znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 30/07-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. marca 2008 v senáte zloženom   z predsedu   Sergeja   Kohuta   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a   Lajosa   Mészárosa prerokoval   prijatú   sťažnosť   I.   R.   a V.   R.,   obaja   bytom   K.,   zastúpených   advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 341/00 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 341/00 p o r u š i l právo I. R. a V. R., aby sa ich vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. I. R. a V. R.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie každému v sume po 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý   im vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. I. R. a V. R. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 8 628 Sk (slovom   osemtisícšesťstodvadsaťosem   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd Bratislava II   p o v i n n ý   vyplatiť na účet ich advokátky JUDr. I. R., K., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 21. marca 2007 č.   k. I.   ÚS 30/07-17 prijal podľa   § 25 ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť I. R. a V. R., obaja bytom K. (ďalej len „sťažovateľka“   a   „sťažovateľ“   alebo   „sťažovatelia“),   ktorou   namietali   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 341/00 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

1.1 Zo sťažnosti vyplynulo najmä, že: „Dňa 28. 3. 2000 podali sťažovatelia návrh na začatie konania o zaplatenie sumy proti P., a. s. na Okresný súd Bratislava II. Toto konanie sa vedie pod sp. zn. 10 C 341/2000 (...)

Dňa 31. 10. 2006 sťažovatelia podali prostredníctvom právnej zástupkyne sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi Okresného súdu Bratislava II.

Listom   zo   dňa   22.   11.   2006   sp.   zn.   Spr.   2136/06   predseda   Okresného   súdu Bratislava II odpovedal na sťažnosť sťažovateľov s tým, že s poľutovaním konštatuje, že vo veci boli zistené prieťahy v konaní zapríčinené znalcom. (...)

Za závažnú (...) považujú sťažovatelia okolnosť, že návrh podávali ešte ako maloleté deti,   zastúpení   svojou   matkou   a vec   sa   týkala   výplaty   stavebného   sporenia,   pričom stavebným sporiteľom bol ich nebohý otec, ktorý tragicky zahynul. Sťažovatelia boli teda polosiroty a suma 25.565,- Sk, v čase, keď boli odkázaní na zabezpečovanie potrieb svojou matkou a sirotskými dôchodkami, bola pre nich významná. Napriek tomu súd od podania návrhu 28. 3. 2000 až do 20. 5. 2003 nevykonal okrem doručenia žaloby odporcovi dňa 27. 7. 2001,   teda   po   roku   a 4   mesiacoch,   žiadne   ďalšie   úkony.   Toto   obdobie   v konaní možnosti   teda   charakterizovať   jednoznačne   ako   obdobie   zbytočných   prieťahov   v konaní a prispelo k jeho neprimeranej dĺžke. Je pravdou, že dňa 20.   5.   2003 sa navrhovatelia nezúčastnili na pojednávaní a z uvedeného dôvodu súd konanie prerušil. Už 16. 6. 2003 podali navrhovatelia proti rozhodnutiu súdu odvolanie. Od 16. 6. 2003 až do 16. 9. 2004, teda rok a tri mesiace, nevykonal súd žiadne ďalšie úkony. Dňa 16. 9. 2004 sa uskutočnilo pojednávanie a 16. 11. 2004 sa uskutočnilo ďalšie. Na tomto pojednávaní bolo nariadené znalecké   dokazovanie.   Sťažovatelia   predložili   súdom   žiadané   porovnávacie   podpisy   ich nebohého otca v lehote dlhšej o 10 dní ako tá, ktorú im súd uložil. Predtým však písomne požiadali súd o predĺženie tejto lehoty.

Ďalšie obdobie prieťahov v konaní, ktoré možno pričítať na ťarchu Okresnému súdu Bratislava II, je obdobie od vydania uznesenia o ustanovenie znalca dňa 14. 1. 2005 až do súčasnosti. Súd stanovil povinnosť znalca podať znalecký posudok v lehote 45 dní spolu s písomným vyúčtovaním odmeny a náhrady.

Znalecký   posudok   bol   však   podaný   dňa   11.   7.   2005,   teda   celkom   zrejme   po viacnásobnom uplynutí lehoty, ktorú súd znalcovi stanovil.

