SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 30/2015-13
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. januára 2015predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátomJUDr. Jurajom Gavalcom, Teodora Tekela 23, Trnava, vo veci namietaného porušeniazákladného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikya práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd a v čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práva slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5 To 121/2013 z 18. februára 2014a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 28/2014 z 29. mája 2014a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola19. septembra 2014 faxom a 22. septembra 2014 aj poštou doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného právana súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a v čl. 8 ods. 2 a čl. 36ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) uznesením Krajského súduv Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 To 121/2013 z 18. februára 2014 a uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tdo 28/2014z 29. mája 2014.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej len„okresný súd“) sp. zn. 5 T 50/2012 z 15. októbra 2013 bol sťažovateľ, ktorý je štátnympríslušníkom, uznaný vinným zo spáchania obzvlášťzávažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov aleboprekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), c) a ods. 3písm. c) Trestného zákona, a to na tom skutkovom základe, že potom, ako na území Českejrepubliky prevzal ako kuriér od iného občana národnosti zásielku sušenéhokonope zabalenú v dvoch igelitových hermeticky uzavretých vreciach uloženýchv cestovnej taške, túto zásielku v osobnom motorovom vozidle zn. EČV: na účely jej ďalšej distribúcie 22. februára 2012 previezol na územieSlovenskej republiky, kde mu bola pri kontrole a následnej prehliadke motorového vozidlana hraničnom priechode Brodské táto zásielka nájdená a zaistená. Za uvedený skutok bolsťažovateľovi uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 15 rokov s výkonomtrestu v tretej nápravnovýchovnej skupine a ochranný dohľad v trvaní 1 roka, ako aj trestvyhostenia z územia Slovenskej republiky na dobu 10 rokov a napokon aj trest prepadnutiaveci (cestovnej tašky, mobilného telefónu a digitálnej váhy).
O odvolaniach podaných proti označenému rozsudku okresného súdu prokurátorom(v časti uloženého trestu) a aj sťažovateľom rozhodol krajský súd napádaným uznesením sp.zn. 5 To 121/2013 z 18. februára 2014, ktorým tieto odvolania zamietol, pričom dovolaniesťažovateľa proti uvedenému rozhodnutiu krajského súdu najvyšší súd odmietol svojímuznesením sp. zn. 5 Tdo 28/2014 z 29. mája 2014 (podľa zistenia ústavného súdu bolorozhodnutie najvyššieho súdu sťažovateľovi doručené 21. júla 2014, pozn.).
Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ namieta porušenie svojich právz dôvodu, že podľa jeho názoru bol uznaný vinným na základe dôkazu, ktorý bol „... zabezpečený nezákonným spôsobom...“, a tiež z dôvodu ním tvrdeného nezákonnéhospôsobu určenia ceny drogy iba na základe správy Národnej kriminálnej agentúryPolicajného zboru „... ktorej pravdivosť a vierohodnosť údajov nie je možné žiadnym spôsobom overiť“.
Nezákonnosť dôkazu, na ktorom malo byť založené obvinenie a následné odsúdeniesťažovateľa, sám sťažovateľ videl v tom, že príslušné orgány Colnej správy Slovenskejrepubliky (ďalej len „Colná správa“), ktorým na základe oznámenia príslušnýmipolicajnými orgánmi Českej republiky malo byť vopred známe, „... že dňa 22.2.2012 bude vykonaná nelegálna preprava omamnej a psychotropnej látky z Českej republiky na Slovensko na vozidle EČ:...“ (o čom má svedčiť úradný záznam„Generálneho riaditeľstva ciel zo dňa 7.1.2013“, ako aj dva úradné záznamy Kriminálnehoúradu finančnej správy Bratislava z 5. marca 2012 a tiež úradný záznam Diaľničnéhooddelenia Policajného zboru Malacky z 22. februára 2012, pozn.), a že označené vozidlomalo smerovať „... po diaľnici D2 v smere na hraničný prechod Brodské“, napriek tejtovedomosti nepostupovali „... podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku, ale vykonali bežnú colnú kontrolu vozidla v zmysle zákona č. 652/2004 Z. z...“.
Podľa sťažovateľa «Takýto postup je v rozpore so zákonom, použitie dôkazných informácii získaných úkonmi orgánov colnej správy a „prekrytých“ následnými úkonmi vyšetrovateľa, vychádzajúcimi z postupu colných orgánov vykonaného v rozpore s Trestným poriadkom, je nelegálny.
Zásah voči sťažovateľovi sa mal vykonať v rámci trestného konania, teda orgánmi činnými v trestnom konaní a podľa Trestného poriadku a nemožno ho prekryť až následným, obsahovo zhodným úkonom kompetentného orgánu (obhliadka vozidla vyšetrovateľom až po zistení colnými orgánmi, čo sa vo vozidle nachádza a bude to slúžiť na účely trestného konania)...
