znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 30/01

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2001 predbežne   prerokoval   podnet   navrhovateľa   J.   K.,   t.   č.   v ústave   pre   výkon   väzby, zastúpeného advokátom JUDr. J. G., B. B., vo veci porušenia jeho základných práv podľa čl.   47   ods.   2   a čl.   50   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   opatrením   predsedu   senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. decembra 2000 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 5. januára 2001 sp. zn. 6 To 19/2000 a takto

r o z h o d o l :

Podnet J. K. na začatie konania o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnený.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podnetom zo dňa 27. marca 2001, doručeným Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústavný   súd“)   30.   marca   2001,   domáha   sa   J.   K.   (ďalej   len   „navrhovateľ“) vyslovenia,   že   opatrením   predsedu   senátu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky z 13. decembra 2000 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 5. januára 2001 sp. zn. 6 To 19/2000 došlo k porušeniu jeho ústavných práv vyplývajúcich z čl. 50 ods. 3 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

Z návrhu vyplýva, že predseda senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 To 19/2000 doručil jeho obhajcovi JUDr. J. G. opatrenie z 13. decembra 2000, ktorým podľa § 39 ods. 1 Trestného poriadku s použitím § 40a ods. 1 Trestného poriadku ustanovil JUDr. J. G. za náhradného obhajcu navrhovateľa,   a to   do   ukončenia   odvolacieho   konania   v jeho   trestnej   veci   vedenej   na najvyššom súde pod sp. zn. 6 To 19/2000. Ďalej uznesením najvyššieho súdu z 5. januára 2001 sp. zn. 6 To 19/2000 najvyšší súd rozhodol, že advokáta JUDr. J. G. neoslobodzuje od povinnosti vykonávať funkciu náhradného obhajcu navrhovateľa ako obžalovaného v už uvedenom konaní pred najvyšším súdom.

Navrhovateľ   je   toho   názoru,   že   boli   porušené   jeho   ústavné   obhajobné   práva vyplývajúce   z čl.   50   ods.   3   a čl.   47   ods.   2   ústavy.   Rovnako   boli   porušené   aj   práva a povinnosti   jeho   obhajcu.   Podľa   uvedených   článkov   má   obvinený   právo   na   prípravu obhajoby a na to, aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu. Rovnako každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi. Právo na obhajobu v trestnom konaní je jedno z najvýznamnejších práv človeka, je vlastne odrazom realizácie práva na súdnu   a inú   právnu   ochranu.   Aj   z čl.   6   ods.   3   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd vyplývajú v podstate rovnaké práva. Článok 50 ods. 3 ústavy kladie jednoznačný dôraz na to, aby v práve výberu obhajcu nebol obvinený obmedzený, pričom obhajca má byť nezávislý, lebo len takéto usporiadanie zaručuje riadny výkon obhajoby. Navrhovateľ si svojho obhajcu sám zvolil a je ním advokát JUDr. Ľ. Š.. Podstatné je, že náhradný   obhajca   JUDr.   J.   G.   je   v   rámci   výkonu   advokácie   členom   advokátskeho spoločenstva   spolu   s advokátom   JUDr.   P.   F.,   ktorý   bol   predtým   zvoleným   obhajcom navrhovateľa. Navrhovateľ potom plnomocenstvo JUDr. P. F. vypovedal. JUDr. G. bol zas predtým   zvoleným   obhajcom   obžalovaného   Č.,   ktorý   je   spoluobžalovaným s navrhovateľom v tom istom trestnom konaní. Teraz vlastne dochádza k tomu, že doterajší obhajca   obžalovaného Č.   stáva   sa   náhradným   obhajcom   navrhovateľa.   Táto   situácia   sa prieči § 6 Zásad výkonu advokácie, podľa ktorých vzťah advokáta a klienta je založený na vzájomnej dôvere. Strata vzájomnej dôvery je dôvodom na vypovedanie plnomocenstva v zmysle zákona o advokácii. Podstatná je aj advokátova povinnosť zachovávať mlčanlivosť o všetkých   skutočnostiach,   o ktorých   sa   dozvedel   v súvislosti   s poskytovaním   právnej pomoci. Tým, že navrhovateľ, ako aj spoluobžalovaný Č. vypovedali plnomocenstvo dané advokátom jedného advokátskeho spoločenstva, vyjadrili celému tomuto spoločenstvu, teda obom   advokátom   nedôveru.   Nemožno   spravodlivo   požadovať   od   tohto   advokátskeho spoločenstva vykonávanie obhajoby klientov, ktorí im predtým plnomocenstvo vypovedali. Dôverné   informácie,   ktoré   JUDr. G.   získal   pri   obhajobe spoluobžalovaného Č.,   by   mal využívať   pri   obhajobe   navrhovateľa   ako   jeho   náhradný   obhajca.   Vlastne   celý   zákonný inštitút náhradného obhajcu je hrubým zásahom do práva obvineného na obhajobu, ako aj do výkonu obhajoby zo strany obhajcu.

