znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 30/2011-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Mesta   B.,   B.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   N.,   P., ktorou namietalo porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17 Co 164/2010 z 23. júna 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mesta B. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 4. októbra 2010 doručená sťažnosť Mesta B. (ďalej len,,sťažovateľ“), ktorou namietalo porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením   Krajského   súdu   v   Trenčíne   (ďalej   len  ,,krajský   súd“)   sp.   zn. 17 Co 164/2010 z 23. júna 2010 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“).

2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že v procesnom postavení žalovaného v 2. rade bol účastníkom konania o neplatnosť kúpnej zmluvy, ktoré bolo vedené na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 8 C 19/07 (ďalej len,,okresný súd“), ktorý rozsudkom z 9. augusta 2007 žalobu žalobcu spoločnosti R., s. r. o., zamietol a zaviazal ju na náhradu trov konania žalovanému v 1. rade (S., s. r. o.) aj sťažovateľovi ako žalovanému v 2. rade. Pri výpočte priznanej náhrady trov konania vychádzal okresný súd z § 10 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“) a za základ pre výpočet odmeny advokáta sťažovateľa za jeden úkon právnej pomoci vzal hodnotu predmetu kúpnej zmluvy (nehnuteľnosti) – 12 823 800 Sk. Sťažovateľovi tak priznal náhradu trov konania v sume 137 800,50 Sk. Rozsudok okresného súdu nadobudol právoplatnosť 29. septembra 2007.

3. Proti právoplatnému rozsudku okresného súdu vo výroku o trovách konania podal generálny prokurátor Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie, o ktorom Najvyšší súd Slovenskej   republiky   (ďalej   len  ,,najvyšší   súd“)   rozhodol   uznesením   sp.   zn.   2   M   Cdo 18/2008 z 30. novembra 2009 tak, že zrušil rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia mu vec vrátil na ďalšie konanie. Na odôvodnenie zrušujúceho výroku   najvyšší   súd   uviedol,   že   odôvodnenie   výroku   o trovách   konania   napadnutého rozsudku   okresného súdu   je nedostatočné,   nepreskúmateľné a v rozpore s § 157   ods.   2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len,,OSP“). Ďalej najvyšší súd uviedol: ,,Výpočet trov   právneho   zastúpenia   pozostávajúcich   z odmeny   advokáta   a náhrad   jeho   hotových výdavkov sa spravuje vyhláškou č. 655/2004 Z. z., ktorá sama však otázku možnosti určenia hodnoty sporu v prípade konania o určenie platnosti alebo neplatnosti právnych úkonov na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy nerieši. Vyhláška č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (tzv. stará advokátska vyhláška) túto   otázku   výslovne   upravovala   vo   svojom   ustanovení   §   13   ods.   7,   podľa   ktorého   vo veciach určenia platnosti alebo neplatnosti právnych úkonov, vo veciach určenia, či tu právny vzťah alebo právo je, alebo nie je, pri preskúmavaní rozhodnutí iných orgánov, ak je ich predmetom vec, právo alebo plnenie oceniteľné peniazmi, patrí základná sadzba tarifnej odmeny určená podľa   odseku   1 z hodnoty tejto   veci,   práva   alebo   výšky   tohto plnenia. Ustanovenie § 13 ods. 7 vyhl. č. 163/2002 Z. z. však nemožno aplikovať na výpočet odmeny advokáta podľa vyhl. č. 655/2004 Z. z., platnej a účinnej v čase celého konania vo veci. V zmysle ustálenej súdnej praxe, ako aj rozhodovacej praxe Ústavného súdu Slovenskej republiky, sa základ pre výpočet trov právneho zastúpenia určuje na základe rovnakých kritérií   ako   základ   pre   výpočet   súdneho   poplatku   vyrubovaného   vo   veci.   Tento   postup reflektuje   jednotu   základu   pre   všetky   druhy   trov   konania,   ktorých   výška   sa   odvíja   od hodnoty   sporu.   Nemožno   tiež   opomínať   skutočnosť,   že   predmetom   konania   o určenie neplatnosti právneho úkonu, v tomto prípade kúpnej zmluvy, je posúdenie, či preskúmavaný právny   úkon   bol   urobený   v súlade   s právnymi   predpismi,   čo   predstavuje   skutočnosť objektívne   neoceniteľnú   peniazmi.   Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   treba   preto v prípadoch   sporov   o určenie   platnosti,   resp.   neplatnosti   právneho   úkonu   vychádzať   zo základu tarifnej odmeny podľa § 11 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z.