V praxi ústavného súdu bolo opakovane judikované, že prieťahy spôsobené znalcom sú   prieťahmi,   ktoré   možno   pričítať   na   ťarchu   súdu   a   preto   sťažovatelia   považujú nedodržanie lehoty na podanie znaleckého posudku za zbytočný prieťah spôsobený súdom. Od 17. 8. 2005 až do 24. 10. 2006 sťažovatelia opakovane žiadali súd, aby vo veci nariadil pojednávanie.

V tejto súvislosti sťažovatelia zaujímajú stanovisko, že súd sa zodpovednosti za viac než ročnú nečinnosť od 17. 8. 2005 až do októbra 2006, kedy vo veci nariadil pojednávanie, nemôže zbaviť poukázaním na nečinnosť znalca.

Predovšetkým súd má k dispozícii poriadkové opatrenia, ktoré môže poskytnúť voči každému,   kto   sťažuje   postup   v   konaní   vrátane   znalca.   Po   druhé,   rozhodnúť   o trovách znalečného a o tom, kto z účastníkov tieto trovy uhradí, je možné aj po skončení konania vo veci samej.

Z   doposiaľ   uvedených   skutočností   vyplýva,   že   Okresný   súd   Bratislava   II   konal so zbytočnými prieťahmi od 28. 3. 2000 do 20. 5. 2003, od 16. 6. 2003 do 16. 9. 2004 a od 14. 1. 2005, resp. 28. 2. 2005 do 22. 11. 2006. Podľa názoru sťažovateľov však celkovo doba 6 rokov a 8 mesiacov, ktorá uplynula od podania návrhu až doposiaľ, bez jediného meritórneho rozhodnutia vo veci, nezodpovedá požiadavke prejednania veci v primeranej lehote. (...)

Vec je súčasťou štandardnej agendy všeobecných súdov. Podľa názoru sťažovateľov, nie je právne ani skutkovo zložitá a sťažovatelia sa nedomnievajú, že by svojím postupom prispeli k neprimeranej dĺžke konania alebo zapríčinili vznik zbytočných prieťahov v ňom. Neexistuje teda dôvod, ktorý vo svojej ustálenej judikatúre považuje tak Európsky Súd pre ľudské práva, ako aj Ústavný súd SR za okolnosť, ktorá môže aspoň čiastočne ospravedlniť a zdôvodniť dĺžku konania, ktorá je 6 rokov a 8 mesiacov. (...)

Neskončenie konania, stav právnej neistoty sťažovateľov v tejto veci zasahuje veľmi hlboko   a negatívne   do   života   sťažovateľov.   V sťažovateľoch   vznikol   pocit.   že   súd v predmetnom   konaní   nemá   snahu   dospieť   k vecne   správnemu   a teda   právoplatnému rozhodnutiu,   ktorým   by   definitívne   boli   usporiadané   vzťahy   sťažovateľov   s odporcom v predmetnom konaní.

Sťažovatelia   znovu   poukazujú   na   skutočnosť,   že   v čase   podania   návrhu   boli maloletými deťmi a na peniaze, ktoré sú predmetom konania, boli odkázaní. So zreteľom na túto skutočnosť bolo povinnosťou súdu konať s osobitnou starostlivosťou a efektívnosťou. Sťažovatelia   považujú   za   primerané,   aby   im   z uvedeného   dôvodu   bolo   priznané primerané finančné zadosťučinenie vo výške 70.000,- Sk každému zvlášť.“

1.2 Na základe uvedených skutočností sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Právo sťažovateľa I. R. na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8 bolo postupom v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 10 C 341/00, porušené.

Právo sťažovateľky V. R. na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8 bolo postupom v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 10 C 341/00, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Okresnému súdu Bratislava II pokračovať v porušovaní namietaných právach sťažovateľov.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Bratislava II konal vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 10 C 341/00 bez prieťahov. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľovi   I.   R.   finančné zadosťučinenie vo výške 70.000,- Sk.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľke   V.   R.   finančné zadosťučinenie vo výške 70.000,- Sk.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi I. R. všetky trovy tohto konania. Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke V. R. všetky trovy tohto konania.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedníčkou JUDr. A. R., listom z 23. apríla 2007 sp.   zn.   Spr   2034/07   a právna   zástupkyňa   sťažovateľov   listom,   ktorý   bol   doručený ústavnému súdu 15. mája 2007.

