znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 30/2015-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. januára 2015predbežne prerokoval sťažnosť

,   zastúpeného   advokátomJUDr. Jurajom   Gavalcom,   Teodora   Tekela   23,   Trnava,   vo   veci   namietaného   porušeniazákladného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikya práva   na   spravodlivý   súdny   proces   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochraneľudských práv a základných slobôd a v čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práva slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5 To 121/2013 z 18. februára 2014a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 28/2014 z 29. mája 2014a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola19. septembra 2014 faxom a 22. septembra 2014 aj poštou doručená sťažnosť

(ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   právana súdnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len„ústava“)   a   práva   na   spravodlivý   súdny   proces   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a v čl. 8 ods. 2 a čl. 36ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) uznesením Krajského súduv Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 To 121/2013 z 18. februára 2014 a uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tdo 28/2014z 29. mája 2014.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej len„okresný súd“) sp. zn. 5 T 50/2012 z 15. októbra 2013 bol sťažovateľ, ktorý je štátnympríslušníkom, uznaný vinným zo spáchania obzvlášťzávažného   zločinu   nedovolenej výroby   omamných   a psychotropných   látok,   jedov   aleboprekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), c) a ods. 3písm. c) Trestného zákona, a to na tom skutkovom základe, že potom, ako na území Českejrepubliky prevzal ako kuriér od iného občana národnosti zásielku sušenéhokonope   zabalenú   v   dvoch   igelitových   hermeticky   uzavretých   vreciach   uloženýchv cestovnej   taške,   túto   zásielku   v osobnom   motorovom   vozidle   zn. EČV: na účely jej ďalšej distribúcie 22. februára 2012 previezol na územieSlovenskej republiky, kde mu bola pri kontrole a následnej prehliadke motorového vozidlana hraničnom priechode Brodské táto zásielka nájdená a zaistená. Za uvedený skutok bolsťažovateľovi uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 15 rokov s výkonomtrestu v tretej nápravnovýchovnej skupine a ochranný dohľad v trvaní 1 roka, ako aj trestvyhostenia z územia Slovenskej republiky na dobu 10 rokov a napokon aj trest prepadnutiaveci (cestovnej tašky, mobilného telefónu a digitálnej váhy).

O odvolaniach podaných proti označenému rozsudku okresného súdu prokurátorom(v časti uloženého trestu) a aj sťažovateľom rozhodol krajský súd napádaným uznesením sp.zn. 5 To 121/2013 z 18. februára 2014, ktorým tieto odvolania zamietol, pričom dovolaniesťažovateľa   proti uvedenému   rozhodnutiu   krajského   súdu   najvyšší súd odmietol svojímuznesením sp. zn. 5 Tdo 28/2014 z 29. mája 2014 (podľa zistenia ústavného súdu bolorozhodnutie najvyššieho súdu sťažovateľovi doručené 21. júla 2014, pozn.).

Sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   právz dôvodu, že podľa jeho názoru bol uznaný vinným na základe dôkazu, ktorý bol „... zabezpečený   nezákonným   spôsobom...“, a tiež   z   dôvodu   ním   tvrdeného   nezákonnéhospôsobu   určenia   ceny   drogy   iba   na   základe   správy   Národnej   kriminálnej   agentúryPolicajného   zboru „...   ktorej   pravdivosť   a vierohodnosť   údajov   nie   je   možné   žiadnym spôsobom overiť“.

Nezákonnosť dôkazu, na ktorom malo byť založené obvinenie a následné odsúdeniesťažovateľa,   sám   sťažovateľ   videl   v tom,   že   príslušné   orgány   Colnej   správy   Slovenskejrepubliky   (ďalej   len   „Colná   správa“),   ktorým   na   základe   oznámenia   príslušnýmipolicajnými orgánmi Českej republiky malo byť vopred známe, „... že dňa 22.2.2012 bude vykonaná   nelegálna   preprava   omamnej   a   psychotropnej   látky   z   Českej   republiky na Slovensko na vozidle EČ:...“ (o čom má svedčiť úradný záznam„Generálneho riaditeľstva ciel zo dňa 7.1.2013“, ako aj dva úradné záznamy Kriminálnehoúradu   finančnej   správy   Bratislava   z 5.   marca   2012   a tiež   úradný   záznam   Diaľničnéhooddelenia Policajného zboru Malacky z 22. februára 2012, pozn.), a že označené vozidlomalo smerovať „... po diaľnici D2 v smere na hraničný prechod Brodské“, napriek tejtovedomosti   nepostupovali „...   podľa   príslušných   ustanovení   Trestného   poriadku,   ale vykonali bežnú colnú kontrolu vozidla v zmysle zákona č. 652/2004 Z. z...“.

Podľa   sťažovateľa «Takýto   postup   je   v   rozpore   so   zákonom,   použitie   dôkazných informácii získaných úkonmi orgánov colnej správy a „prekrytých“ následnými úkonmi vyšetrovateľa, vychádzajúcimi z postupu colných orgánov vykonaného v rozpore s Trestným poriadkom, je nelegálny.