Súd   v rozpore   s O.   s.   p.   rozsudok   nedostatočne   odôvodnil   a nesprávne   aplikoval ustanovenia   vyhl.   č.   655/2004   Z.   z.   Jeho   rozhodnutie   teda   bolo   vydané   v konaní postihnutom inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. b/ a c/ O. s. p.). S ohľadom na túto skutočnosť najvyšší súd rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách konania zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie s tým, že právny názor vyslovený v tomto rozhodnutí je preň záväzný.“  

4.   Po   vrátení   veci   na   ďalšie   konanie   okresný   súd   uznesením   z 20.   apríla   2010 zaviazal žalobcu nahradiť žalovaným v 1. a 2. rade trovy konania, pričom sťažovateľovi ako žalovanému   v 2.   rade   priznal ich   náhradu   vo   výške   180,19   €.   V odôvodnení   uznesenia uviedol, že vzhľadom na právny názor najvyššieho súdu pri výpočte odmeny vychádzal z § 11 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., a   teda odmenu za každý jeden úkon právnej služby priznal vo výške 1/13 výpočtového základu, t. j. v sume 1 371 Sk. Na odvolanie sťažovateľa   (aj   žalovaného   v 1.   rade)   o veci   rozhodoval   krajský   súd,   ktorý   uznesením napadnutým sťažnosťou na ústavnom súde uznesenie okresného súdu potvrdil a zaviazal sťažovateľa (aj žalovaného v 1. rade) nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania. Na odôvodnenie potvrdzujúceho výroku uznesenia krajský súd uviedol:

,,Žalovaní   vo   svojich   odvolaniach   s právnym   názorom   najvyššieho   súdu   ako   aj s následným rozhodnutím prvostupňového súdu nesúhlasia a polemizujú s týmto názorom. Uvádzajú,   že   najvyšší   súd   ako   aj   prvostupňový   súd   sa   nedostatočne   vysporiadali s argumetáciou   žalovaných,   pričom   z ich   rozhodnutí   nie   je   zrejmé   ani akými   logickými a aplikačnými postupmi sa spravovali pri svojich rozhodnutiach. Právny názor najvyššieho súdu považujú za nesprávny, pričom poukazujú na iné rozhodnutia v obdobných veciach vyslovené inými ale aj tým istým senátom najvyššieho súdu.

Po preskúmaní odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa, viazaný právnym názorom dovolacieho súdu v zmysle § 243 ods. 1 O. s. p., ktorý rozhodoval o mimoriadnom dovolaní, postupoval správne.

V danej veci prvostupňový súd postupoval dôsledne v súlade s § 243d ods. 1 O. s. p. a viazaný   právnym   názorom   najvyššieho   súdu   v predmetnej   veci   rozhodol   o trovách konania pri výpočte odmeny advokáta tak, že vychádzal z právneho názoru najvyššieho súdu v zrušujúcom uznesení. Keďže § 243d ods. 1 veta druhá O. s. p. prvostupňovému ani odvolaciemu   súdu   neumožňuje   odchýliť   sa   od   právneho   názoru   najvyššieho   súdu vysloveného   v danej   veci,   bolo   rozhodnutie   prvostupňového   súdu   správne,   a preto   ho odvolací súd potvrdil.“

5.   Sťažovateľ   v sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením krajského súdu. Na odôvodnenie sťažnosti uviedol:

,,Odporca   (krajský   súd,   pozn.)   pri   určovaní   trov   právneho   zastúpenia   vychádzal podľa názoru navrhovateľa z nesprávnej aplikácie § 11 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., hoci v konaní bola jednoznačne preukázaná hodnota predmetu sporu. V danej veci bolo podľa navrhovateľa nutné jednoznačne aplikovať výpočet trov právneho zastúpenia podľa § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.... Ustanovenie § 11 ods. 1 cit. vyhlášky sa použije len ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými   ťažkosťami.   V danom   prípade   bola   hodnota   sporu   12 823 015,50   Sk všeobecne   známa.   Výška   odmeny   za   právne   úkony   advokáta nie   je   viazaná   na   výšku súdneho poplatku. V danom prípade bol podľa názoru navrhovateľa nesprávne aplikovaný zákon o súdnych poplatkoch, keď okresný súd v pôvodnom konaní zle aplikoval sadzobník súdnych poplatkov podľa položky 1b), podľa ktorej sa vyrubuje poplatok len vtedy, ak nemožno predmet konania oceniť peniazmi.“ Ďalej sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na rozhodnutia najvyššieho súdu v iných veciach, ktorých analogickej aplikácie sa domáhal aj v jeho právnej veci, pričom poukázal aj na záver ústavného súdu, v zmysle ktorého každá zmena   rozhodovacej   praxe,   zvlášť   ak   ide   o najvyšší   súd,   ktorý   je   povolaný   na zjednocovanie   judikatúry   nižších   súdov,   je javom   nežiaducim,   pretože narušuje princíp právnej istoty a predvídateľnosti súdneho rozhodovania.  

6. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd sťažnosť prijal na ďalšie konanie a následne nálezom rozhodol tak, že jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením krajského súdu porušené bolo. Ďalej žiadal, aby ústavný súd zrušil   napadnuté   uznesenie   a vrátil   vec   krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie,   priznal   mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € aj náhradu trov konania pred ústavným súdom   v sume   300,57   €.   Požadoval,   aby   ústavný   súd   odložil   vykonateľnosť   uznesenia krajského súdu do rozhodnutia ústavného súdu o jeho sťažnosti.

II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

8. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený.   Ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa na neverejnom zasadnutí senátu, a keďže pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že táto je zjavne neopodstatnená, rozhodol o jej odmietnutí.

9. Ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou   inštanciou   (m.   m.   I.   ÚS   19/02, I.   ÚS   31/05) a   nemá   zásadne   ani   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil   (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje,   že   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany ústavnosti   nemôže   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako,,pánom zákonov“ prislúcha   chrániť   princípy   spravodlivého   procesu   na   zákonnej   úrovni.   Táto   ochrana   sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď   jasne a zrozumiteľne   dá   odpoveď   na všetky   kľúčové právne a skutkovo   relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou prípadne Dohovorom o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   garantovaných   práv   a slobôd   (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

10.   Úloha   ústavného   súdu   pri   rozhodovaní   o sťažnosti   namietajúcej   porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym   dopadom   na   niektoré   zo   základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). Z týchto hľadísk potom ústavný súd posudzoval uznesenie   krajského   súdu,   ktorým   bolo   potvrdené   uznesenie   okresného   súdu   o trovách konania.

11. Podstata sťažnostných námietok spočíva v rovine podústavného a podzákonného práva,   keď   sťažovateľ   nesúhlasí   s výškou   priznaných   trov   konania   a domnieva   sa,   že krajský   súd   mal   správne   aplikovať   iné   ustanovenie   vyhlášky   č.   655/2004   Z.   z.   Ako úspešnému účastníkovi súdneho konania mu trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia síce boli priznané v súlade s § 142 ods. 1 OSP, pri určení ich výšky však okresný súd, ako aj krajský súd vychádzali z toho, že predmet konania nemožno oceniť peniazmi. Predmetom konania pritom bolo určenie neplatnosti kúpnej zmluvy.

12. Predovšetkým je potrebné uviesť, že tak okresný súd, ako aj krajský súd mali výrazne obmedzené možnosti samy rozhodnúť o aplikácii dotknutých ustanovení vyhlášky č. 655/2004 Z. z., čo bolo vyvolané predchádzajúcim zrušujúcim uznesením najvyššieho súdu v dovolacom konaní. Podľa účinnej právnej úpravy je právny názor dovolacieho súdu pre nižšie súdy záväzný (§ 243i ods. 2 v spojení s § 243d ods. 1 OSP), a tieto súc viazané povinnosťou   konať   iba   na   základe   ústavy   v jej   medziach   v rozsahu   a spôsobom ustanoveným zákonom (čl. 2 ods. 2 ústavy) nemohli sa od tohto (jasne vysloveného) názoru odchýliť.