2.1   Predsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   uviedla   tieto   relevantné skutočnosti:

„(...) Po oboznámení sa s (...) obsahom predmetného spisu som zistila, že návrh bol podaný   dňa   30.   03.   2000   na   Okresný   súd   Bratislava   I   (vedený   pod   spisovou   značkou 12 C 13/2000), z ktorého bola vec postúpená na tunajší súd dňa 05. 06. 2000. Tunajší súd vo   veci   rozhodol   rozsudkom   dňa   18.   01.   2007   a   vec   je   právoplatne   skončená   dňom 08. 03. 2007.

S   poukazom   na   uvedené   navrhujem   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky,   aby sťažnosť   ako   nedôvodnú   zamietol   a   nepriznal   sťažovateľom   nimi   žiadané   finančné odškodnenie.

Ako   vyplýva   z   obsahu   spisu,   súd   vo   veci   konal   priebežne   a   v   lehotách,   ktoré zodpovedali zaťaženosti konajúcej sudkyne, ako aj súčinnosti účastníkov konania (neúčasť zákonnej   zástupkyne   sťažovateľov   na   pojednávaní   nariadenom   15.   11.   2001;   liknavé zabezpečovanie   listinných   dôkazov   zo   strany   odporcu   v   období   od   novembra   2001   do novembra 2002; neúčasť účastníkov konania na pojednávaní nariadenom na 20. 05. 2002). K dĺžke konania prispeli aj objektívne dôvody, a to práceneschopnosť zákonnej sudkyne JUDr. N., kvôli ktorej bolo odročené pojednávanie vytýčené na deň 08. 06. 2004. Je pravda, že súd na pojednávaní konanom dňa 16. 09. 2004 nariadil znalecké dokazovanie, uznesenie o nariadení znaleckého dokazovania znalec prevzal dňa 31. 01. 2005, spis si však osobne prevzal na súde až 07. 03. 2005. Znalecký posudok vypracoval a doručil súdu 26. 07. 2005, bez vyúčtovania trov znaleckého dokazovania. Znalec si znalečné vyúčtoval až 28. 08. 2006, súd   mu   znalecké   priznal   uznesením   dňa   04.   09.   2006   a   následne   bol   vytýčený   termín pojednávania, ktorom súd vo veci rozhodol.

Netrváme na ústnom prejednaní veci pred ústavným súdom,   nakoľko od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.“

2.2 Právna zástupkyňa sťažovateľov vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu predsedníčky okresného súdu uviedla, že:

„Vo   veci sp.   zn.   I.   ÚS 30/07 (...) oznamujem týmto,   že sťažovatelia netrvajú na ústnom pojednávaní v tejto veci a súhlasia s tým, aby ústavný súd od ústneho pojednávania upustil. (...)

Aj   z   vyjadrenia   Okresného   súdu   Bratislava II je   nesporné,   že   k   porušeniu namietaných práv došlo a že za toto porušenie Okresný súd Bratislava II zodpovedá. Je nesporné, že Okresnému súdu Bratislava II bola vec postúpená dňa 5. 6. 2000 a právoplatne bola skončená dňa 8. 3. 2007.

Konanie v predmetnej veci na súde jedného stupňa teda trvalo 6 rokov a 9 mesiacov. Takúto dĺžku konania nemožno považovať za primeranú. Ako je zrejmé z obsahu sťažnosti aj z vyjadrenia Okresného súdu Bratislava II, v konaní došlo k zbytočným prieťahom. (...) Okresný súd Bratislava II poukázal vo svojom vyjadrení aj na to, že k neprimeranej dĺžke   konania   prispela   aj   neúčasť   zákonnej   zástupkyne   sťažovateľov   na   pojednávaní nariadenom   na   deň   15. 11. 2001.   Zákonná   zástupkyňa   sťažovateľov   svoju   neúčasť   na predmetnom pojednávaní ospravedlnila a požiadala o výsluch dožiadaným súdom. Napriek tomu, v priebehu nasledujúceho roka a pol, súd tento úkon nevykonal a na deň 20. 5. 2003 nariadil pojednávanie. Na tomto pojednávaní konanie prerušil a to napriek tomu, že právna zástupkyňa sťažovateľov žiadala o ich vypočutie Okresným súdom Košice I a ospravedlnila ich neúčasť na pojednávaní školskými povinnosťami a vzdialenosťou medzi ich bydliskom a miestom pojednávania.