... je nespochybniteľné, že orgány colnej správy vopred vedeli, že dňa 22.2.2012 bude vykonaná nelegálna preprava omamnej a psychotropnej látky z Českej republiky na Slovensko na vozidle EČ:, čo je trestným činom, a preto nemohli postupovať inak, než podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku, čo neurobili... K tomuto je potrebné obhajobou uviesť, že colný orgán už po informácii od českej strany, t. j. cca hodinu pred zastavením vozidla, požiadal o súčinnosť políciu pri zastavení vozidla, potom pokračoval v úkonoch podľa zák. č. 652/2004 Z. z., a potom opäť požiadal o súčinnosť políciu (druhýkrát), keď „zistil“, že v aute sa skutočne drogy nachádzajú, teda až po získaní dôkazu kontrolou vozidla a jeho prehliadkou, čo je postup v rozpore aj so samotným § 26 zákona č. 652/2004 Z. z., nielen s Trestným poriadkom.
Podľa citovaného ustanovenia totiž zastavenie dopravného prostriedku a kontrola batožiny nesmie sledovať iný záujem, než odhalenie tovaru, ktorý unikol colnému dohľadu.... colné orgány vopred disponovali informáciou, že vo vozidle obžalovaného sa prepravuje marihuana, vedeli to od policajných orgánov v Českej republike (teda nielen tak od hocikoho), a tak ich zásah nemohol sledovať odhalenie tovaru, ktorý unikol colnému dohľadu, pretože už vedeli, čo vo vozidle je a prakticky si to len overovali, na čo však slúži postup výlučne podľa Trestného poriadku.».
V súvislosti s nezákonnosťou dôkazu sťažovateľ v konaní pred ústavným súdomnamieta, že „Z uznesenia Najvyššieho súdu SR nevyplýva konkrétna vysvetľujúca argumentácia, prečo sa s týmito celkom konkrétnymi námietkami sťažovateľa nevysporiadal, súd ponúkol len tvrdenie, že intenzita podozrenia, že sa vo vozidle nachádzajú drogy nebola taká, aby sa hneď postupovalo podľa Tr. por.
Takéto tvrdenie nie je opreté o žiadny procesne zadokumentovaný dôkaz, naopak je s týmito dôkazmi v rozpore.“, pretože podľa sťažovateľa colné orgány mali vedieť, žesťažovateľ preváža v aute drogy. Súčasne sťažovateľ poukázal na to, že sťažnosťou napádanéuznesenie najvyššieho súdu je v rozpore s judikatúrou najvyššieho súdu v obdobnýchveciach, na ktorú v tejto súvislosti poukázal, pričom obzvlášť poukázal na rozhodnutienajvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 28/2012 z 26. júna 2012, podľa ktorého «Ak je orgánom štátnej správy v colníctve pre konkrétny prípad vopred známe, že pri dovoze tovaru dochádza alebo má dôjsť v súvislosti s porušením colných, daňových alebo iných všeobecne záväzných právnych predpisov k spáchaniu trestného činu, nemôžu byť na účel dokazovania v trestnom konaní nahradené úkony upravené Trestným poriadkom úkonmi colného dohľadu vykonávanými podľa zákona č. 652/2004 Z. z. o orgánoch štátnej správy v colníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov, Trestný poriadok má na uvedený účel povahu „ex specialis“.».
V súvislosti s námietkou sťažovateľa o netransparentnom určení ceny sťažovateľovizaistenej drogy sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:
«Právna kvalifikácia skutku podľa odseku 3 písm. c/ § 172 Tr. zák. je pritom postavená výlučne na predpoklade pravdivosti správy Národnej kriminálnej agentúry, ktorú nie je možné žiadnym spôsobom overiť....
Zároveň dovolateľ namieta, že založiť vinu na hodnote určovanej „čiernym trhom“ je samo o sebe porušením práva na spravodlivé súdne konanie, pretože „čierny trh“ nie je pojem predpokladaný niektorým z ustanovení Tr. zák...
Z pohľadu práva na obhajobu sa proti určeniu hodnoty cez „čierny trh“ nedá primeraným spôsobom brániť a každé založenie viny na dôkaze takto deklarovanom je aj porušením ustanovení zabezpečujúcich právo obžalovaného na obhajobu a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.»
Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jehosťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Konaním Krajského súdu v Trnave a Najvyššieho súdu SR v trestnej veci sťažovateľa vedenej na Krajskom súde v Trnave pod č. k. 5 To/121/2013 a na Najvyššom súde SR pod č. k. 5 Tdo 28/2014 v súvislosti s rozhodnutím Krajského súdu v Trnave č. k. 5To/121/2013 zo dňa 18.2.2014 a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č. k. 5 Tdo 28/2014 zo dňa 29.5.2014, došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a k porušeniu ústavného práva na spravodlivé súdne konanie (aj porušenie článku 8 ods. 2 a 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a najmä článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyhlásený pod č. 209/1992 Zb.)
Uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. 5 To/121/2013 zo dňa 18.2.2014 a uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. 5 Tdo 28/2014 zo dňa 29.5.2014 sa zrušujú.“
V súvislosti s konaním pred ústavným súdom si sťažovateľ uplatnil aj úhradu trovprávneho zastúpenia v sume 340,89 € vrátane 20 % DPH.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom konania ústavného súdu je sťažovateľom namietané porušeniezákladného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a právana spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 36 ods. 1 listiny,ako aj namietané porušenie práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 8 ods. 2 listiny,ktoré sťažovateľ označil ako právo na spravodlivé súdne konanie, a to uznesením krajskéhosúdu sp. zn. 5 To 121/2013 z 18. februára 2014 a uznesením najvyššieho súdusp. zn. 5 Tdo 28/2014 z 29. mája 2014, k porušeniu ktorých malo podľa sťažovateľa dôjsťz dôvodu, že trestné stíhanie proti nemu malo začať na základe dôkazu vykonanéhonezákonným spôsobom a jednako z dôvodu, že v jeho prípade mala byť nezákonnýmspôsobom určená cena u neho zabavenej drogy, a to len na podklade správy Národnejkriminálnej agentúry Policajného zboru o obvyklých cenách drog na tzv. „čiernom trhu“,pričom také údaje sú podľa sťažovateľa netransparentné a nepreskúmateľné.
V súlade judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok Európskehosúdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54), podľa ktorej dvojmesačná lehota na podaniesťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnomopravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú aj vo vzťahuk predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu a vzhľadom na to, že najvyšší súd vo vecivedenej pod sp. zn. 5 Tdo 28/2014 dovolanie sťažovateľa odmietol pre absenciu dovolaciehodôvodu, ústavný súd považoval lehotu na podanie sťažnosti ústavnému súdu za zachovanúnielen voči uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 28/2014 z 29. mája 2014, ale aj vočiuzneseniu krajského súdu sp. zn. 5 To 121/2013 z 18. februára 2014 (napr. I. ÚS 169/09, I.ÚS 69/2010, II. ÚS 91/2011), ktoré ústavný súd preskúmal v ich vzájomnej súvislostiv intenciách námietok sťažovateľa.
Pokiaľ ide o vecné preskúmanie napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov,ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom radepripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, anipreskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistenýskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aaplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základnýchslobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutievšeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotnýmrozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne záveryvšeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, akby vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (I. ÚS 13/00).
V súvislosti s prvou námietkou sťažovateľa, podľa ktorej trestné obvinenie voči jehoosobe a jeho následné odsúdenie je založené na nezákonným spôsobom vykonanom dôkaze,ktorého nezákonnosť sťažovateľ videl v tom, že príslušné orgány colnej správy aj napriek ichúdajnej vedomosti o tom, že sťažovateľ bude v konkrétny deň a na konkrétnom motorovomvozidle privážať na územie Slovenskej republiky drogy, ihneď nekontaktovali vyšetrovateľaa nepostupovali podľa Trestného poriadku, krajský súd svoje napadnuté rozhodnutie sp. zn.5 To 121/2013 z 18. februára 2014 odôvodnil takto:
„Predovšetkým treba uviesť, že odvolací súd sa už vecou zaoberal a rozhodol uznesením zo dňa 2.7.2013 sp. zn. 5 To/53/2013, ktorým podľa § 321 ods. 1 písm. b/,c/, Tr. por. zrušil rozsudok Okresného súdu Trnava zo dňa 16.4.2013 sp. zn. 5 T/50/2012 a podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec vrátil súdu I. stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol...
Pokiaľ ide o námietky obhajoby vo vzťahu k nezákonnosti zabezpečenia dôkazov, k tomu odvolací súd uvádza, že touto námietkou sa zaoberal už v ostatnom zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu zo dňa 2.7.2013, kde otázku zákonnosti získania dôkazov podrobne rozviedol, na tomto závere trvá a nemá k nemu čo dodať.“
V nadväznosti na uvedené závery krajského súdu k problematike nezákonnostidôkazu najvyšší súd v napadnutom uznesení sp. zn. 5 Tdo 28/2014 z 29. mája 2014 k tejtodovolacej námietke sťažovateľa uviedol:
„Podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.
Argumentácia obvineného vo vzťahu k vecnému dôkazu, zaistenej droge, že sa pri jej zaistení postupovalo v rozpore s Trestným poriadkom, vôbec nie je priliehavá. Každý prípad je individuálny a rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktoré v danej súvislosti poukazoval obvinený, sa nevzťahujú na zistené okolnosti daného prípadu týkajúceho sa obvineného.
Ani z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 28/2012 nevyplýva, že by orgány štátnej správy v colníctve pri akejkoľvek informácii o tom, že by mohlo ísť o prevoz drogy na územie Slovenskej republiky nemohli urobiť kontrolu vozidla na základe príslušných ustanovení zákona č. 652/2004 Z. z. o orgánoch štátnej správy v colníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
V prvom rade treba upriamiť pozornosť na to, že colné orgány Slovenskej republiky mali len informáciu o tom, že vo vozidle, ktoré viedol obvinený, by mohli byť prevážané drogy. Intenzita podozrenia, že vo vozidle sa aj skutočne zásielka s drogami nachádza, nebola taká, že by sa už hneď malo pristúpiť k prehliadke vozidla orgánmi činnými v trestnom konaní podľa ustanovení Trestného poriadku. Z dokazovania vyplýva, že až po zastavení vozidla, použití služobného psa a otvorení batožinového priestoru vozidla, ktoré viedol obvinený, sa mohla konštatovať vážnosť podozrenia, že ide o drogu, Čo sa definitívne potvrdilo až následným znaleckým dokazovaním v rámci trestného konania. Ihneď ako sa colné orgány uistili, že obvinený sa s daným motorovým vozidlom prevozom podozrivej zakázanej látky mohol dopustiť trestného činu, bolo postupované v súlade s Trestným poriadkom. V súlade s § 85 ods. 1 Tr. por. bolo vykonané zadržanie a obmedzenie osobnej slobody podozrivej osoby a v súlade s § 101 ods. 1 Tr. por. bol vydaný príkaz na prehliadku iných priestorov, a to osobného motorového vozidla, ktoré viedol obvinený a v súlade s týmto ustanovením a ustanovením § 101 ods. 2 Tr. por. bola prehliadka aj vykonaná.
Konštatovanie Krajského súdu v Trnave v jeho prvom rozhodnutí v danej veci z 2. júla 2013, že colné orgány Slovenskej republiky oprávnene mohli na základe im dostupných informácií postupovať podľa § 26 zákona č. 652/2004 Z. z. pri zastavení motorového vozidla vedeného obvineným, je správne. V nadväznosti na nimi vykonané úkony pri pozitívnych zisteniach naznačujúcich možnosť prevozu omamných a psychotropných látok bol vo veci privolaný vyšetrovateľ, ktorého postup, ako už bolo uvedené, bol súladný s Trestným poriadkom.
Pokiaľ obvinený poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Toš 7/2008, je to nepriliehavé aj preto, lebo toto rozhodnutie sa týka úplne opačnej situácie a síce vykonania služobného zákroku policajnými orgánmi bez toho, aby bol na to zákonný dôvod. Išlo o situáciu, keď policajné orgány nemali poznatky ani len o podozrení zo spáchania priestupku, nieto ešte podozrenia, že používaním dopravného prostriedku, na dopravnom prostriedku alebo v súvislosti s dopravným prostriedkom bol spáchaný trestný čin, alebo že by išlo o situáciu podľa § 23 ods. 2 písm. b/ zák. č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov a napriek tomu vozidlo zastavili a vykonali bezpečnostnú prehliadku.
Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že v trestnej veci obvineného nie je daný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por.“
Z citovaných napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov, ako aj zo skoršiehorozhodnutia krajského súdu sp. zn. 5 To 53/2013 z 2. júla 2013, na ktoré sa krajský súdv citovanom rozhodnutí argumentačne odvoláva (pokiaľ ide o otázku zákonnostidokazovania, pozn.) vyplýva záver, že hodnotenie o zákonnosti, resp. nezákonnostivykonania dôkazu v trestnom konaní musí byť založené ad hoc na konkrétnych okolnostiachtej-ktorej veci a toto hodnotenie nie je možné automaticky globalizovať tak, ako sa k tomuuchyľuje sťažovateľ.