13.   V citovanej   časti   odôvodnenia   uznesenia   krajský   súd   síce   stručným,   avšak zároveň jasným a zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré napadnuté uznesenie okresného súdu vo výroku o trovách konania ako vecne správne potvrdil. Podľa ústavného súdu postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade   neporušil   základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu.   Krajský   súd   dal sťažovateľovi   v napadnutom   uznesení   ústavne   akceptovateľnú   odpoveď   na   to,   prečo okresný súd postupoval pri výpočte trov právneho zastúpenia z § 11 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., a prečo nebolo v jeho prípade prípustné aplikovať § 10 ods. 1 vyhlášky č.   655/2004   Z.   z.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s právnym   názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným (m. m. I. ÚS 417/08).

14. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich   toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (IV. ÚS 248/08). Právny výklad krajského súdu vychádzajúci zo záväzného právneho názoru najvyššieho súdu takéto črty nevykazuje a neodchyľuje sa od znenia príslušných ustanovení takým spôsobom, že by zásadne poprel ich účel   a význam. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd   sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú odmietol.

15. Reagujúc na sťažnostné námietky ústavný súd len stručne dodáva, že vo svojej judikatúre sa už vyjadril aj k otázke rozdielnej interpretácie všeobecne záväzných právnych predpisov v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Ústavný súd zastáva názor, že nie je jeho   úlohou   zjednocovať   rozhodovaciu   prax   všeobecných   súdov,   lebo   zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov, resp. najvyššieho súdu (I. ÚS 199/07, I. ÚS 235/07, I. ÚS 256/08). Ako sťažovateľ v sťažnosti uviedol, odklon najvyššieho súdu od svojej predchádzajúcej rozhodovacej praxe síce môže mať ústavnoprávne dôsledky, to však nie je jeho prípad. Totiž v prípadoch, na ktoré sa odvoláva, predmetom konania, nebolo určenie neplatnosti právnych úkonov (ako v jeho prípade), ale určenie vlastníckeho práva, resp.   určenie,   že   nehnuteľnosti   patria   do   dedičstva,   a navyše   ním   citované   rozhodnutie dovolacieho senátu   najvyššieho súdu vychádza z potreby aplikácie § 13 ods. 7 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, teda z vyhlášky, ktorá na rozdiel od vyhlášky č.   655/2004   Z.   z.   predmetnú   otázku   výslovne   upravovala.   Skutočnosť,   že   vo   všetkých prípadoch   išlo   o určovacie   žaloby,   nemusí   nevyhnutne   viesť   k aplikácii   rovnakých ustanovení   o odmene   za   jeden   úkon   právnej   pomoci   v týchto   konaniach.   Odôvodnený právny   záver   najvyššieho   súdu   v konaní   o právnej   veci   sťažovateľa,   ktorý   prevzali   tak okresný súd, ako aj krajský súd, vychádza z toho, že posúdenie platnosti, resp. neplatnosti preskúmavaného   právneho   úkonu   je   skutočnosť   objektívne   neoceniteľná   peniazmi.   Ak v inom   konaní   s iným   predmetom   (určenie   vlastníckeho   práva   vydržaním)   najvyšší   súd dospel k záveru, že pri výpočte trov právneho zastúpenia je potrebné vychádzať z hodnoty nehnuteľnosti,   ku   ktorej   sa   určuje   vlastnícke   právo,   nemožno   len   preto   konštatovať ústavnoprávny   rozmer   námietok   sťažovateľa.   Navyše   je   potrebné   uviesť,   že   ak   bol sťažovateľ názoru, že uznesením najvyššieho súdu v jeho veci sa tento odklonil od svojej predchádzajúcej   judikatúry   ústavne   neakceptovateľným   spôsobom,   mohol   na   ústavnom súde namietať porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vo vzťahu k predmetnému uzneseniu najvyššieho súdu. Z obsahu jeho sťažnosti nevyplýva, že by tak učinil, a v tomto konaní ústavný súd pre viazanosť petitom sťažnosti (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) nemohol preskúmavať uznesenie najvyššieho súdu.

16.   Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   po   jej   predbežnom prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa (zrušenie napadnutého uznesenia, primerané finančné zadosťučinenie a náhrada trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie. Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o navrhovanom   odklade   vykonateľnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2011