Vzhľadom na to, že sťažovatelia boli v tom čase ešte žiakmi stredných škôl, odkázaní všetkými svojimi potrebami na svoju matku a vzhľadom na predmet konania - vyplatenie plnenia   zo stavebného   sporenia   ich   nebohého   otca,   sa   nejaví návrh navrhovateľov ani dôvody ich neúčasti ako zjavne neopodstatnené.

Súd   však   uznesením   zo   dňa   20.   5.   2003   konanie   prerušil.   O   odvolaní,   ktoré prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne   podali   proti   tomuto   uzneseniu   sťažovatelia, doposiaľ nerozhodol. Pritom, na rozdiel od ustanovenia § 101 ods. 2 O. s. p., ustanovenie § 110 nevyžaduje ospravedlnenie neúčasti vážnymi dôvodmi.

Ustanovenie § 110 umožňuje súdu prerušiť konanie v prípade, ak to účastníci zhodne navrhnú alebo sa neustanovia bez predchádzajúceho ospravedlnenia na pojednávanie. Je teda zjavné, že zmyslom ustanovenia § 110 je prerušenie konania, ak z postoja účastníkov (neúčasti a neospravedlnenia), vyplýva ich nezáujem na priebehu alebo výsledku konania.   V predmetnej   veci   však   o   takýto   prípad   nešlo.   Ospravedlnil   sa   aj   zástupca žalovaného. Ak súd považoval dôvody ospravedlnenia za nedostatočné, potom mohol využiť poriadkové opatrenia, ale nie prerušiť konanie.

Ďalšie pojednávanie v predmetnej veci sa uskutočnilo dňa 8. 6. 2004 bez toho, aby v uvedenom   čase   súd   vykonal   akýkoľvek   relevantný   úkon   smerujúci   k   prejednaniu   a skončeniu veci.

Pokiaľ   ide   o   priebeh   konania   po   nariadení   znaleckého   dokazovania   (toto   bolo nariadené nie dňa 16. 9. 2004, ale dňa 16. 11. 2004 ), v judikatúre ústavného súdu je štandardne   konštatované,   že   súd   zodpovedá   za   prieťahy   spôsobené   nevyhotovením znaleckého posudku znalcom v lehote stanovenej súdom.

Nie je zrejmé, že by súd napriek tomu, že poukazuje na prieťahy spôsobené znalcom, ale liknavosť zabezpečovania dôkazov zo strany žalovaného, čo i len raz použil poriadkové opatrenia, ktorých zmyslom a cieľom je zabezpečiť plynulý priebeh konania. (...)

Z (...) rozhodnutí ústavného súdu (...) vyplýva,   že rozhodovaniu o porušení práv v konaní pred súdom nebráni skutočnosť, že v čase pred rozhodnutím ústavného súdu došlo k právoplatnému skončeniu veci, v prípade, že sťažnosť bola na ústavnom súde podaná pred právoplatným skončením.

Vzhľadom   na   túto   skutočnosť   považujú   sťažovatelia   skončenie   konania   za nevýznamné   vo   vzťahu   k   rozhodovaniu   o   porušení   ich   práv   a   rovnako   vo   vzťahu k rozhodovaniu o primeranom zadosťučinení.

Vzhľadom na to si sťažovatelia uplatňujú náhradu trov konania a žiadajú, aby im ústavný   súd   priznal   náhradu   trov   konania   každému   vo   výške   8.628,-   Sk   spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia a aby zaviazal odporu, aby im nahradil tieto trovy konania na účet ich právnej zástupkyne (...)“.

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 10 C 341/00:

Dňa   30.   marca   2000   bol   Okresnému   súdu   Bratislava   I doručený   žalobný   návrh, ktorým   sa   mal.   V.   R.   a   mal.   I.   R.,   obaja   zastúpení   matkou   V.   R.,   právne   zastúpení JUDr. K. P., domáhali proti žalovanej strane P., a. s., B. (ďalej aj „žalovaná“), o zaplatenie 25 565,40 Sk s príslušenstvom.