V danom prípade z vykonaného dokazovania, ktorého závery sťažovateľ žiadnymspôsobom nespochybňuje, vyplynulo, že 22. februára 2012 bola colníkom Kriminálnehoúradu finančnej správy Slovenskej republiky, oddelenia závažnej colnej a daňovejkriminality (ďalej len „orgán colnej správy“) poskytnutá z územia Českej republikyžiadnym spôsobom neindividualizovaná (v smere možnosti identifikácie osoby alebomotorového vozidla, pozn.) operatívna informácia o možnej preprave omamnýcha psychotropných látok z územia Českej republiky na územie iného členského štátuEurópskej únie, pričom nebolo vylúčené, že táto preprava môže smerovať aj na územieSlovenskej republiky. Prepravu mali uskutočňovať presne neurčené osoby národnosti na vozidle nezistenej značky a evidenčného čísla. V súvislostis individualizáciou, resp. konkretizáciou motorového vozidla, ktorým sa mala podľapodozrenia preprava omamných a psychotropných látok na územie Slovenskej republikyrealizovať, bola orgánom colnej správy predmetná informácia spresnená iba pol hodinu predjeho dojazdom na hraničný priechod, kde pri vykonaní prehliadky tohto motorového vozidlaslužobným psom vycvičeným na vyhľadávanie omamných a psychotropných látokpo potvrdení podozrenia o prítomnosti drog v dotknutom motorovom vozidle orgány colnejsprávy bezodkladne kontaktovali príslušného vyšetrovateľa Policajného zboru, ktorýnásledne so súhlasom príslušného prokurátora v prítomnosti sťažovateľa vykonal prehliadkudotknutého osobného motorového vozidla v súlade s § 101 ods. 1 Trestného poriadku.Z uvedeného vyplýva, že na rozdiel od prípadu, ktorého sa sťažovateľ argumentačnedovoláva, vedeného najvyšším súdom pod sp. zn. 2 Tdo 28/2012, v ktorom príslušné orgánycolnej správy síce tiež vopred (t. j. pred colným prejednaním) disponovali informáciouo dovoze iného ako colne deklarovaného tovaru dotknutým kamiónom, avšak tátoinformácia bola nielenže konkretizovaná a individualizovaná, ale navyše v čase preddojazdom dotknutého kamiónu na colný prechod bola z Českej republiky príslušnýmorgánom colnej správy Slovenskej republiky aj protokolárne odovzdaná kontrolovanádodávka, pričom orgány colnej správy nielenže nevydali príkaz na sledovanie kontrolovanejdodávky na území Slovenskej republiky podľa Trestného poriadku v znení účinnom pred1. januárom 2006, ale po prepustení kamióna po colnom prejednaní a jeho odstavenív sklade v obci colníci orgánu colnej správy do týchto priestorov v rozpore s Trestnýmporiadkom nielenže vstúpili, ale vykonali aj ich prehliadku, ako aj prehliadku kamióna,avšak v danej veci sa o takýto prípad nejde.
V danom prípade na rozdiel od uvedeného orgány colnej správy disponovali ibavopred neurčitým podozrením o možnej preprave drog na územie Slovenskej republiky,ktorého intenzita vzhľadom na charakter im dostupných informácii odôvodňovala ichpostup pri prehliadke sťažovateľom vedeného motorového vozidla služobným psom podľazákona č. 652/2004 Z. z. o orgánoch štátnej správy v colníctve a o zmene a doplneníniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o colníctve“), a niehneď podľa Trestného poriadku tak, ako to ustálil v napádanom uznesení aj najvyšší súd,pričom úkony vyšetrovateľa, ktoré boli vykonané po pozitívnych zisteniach naznačujúcich,že vo vozidle sa môžu nachádzať drogy, boli vykonávané plne v súlade s Trestnýmporiadkom, čo sťažovateľ ani nerozporuje.
Napokon aj v právnej vete rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 28/2012z 26. júna 2012, ktorého sa sťažovateľ dovoláva, je explicitne uvedené, že na účelydokazovania v trestnom konaní nemôžu byť úkony upravené Trestným poriadkomnahradené úkonmi colného dohľadu vykonávanými podľa zákona o colníctve v prípade, akorgán colnej správy je vopred „konkrétne“ informovaný, že pri dovoze tovaru dochádzaalebo má dôjsť v súvislosti s porušením colných, daňových alebo iných všeobecnezáväzných právnych predpisov k spáchaniu trestného činu. Inými slovami, pre aplikáciuuvedeného pravidla sa vyžaduje, aby orgány colnej správy disponovali nie akýmikoľvekneurčitými informáciami prípadne podozreniami, ale iba konkrétnymi (individualizovanýmia konkretizovanými) informáciami o páchaní alebo o možno spáchaní trestného činupri dovoze tovaru v súvislosti s porušením colných, daňových alebo iných všeobecnezáväzných právnych predpisov.
V súvislosti s argumentáciou sťažovateľa, že tak krajský súd, ako aj najvyšší súd sav sťažnosťou napádaných uzneseniach odchýlili od podľa jeho názoru stabilizovanej súdnejpraxe zhmotnenej v sťažovateľom označených iných rozhodnutiach najvyššieho súduuvedených v snahe argumentačne podporiť svoje tvrdenia, ústavný súd v prvom radepodotýka, že predmetom konania pred ústavným súdom bolo iba napádané uzneseniekrajského súdu sp. zn. 5 To 121/2013 z 18. februára 2014 a uznesenie najvyššieho súdusp. zn. 5 Tdo 28/2014 z 29. mája 2014, ktoré, resp. závery ktorých (pozri už uvedené)ústavný súd z hľadiska dodržania zásad ústavnosti aj preskúmal. Skutočnosť, že všeobecnésúdy dospeli v inej ako ústavným súdom preskúmavanej veci k odlišnému právnemustanovisku, nebola pre ústavný súd záväzná, pretože toto iné rozhodnutie alebo rozhodnutianebolo/li predmetom prieskumu ústavného súdu a v dôsledku toho nemožno vyvodiťautomaticky predpoklad o ústavnosti záverov vyslovených v týchto iných ústavným súdomnepreskúmaných rozhodnutiach.
Okrem toho v súvislosti so sťažovateľom označenými rozhodnutiami najvyššiehosúdu vydanými v podľa jeho názoru s jeho prípadom obdobných veciach ústavný súdnad rámec podotýka, že sťažovateľ poukazuje iba na útržky z týchto rozhodnutíbez uvedenia konkrétnych súvislosti a okolností toho-ktorého prípadu (napr. čo sa týkaspôsobu, miesta a rozsahu spáchania skutku a pod., pozn.), pričom ústavný súd tiežpoukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej mu neprislúcha zjednocovaťin abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré sa podľa zákonač. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskoršíchpredpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zverujenajvyššiemu súdu, resp. jeho plénu a kolégiám (napr. I. ÚS 17/01, III. ÚS 346/05).
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsťk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buďpre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutímpríslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorýchsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možnopovažovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosťporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiťpo jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru o ústavnej udržateľnostisťažnosťou napádaných uznesení tak krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu v ichvzájomnej nadväznosti z hľadiska posúdenia námietky sťažovateľa o podľa jeho názorunezákonne vykonanom dôkaze v trestnom konaní v intenciách ním namietaného porušeniaoznačených práv, takže závery týchto súdov nemožno podľa ústavného súdu považovaťza svojvoľné, arbitrárne, vnútorne rozporné ani odporujúce podstate a účelu aplikovanýchprávnych noriem, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti už po jej predbežnomprerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre jej zjavnúneopodstatnenosť.
Podľa druhej námietky sťažovateľa sa tak krajský súd, ako ani najvyšší súdnevysporiadali s jeho námietkou týkajúcou sa netransparentného určenia ceny u nehozaistenej drogy, resp. ceny za počet obvykle jednorázových dávok, ktoré by sa dalizo zaisteného množstva drogy vyrobiť, ale v tomto smere sa mali obmedziť iba na to, za akúcenu sa jednorázové dávky tejto drogy obvykle predávajú na „čiernom trhu“, podľa údajovsprávy Národnej kriminálnej agentúry, ktorej pravdivosť je podľa sťažovateľa neoveriteľná,takže sa proti nej alebo proti jej záverom nemožno účinne brániť, a to aj napriek tomu, žeuvedené závery z nej plynúce majú v končenom dôsledku podstatný vplyv na právnukvalifikáciu skutku podľa kvalifikovanej skutkovej podstaty uvedenej v § 172 ods. 3písm. c) Trestného zákona, ktorú by pri inom určení ceny zaistenej drogy nebolo nutnéaplikovať.
V súvislosti s uvedenou námietkou sťažovateľa krajský súd napádané uznesenieodôvodnil takto:
„Okresný súd rozsah trestnej činnosti ustálil v napadnutom rozsudku tak, že množstvo drogy, ktoré obžalovaný prevážal zodpovedalo 30.772 až 48.845 obvykle jednorazových dávkach omamnej drogy, pričom celková hodnota zaistenej omamnej látky na čiernom trhu v trnavskom kraji predstavuje podľa odborného vyjadrenia Národnej kriminálnej agentúry cenu 66.463,20 Eur až 158.197,50 Eur. K takto ustálenému rozsahu k trestnej činnosti treba uviesť nasledovné:
Odvolací súd už vo svojom vyššie citovanom zrušujúcom uznesení poukázal na to, že úlohou okresného súdu bude zisťovať nie akúkoľvek ale najnižšiu cenu, za ktorú sa droga predáva, aby mohol byť s určitosťou stanovený záver vyjadrený v skutkovej vete rozsudku k hodnote zaisteného množstva drogy. Okresný súd ale i obžaloba vychádzala z praxe, ktorú používa Kriminalistický a expertízny ústav PZ, ktorý stanoví počet jednotlivých priemerných dávok, ktoré možno pripraviť zo zaistenej omamnej látky, a následne na základe počtu týchto dávok Národná kriminálna agentúra vo vzťahu k cene jednotlivej dávky stanoví finančné vyjadrenie hodnoty omamnej látky. Takýto postup však nemá oporu v Trestnom zákone.