Zásah voči sťažovateľovi sa mal vykonať v rámci trestného konania, teda orgánmi činnými v trestnom konaní a podľa Trestného poriadku a nemožno ho prekryť až následným, obsahovo zhodným úkonom kompetentného orgánu (obhliadka vozidla vyšetrovateľom až po zistení colnými orgánmi, čo sa vo vozidle nachádza a bude to slúžiť na účely trestného konania)...

... je nespochybniteľné, že orgány colnej správy vopred vedeli, že dňa 22.2.2012 bude   vykonaná nelegálna   preprava   omamnej   a psychotropnej   látky   z   Českej republiky na Slovensko na vozidle EČ:, čo je trestným činom, a preto nemohli postupovať inak, než podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku, čo neurobili... K tomuto je potrebné obhajobou uviesť, že colný orgán už po informácii od českej strany, t. j. cca hodinu pred zastavením vozidla, požiadal o súčinnosť políciu pri zastavení vozidla, potom pokračoval v úkonoch podľa zák. č. 652/2004 Z. z., a potom opäť požiadal o súčinnosť políciu (druhýkrát), keď „zistil“, že v aute sa skutočne drogy nachádzajú, teda až po   získaní   dôkazu kontrolou   vozidla   a jeho   prehliadkou,   čo je   postup v rozpore aj so samotným § 26 zákona č. 652/2004 Z. z., nielen s Trestným poriadkom.

Podľa citovaného ustanovenia totiž zastavenie dopravného prostriedku a kontrola batožiny nesmie sledovať iný záujem, než odhalenie tovaru, ktorý unikol colnému dohľadu.... colné orgány vopred disponovali informáciou, že vo vozidle obžalovaného sa prepravuje marihuana, vedeli to od policajných orgánov v Českej republike (teda nielen tak od hocikoho), a tak ich zásah nemohol sledovať odhalenie tovaru, ktorý unikol colnému dohľadu, pretože už vedeli, čo vo vozidle je a prakticky si to len overovali, na čo však slúži postup výlučne podľa Trestného poriadku.».

V súvislosti   s nezákonnosťou   dôkazu   sťažovateľ   v   konaní   pred   ústavným   súdomnamieta,   že „Z   uznesenia   Najvyššieho   súdu   SR   nevyplýva   konkrétna   vysvetľujúca argumentácia,   prečo   sa   s   týmito   celkom   konkrétnymi   námietkami   sťažovateľa nevysporiadal,   súd   ponúkol   len   tvrdenie,   že   intenzita   podozrenia,   že   sa   vo   vozidle nachádzajú drogy nebola taká, aby sa hneď postupovalo podľa Tr. por.

Takéto tvrdenie nie je opreté o žiadny procesne zadokumentovaný dôkaz, naopak je s týmito   dôkazmi   v   rozpore.“,   pretože   podľa   sťažovateľa   colné   orgány   mali   vedieť,   žesťažovateľ preváža v aute drogy. Súčasne sťažovateľ poukázal na to, že sťažnosťou napádanéuznesenie   najvyššieho   súdu   je   v rozpore   s judikatúrou   najvyššieho   súdu   v obdobnýchveciach,   na   ktorú   v tejto   súvislosti   poukázal,   pričom   obzvlášť   poukázal   na rozhodnutienajvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 28/2012 z 26. júna 2012, podľa ktorého «Ak je orgánom štátnej   správy   v   colníctve   pre   konkrétny   prípad   vopred   známe,   že   pri   dovoze   tovaru dochádza alebo má dôjsť v súvislosti s porušením colných, daňových alebo iných všeobecne záväzných právnych predpisov k spáchaniu trestného činu, nemôžu byť na účel dokazovania v   trestnom   konaní   nahradené   úkony   upravené   Trestným   poriadkom   úkonmi   colného dohľadu   vykonávanými   podľa   zákona   č.   652/2004   Z.   z.   o   orgánoch   štátnej   správy v colníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov, Trestný poriadok má na uvedený účel povahu „ex specialis“.».

V súvislosti s námietkou sťažovateľa o netransparentnom určení ceny sťažovateľovizaistenej drogy sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:

«Právna   kvalifikácia   skutku   podľa   odseku   3   písm.   c/   §   172   Tr.   zák.   je   pritom postavená výlučne na predpoklade pravdivosti správy Národnej kriminálnej agentúry, ktorú nie je možné žiadnym spôsobom overiť....

Zároveň dovolateľ namieta, že založiť vinu na hodnote určovanej „čiernym trhom“ je samo o sebe porušením práva na spravodlivé súdne konanie, pretože „čierny trh“ nie je pojem predpokladaný niektorým z ustanovení Tr. zák...

Z pohľadu   práva   na   obhajobu   sa   proti   určeniu   hodnoty   cez   „čierny   trh“   nedá primeraným spôsobom brániť a každé založenie viny na dôkaze takto deklarovanom je aj porušením   ustanovení   zabezpečujúcich   právo   obžalovaného   na   obhajobu   a   spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.»

