znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 30/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. P. P., B., zastúpeného advokátkou JUDr. E. Š. B., ktorou namieta porušenie svojich   práv podľa   čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods.   1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 TdoV 24/2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. P. P.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 30. novembra 2012 doručená sťažnosť JUDr. P. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 TdoV 24/2011.

2.   Z   obsahu   sťažnosti   a zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol rozsudkom Špeciálneho súdu   v Pezinku sp. zn. PK 2 Tš 15/2005 z 30. novembra 2006 uznaný   vinným   z trestného   činu   podplácania   podľa   §   161   ods.   1   a   3   písm.   b)   zákona č. 140/1961   Zb.   Trestný   zákon   účinného   do   31.   decembra   2005.   Najvyšší   súd   svojím uznesením   sp.   zn.   2 Tošs   2/2007   z 9.   septembra   2008   sťažovateľom   podané   odvolanie zamietol   a ďalším   svojím   uznesením   sp.   zn.   1   TdoVš   1/2009   zo   17.   septembra   2009 sťažovateľom   podané   dovolanie   odmietol.   V ďalšom   postupe   sa   sťažovateľ   obrátil   na ústavný   súd,   ktorý   svojím   nálezom   č.   k.   I.   ÚS   129/2010-3   z 9.   marca   2011   vyslovil porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 48 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru, a to tak vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu vydanému v konaní o dovolaní vedenom pod sp. zn. 1 TdoVš 1/2009, ako aj vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu vydanému v odvolacom konaní pod sp. zn. 2 Tošs 2/2007, ktoré zároveň zrušil a vec vrátil na nové prerokovanie najvyššiemu súdu. Po vrátení veci na najvyšší súd v čase od 1. júna 2011 do súčasného obdobia, resp. do času podania tejto ústavnej   sťažnosti,   prebiehajú   na   najvyššom   súde   konania   o námietkach   sťažovateľa vo vzťahu   k sudcom   najvyššieho   súdu,   ktorí   majú   rozhodovať   v jeho   trestnej   veci   ako zákonní   sudcovia,   pričom   ostatným   rozhodnutím   je uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 1 TdoV 24/2011 z 19. septembra 2012.

3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti rozdeľuje svoju argumentáciu do troch oblastí. (i) V prvej namieta zákonne rozporný a ústavne nesúladný postup najvyššieho súdu pri   prideľovaní   jeho   trestnej   veci   do   jednotlivých   senátov   najvyššieho   súdu,   k čomu dôvodil: „Svojvôľa sa prejavila v konaní Najvyššieho súdu SR, vedúca k porušeniu práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, keď sú opakovane vydávané opatrenia o pridelení veci senátom z rôznych kolégií, odôvodňované vylúčením sudcov, či už všetkých sudcov trestného kolégia, resp. konkrétnych sudcov trestného kolégia a potom opätovné pridelenie veci sudcom, o ktorých bolo vyslovené / i súdom vyššieho stupňa /, že sú vylúčení z konania a rozhodovania v mojej veci.“

(ii) V druhej namieta prieťahový postup najvyššieho súdu pri rozhodovaní v jeho trestnej   veci: „Nesprávna   činnosť   sa   prejavila   v   konaní   Najvyššieho   súdu   SR,   vedúca k porušeniu práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, keď v dôsledku porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 dohody, dochádza k prieťahom a vec nie je predložená zákonnému sudcovi.“

(iii)   V tretej   napáda   nedostatočné   odôvodnenie   uznesenia   najvyššieho   súdu sp. zn. 1 TdoV 24/2011 z 19. septembra 2012 ako ostatného rozhodnutia najvyššieho súdu vydaného po vrátení veci, keď dôvodí, že „V podaniach som taktiež namietal, že napadnuté rozhodnutie   trpí   aj   vadou   nedostatočného   odôvodnenia,   keď   senát...   neuvádzal   mnou namietané   skutočnosti   a napokon   sa   s týmito   ani   nevysporiadal   s poukazom   na   vydané rozhodnutie.“.

4. Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie o nej nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo JUDr. P. P. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a na zákonného sudcu čl. 48 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces a na účinný prostriedok   nápravy   podľa   čl.   6   ods.   1   a   čl.   13   Dohovoru...   bolo   porušené   postupom Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 1 TdoV 24/2011.

2. Základné právo JUDr. P. P. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy   právo   na   verejné   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   bolo   porušené postupom Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 1 Tdo V 24/2011.

3. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť JUDr. P. P. trovy právneho zastúpenia...“

II.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy, na ktorých   prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

II. A

K namietaným prieťahom najvyššieho súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. 1 Tdo V 24/2011 [bod 3(ii)]

7. Podľa § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak ústavný súd v tej istej veci koná.

8. Ústavný súd v predmetnej veci zistil, že sťažovateľ v podanej sťažnosti okrem iného   namieta   prieťahy   v postupe   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. 1 TdoV 24/2011 a v dôsledku tejto skutočnosti namieta porušenie svojich práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 48 ods. 2 ústavy. V tej istej veci sa sťažovateľ už sťažnosťou   obrátil   na   ústavný   súd,   ktorý   o nej   rozhodol   svojím   uznesením č. k. IV. ÚS 2/2013-21 z 10. januára 2013 tak, že ju ako neprípustnú odmietol. Predmetné rozhodnutie nie je doteraz právoplatné. Ten istý nárok na ochranu ústavnosti sťažovateľ uplatnil aj v tomto konaní. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd by mal opätovne konať a rozhodovať vo veci, o ktorej sa koná vo veci sp. zn. IV. ÚS 2/2013.

9.   Vzhľadom   na   uvedené   (bod   7   a 8)   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   nie   je prípustná pre prekážku už začatého konania, preto ústavný súd rozhodol o nej tak, že ju odmietol pre neprípustnosť [§ 24 písm. b) zákona o ústavnom súde].

II. B K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo V 24/2011 [body 3(i) a 3(ii)]

10.   Podľa   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   nie   je   prípustná,   ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

11. Jedným zo základných pojmových znakov sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, resp.   podľa   § 49   zákona   o ústavnom   súde   ako   prostriedku   ochrany   ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   zaručených   základných   práv   alebo   slobôd   je zásada subsidiarity. Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa   povahy   veci   nemôže   byť   výlučne   úlohou   ústavného   súdu,   ale   úlohou   všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na ochrane   ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu   podľa   zásad   uvedených   v   § 53   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   (III. ÚS 149/04). Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv (I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).

12.   Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   najvyšší   súd   vo   svojom   uznesení sp. zn. 1 TdoV 24/2011 z 19. septembra 2012 rozhodol o nevylúčení sudcov najvyššieho súdu   z vykonávania   úkonov   trestného   konania   v trestnej   veci   sťažovateľa   vedenej pod sp. zn. 1 TdoV 24/2011. V súvislosti s postupom ústavného súdu v konaní o ústavnej sťažnosti sťažovateľa vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 2/2013 ústavný súd už uviedol (pozri úradný záznam zo 7. decembra 2012), že „... sťažovateľ proti rozhodnutiu z 19. septembra 2012 podal sťažnosť a následne predseda NS SR v zastúpení predsedom trestnoprávneho kolégia vydal opatrenie   o zriadení   päťčlenného   senátu –   predseda   JUDr.   Š.   za účelom rozhodnutia   o sťažnosti.   Doposiaľ   nebolo   nariadené   neverejné   zasadnutie.“.   Taktiež z obsahu samotného uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 TdoV 24/2011 z 19. septembra 2012 je zrejmé, že toto je možné napadnúť opravným prostriedkom, ktorým bola sťažnosť v zmysle § 163 a nasl. Trestného poriadku.

13.   Ústavný   súd   –   v zmysle   uvedeného   v bode   12   a s   prihliadnutím   na   zásadu subsidiarity (pozri body 10 a 11) – dospel k záveru, že sťažovateľ mal možnosť vo veci „zákonného sudcu“ napadnúť uznesenie najvyššieho súdu z 19. septembra 2012 riadnym opravným prostriedkom, čo aj urobil, pričom o tomto opravnom prostriedku v súčasnom období   rozhoduje   najvyšší   súd   ako   súd   sťažnostný.   V zmysle   konštantnej   rozhodovacej praxe ústavného súdu v prípade podania opravného prostriedku (riadneho či mimoriadneho) a súbežne   podanej   ústavnej   sťažnosti   je   táto   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú   až   po rozhodnutí o opravnom prostriedku, ktorý sťažovateľ súbežne s podaním ústavnej sťažnosti využil.   Právomoci   ústavného   súdu   rozhodnúť   o nosných   námietkach   sťažovateľa,   t.   j. porušenie   princípu   zákonného   sudcu,   prednesených   v ústavnej   sťažnosti   predchádza právomoc   najvyššieho   súdu   ako   súdu   sťažnostného,   v dôsledku   čoho   vyhodnotil sťažovateľom podanú sťažnosť v tejto časti ako podanú predčasne. Vzhľadom na uvedené ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   v tejto   jej   časti   ju   odmietol   pre neprípustnosť (§ 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

14. V závere ústavný súd už len dodáva, že ústavou daná právomoc mu neumožňuje nahrádzať   rozhodovaciu   činnosť   (právomoc)   všeobecných   súdov,   ak   je   táto   založená zákonom alebo na základe zákona. Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany   svojich   práv.   Ústava   ani   zákon   o   ústavnom   súde   taktiež   nepripúšťajú,   aby   si sťažovateľ   ako   účastník   konania   zvolil   medzi   súdnymi   orgánmi   ochrany   porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy.

15. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať opodstatnenosťou   námietok   v nej   uvedených.   Zároveň   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   na   ochranu   ústavnosti,   keďže   rozhodovanie   o nich   je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. februára 2013