Sudca   spravodajca   prípisom   z 12.   apríla   2001   požiadal   právneho   zástupcu navrhovateľa, aby s poukazom na § 40a ods.   2 Trestného poriadku   oznámil ústavnému súdu, či v priebehu verejného zasadnutia o odvolaní na najvyššom súde došlo k tomu, že by pre neúčasť zvoleného obhajcu mal sa ujať výkonu obhajoby náhradný obhajca JUDr. J. G. Pre   prípad,   že k takejto situácii nedošlo, požiadal   právneho zástupcu   navrhovateľa o čo najpodrobnejšie   zargumentovanie,   v čom   vidí   navrhovateľ   porušenie   jeho   ústavných obhajobných práv.

Podaním z 15. mája 2001, doručeným ústavnému súdu 18. mája 2001, navrhovateľ predovšetkým oznámil, že na verejnom zasadnutí najvyššieho súdu v dňoch od 30. januára 2001 do 6. februára 2001 ho obhajoval jeho zvolený obhajca JUDr. Ľ. Š., ktorý si svoje povinnosti obhajcu vykonal riadne v súlade s Trestným poriadkom.

K porušeniu práv obhajoby v zmysle § 40a Trestného poriadku došlo nepochybne v prvom rade preto, že náhradný obhajca JUDr. G. zasiahol do práv obhajoby koncepčne pripravenej zvoleným obhajcom už tým, že 22. decembra 2000 bol nútený po obdržaní opatrenia predsedu najvyššieho súdu o ustanovení za náhradného obhajcu vykonať prevzatie a prípravu obhajoby vrátane prvej porady s navrhovateľom.

Porušenie   ústavných   práv   obhajoby   podrobne   rozviedol   navrhovateľ   v podnete z 27. marca 2001, ku ktorému nemá čo dodať. V podstate je porušenie práva navrhovateľa na   obhajobu   dané   tým,   že   napriek   vlastnej   voľbe   obhajcu   musel   akceptovať   kontakt s náhradným   obhajcom   bez   ohľadu   na   to,   či   vzniklo   dôvodné   podozrenie   zo   zmarenia verejného zasadnutia zo strany   zvoleného obhajcu. O tom   nejestvoval žiaden   konkrétny dôkaz. JUDr. G. bol takto prinútený okrem vykonania cesty do Ústavu Zboru väzenskej a justičnej stráže v Leopoldove spojenej s hotovými výdavkami na cestovnom prispôsobiť sa   aj   dodržaniu   práv   vyjadrených   v čl.   47   ods.   2   ústavy,   lebo   musel   prispôsobiť poskytovanie právnej pomoci v tom smere, že nemohol dokonale chrániť práva a oprávnené záujmy navrhovateľa bez toho, aby zároveň nepoškodil práva svojho bývalého klienta, teda spoluobžalovaného Č. JUDr. G. vlastne vstúpil do zmluvného vzťahu medzi navrhovateľom a jeho zvoleným obhajcom JUDr. Š. z donútenia súdu, hoci ani navrhovateľ, ale ani JUDr. Š. si to neželali a považovali to za nežiadúce. Navyše náhradný obhajca navrhovateľa JUDr. G.   bol   na   verejnom   zasadnutí   najvyššieho   súdu   prítomný   aj   ako   obhajca   ďalšieho spoluobžalovaného   K.   Tohto   však   neobhajoval   ako   náhradný   obhajca,   ale   ako   riadne zvolený   obhajca.   I ohľadom   tohto   ďalšieho   spoluobžalovaného   nedá   sa   pre   budúcnosť vylúčiť kolízia záujmov, na ktorú najvyšší súd pri ustanovení náhradného obhajcu nemyslel. Je zrejmé, že hlavným dôvodom opatrenia predsedu senátu najvyššieho súdu bolo hľadisko časovej úspornosti. Toto však nemôže ísť na úkor práva na obhajobu. Pokiaľ by v prípade absencie zvoleného obhajcu JUDr. Š. bol vstúpil JUDr. G. do plných obhajobných práv navrhovateľa,   len   ťažko   by   mohol   nepoškodiť   obhajobné   práva   navrhovateľa,   ako   aj obhajobné práva ďalšieho spoluobžalovaného.

