znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 30/2014-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. mája 2014 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, sudkyne Marianny Mochnáčovej a zo sudcu Milana Ľalíka   prerokoval   prijatú   sťažnosť   J. S.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   Emíliou Korčekovou, L. Novomeského 25, Pezinok, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a   práva   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 26 C 312/2009 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   J. S.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   právo   na   prejednanie   jeho záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 26 C 312/2009   p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   I   p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 26 C 312/2009 konal bez zbytočných prieťahov.

3. J. S. finančné zadosťučinenie   n e p r i z n á v a.

4.   J. S.   p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume   269,58   €   (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov), ktoré   j   e   Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý   vyplatiť na účet jeho advokátky JUDr. Emílie Korčekovej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 30/2014-10 z 22. januára 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   J. S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 26 C 312/2009.

2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že ako žalobca je účastníkom označeného súdneho konania   vedeného   na   okresnom   súde,   v   ktorom   sa   domáha   od   Slovenskej   republiky, v zastúpení   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky,   náhrady   ušlého   zisku a nemajetkovej   ujmy.   K   priebehu   konania,   ktoré   sa   začalo   podaním   jeho   žaloby 30. novembra 2009, uviedol, že po viac než troch rokoch nečinnosti podal 2. júla 2013 sťažnosť na prieťahy v konaní k rukám predsedníčky okresného súdu. Táto sťažnosť bola vyhodnotená   ako   čiastočne   dôvodná,   pričom   podpredsedníčka   súdu   v   odpovedi z 2. augusta 2013 uviedla, že predmetné konanie bolo poznačené objektívnymi prieťahmi v období   od   12.   februára   2010   do   13.   februára   2012.   Prvé   pojednávanie   vo   veci   bolo nariadené až na 27. september 2013.

3. Vo vzťahu k jednotlivým kritériám, na ktoré ústavný súd prihliada pri posudzovaní porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sťažovateľ uviedol: ,,Konanie   vo   veci   nie   je   zložité   po   skutkovej   a   právnej   stránke.   Stav   neistoty, bezmocnosti   a   beznádeje,   strádania   sťažovateľa   o   výsledok   konania   trvá.   Sťažovateľ k prieťahom   zavinených   porušovateľom   neprispel.   Vec   má   pre   sťažovateľa   mimoriadny význam. Ku dňu podania tejto ústavnej sťažnosti porušovateľ vo veci nerozhodol za viac ako 3 roky a viac ako 9 mesiacov, hoc podľa ustálenej judikatúry ESĽP porušovateľ mal vec   prejednať   a   rozhodnúť   v   lehote   max.   do   11-ich   mesiacov   od   podania   žaloby sťažovateľom (do tejto doby sa započítava aj 6 mesačná lehota na predbežné prerokovanie nároku).

Namietaným   nekonaním   poznamenaným   viac   ako   3   ročnou   a   9   mesačnou nečinnosťou   súdu,   porušením   ust.   §-u   6   O.s.p.   a   procesné   neefektívnymi   úkonmi porušovateľ   vedome   a   neprípustne   predĺžil   stav   neistoty   sťažovateľa   o   výsledok kompenzačného   konania od   30.11.2009,   ktoré   nebyť   ničotných úkonov porušovateľa   a pasivity už nielenže mohlo, ale aj malo byť dávno právoplatne ukončené rozhodnutím. Sťažovateľ   vníma   pasivitu   a   neefektívne   konanie   porušovateľa   ako   zjavné odmietnutie spravodlivosti súdneho konania. Na prieťahoch a neefektívnom konaní súdu sa sťažovateľ   nepodieľal  ,   pretože   od   počiatku   mal   a   má   iba   záujem   na   zákonnom   a spravodlivom rozhodnutí súdu v predmetnej kompenzačnej veci v primeranej lehote.“

4. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v označenom konaní porušené boli. Ďalej žiada, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu ďalej konať bez zbytočných prieťahov, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 4 000 € a náhradu trov konania v sume 269,58 €.

II.

5. Ústavný súd vyzval okresný súd, aby sa k prijatej sťažnosti vyjadril, oznámil, či trvá na ústnom pojednávaní, a zaslal ústavnému súdu kompletný spisový materiál. Okresný súd v liste doručenom 31. marca 2014 poukázal na priebeh konania, požiadal ústavný súd, aby   pri   rozhodovaní   o   priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vzal   do   úvahy dôvody, pre ktoré došlo k vzniku prieťahov, a prihliadol na to, že celkovú dĺžku konania ovplyvnila   zmena   zákonných   sudkýň,   vysoký   počet   vecí   v   ich   súdnych   oddeleniach a skutočnosť, že spis sa v období od 19. marca 2013 do 3. júna 2013 nachádzal na Krajskom súde   v   Bratislave   (ďalej   len  ,,krajský   súd“).   Okresný   súd   zároveň   uviedol,   že   netrvá na ústnom pojednávaní vo veci.  

6. Na výzvu ústavného súdu k vhodnosti ústneho pojednávania právna zástupkyňa sťažovateľa v prípise doručenom 6. marca 2014 uviedla, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

7.   Po   posúdení   obsahu   súdneho   spisu   v   právnej   veci   sťažovateľa,   sťažnosti a vyjadrenia k nej dospel ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu k záveru, že sťažnosť je čiastočne dôvodná.

III.

8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

9. Účel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vymedzil ústavný   súd   vo   svojej   skoršej   judikatúre   tak,   že  ,,Účelom   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca   sa   rozhodnutia   štátneho   orgánu.   Až   právoplatným   rozhodnutím   sa   vytvára právna istota.“ (II. ÚS 26/95). Je však prirodzené a ústavný súd to už vo svojej judikatúre zdôraznil, že každé namietané porušenie práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu, pričom tri základné kritériá sú zložitosť veci, správanie účastníkov konania a postup súdu (napr. I. ÚS 3/00, alebo   I.   ÚS   7/02).   Medzi   kritériá,   na   ktoré   ústavný   súd   tiež   prihliada   pri   svojom rozhodovaní,   patrí   aj   predmet   sporu   v   posudzovanom   konaní   a   význam   konania pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02 alebo II. ÚS 32/02).

10. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo základom skúmania ústavného súdu, či postupom okresného súdu v predmetnom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Z   obsahu   súdneho   spisu   v   zhode s vyjadrením predsedníčky okresného súdu vyplývajú tieto podstatné skutočnosti:

-30. novembra 2009 bola podaná žaloba sťažovateľa,

-16. februára 2010 súd uznesením vyzval žalovanú, aby sa vyjadrila k žalobe,

-23. marca 2011 bol vyžiadaný súdny spis na zapožičanie k spisu okresného súdu 32 Cb 98/2006, následne bol zapožičaný,

-17. októbra 2011 sa uskutočnila prvá zmena zákonného sudcu,

-13. februára 2012 bola zaslaná žiadosť o vrátenie zapožičaného spisu,

-2. apríla 2012 bol spis vrátený,

-4. júla 2012 bolo doručené súdu vyjadrenie žalovanej – vznesená námietka litispendencie,

-20.   augusta   2012   si   okresný   súd   vyžiadal   spis   totožného   súdu sp. zn. 22 C 8/2007 pre účely preskúmania namietanej litispendencie,

-uznesením z 18. septembra 2012 okresný súd podľa § 104 ods. 1   v spojení s § 103 a § 83 Občianskeho súdneho poriadku konanie zastavil v časti o náhradu ušlého zisku 102 975,17 €, keď dospel k záveru, že v tejto časti ide o totožnú vec, o akej už prebieha konanie na okresnom súde vedené pod sp. zn. 22 C 8/2007,

-31.   októbra   2012   podal   sťažovateľ   mailom   proti   uzneseniu   o   zastavení konania odvolanie; v písomnej forme bolo doručené 5. novembra 2012,

-16. januára 2013 bolo odvolanie sťažovateľa poslané na vedomie žalovanej bez výzvy na jej vyjadrenie,

-19. marca 2013 bol spis predložený krajskému súdu,

-uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   9   Co   187/2013   z   30.   apríla   2013   bolo napadnuté uznesenie o zastavení konania potvrdené,

-3. júna 2013 bol spis vrátený okresnému súdu,

-27.   septembra   2013   o 11.30   h   sa   uskutočnilo   prvé   pojednávanie   vo   veci, sťažovateľ o 12.10 h opustil   pojednávaciu   miestnosť s tým, že musí odísť   z rodinných dôvodov; zároveň požiadal o odročenie pojednávania,

- 18. októbra 2013 o 11.30 h sa konalo ďalšie pojednávanie vo veci, sťažovateľ o 12.00 h opustil pojednávaciu miestnosť s tým, že musí odísť na ošetrenie k lekárovi; súhlasil s pokračovaním pojednávania v jeho neprítomnosti,

-pojednávanie nariadené na 10. december 2013 bolo zrušené pre druhú zmenu zákonného sudcu s účinnosťou od 1. januára 2014.

11.   Po posúdení obsahu spisu   v právnej   veci   sťažovateľa   z hľadiska základných kritérií, na ktoré sa prihliada, ústavný súd konštatuje:

Pokiaľ   ide   o   zložitosť   veci   (právnu   a   skutkovú),   ústavný   súd   konštatuje,   že predmetná vec je občianskoprávnou vecou, ktorá za štandardných okolností nevykazuje zvýšenú náročnosť.

