Podľa názoru ústavného súdu namietané uznesenie krajského súdu obsahujeriadne a dostatočne presvedčivé odôvodnenie, je primerané odôvodneniu predbežnéhoopatrenia, nemožno ho považovať za exces alebo za prejav aplikačnej a interpretačnejsvojvôle konajúceho krajského súdu, a aj preto ho nemožno kvalifikovať ani za zjavneneodôvodnené alebo arbitrárne.

22. Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesenímkrajského súdu a namietaným porušením (prípadne odoprením či odňatím) základnéhopráva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. jej právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol sťažnosť sťažovateľkyv tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnejneopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. januára 2016