Hoci   z   ustanovenia   §   17   ods.   1   zákona   č.   132/1990   Zb.   o advokácii   v znení neskorších predpisov vyplýva vzťah nevyhnutnej dôvery medzi obžalovaným a obhajcom, táto   dôvera   v odvolacom   konaní   už   nebola   daná,   lebo   množstvo   informácií   získaných obhajcom stalo sa potencionálnym nebezpečím pre iného spoluobžalovaného v tom zmysle, že by v súvislosti s ustanovením JUDr. G. za náhradného obhajcu mohlo byť zneužité voči navrhovateľovi.

Navrhovateľ tieto skutočnosti náhradnému obhajcovi JUDr. G. namietal, lebo JUDr. G.   odmietal   uviesť   navrhovateľovi   ďalšie   okolnosti   týkajúce   sa   obhajoby spoluobžalovaného Č. s poukazom na zachovanie mlčanlivosti zo strany JUDr. G. JUDr. G. tieto skutočnosti namietal najvyššiemu súdu, ale tento napriek tomu odmietol oslobodiť JUDr. G. od povinnosti vykonávať náhradnú obhajobu. S týmto postupom sa stotožnil aj predseda   najvyššieho súdu, keďže JUDr. G. to namietal i priamo u neho. Podľa   názoru navrhovateľa ingerenciou štátu vnucuje sa navrhovateľovi, ale aj náhradnému obhajcovi nechcený   vzťah   bez   splnenia   zákonných   podmienok.   Navrhovateľ   si   po   vypovedaní plnomocenstva JUDr. F. riadne zvolil nového obhajcu JUDr. Š., ktorý si svoje povinnosti riadne plnil a ničím nenaznačil, že by pre jeho neprítomnosť malo byť verejné zasadnutie zmarené.   Navrhovateľ   nebol   ďalej   ochotný   náhradnému   obhajcovi   poskytnúť   všetky informácie z obavy, aby nedošlo k zneužitiu predchádzajúcich informácií, ktoré JUDr. G. získal   od   spoluobžalovaných,   ale   aj   preto,   že   nemal   s JUDr.   G.   dohodnutú   koncepciu obhajoby.

Navrhovateľ   je   toho   názoru,   že   celý   inštitút   náhradnej   obhajoby   bol   do   zákona zahrnutý účelovo pre tento prípad.

II.

Ústavný   súd   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti   navrhovateľa   (§   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších   predpisov   –   ďalej   len „zákon   o ústavnom súde“). Ustanovenie § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ustanovuje niekoľko podmienok, ktoré musia byť pri predbežnom prerokovaní návrhu splnené na jeho prijatie na ďalšie konanie. Jednou z nich je aj požiadavka, aby návrh nebol zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Inými slovami, ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenších pochybností javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a to   za podmienok ustanovených zákonom.

V zmysle   ustanovenia   čl.   50   ods.   3   ústavy   obvinený   má   právo,   aby   mu   bol poskytnutý   čas   a možnosť   na   prípravu   obhajoby   a aby   sa   mohol   obhajovať   sám   alebo prostredníctvom obhajcu.

Z písomného   podania   navrhovateľa   z 15.   mája   2001   nepochybne   vyplýva,   že náhradný obhajca JUDr. G. sa neujal výkonu obhajoby navrhovateľa a nebol na to súdom ani vyzvaný. Je tomu tak preto, že zvolený obhajca navrhovateľa JUDr. Š. bol osobne prítomný na verejnom zasadnutí najvyššieho súdu a svoje povinnosti si riadne plnil v súlade s Trestným poriadkom.

Podľa § 40a ods. 2 Trestného poriadku môže náhradný obhajca vykonávať práva a povinnosti   zvoleného   alebo   ustanoveného   obhajcu   na   hlavnom   pojednávaní   alebo   na verejnom zasadnutí iba v prípade neúčasti zvoleného alebo ustanoveného obhajcu.

V danom prípade k naplneniu uvedeného ustanovenia nedošlo, pretože súd nevyzval náhradného   obhajcu,   aby   sa   ujal   obhajoby   navrhovateľa   z dôvodu   neúčasti   zvoleného obhajcu. Navrhovateľ bol teda efektívne zastúpený ním zvoleným obhajcom.

V zmysle   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   môže   byť   predmetom   konania podľa   čl.   130   ods.   3   ústavy   len   preskúmanie,   či   ústavné   práva   alebo slobody,   ktorých porušenie navrhovateľ namietal, boli porušené (mutatis mutandis II. ÚS 70/99). V danej veci k porušeniu práv navrhovateľa garantovaných v čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy nedošlo.

Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   podnet   navrhovateľa   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnený.