znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 30/02-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. marca 2002 predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., bytom B., vo veci porušenia jeho práva podľa čl. 19 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Telekomunikačného úradu Bratislava a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 11. februára 2002 doručené podanie I. K. K., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), označené ako „Návrh na konanie   o ústavnej   sťažnosti“   (ďalej   len   „sťažnosť“),   v ktorom   namietal   porušenie základného   práva   podľa   čl.   19   a čl.   50   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a čl.   6   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) postupom Telekomunikačného úradu Bratislava.

Sťažovateľ uviedol, že bývalá Správa pôšt a telekomunikácií Bratislava v rozhodnutí z 8. mája 1991 uviedla o ňom nepravdivé údaje, ktoré boli porušením princípu prezumpcie neviny.   Toto   rozhodnutie   bolo   následne   v odvolacom   konaní   zrušené   rozhodnutím Federálneho ministerstva spojov v Prahe z 1. júla 1991 a odvtedy sa už potom v správnom konaní nepokračovalo. Vzhľadom na to, že sa cítil   byť vo svojich   právach, pokiaľ ide o ochranu   osobnosti,   poškodený,   podal   návrh   na   Mestský   súd   v Bratislave,   ktorý   ho rozsudkom   zo   7.   septembra   1992   sp.   zn.   5   C 17/92   zamietol,   avšak v odôvodnení   mu „priznal   porušenie   môjho   práva“.   Jeho   odvolanie   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky rozsudkom zo 16. februára 1993 sp. zn. 1 Co 5/93 zamietol, ale v odôvodnení uviedol, že „takto   sa   zrušením   inkriminovaného   rozhodnutia   vyšším   administratívnym   orgánom zabezpečilo odstránenie jeho závad a vytvoril sa priestor pre vydanie nového bezvadného rozhodnutia,   založeného na   dostatočnom   zistení   skutočného   stavu   veci“.   Od vyhlásenia tohto rozsudku už prešlo takmer deväť rokov a „márne na takéto bezvadné rozhodnutie čakám a pritom vôbec neviem kedy vlastne a ktorou inštitúciou bude ono vydané (...), aby som sa mohol proti svojvôli a nezákonnosti správneho orgánu (...) pred súdom efektívne brániť (...)“. Sťažovateľ žiadal prikázať, aby v jeho veci správny orgán konal, a priznať mu finančné zadosťučinenie okrem iného za „porušenie princípu prezumpcie neviny voči mojej osobe“.

II.

Sťažovateľ   namietal   porušenie   čl.   19   ústavy,   ktorý   chráni   právo   každého   na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti, mena, na ochranu súkromného a rodinného   života   a na   ochranu   pred   zhromažďovaním,   zverejňovaním   alebo   iným zneužívaním údajov o svojej osobe, ako aj porušenie princípu prezumpcie neviny, ktorý je chránený v čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 2 dohovoru.

Ústavný   súd   podľa   čl.   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nie je ústavný súd príslušný, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ak ústavný súd nezistí priamu súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví zjavnú neopodstatnenosť   návrhu a tento odmietne (napr. I. ÚS 93/97, I. ÚS 31/98, I. ÚS 12/01).

Sťažovateľ namieta porušenie označených základných práv nečinnosťou správneho orgánu. Z obsahu sťažnosti však nevyplýva priama súvislosť medzi označenou nečinnosťou správneho orgánu a označenými základnými právami.

Z týchto dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde predmetnú sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietol.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. marca 2002