znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 30/03

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. februára 2003 predbežne   prerokoval   sťažnosť   A.   L.,   bytom   K.,   prechodne   bytom   B.,   Ukrajina, zastúpeného komerčným právnikom JUDr. J. F.,   K., vo veci porušenia čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Prezídia Policajného zboru, Úradu hraničnej a cudzineckej polície, sp. zn. PPZ-335-2/UHCP-CP-2002   z 15.   mája   2002   a postupom   a uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sž 81/02 z 30. septembra 2002 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. L.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. novembra 2002 doručená sťažnosť A. L., trvale bytom K., prechodne bytom B., Ukrajina (ďalej len „sťažovateľ“),   zastúpeného   komerčným   právnikom   JUDr.   J.   F.,   K.,   ktorou   namieta porušenie   čl. 14   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   rozhodnutím   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky,   Prezídia   Policajného zboru, Úradu hraničnej a cudzineckej polície (ďalej len „úrad cudzineckej polície“), sp. zn. PPZ-335-2/UHCP-CP-2002   z 15.   mája   2002   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sž 81/02 z 30. septembra 2002.

Pôvodne   bolo   k sťažnosti   pripojené   splnomocnenie   pre   menovaného   komerčného právnika,   ktoré   nepodpísal   sťažovateľ,   ale   jeho   matka   H.   K.   na   základe   všeobecného splnomocnenia sťažovateľa z 25. marca 2002. Po výzve ústavného súdu na odstránenie nedostatkov podania bolo 29. januára 2003 ústavnému súdu doručené splnomocnenie pre komerčného právnika JUDr. J. F. podpísané už samotným sťažovateľom.  

Podľa názoru sťažovateľa porušenie jeho základného práva podľa čl. 14 dohovoru spočíva v jeho diskriminácii pre národnostný pôvod rozhodnutiami orgánov cudzineckej polície,   na   základe   ktorých   bol   vyhostený   z územia   Slovenskej   republiky   ako   štátny príslušník Ukrajiny na územie tohto štátu na dobu 10 rokov. V konaní týchto orgánov podľa sťažovateľa neboli brané do úvahy rozhodujúce skutočnosti, najmä to, že sťažovateľ na území Slovenskej republiky žije od veku 24 rokov, získal tu vzdelanie a žije tu aj jeho matka a súrodenci.   Na území Ukrajiny sťažovateľ nikoho nemá, nemá žiadne prístrešie a v rozhodnutí orgánov cudzineckej polície vidí neľudský prístup k jeho osobe.

V doplnení svojho podania z 3. januára 2003 právny zástupca sťažovateľa uviedol, že sťažnosť   „smeruje   proti   Ministerstvu   vnútra   SR,   Prezídiu   Policajného   zboru,   Úradu hraničnej   a cudzineckej   polície,   Vajnorská   25,   Bratislava“,   ktoré   rozhodlo   o odvolaní sťažovateľa rozhodnutím sp. zn. PPZ-335-2/UHCP-CP-2002 z 15. mája 2002.

Z obsahu sťažnosti, z jej odôvodnenia a najmä z jej petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáha aj zrušenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sž 81/02 z 30. septembra 2002, ktorým bolo konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia úradu cudzineckej polície sp. zn.   PPZ-335-2/UHCP-CP-2002   z 15.   mája   2002   zastavené   z dôvodu,   že   žalobu o preskúmanie   zákonnosti   tohto   rozhodnutia   podala   matka   sťažovateľa,   ktorá   podľa právneho   názoru   najvyššieho   súdu   nebola   oprávnená   na   podanie   tejto   žaloby   svojím menom   a ani   ako   splnomocnená   zástupkyňa   svojho   syna   nebola   oprávnená   požiadať   o ďalšie zastupovanie (substitúciu) komerčného právnika v tejto veci, lebo sa tým dostala do rozporu s príslušným ustanovením Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého účastník sa môže dať zastúpiť aj ktorýmkoľvek občanom spôsobilým na právne úkony, avšak tento zástupca môže konať iba osobne.

Sťažovateľ sa „nestotožňuje s uvedeným záverom NS SR z dôvodu, že z územia SR bol   vyhostený   a do   rozhodnutia   druhostupňového   správneho   orgánu   musel   opustiť   SR a preto vo veci mohol konať len v rámci splnomocnenej matky. Úkon, ktorý pre podanie žaloby   urobila,   je   v súlade   s ustanovením   §   24   a   §   32   Obč.   zák.   Tieto   ustanovenia nevylučujú substitúciu, ktorá je v tomto prípade vynútená zákonom (§ 250a O. s. p.) a ktorú nevylučuje ani plnomocenstvo dané jej synom“.

  II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01).