Dňa 5. júna 2000 Okresný súd Bratislava I listom postúpil vec na ďalšie konanie ako súdu miestne príslušnému okresnému súdu.

Dňa 17. júla 2001 bol spis zaslaný žalovanej, aby sa vyjadrila k veci.Dňa 14. augusta 2001 sa žalovaná písomne vyjadrila k žalobe.

Dňa 3. septembra 2001 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 15. november 2001.Dňa 8. novembra 2001 sťažovatelia požiadali okresný súd,   aby predvolanie bolo doručené aj ich právnej zástupkyni, a zároveň ospravedlnili svoju neúčasť na pojednávaní z dôvodu školských povinností.

Dňa 15. novembra 2001 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito za účelom ďalšieho dokazovania.

Dňa 5. decembra 2001 žalovaná zaslala okresnému súdu listinné dôkazy.Dňa 18. decembra 2001 okresný súd vyzval žalovanú stranu, aby v zmysle uznesenia o odročení   pojednávania   z 15.   novembra   2001   doručila   okresnému   súdu   prehľad zaplatených splátok podľa zmluvy.

Dňa 13. mája 2002 bola uvedená výzva žalovanej strane zopakovaná pod hrozbou poriadkovej pokuty.

Dňa 21. mája 2002 žalovaná predložila okresnému súdu požadovaný prehľad splátok.Dňa 5. júna 2002 okresný súd dožiadal I., a. s., K., o zaslanie informácií s názvom účtu B.

Dňa   6.   júna   2002   okresný   súd   požiadal   Okresný   súd   Košice   II   o zapožičanie dedičského spisu sp. zn. 28 D 9/96, Dnot 22/96.

Dňa 24. júna 2002 Okresný súd Košice II oznámil okresnému súdu, že požadovaný dedičský spis je pripojený k civilnému konaniu sp. zn. 28 C 206/00.

Dňa   12.   júna   2002   okresný   súd   požiadal   Okresný   súd   Košice   II   o zapožičanie uvedeného dedičského spisu.

Dňa 20. júna 2002 IRB, a. s., Košice, poskytlo okresnému súdu dodatok k informácii z 18. júna 2002 a tiež odpovedalo na dožiadanie okresného súdu.

Dňa 5. novembra 2002 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 20. máj 2003.Dňa 28. apríla 2003 žalovaná požiadala o zaslanie žalobného návrhu.Dňa 19. mája 2003 sa žalovaná ospravedlnila pre neúčasť na pojednávaní.Dňa 19. mája 2003 sa sťažovatelia ospravedlnili z neúčasti na pojednávaní 20. mája 2003 a navrhli, aby boli vypočutí dožiadaným súdom.

Dňa 20. mája 2003 okresný súd zistil, že sa na pojednávanie nedostavili účastníci konania. Svoju   neúčasť síce   písomne   ospravedlnili,   avšak podľa   názoru   súdu   neuviedli žiadny vážny dôvod svojej neúčasti, preto konanie uznesením č. k. 10 C 341/00-58 prerušil.Dňa 18. júna 2003 sťažovatelia podali odvolanie proti uvedenému uzneseniu.Dňa 14. apríla 2004 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 8. jún 2004.Dňa 8. júna 2004 bolo pojednávanie iba za účasti právnych zástupcov účastníkov konania odročené na neurčito.

Dňa 22. júna 2004 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 16. september 2004.Dňa   9.   júla   2004   okresný   súd   zisťoval   prostredníctvom   MEO   a CEPO   adresy sťažovateľov a ich zástupkyne.

Dňa 22. júla 2004 Register obyvateľov v Banskej Bystrici oznámil okresnému súdu adresu V. R., sťažovateľky a sťažovateľa.

Dňa 20. augusta 2004 JUDr. K. P. oznámila okresnému súdu, že sťažovateľov už nezastupuje.

Dňa   6.   septembra   2004   JUDr.   I.   R.   zaslala   okresnému   súdu   splnomocnenie   na zastupovanie sťažovateľov.

Dňa 16. septembra 2004 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 16. november 2004 za účelom ďalšieho dokazovania.

Dňa   4.   októbra   2004   žalovaná   požiadala   okresný   súd   o predĺženie   lehoty   na vyjadrenie a na zaslanie dokladov.