Ustanovenie § 135 ods. 2 Tr. zák. je interpretačné ustanovenie výlučne pre výklad pojmu prechovávanie drogy pre vlastnú potrebu vo väčšom množstve uvedený v § 171 ods. 2 Tr. zák., čo reprezentuje najviac 10-násobok obvykle jednorazovej dávky na použitie, a to pre osobnú potrebu. Z obžaloby ale i z napadnutého rozsudku vyplýva, že obžalovaný je stíhaný pre § 172 Tr. zák. Mechanické preberanie pojmu obvykle jednorazová dávka pre prípad, pre ktorý je obžalovaný stíhaný je nesprávny. Obvykle jednorazová dávka je formálnym znakom výlučne len pri ustanovení § 171 Tr. zák.
Z ustanovenia § 125 ods. 1 Tr. zák. totiž vyplýva, aký postup sa má zvoliť pri zisťovaní, či bol alebo nebol naplnený pojem značného rozsahu, pretože zákonodarca tu uviedol, že sa má použiť postup uvedený v § 125 ods. 1 Tr. zák., teda vychádzať z mechanizmu, ktorý sa používa pri zisťovaní výšky škody.
Z uvedeného je teda zrejmé, že pri stanovení hodnoty zaistenej drogy je potrebné zisťovať a vychádzať z trhovej hodnoty na území trnavského kraja, kde bol obžalovaný zadržaný a kde bol trestný čin spáchaný, čo ukladá ustanovenie § 126 ods. 1 Tr. zák., a to za sumu, za ktorú sa v čase a na mieste spáchaného činu obvykle predáva.
V predmetnej veci bolo na základe výpovedi svedka i z písomne podaného vyčíslenia hodnoty drogy preukázané, že jeden gram v rozhodnom období v trnavskom kraji sa predával v približnej cene od 16 Eur do 18 Eur. Hodnota 6.327,90 g drogy je potom 101.246,40 Eur až 107.574,30 Eur. Keďže táto hodnota je vyššia ako hodnota drogy ako ju stanovil krajský prokurátor v obžalobe i okresný súd v napadnutom rozsudku, nebolo možné toto pochybenie odstrániť, pretože takýto postup by bol v neprospech obžalovaného. Keďže odvolanie v otázke viny bolo podané len zo strany obžalovaného teda v jeho prospech, takýto postup s poukazom na zásadu zákazu reformácie in peius (zmena k horšiemu) nebol možný.
Odvolací súd preto otázku viny i právneho posúdenia ponechal nedotknutú.“
Nadväzne na uvedené najvyšší súd v dovolacom konaní konštatoval: „Podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu. Zásadným porušením práva na obhajobu nemôže byť to, ak súd nevyhovie návrhu obvineného na doplnenie dokazovania, resp. ak považuje vykonané dôkazy za postačujúce na ustálenie skutkového stavu. Pri ustálení hodnoty zaistenej drogy prvostupňový súd vychádzal z odborného vyjadrenia Národnej protidrogovej jednotky, čo nemožno považovať za protizákonný dôkaz. Ustálil tak pre obvineného najpriaznivejšiu hodnotu drogy v regióne Trnavského kraja, kde bola droga zaistená, vychádzajúc z hodnoty obvykle jednorazovej dávky drogy. Správne je v tomto smere stanovisko prokurátora k dovolaniu, že je vecou súdu zvážiť, či určitú skutkovú okolnosť bude overovať ešte ďalšími dôkazmi, než tými, ktoré má k dispozícii a na základe ktorých považuje podstatné skutkové okolnosti za preukázané.
Nie je preto ani podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky naplnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por., lebo právo obvineného na obhajobu nielen že zásadným spôsobom, ale vôbec nebolo porušené.“
Z citovaných rozhodnutí vyplýva, že tak krajský súd, ako aj najvyšší súd svojezávery týkajúce sa určenia hodnoty u sťažovateľa zaistenej drogy ústavne akceptovateľnýmspôsobom odôvodnili a uviedli aj dôkazné prostriedky (závery Kriminalistickéhoa expertízneho ústavu Policajného zboru o určení počtu jednotlivých dávok drogy, ako ajsprávu Národnej kriminálnej agentúry Policajného zboru o cene daného druhu drogy,za ktorú sa predáva jedna jej obvyklá dávka na tzv. „čiernom trhu“ v lokalite, v ktorej boladroga zaistená), z ktorých tieto svoje závery vyvodili, takže ich nie je možné kvalifikovaťako neodôvodnené, arbitrárne alebo svojvoľné, t. j. bez opory vo vykonanom dokazovaní.