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jehosťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Konaním   Krajského   súdu   v   Trnave   a   Najvyššieho   súdu   SR   v   trestnej   veci sťažovateľa vedenej na Krajskom súde v Trnave pod č. k. 5 To/121/2013 a na Najvyššom súde   SR   pod   č.   k.   5   Tdo   28/2014   v   súvislosti   s   rozhodnutím   Krajského   súdu v Trnave č. k. 5To/121/2013   zo   dňa   18.2.2014   a   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   SR č. k. 5 Tdo 28/2014   zo   dňa   29.5.2014,   došlo   k   porušeniu   ústavného   práva   sťažovateľa na súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   článku   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky a k porušeniu ústavného práva na spravodlivé súdne konanie (aj porušenie článku 8 ods. 2 a 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a najmä článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyhlásený pod č. 209/1992 Zb.)

Uznesenie   Krajského   súdu   v   Trnave   č.   k.   5   To/121/2013   zo   dňa   18.2.2014 a uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. 5 Tdo 28/2014 zo dňa 29.5.2014 sa zrušujú.“

V súvislosti s konaním pred ústavným súdom si sťažovateľ uplatnil aj úhradu trovprávneho zastúpenia v sume 340,89 € vrátane 20 % DPH.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   konania   ústavného   súdu   je   sťažovateľom   namietané   porušeniezákladného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   právana spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 36 ods. 1 listiny,ako aj namietané porušenie práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 8 ods. 2 listiny,ktoré sťažovateľ označil ako právo na spravodlivé súdne konanie, a to uznesením krajskéhosúdu   sp.   zn.   5   To   121/2013   z   18.   februára   2014   a   uznesením   najvyššieho   súdusp. zn. 5 Tdo 28/2014 z 29. mája 2014, k porušeniu ktorých malo podľa sťažovateľa dôjsťz dôvodu,   že   trestné   stíhanie   proti   nemu   malo   začať   na   základe   dôkazu   vykonanéhonezákonným   spôsobom   a   jednako   z dôvodu,   že   v jeho   prípade   mala   byť   nezákonnýmspôsobom   určená   cena   u neho   zabavenej   drogy,   a to   len   na   podklade   správy   Národnejkriminálnej agentúry Policajného zboru o obvyklých cenách drog na tzv. „čiernom trhu“,pričom také údaje sú podľa sťažovateľa netransparentné a nepreskúmateľné.

V súlade judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok Európskehosúdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54), podľa ktorej dvojmesačná lehota na podaniesťažnosti   ústavnému   súdu   začne   plynúť   dňom   doručenia   rozhodnutia   o mimoriadnomopravnom   prostriedku   (dovolaní)   a   je   považovaná   za   zachovanú   aj   vo vzťahuk predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu a vzhľadom na to, že najvyšší súd vo vecivedenej pod sp. zn. 5 Tdo 28/2014 dovolanie sťažovateľa odmietol pre absenciu dovolaciehodôvodu, ústavný súd považoval lehotu na podanie sťažnosti ústavnému súdu za zachovanúnielen voči uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 28/2014 z 29. mája 2014, ale aj vočiuzneseniu krajského súdu sp. zn. 5 To 121/2013 z 18. februára 2014 (napr. I. ÚS 169/09, I.ÚS   69/2010,   II.   ÚS 91/2011),   ktoré   ústavný   súd   preskúmal v ich   vzájomnej   súvislostiv intenciách námietok sťažovateľa.

Pokiaľ   ide   o vecné   preskúmanie   napadnutých   rozhodnutí   všeobecných   súdov,ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom radepripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, anipreskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistenýskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aaplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základnýchslobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutievšeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotnýmrozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne záveryvšeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, akby vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (I. ÚS 13/00).

V súvislosti s prvou námietkou sťažovateľa, podľa ktorej trestné obvinenie voči jehoosobe a jeho následné odsúdenie je založené na nezákonným spôsobom vykonanom dôkaze,ktorého nezákonnosť sťažovateľ videl v tom, že príslušné orgány colnej správy aj napriek ichúdajnej vedomosti o tom, že sťažovateľ bude v konkrétny deň a na konkrétnom motorovomvozidle privážať na územie Slovenskej republiky drogy, ihneď nekontaktovali vyšetrovateľaa nepostupovali podľa Trestného poriadku, krajský súd svoje napadnuté rozhodnutie sp. zn.5 To 121/2013 z 18. februára 2014 odôvodnil takto:

„Predovšetkým   treba   uviesť,   že   odvolací   súd   sa   už   vecou   zaoberal   a   rozhodol uznesením zo dňa 2.7.2013 sp. zn. 5 To/53/2013, ktorým podľa § 321 ods. 1 písm. b/,c/, Tr. por.   zrušil   rozsudok   Okresného   súdu   Trnava   zo   dňa   16.4.2013   sp.   zn.   5   T/50/2012 a podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec vrátil súdu I. stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol...

Pokiaľ ide o námietky obhajoby vo vzťahu k nezákonnosti zabezpečenia dôkazov, k tomu odvolací súd uvádza, že touto námietkou sa zaoberal už v ostatnom zrušujúcom uznesení   odvolacieho   súdu   zo   dňa   2.7.2013,   kde   otázku   zákonnosti   získania   dôkazov podrobne rozviedol, na tomto závere trvá a nemá k nemu čo dodať.“

V nadväznosti   na   uvedené   závery   krajského   súdu   k problematike   nezákonnostidôkazu najvyšší súd v napadnutom uznesení sp. zn. 5 Tdo 28/2014 z 29. mája 2014 k tejtodovolacej námietke sťažovateľa uviedol:

„Podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.

Argumentácia   obvineného vo   vzťahu   k   vecnému   dôkazu,   zaistenej droge, že sa pri jej zaistení postupovalo v rozpore s Trestným poriadkom, vôbec nie je priliehavá.   Každý   prípad   je   individuálny   a   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky,   na   ktoré   v   danej   súvislosti   poukazoval   obvinený,   sa   nevzťahujú   na   zistené okolnosti daného prípadu týkajúceho sa obvineného.

Ani z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 28/2012 nevyplýva, že by orgány štátnej správy v colníctve pri akejkoľvek informácii o tom, že by mohlo ísť o prevoz drogy na územie Slovenskej republiky nemohli urobiť kontrolu vozidla na základe   príslušných   ustanovení   zákona   č.   652/2004   Z.   z.   o   orgánoch   štátnej   správy v colníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

V prvom rade treba upriamiť pozornosť na to, že colné orgány Slovenskej republiky mali len informáciu o tom, že vo vozidle, ktoré viedol obvinený, by mohli byť prevážané drogy. Intenzita podozrenia, že vo vozidle sa aj skutočne zásielka s drogami nachádza, nebola taká, že by sa už hneď malo pristúpiť k prehliadke vozidla orgánmi činnými v trestnom konaní podľa ustanovení Trestného poriadku. Z dokazovania vyplýva, že až po zastavení vozidla, použití služobného psa a otvorení batožinového priestoru vozidla, ktoré viedol obvinený, sa mohla konštatovať vážnosť podozrenia, že ide o drogu, Čo sa definitívne   potvrdilo až následným   znaleckým   dokazovaním   v rámci   trestného konania. Ihneď ako sa colné orgány uistili, že obvinený sa s daným motorovým vozidlom prevozom   podozrivej   zakázanej   látky   mohol   dopustiť   trestného   činu,   bolo   postupované v súlade s Trestným poriadkom. V súlade s § 85 ods. 1 Tr. por. bolo vykonané zadržanie a obmedzenie osobnej slobody podozrivej osoby a v súlade s § 101 ods. 1 Tr. por. bol vydaný príkaz na prehliadku iných priestorov, a to osobného motorového vozidla, ktoré viedol obvinený a v súlade s týmto ustanovením a ustanovením § 101 ods. 2 Tr. por. bola prehliadka aj vykonaná.

Konštatovanie   Krajského   súdu   v   Trnave   v   jeho   prvom   rozhodnutí   v   danej   veci z 2. júla   2013,   že   colné   orgány   Slovenskej   republiky   oprávnene   mohli   na   základe   im dostupných   informácií   postupovať   podľa   §   26   zákona   č.   652/2004   Z.   z.   pri   zastavení motorového vozidla vedeného obvineným, je správne. V nadväznosti na nimi vykonané úkony   pri   pozitívnych   zisteniach   naznačujúcich   možnosť   prevozu   omamných a psychotropných látok bol vo veci privolaný vyšetrovateľ, ktorého postup, ako už bolo uvedené, bol súladný s Trestným poriadkom.

Pokiaľ obvinený poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Toš 7/2008, je to nepriliehavé aj preto, lebo toto rozhodnutie sa týka úplne opačnej situácie a síce vykonania služobného zákroku policajnými orgánmi bez toho, aby bol na to zákonný dôvod. Išlo o situáciu, keď policajné orgány nemali poznatky ani len o podozrení zo spáchania priestupku, nieto ešte podozrenia, že používaním dopravného prostriedku, na dopravnom   prostriedku   alebo   v   súvislosti   s   dopravným   prostriedkom   bol   spáchaný trestný čin, alebo že by išlo o situáciu podľa § 23 ods. 2 písm. b/ zák. č. 171/1993 Z. z. o Policajnom   zbore   v   znení   neskorších   predpisov   a   napriek   tomu   vozidlo   zastavili   a vykonali bezpečnostnú prehliadku.

Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že v trestnej veci obvineného nie je daný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por.“

Z citovaných   napadnutých   rozhodnutí   všeobecných   súdov,   ako   aj   zo   skoršiehorozhodnutia krajského súdu sp. zn. 5 To 53/2013 z 2. júla 2013, na ktoré sa krajský súdv citovanom   rozhodnutí   argumentačne   odvoláva   (pokiaľ   ide   o otázku   zákonnostidokazovania,   pozn.)   vyplýva   záver,   že   hodnotenie   o zákonnosti,   resp.   nezákonnostivykonania dôkazu v trestnom konaní musí byť založené ad hoc na konkrétnych okolnostiachtej-ktorej veci a toto hodnotenie nie je možné automaticky globalizovať tak, ako sa k tomuuchyľuje sťažovateľ.