Dňa 11. októbra 2004 žalovaná zaslala okresnému súdu doplňujúce vyjadrenie.Dňa 16. novembra 2004 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito za účelom ustanovenia znalca na pravosť podpisu poručiteľa na zrušení zmluvy o stavebnom sporení zo 16. decembra 1995.

Dňa   17.   decembra   2004   právna   zástupkyňa   sťažovateľov   požiadala   o predĺženie lehoty na predloženie podpisov ich nebohého otca.

Dňa   23.   decembra   2004   sťažovatelia   predložili   okresnému   súdu   podpisy   ich nebohého otca.

Dňa 14. januára 2005 bolo vyhotovené uznesenie č. k. 10 C 341/00-109 o ustanovení znalca z odboru písmoznalectva.

Dňa 11. a 18. februára 2005 sťažovatelia zložili preddavok na znalecké dokazovanie.Dňa 25. februára 2005 okresný súd vyzval znalca, aby si prevzal predmetný spis.Dňa 7. marca 2005 znalec prevzal od okresného súdu predmetný spis.Dňa 26. júla 2005 bol okresnému súdu doručený znalecký posudok.

Dňa   8.   augusta   2005   okresný   súd   vyzval   účastníkov   konania,   aby   sa   písomne vyjadrili k znaleckému posudku.

Dňa 19. augusta 2005 právna zástupkyňa sťažovateľov zaujala písomné stanovisko k znaleckému posudku.

Dňa 2. septembra 2005 žalovaná zaujala stanovisko k znaleckému posudku.Dňa   16.   februára   2006   sťažovatelia   požiadali   okresný   súd   o nariadenie   termínu pojednávania.

Dňa 4. septembra 2006 po opakovanom vyzývaní znalca, aby vyúčtoval znalečné, okresný súd uznesením č. k. 10 C 341/00-133 priznal znalcovi znalečné.

Dňa   13.   septembra   2006   a 26.   októbra   2006   sťažovatelia   prostredníctvom   svojej právnej zástupkyne opakovane požiadali o nariadenie pojednávania.

Dňa 22. novembra 2006 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 18. január 2007.Dňa 2. novembra 2006 sťažovatelia podali predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní.

Dňa 18. januára 2007 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený rozsudok.

Dňa   24.   januára   2007   právna   zástupkyňa   sťažovateľov   doručila   okresnému   súdu vyčíslenie trov právneho zastúpenia.

Dňa 18. januára 2007 nadobudol právoplatnosť rozsudok z 8. marca 2007.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 146/03).

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľov,   že   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 341/00 dochádza k porušovaniu ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Judikatúra   ústavného   súdu   a ESĽP   sa   ustálila   v tom,   že   otázka,   či   v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy (a obdobne aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru), sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS   41/02).   Ústavný   súd   pritom   prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

2.1 Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie o zaplatenie sumy 25 565,40 Sk s prísl. v okolnostiach danej veci mohlo predstavovať určitý stupeň zložitosti súvisiaci najmä s ustálením skutkového stavu znaleckým dokazovaním. Zdĺhavý   priebeh   napadnutého   konania   však   ústavný   súd   nemôže   pripísať   iba   na   vrub faktickej náročnosti prerokovávanej veci.  

2.2 Pokiaľ ide o správanie sťažovateľov, treba konštatovať, že na celkovej dĺžke konania mali svoj podiel aj sťažovatelia, ktorí - rovnako ako ich právna zástupkyňa - aj keď sa ospravedlnili, opakovane sa nezúčastnili na pojednávaniach v danej veci. Avšak v danom prípade   podiel   sťažovateľov   na   vzniknutých   prieťahoch   podľa   názoru   ústavného   súdu neospravedlňovalo neúmerne dlho trvajúce konanie okresného súdu.