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

1.   Sťažovateľ   namietal   predovšetkým   porušenie   svojho   základného   práva garantovaného v čl. 14 dohovoru rozhodnutím úradu cudzineckej polície sp. zn. PPZ-335-2/UHCP-CP-2002 z 15. mája 2002.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   alebo   slobôd   vtedy,   ak   o ochrane týchto   práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv a slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých sa namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie. Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha   právomoc   ústavnému   súdu   zaoberať   sa   porušením   základného   práva   alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd občana je okrem   iného   aj opravný   prostriedok,   ktorý   má fyzická   osoba   alebo právnická   osoba k dispozícii   vo   vzťahu   k tomu   základnému   právu   alebo   slobode,   porušenie   ktorých   sa namieta, a ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody (I. ÚS 36/96).

Keďže v danom prípade na preskúmanie uvedeného rozhodnutia orgánu cudzineckej polície podľa § 247 Občianskeho súdneho poriadku bola daná právomoc najvyššieho súdu a keďže   sťažovateľ   nevyčerpal   účinné   a   dostupné   právne   prostriedky   nápravy,   pretože právne   relevantným   spôsobom   nepodal   návrh   na   preskúmanie   rozhodnutia   odvolacieho správneho orgánu, bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   Sťažovateľ   namieta   aj   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   Sž   81/02 z 30. septembra 2002, ktorým bolo konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia úradu cudzineckej   polície   sp.   zn.   PPZ-335-2/UHCP-CP-2002   z 15.   mája   2002   zastavené z dôvodu, že žalobu o preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia podala matka sťažovateľa, ktorá podľa právneho názoru najvyššieho súdu nebola oprávnená na podanie tejto žaloby svojím menom a ani ako splnomocnená zástupkyňa svojho syna nebola oprávnená požiadať o ďalšie zastupovanie (substitúciu) komerčného právnika v tejto veci.

Sťažovateľ   sa   nestotožňuje   s najvyšším   súdom   v interpretácii   ustanovení Občianskeho   zákonníka   a Občianskeho   súdneho   poriadku   o zastúpení   na   základe splnomocnenia a je toho presvedčenia, že právnym názorom najvyššieho súdu uvedeným v napadnutom uznesení došlo k porušeniu jeho práva zákazu diskriminácie založenej na národnostnom princípe podľa čl. 14 dohovoru.  

V súvislosti s uvedenou námietkou sťažovateľa ústavný súd poukazuje na to, že z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy)   vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00). Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou opakovane vyslovil právny názor, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne s medzinárodnou zmluvou (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 13/00).

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ vo svojej sťažnosti - okrem toho, že nie je spokojný   so   spôsobom,   akým   najvyšší   súd   interpretoval   príslušné   zákonné   ustanovenia týkajúce sa zastúpenia na základe splnomocnenia - neuviedol žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je postihnuté takými nedostatkami, ktoré by odôvodňovali záver o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti   a v konečnom   dôsledku   o porušení   jeho   základného   práva   označeného v sťažnosti. Skutočnosť, že sťažovateľ sa právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o porušení   jeho   základného   práva   označeného v sťažnosti.   Je   vecou   správnych   orgánov   a všeobecného   súdu   vykladať   zákony   a tieto aplikovať na konkrétne prípady. Ústavný súd by nahradzoval činnosť týchto orgánov, pokiaľ   by   mal   ich   rozhodnutia   z takéhoto   pohľadu   preskúmavať.   Napadnuté   uznesenie najvyššieho   súdu   je   v intenciách   jeho   právomoci   a v nijakom   prípade   ho   nemožno považovať   za   arbitrárny   alebo   za   zjavne   neodôvodnený,   a preto   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   odmietol   v tejto   časti   sťažnosť   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že podľa právneho názoru najvyššieho súdu sťažovateľ nebol účastníkom konania sp. zn. 6 Sž 81/02 pred najvyšším súdom, preto napadnutým uznesením ani nemohlo dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 14 dohovoru, teda zákazu diskriminácie založenej na národnostnom princípe, a prima facie nebolo možné konštatovať priamu súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a základným právom, porušenie ktorého sťažovateľ namietal.

Okrem toho možno konštatovať, že aj keby ústavný súd dospel k záveru, že postup najvyššieho súdu v uvedenej veci predstavoval sám osebe porušenie zákonnosti, vzhľadom na obsah a povahu označeného práva nemôže táto skutočnosť viesť k záveru o porušení práva sťažovateľa na zákaz diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru. Tohto článku dohovoru sa navyše nemožno domáhať samostatne bez vzťahu k inému ľudskému právu alebo slobode zaručených   v dohovore   (napr.   Airey,   rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   z 9. októbra 1979, § 30).

Zo všetkých uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2003