znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  I. ÚS 30/2012-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. marca 2012 v senáte   zloženom   z predsedníčky   Marianny   Mochnáčovej   a zo   sudcov   Milana   Ľalíka a Petra Brňáka v konaní o sťažnosti Ing. S. F., M., zastúpeného advokátom JUDr. R. K., P.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na prejednanie jeho záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. V-2 10 C 75/1996 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. S. F. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného   súdu   Bratislava   III   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   V-2   10 C 75/1996 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava III   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. V-2 10 C 75/1996 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. S. F. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 3 319,39 €, ktoré   j e   Okresný súd Bratislava III   p o v i n n ý   mu zaplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.

4.   Okresný   súd   Bratislava   III   j e   p o v i n n ý   uhradiť   Ing.   S.   F.   trovy   právneho zastúpenia v sume 261,82 € na účet jeho advokáta JUDr. R. K. do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júna 2011   doručená   sťažnosť   Ing.   S.   F.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného   v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. V-2 10 C 75/1996, ktoré doteraz nie je skončené.

2. Sťažovateľ v sťažnosti ďalej poukázal na bežný predmet sporu (o vyporiadanie BSM) a na aktuálnu judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd zohľadňuje 3 kritériá – právnu a faktickú zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka počas konania a spôsob, akým súd v konaní postupoval, a to, že aj sťažnosť adresovaná predsedovi okresného súdu z roku 2010 nepriniesla zatiaľ ukončenie veci.

V predmetnej   veci   podľa   sťažovateľa   nešlo   o zložitú   vec,   takže   zistené   prieťahy v konaní boli spôsobené len neefektívnou činnosťou okresného súdu, ktorá išla len na jeho vrub.

3. Na základe uvedených dôvodov sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd uznesením prijal sťažnosť na ďalšie konanie a následne vo veci samej vydal nález, v ktorom vysloví, že jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. V-2   10   C   75/1996   porušené   bolo,   prikáže   okresnému   súdu   ďalej   konať   bez zbytočných prieťahov, prizná mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 319,39 €, ktorú mu bude povinný zaplatiť okresný súd do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.  

4. Potom, ako ústavný súd konštatoval, že ústavná sťažnosť je prípustná a spĺňa aj ostatné   náležitosti   vyžadované   zákonom,   pristúpil   k jej   meritórnemu   prerokovaniu na neverejnom pojednávaní podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde a dospel k záveru, že je dôvodná.

5.   Ústavný   súd   vo   svojich   rozhodnutiach   opakovane   vyslovuje   (I.   ÚS   24/2012, I. ÚS 472/2011),   že   právo   na   prejednanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   resp.   právo na vybavenie veci v primeranej dobe, je nedeliteľnou súčasťou práva na spravodlivý proces garantovaného v čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Prieťahy v konaní či nečinnosť orgánu verejnej moci sú ústavným súdom hodnotené ako iný zásah orgánu verejnej moci a spravidla ide o prevažne jednorázový, protiprávny a zároveň protiústavný atak týchto orgánov voči základným ústavou zaručeným právam (slobodám), ktorý v dobe toho ataku predstavuje trvalé ohrozenie po práve existujúceho stavu, pričom taký atak sám nie je výrazom (výsledkom) riadnej rozhodovacej právomoci týchto orgánov a ako taký sa vymyká obvyklému prieskumnému či inému konaniu; z tejto fakticity musí neskôr   vyplynúť,   že   dôsledkom   takého   zásahu   orgánu   verejnej   moci   nevyplývajúcim z príslušného   rozhodnutia   nemožno   čeliť   inak   (ultima   ratio)   než   ústavnou   sťažnosťou, resp. nálezom ústavného súdu obsahujúcim okrem iného aj príkaz konať bez zbytočných prieťahov.

6. K otázke posudzovania dĺžky konania a jej primeranosti (resp. neprimeranosti) sa potom opakovane pripomína, že túto nemožno vyjadriť numericky, lebo je podmienená objektívne charakterom prerokovávanej veci a musí byť skúmaná s ohľadom na konkrétne okolnosti   prípadu,   zložitosť   veci,   požiadavky   na   vykonávanie   dokazovania   v priebehu konania, správanie a procesnú aktivitu sťažovateľa a ostatných účastníkov konania, ako aj správanie príslušných orgánov.

7.   Hoci   ústavný   súd   spravidla   neskúma,   či   prieťahy   v konaní   spočívajú na subjektívnych   či   objektívnych   faktoroch,   je   v danom   prípade   nepochybné   a celkom zrejmé, že vytýkané celkové prieťahy v konaní sú spôsobené veľmi neefektívnou činnosťou okresného súdu, keď tento aj napriek nariadeným 60-tim pojednávaniam neskončil danú, hoci aj skutkovo zložitú vec, a nevyvodil proti mnohokrát absentujúcim účastníkom konania (takmer na 25-tich pojednávaniach) takmer žiadne účinné opatrenia.

8. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je totiž zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou   o jeho rozhodnutie, alebo sa bráni voči nemu uplatnenému nároku.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie môže   odročiť   len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

9.   Zbytočné   prieťahy   a neefektívnu   činnosť   priznal   aj   predseda   okresného   súdu vo svojom   vyjadrení   k sťažnosti,   takže   ústavný   súd   môže   konštatovať,   že z ústavnoprávneho hľadiska je neprijateľné, aby právna neistota sťažovateľa v napadnutom konaní   nebola   odstránená   ani   po   uplynutí   vyše   3   rokov   od   jeho   vstupu   do   konania, z celkovej dĺžky takmer 16 rokov od podania návrhu na súd.

10.   Argumentáciu   predsedu   okresného   súdu   týkajúcu   sa   faktickej   zložitosti   veci, množstva pojednávaní a častej neprítomnosti účastníkov na pojednávaní považoval ústavný súd za irelevantnú práve s ohľadom na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej k odstráneniu stavu právnej neistoty účastníka konania dochádza spravidla až právoplatným rozhodnutím vo veci,   a že z hľadiska jednotlivca   nie je rozhodujúce, aké príčiny   viedli k celkovému stavu, že v „jeho“ veci nie je rozhodnuté dostatočne rýchlo.

11.   S ohľadom   na   uvedené   skutočnosti   nemožno   dobu   predmetného   konania vedeného   na   okresnom   súde   považovať   v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy   za   ústavne akceptovateľnú a ani za primeranú v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľa boli porušené.

12.   Pretože   ústavný   súd   zistil   porušenie   základného   práva   sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru Okresným súdom Bratislava III, prikázal tomuto súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa konečného rozhodnutia súdu v prerokovávanej veci.

13.   Podľa   čl.   127   ods.   3   ústavy   ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa   § 50 ods.   3   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak sa sťažovateľ domáha   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

14.   Sťažovateľ   žiadal   o priznanie primeraného finančného   zadosťučinenia v sume 3 319,39 € od okresného súdu z dôvodov uvedených v jeho sťažnosti.

15.   Cieľom   primeraného   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany porušeného   základného   práva   v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo spôsobom,   ktorý   vyžaduje   poskytnutie   vyššieho   stupňa   ochrany,   nielen   deklaráciu porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   porušovania   základného   práva (IV. ÚS 210/04), ale aj priznaním určitej peňažnej náhrady.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume, akú žiadal sťažovateľ v podanej sťažnosti, lebo zodpovedá satisfakcii, zásadám spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské   práva   i ústavným   súdom   v obdobných   prípadoch   a s prihliadnutím   na   konkrétne okolnosti prípadu.

16. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ bol vo veci úspešný, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom. Ústavný súd   priznal   sťažovateľovi   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia   advokátom pozostávajúce   z odmeny   advokáta   za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané v roku   2011 (prevzatie   a príprava   zastupovania,   písomné   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu) po 123,50 €, spolu 247 €, plus 2-krát paušálna náhrada hotových výdavkov po 7,41 €, spolu je to 261,82 €. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

17. Vzhľadom na čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. marca 2012