2.3 Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutej veci a predovšetkým poukazuje na nečinnosť súdu v období od 5. júna 2000 do 17. júla 2001 (trinásť mesiacov) a od 2. septembra 2005 do 22. novembra 2006 (štrnásť mesiacov), teda okresný súd počas dvoch rokov a troch mesiacov vo veci nevykonal žiadny úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovatelia ako navrhovatelia v preskúmavanej veci   počas   súdneho   konania   nachádzali,   čo   je   základným   účelom   práva   zaručeného v citovanom   článku   ústavy   (napr.   I. ÚS   41/02).   Okrem   uvedeného   postup   súdu   najmä v období   od   20.   mája   2003   (keď   zo   zmätočných   dôvodov   došlo   k prerušeniu   konania) nevykazoval znaky plynulého a efektívneho konania, úkony súdu nesmerovali k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľov. K týmto uvedeným zbytočným prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu súdu.

Uvedené obdobie nečinnosti, resp. neefektívnej činnosti, nie je možné ospravedlniť skutočnosťami uvádzanými vo vyjadrení predsedníčky okresného súdu označovanými ako okolnosti objektívne. Ústavný súd opakovane zdôraznil, že pri posudzovaní toho, či bolo porušené   právo   sťažovateľov   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   hodnotil postup súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho danú vec. V tejto súvislosti ústavný súd tiež uviedol, že ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   veci,   a teda   vykonanie spravodlivosti   bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej   sfére   vedenia   súdu   či   konajúceho   sudcu,   nemožno systémové nedostatky   v   oblasti   výkonu   spravodlivosti   pripisovať   na   ťarchu   účastníkov   súdneho konania a mieru ochrany ich práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť poukázaním napr.   na   dlhodobo   obmedzené   personálne   kapacity   príslušných   súdov   (pozri   napr. I. ÚS 119/03).

Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľov   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

3. Vzhľadom na to, že okresný súd 18. januára 2007 vyhlásil vo veci rozsudok, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

4. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovatelia požadovali priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume každému po 70 000 Sk.  

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľov.   Ústavný   súd   preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   im   aj   finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľov, najmä na predmet konania (išlo o zaplatenie sumy 25 565,40 Sk s prísl.), ale aj na povahu konania   a   jeho   význam   pre   sťažovateľov   považuje   za   primerané   v   sume   každému   po 30 000 Sk. Ústavný súd pritom neprehliadol ani skutočnosť, že okresný súd medzičasom odstránil   právnu   neistotu   sťažovateľov   tým,   že   v napadnutom   konaní   bol   vydaný právoplatný rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť 8. marca 2007.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.

5. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľom vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátkou za tri úkony   právnej   služby   (prevzatie   a príprava   zastúpenia   30.   novembra   2006,   podanie sťažnosti   z   30.   novembra   2006   a písomné   stanovisko   k vyjadreniu   okresného   súdu zo 14. mája 2007). Za dva úkony vykonané v roku 2006 patrí odmena v sume dvakrát po 2 730   Sk,   preto   trovy   právneho   zastúpenia   pre   jedného   sťažovateľa   predstavujú   sumu 5 460 Sk.   Základná   sadzba   tarifnej   odmeny   bola   však   znížená   o 20   %,   pretože   išlo o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“, t. j. na sumu 4 368 Sk. Spolu s režijným paušálom ku každému úkonu (2 x 164 Sk v roku 2006) v prípade dvoch sťažovateľov tvorí táto náhrada trov za dva úkony vykonané v roku 2006 sumu 9 064 Sk. Za jeden úkon, ktorý bol vykonaný v roku 2007, patrí odmena pre jedného sťažovateľa v sume 2 970 Sk. Základná sadzba tarifnej odmeny bola však znížená o 20 %, pretože išlo o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“, t. j. na sumu 2 376 Sk. Spolu   s režijným   paušálom   k   tomuto   úkonu   (178   Sk   v roku   2007)   v prípade   dvoch sťažovateľov tvorí táto náhrada trov za jeden úkon vykonaný v roku 2007 sumu 4 930 Sk v zmysle   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 655/2004   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.   V prípade   dvoch   sťažovateľov   tvorí   teda   náhrada   trov   právneho   zastúpenia celkove sumu spolu s DPH 16 652,86 Sk v zmysle citovanej vyhlášky.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažovatelia   si   prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne uplatnili náhradu trov právneho zastúpenia v sume 8 628 Sk, ústavný súd - keďže to nie je v rozpore s platnými súvisiacimi predpismi - im priznal náhradu trov právneho zastúpenia v uplatnenej sume, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

6. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2008