Ústavný súd však súčasne podotýka, že aj napriek uvedenému ani krajský súd a aninajvyšší súd nezaujali stanovisko k nimi aplikovanému mechanizmu určenia ceny zaistenejdrogy (majúcom základ v cenách drog na čiernom trhu, pozn.), čo je síce technickýmnedostatkom napádaných rozhodnutí, pretože práve uvedeného sa sťažovateľ domáhal,pričom nedostal kvalifikovaná odpoveď, avšak ako už bolo uvedené, uvedený nedostatoknemá žiadny vplyv na vecné posúdenie tejto otázky obidvoma súdmi, ktorých závery súv tomto smere ústavne obhájiteľné.
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa týkajúcu sa mechanizmu určenia ceny pri trestnejčinnosti zaistenej drogy, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v sťažnosti iba spochybňujeresp. kritizuje netransparentnosť a neoveriteľnosť záverov oboch súdov pokiaľ ide o určenieceny u neho zaistenej drogy, avšak sám sťažovateľ nenavrhol žiadny iný transparentnejšíspôsob určenia hodnoty, resp. ocenenia u neho zaistenej drogy. Vo veciach drogovej trestnejčinnosti je v praxi súdov používaný všeobecne objektivizovaný spôsob určovania cenypri trestnej činnosti zaistených drog, a to ich rozdelením na obvyklé jednorázové dávkyv závislosti od výdatnosti zaisteného druhu drogy s následným priradením im odhadom(ide o „čierny trh“, pričom „odhadom“ sa rozumie nie svojvoľne pre daný prípad, alerovnako vo všetkých obdobných prípadoch, avšak „odhadom“ vzhľadom na praktiky„čierneho trhu“, pozn.) určenej minimálnej ceny na „čiernom trhu“. V uvedenej súvislostiústavný súd už aj v minulosti (napr. II. ÚS 228/2012, II. ÚS 240/2012) podotkol, že právevzhľadom na potrebu zachovania objektívneho prístupu k všetkým obdobným prípadomneurčitého množstva (v ktorých by rôzni páchatelia týchto trestných činov vzhľadom narôzne premenné okolnosti, napr. skúsenosť a pod. mohli z rovnakého množstva drogy určitejim neznámej výdatnosti vyrobiť rôzne množstvá obvyklých jednorázových dávok, pozn.)bol vytvorený jednotný objektivizovaný systém, resp. postup pri určovaní množstvaobvyklých jednorázových dávok, ktoré by sa dali vyrobiť z konkrétneho množstva drogyurčitej výdatnosti, ktoré by tak boli v rovnakých prípadoch neurčitého množstva rovnaké,t. j. objektivizované, a teda v konečnom dôsledku porovnateľné.
Vzhľadom na uvedené je podľa názoru ústavného súdu z dôvodu zachovaniaidentického a transparentného prístupu k všetkým páchateľom skutku podľa § 172 Trestnéhozákona v neurčitom množstve obdobných prípadov logické pre účely dokazovaniaa objektivizovania jeho výsledkov vychádzať z výdatnosti zaistenej drogy, na základe čohosa potom, samozrejme vzhľadom na druh zaistenej drogy, určí obvyklé množstvo vo forme,v ktorej je tá-ktorá určitá droga distribuovaná konečným „spotrebiteľom“ na „čiernom trhu“(napr. „skladačky“, injekčná forma a pod.), a napokon sa určí aj cena, za ktorú sa predmetnádroga v danej forme a v určitej oblasti obvykle predáva na čiernom trhu. Ústavný súdsúčasne podotýka, že keďže v danom prípade nejde o tovar (drogy), ktorý jeobchodovateľný iba na „čiernom trhu“, je pochopiteľné, že pri určovaní formy predávanejdrogy a s tým súvisiacim aj jej obvyklým množstvom a cenou súdy nepostupujú svojvoľne,ale v záujme jednotného prístupu ku všetkým páchateľom daného skutku v neurčitommnožstve prípadov (z hľadiska charakteru skutku, miesta spáchania a pod., pozn.)vychádzajú z objektivizovaných údajov získaných z praxe špecializovaných policajnýchjednotiek.
Vzhľadom na uvedené závery sa námietka sťažovateľa aj v tejto časti javí byťnedôvodná, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti už po jej predbežnomprerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre jej zjavnúneopodstatnenosť, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutýchrozhodnutí, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov konania je viazané na vyslovenieporušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súdo tých častiach sťažnosti už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. januára 2015