Pri hodnotení správania sťažovateľa ako účastníka konania ústavný súd zistil dve okolnosti,   ktoré   boli   zohľadnené   v   jeho   neprospech   pri   posudzovaní   doterajšej   dĺžky konania. Išlo o (i) podanie žaloby čiastočne totožnej s inou žalobou sťažovateľa, o ktorej bolo konanie na totožnom okresnom súde už skôr začaté, čo bolo príčinou dvojinštančného rozhodovania o zastavení konania v časti o náhradu ušlého zisku 102 975,17 €, ako aj (ii) o-hoc ospravedlnené opustenie pojednávania 27. septembra 2013 z rodinných dôvodov, kde̶ sťažovateľ zároveň požiadal pred jeho odchodom o jeho odročenie. Aj keď ústavný súd uznáva,   že   rodinné   dôvody   (starostlivosť   o   maloletého   syna)   môžu   byť   relevantnými dôvodmi na ospravedlnenie jeho neúčasti na pojednávaní, nemožno však pri rozhodovaní o sťažnosti takéhoto účastníka (sťažovateľa) na prieťahy v konaní neprihliadnuť na tieto okolnosti, pokiaľ mali dopad na celkovú dĺžku trvania doterajšieho konania.

V postupe   okresného súdu   v predmetnej   veci   zistil   ústavný   súd viaceré obdobia nečinnosti,   rozhodujúcou   však bola zistená nečinnosť okresného súdu   vo februári 2010 (výzva žalovanej na vyjadrenie k žalobe) až auguste 2012 (začatie skúmania podmienok konania), keď konajúci okresný súd neučinil žiaden procesný úkon smerujúci k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľa. Na vrub okresnému súdu možno pričítať aj obdobie od 5.   novembra   2012,   keď   mu   bolo   doručené   odvolanie   sťažovateľa   proti   uzneseniu o zastavení konania, do 19. marca 2013, keď bol spis predložený na rozhodnutie o odvolaní krajskému súdu. Dobu viac než štyroch mesiacov od podania odvolania proti uzneseniu procesného   charakteru   do   predloženia   veci   na   rozhodnutie   odvolaciemu   súdu   nemožno v žiadnom   prípade   považovať za   primeranú. Úkony   okresného   súdu   teda   v napadnutom konaní takmer po dobu 3 rokov nesmerovali k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ nachádza, čo je základným účelom práva zaručeného v citovaných článkoch ústavy a dohovoru. V nasledujúcom období síce okresný súd vo veci priebežne konal, nič to však   nemení   na   závere,   že   celková   dĺžka   konania   (zatiaľ   iba   na   súde   prvého   stupňa) presiahla štyri roky.

12. Ústavný súd preto výrokom tohto nálezu vyslovil, že postupom okresného súdu bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   právo   na   prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   a   prikázal   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   ďalej   konal bez zbytočných prieťahov.

IV.

13.   Sťažovateľ   v   sťažnosti   uplatnil   aj   svoj   návrh   na   priznanie   primeraného finančného zadosťučinenia v sume 4 000 €. Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že primerané finančné zadosťučinenie ústavný súd spravidla prizná vtedy, keď   následky   porušenia   práv   sťažovateľa   (zbytočné   prieťahy   v   konaní)   už   nemožno napraviť či odstrániť (napr. III. ÚS 17/02, I. ÚS 97/09). Ústavný súd však rozhodnutím sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie nepriznal, a to z dôvodov, že sám svojím správaním   prispel   k   doterajšej   celkovej   dĺžke   konania   (bod   11   odôvodnenia   nálezu), a zároveň   preto,   že   zo   svojej   rozhodovacej   činnosti   o   podaniach   sťažovateľa, resp. spoločnosti, ktorej je konateľom (zatiaľ viac než 60 sťažností), disponuje poznatkami, že   sťažovateľ   v   obdobnej   miere   využíva   svoje   procesné   práva   v   konaniach pred všeobecnými súdmi a následne podáva ústavnému súdu sťažnosti na zbytočné prieťahy v týchto konaniach (porovnaj napr. I. ÚS 286/2013, I. ÚS 767/2013). Uvedené správanie sťažovateľa vyvoláva otázku, či jeho postup nenesie znaky účelovosti. Preto aj vzhľadom na zistené konkrétne okolnosti tejto veci bližšie uvedené v bodoch 10 a 11 odôvodnenia tohto nálezu dospel ústavný súd k názoru, že aj konštatovanie porušenia základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva na prejedanie   záležitosti   v   primeranej   lehote   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto neuznal za odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie.

14. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou.   Advokátka   vykonala   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie). Odmena za jeden úkon právnych služieb v zmysle   §   11   ods.   2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov je 1/6 z výpočtového základu, ktorý je 781 €, t. j. 130,16 €, a režijný   paušál   7,81   €,   teda   spolu   137,97   €.   Odmena advokátke   za   poskytnuté   služby v konaní pred ústavným sudom   (za 2 úkony právnych služieb a 2 x paušálna náhrada) predstavuje   sumu   275,94   €.   Keďže   sťažovateľ   si   uplatnil   trovy   konania   len   vo   výške 269,58 €, ústavný súd mu ich priznal a rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto   rozhodnutia.   Priznanú   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   je   okresný   súd   povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku). Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu   ústavného   súdu   nie   je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2014