V danom   prípade   z vykonaného   dokazovania,   ktorého   závery   sťažovateľ   žiadnymspôsobom nespochybňuje, vyplynulo, že 22. februára 2012 bola colníkom Kriminálnehoúradu   finančnej   správy   Slovenskej   republiky,   oddelenia   závažnej   colnej   a daňovejkriminality   (ďalej   len   „orgán   colnej   správy“)   poskytnutá   z územia   Českej   republikyžiadnym   spôsobom   neindividualizovaná   (v   smere   možnosti   identifikácie   osoby   alebomotorového   vozidla,   pozn.)   operatívna   informácia   o možnej   preprave   omamnýcha psychotropných   látok   z územia   Českej   republiky   na   územie   iného   členského   štátuEurópskej únie, pričom nebolo vylúčené, že táto preprava môže smerovať aj na územieSlovenskej   republiky.   Prepravu   mali   uskutočňovať   presne   neurčené   osoby národnosti   na   vozidle   nezistenej   značky   a evidenčného   čísla.   V súvislostis individualizáciou,   resp.   konkretizáciou   motorového   vozidla,   ktorým   sa   mala   podľapodozrenia preprava omamných a psychotropných látok na územie Slovenskej republikyrealizovať, bola orgánom colnej správy predmetná informácia spresnená iba pol hodinu predjeho dojazdom na hraničný priechod, kde pri vykonaní prehliadky tohto motorového vozidlaslužobným   psom   vycvičeným   na   vyhľadávanie   omamných   a   psychotropných   látokpo potvrdení podozrenia o prítomnosti drog v dotknutom motorovom vozidle orgány colnejsprávy   bezodkladne   kontaktovali   príslušného   vyšetrovateľa   Policajného   zboru,   ktorýnásledne so súhlasom príslušného prokurátora v prítomnosti sťažovateľa vykonal prehliadkudotknutého osobného motorového vozidla v súlade s § 101 ods. 1 Trestného poriadku.Z uvedeného vyplýva, že na rozdiel od prípadu, ktorého sa sťažovateľ argumentačnedovoláva, vedeného najvyšším súdom pod sp. zn. 2 Tdo 28/2012, v ktorom príslušné orgánycolnej správy síce tiež vopred (t. j. pred colným prejednaním) disponovali informáciouo dovoze   iného   ako   colne   deklarovaného   tovaru   dotknutým   kamiónom,   avšak   tátoinformácia   bola   nielenže   konkretizovaná   a   individualizovaná,   ale   navyše   v čase   preddojazdom   dotknutého   kamiónu   na   colný   prechod   bola   z Českej   republiky   príslušnýmorgánom   colnej   správy   Slovenskej   republiky   aj   protokolárne   odovzdaná   kontrolovanádodávka, pričom orgány colnej správy nielenže nevydali príkaz na sledovanie kontrolovanejdodávky na území Slovenskej republiky podľa Trestného poriadku v znení účinnom pred1. januárom   2006,   ale   po prepustení   kamióna   po   colnom   prejednaní   a jeho   odstavenív sklade v obci colníci orgánu colnej správy do týchto priestorov v rozpore s Trestnýmporiadkom nielenže vstúpili, ale vykonali aj ich prehliadku, ako aj prehliadku kamióna,avšak v danej veci sa o takýto prípad nejde.

V danom prípade na rozdiel od uvedeného orgány colnej správy disponovali ibavopred neurčitým podozrením o možnej preprave drog na územie Slovenskej republiky,ktorého   intenzita   vzhľadom   na   charakter   im   dostupných   informácii   odôvodňovala   ichpostup pri prehliadke sťažovateľom vedeného motorového vozidla služobným psom podľazákona č. 652/2004 Z. z. o orgánoch štátnej správy v colníctve a o zmene a doplneníniektorých   zákonov   v znení neskorších predpisov (ďalej   len „zákon o colníctve“),   a niehneď podľa Trestného poriadku tak, ako to ustálil v napádanom uznesení aj najvyšší súd,pričom úkony vyšetrovateľa, ktoré boli vykonané po pozitívnych zisteniach naznačujúcich,že   vo   vozidle   sa   môžu   nachádzať   drogy,   boli   vykonávané   plne   v súlade   s Trestnýmporiadkom, čo sťažovateľ ani nerozporuje.

Napokon aj v právnej vete rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo   28/2012z 26. júna   2012,   ktorého   sa   sťažovateľ   dovoláva,   je   explicitne   uvedené,   že   na   účelydokazovania   v   trestnom   konaní   nemôžu   byť   úkony   upravené   Trestným   poriadkomnahradené úkonmi colného dohľadu vykonávanými podľa zákona o colníctve v prípade, akorgán colnej správy je vopred „konkrétne“ informovaný, že pri dovoze tovaru dochádzaalebo   má   dôjsť   v   súvislosti   s   porušením   colných,   daňových   alebo   iných   všeobecnezáväzných právnych predpisov k spáchaniu trestného činu. Inými slovami, pre aplikáciuuvedeného pravidla sa vyžaduje, aby orgány colnej správy disponovali nie akýmikoľvekneurčitými informáciami prípadne podozreniami, ale iba konkrétnymi (individualizovanýmia konkretizovanými)   informáciami   o páchaní   alebo   o možno   spáchaní   trestného   činupri dovoze   tovaru   v   súvislosti   s   porušením   colných,   daňových   alebo   iných   všeobecnezáväzných právnych predpisov.

V súvislosti s argumentáciou sťažovateľa, že tak krajský súd, ako aj najvyšší súd sav sťažnosťou napádaných uzneseniach odchýlili od podľa jeho názoru stabilizovanej súdnejpraxe   zhmotnenej   v sťažovateľom   označených   iných   rozhodnutiach   najvyššieho   súduuvedených   v snahe   argumentačne   podporiť   svoje   tvrdenia,   ústavný   súd   v   prvom   radepodotýka,   že   predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   bolo   iba   napádané   uzneseniekrajského súdu sp. zn. 5 To 121/2013 z 18. februára 2014 a uznesenie najvyššieho súdusp. zn. 5 Tdo 28/2014 z 29. mája 2014, ktoré, resp. závery ktorých (pozri už uvedené)ústavný súd z hľadiska dodržania zásad ústavnosti aj preskúmal. Skutočnosť, že všeobecnésúdy   dospeli   v   inej   ako   ústavným   súdom   preskúmavanej   veci   k odlišnému   právnemustanovisku, nebola pre ústavný súd záväzná, pretože toto iné rozhodnutie alebo rozhodnutianebolo/li   predmetom   prieskumu   ústavného   súdu   a   v   dôsledku   toho   nemožno   vyvodiťautomaticky predpoklad o ústavnosti záverov vyslovených v týchto iných ústavným súdomnepreskúmaných rozhodnutiach.

Okrem toho v súvislosti so sťažovateľom označenými rozhodnutiami najvyššiehosúdu   vydanými   v   podľa   jeho   názoru   s jeho   prípadom obdobných   veciach   ústavný   súdnad rámec   podotýka,   že   sťažovateľ   poukazuje   iba   na   útržky   z   týchto   rozhodnutíbez uvedenia   konkrétnych   súvislosti   a okolností   toho-ktorého   prípadu   (napr.   čo   sa   týkaspôsobu, miesta   a   rozsahu   spáchania   skutku   a   pod.,   pozn.),   pričom   ústavný   súd   tiežpoukazuje na svoju   konštantnú   judikatúru,   podľa   ktorej   mu   neprislúcha   zjednocovaťin abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré sa podľa zákonač. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskoršíchpredpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zverujenajvyššiemu súdu, resp. jeho plénu a kolégiám (napr. I. ÚS 17/01, III. ÚS 346/05).

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietanýmpostupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsťk   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buďpre nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   alebo   rozhodnutímpríslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorýchsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možnopovažovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosťporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiťpo jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru   o   ústavnej   udržateľnostisťažnosťou   napádaných   uznesení   tak   krajského   súdu,   ako   aj   najvyššieho   súdu   v ichvzájomnej nadväznosti z hľadiska posúdenia námietky   sťažovateľa o podľa jeho   názorunezákonne vykonanom dôkaze v trestnom konaní v intenciách ním namietaného porušeniaoznačených práv, takže závery týchto súdov nemožno podľa ústavného súdu považovaťza svojvoľné, arbitrárne, vnútorne rozporné ani odporujúce podstate a účelu aplikovanýchprávnych noriem, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti už po jej predbežnomprerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   pre   jej   zjavnúneopodstatnenosť.

Podľa   druhej   námietky   sťažovateľa   sa   tak   krajský   súd,   ako   ani   najvyšší   súdnevysporiadali   s jeho   námietkou   týkajúcou   sa   netransparentného   určenia   ceny   u nehozaistenej   drogy,   resp.   ceny   za   počet   obvykle   jednorázových   dávok,   ktoré   by   sa   dalizo zaisteného množstva drogy vyrobiť, ale v tomto smere sa mali obmedziť iba na to, za akúcenu sa jednorázové dávky tejto drogy obvykle predávajú na „čiernom trhu“, podľa údajovsprávy Národnej kriminálnej agentúry, ktorej pravdivosť je podľa sťažovateľa neoveriteľná,takže sa proti nej alebo proti jej záverom nemožno účinne brániť, a to aj napriek tomu, žeuvedené   závery   z nej   plynúce   majú   v končenom   dôsledku   podstatný   vplyv   na   právnukvalifikáciu   skutku   podľa   kvalifikovanej   skutkovej   podstaty   uvedenej   v   §   172   ods.   3písm. c) Trestného zákona, ktorú by pri inom určení ceny zaistenej drogy nebolo nutnéaplikovať.

V súvislosti   s uvedenou   námietkou   sťažovateľa   krajský   súd   napádané   uznesenieodôvodnil takto:

„Okresný   súd   rozsah   trestnej   činnosti   ustálil   v   napadnutom   rozsudku   tak,   že množstvo   drogy,   ktoré   obžalovaný   prevážal   zodpovedalo   30.772   až   48.845   obvykle jednorazových dávkach omamnej drogy, pričom celková hodnota zaistenej omamnej látky na   čiernom   trhu   v   trnavskom   kraji   predstavuje   podľa   odborného   vyjadrenia   Národnej kriminálnej agentúry cenu 66.463,20 Eur až 158.197,50 Eur. K takto ustálenému rozsahu k trestnej činnosti treba uviesť nasledovné:

Odvolací súd už vo svojom vyššie citovanom zrušujúcom uznesení poukázal na to, že úlohou okresného súdu bude zisťovať nie akúkoľvek ale najnižšiu cenu, za ktorú sa droga predáva, aby mohol byť s určitosťou stanovený záver vyjadrený v skutkovej vete rozsudku k hodnote zaisteného množstva drogy. Okresný súd ale i obžaloba vychádzala z praxe, ktorú používa   Kriminalistický   a   expertízny   ústav   PZ,   ktorý   stanoví   počet   jednotlivých priemerných   dávok,   ktoré   možno   pripraviť   zo   zaistenej   omamnej   látky,   a   následne   na základe počtu týchto dávok Národná kriminálna agentúra vo vzťahu k cene jednotlivej dávky stanoví finančné vyjadrenie hodnoty omamnej látky. Takýto postup však nemá oporu v Trestnom zákone.

Ustanovenie § 135 ods. 2 Tr. zák. je interpretačné ustanovenie výlučne pre výklad pojmu prechovávanie drogy pre vlastnú potrebu vo väčšom množstve uvedený v § 171 ods. 2 Tr. zák., čo reprezentuje najviac 10-násobok obvykle jednorazovej dávky na použitie, a to pre osobnú potrebu. Z obžaloby ale i z napadnutého rozsudku vyplýva, že obžalovaný je stíhaný   pre   §   172   Tr.   zák.   Mechanické   preberanie   pojmu   obvykle   jednorazová   dávka pre prípad, pre ktorý je obžalovaný stíhaný je nesprávny. Obvykle jednorazová dávka je formálnym znakom výlučne len pri ustanovení § 171 Tr. zák.

Z   ustanovenia   §   125   ods.   1   Tr.   zák.   totiž   vyplýva,   aký   postup   sa   má   zvoliť pri zisťovaní, či bol alebo nebol naplnený pojem značného rozsahu, pretože zákonodarca tu uviedol,   že   sa   má   použiť   postup   uvedený   v   §   125   ods.   1   Tr.   zák.,   teda   vychádzať z mechanizmu, ktorý sa používa pri zisťovaní výšky škody.

Z uvedeného je teda zrejmé, že pri stanovení hodnoty zaistenej drogy je potrebné zisťovať a vychádzať z trhovej hodnoty na území trnavského kraja, kde bol obžalovaný zadržaný a kde bol trestný čin spáchaný, čo ukladá ustanovenie § 126 ods. 1 Tr. zák., a to za sumu, za ktorú sa v čase a na mieste spáchaného činu obvykle predáva.

V   predmetnej   veci   bolo   na   základe   výpovedi   svedka i z písomne podaného vyčíslenia hodnoty drogy preukázané, že jeden gram v rozhodnom období v trnavskom kraji sa predával v približnej cene od 16 Eur do 18 Eur. Hodnota 6.327,90 g drogy je potom 101.246,40 Eur až 107.574,30 Eur. Keďže táto hodnota je vyššia ako   hodnota   drogy   ako   ju   stanovil   krajský   prokurátor   v   obžalobe   i   okresný   súd v napadnutom rozsudku, nebolo možné toto pochybenie odstrániť, pretože takýto postup by bol v neprospech obžalovaného. Keďže odvolanie v otázke viny bolo podané len zo strany obžalovaného teda v jeho prospech, takýto postup s poukazom na zásadu zákazu reformácie in peius (zmena k horšiemu) nebol možný.

Odvolací súd preto otázku viny i právneho posúdenia ponechal nedotknutú.“

Nadväzne na uvedené najvyšší súd v dovolacom konaní konštatoval: „Podľa   §   371   ods.   1   písm.   c/   Tr.   por.   dovolanie   možno   podať,   ak   zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu. Zásadným porušením práva na obhajobu nemôže   byť   to,   ak   súd   nevyhovie   návrhu   obvineného   na   doplnenie   dokazovania,   resp. ak považuje vykonané dôkazy za postačujúce na ustálenie skutkového stavu. Pri ustálení hodnoty zaistenej drogy prvostupňový súd vychádzal z odborného vyjadrenia Národnej protidrogovej   jednotky,   čo   nemožno   považovať   za   protizákonný   dôkaz.   Ustálil   tak pre obvineného najpriaznivejšiu hodnotu drogy v regióne Trnavského kraja, kde bola droga zaistená, vychádzajúc z hodnoty obvykle jednorazovej dávky drogy. Správne je v tomto smere stanovisko prokurátora k dovolaniu, že je vecou súdu zvážiť, či určitú skutkovú okolnosť bude overovať ešte ďalšími dôkazmi, než tými, ktoré má k dispozícii a na základe ktorých považuje podstatné skutkové okolnosti za preukázané.

Nie je preto ani podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky naplnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por., lebo právo obvineného na obhajobu nielen že zásadným spôsobom, ale vôbec nebolo porušené.“

Z citovaných   rozhodnutí   vyplýva,   že   tak   krajský   súd,   ako   aj   najvyšší   súd   svojezávery týkajúce sa určenia hodnoty u sťažovateľa zaistenej drogy ústavne akceptovateľnýmspôsobom   odôvodnili   a   uviedli   aj   dôkazné   prostriedky   (závery   Kriminalistickéhoa expertízneho ústavu Policajného zboru o určení počtu jednotlivých dávok drogy, ako ajsprávu   Národnej   kriminálnej   agentúry   Policajného   zboru   o cene   daného   druhu   drogy,za ktorú sa predáva jedna jej obvyklá dávka na tzv. „čiernom trhu“ v lokalite, v ktorej boladroga zaistená), z ktorých tieto svoje závery vyvodili, takže ich nie je možné kvalifikovaťako neodôvodnené, arbitrárne alebo svojvoľné, t. j. bez opory vo vykonanom dokazovaní.

Ústavný súd však súčasne podotýka, že aj napriek uvedenému ani krajský súd a aninajvyšší súd nezaujali stanovisko k nimi aplikovanému mechanizmu určenia ceny zaistenejdrogy (majúcom základ   v cenách   drog   na   čiernom trhu,   pozn.),   čo   je   síce   technickýmnedostatkom   napádaných   rozhodnutí,   pretože   práve   uvedeného   sa   sťažovateľ   domáhal,pričom nedostal kvalifikovaná odpoveď, avšak ako už bolo uvedené, uvedený nedostatoknemá žiadny vplyv na vecné posúdenie tejto otázky obidvoma súdmi, ktorých závery súv tomto smere ústavne obhájiteľné.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa týkajúcu sa mechanizmu určenia ceny pri trestnejčinnosti zaistenej drogy, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v sťažnosti iba spochybňujeresp. kritizuje netransparentnosť a neoveriteľnosť záverov oboch súdov pokiaľ ide o určenieceny u neho zaistenej drogy, avšak sám sťažovateľ nenavrhol žiadny iný transparentnejšíspôsob určenia hodnoty, resp. ocenenia u neho zaistenej drogy. Vo veciach drogovej trestnejčinnosti   je   v praxi   súdov   používaný   všeobecne   objektivizovaný   spôsob   určovania   cenypri trestnej činnosti zaistených drog, a to ich rozdelením na obvyklé jednorázové dávkyv závislosti od výdatnosti zaisteného druhu drogy s následným priradením im odhadom(ide o   „čierny   trh“,   pričom   „odhadom“   sa   rozumie   nie   svojvoľne   pre   daný   prípad,   alerovnako   vo všetkých   obdobných   prípadoch,   avšak   „odhadom“   vzhľadom   na praktiky„čierneho trhu“, pozn.) určenej minimálnej ceny na „čiernom trhu“. V uvedenej súvislostiústavný súd už aj v minulosti (napr. II. ÚS 228/2012, II. ÚS 240/2012) podotkol, že právevzhľadom na potrebu zachovania objektívneho prístupu k všetkým obdobným prípadomneurčitého množstva (v ktorých by rôzni páchatelia týchto trestných činov vzhľadom narôzne premenné okolnosti, napr. skúsenosť a pod. mohli z rovnakého množstva drogy určitejim neznámej výdatnosti vyrobiť rôzne množstvá obvyklých jednorázových dávok, pozn.)bol   vytvorený   jednotný   objektivizovaný   systém,   resp.   postup   pri   určovaní   množstvaobvyklých jednorázových dávok, ktoré by sa dali vyrobiť z konkrétneho množstva drogyurčitej výdatnosti, ktoré by tak boli v rovnakých prípadoch neurčitého množstva rovnaké,t. j. objektivizované, a teda v konečnom dôsledku porovnateľné.

Vzhľadom   na   uvedené   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   z dôvodu   zachovaniaidentického a transparentného prístupu k všetkým páchateľom skutku podľa § 172 Trestnéhozákona   v neurčitom   množstve   obdobných   prípadov   logické   pre   účely   dokazovaniaa objektivizovania jeho výsledkov vychádzať z výdatnosti zaistenej drogy, na základe čohosa potom, samozrejme vzhľadom na druh zaistenej drogy, určí obvyklé množstvo vo forme,v ktorej je tá-ktorá určitá droga distribuovaná konečným „spotrebiteľom“ na „čiernom trhu“(napr. „skladačky“, injekčná forma a pod.), a napokon sa určí aj cena, za ktorú sa predmetnádroga v danej forme a v určitej oblasti obvykle predáva na čiernom trhu. Ústavný súdsúčasne   podotýka,   že   keďže   v danom   prípade   nejde   o tovar   (drogy),   ktorý   jeobchodovateľný iba na „čiernom trhu“, je pochopiteľné, že pri určovaní formy predávanejdrogy a s tým súvisiacim aj jej obvyklým množstvom a cenou súdy nepostupujú svojvoľne,ale   v záujme   jednotného   prístupu   ku všetkým   páchateľom   daného   skutku   v neurčitommnožstve   prípadov   (z   hľadiska   charakteru   skutku,   miesta   spáchania   a pod.,   pozn.)vychádzajú   z objektivizovaných   údajov   získaných z praxe   špecializovaných policajnýchjednotiek.

Vzhľadom   na   uvedené   závery   sa   námietka   sťažovateľa   aj   v tejto   časti   javí   byťnedôvodná, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti už po jej predbežnomprerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   pre   jej   zjavnúneopodstatnenosť, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutýchrozhodnutí, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov konania je viazané na vyslovenieporušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súdo tých častiach sťažnosti už nerozhodoval.  

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2015